22
Bloggs sa nebezpečne rýchlo hnal proti noci na zabavenom Sunbeame Talbot s presýteným motorom. Kopcovité kľukaté škótske cesty sa leskli od dažďa a na niekoľkých nižšie položených miestach boli aj vyše päť centimetrov pod vodou. Na predné sklo doliehali návaly dažďa. Na vyšších nechránených vŕškoch ho víchrica takmer išla odfúknuť z cesty do vlhkej mačiny pozdĺž hradskej. Bloggs prekonával kilometer za kilometrom, sedel naklonený na prednom sedadle a civel cez malý polmesiačik skla, ktorý mu čistil stierač, namáhal si oči, čo sa tak usiloval vypátrať smer cesty, ktorá sa hadila pred ním, lebo reflektory bojovali s oslepujúcim dažďom. Na sever od Edinburghu prešiel tri zajace; až ho zabolelo, keď pocítil náraz, ako im pneumatiky zvalcovali huňaté tielka. Nespomalil, onedlho však začal premýšľať, či zajace zvyčajne v noci vychádzajú.
Od námahy ho rozbolela hlava a od meravého sedenia chrbát. Navyše bol aj hladný. Otvoril oblok, aby mu chladný vánok nedal zaspať, no dnu sa vovalilo toľko vody, že ho musel hneď zatvoriť. Spomenul si na Nadela, či Fabera, alebo ako sa teraz volal: usmiaty mladík v bežeckom drese s trofejou v ruke. Veru, aj v týchto pretekoch Faber víťazil. Mal štyridsaťosemhodinový náskok a výhodu, že iba sám vie, kam sa uberá. Bloggs by si s ním rád zasúťažil, keby nešlo o tak veľa, tak čertovsky veľa.
Premýšľal, čo by robil, keby sa s ním raz ocitol zoči-voči. Rovno by som toho podliaka zastrelil, kým by on nezabil mňa, pomyslel si. Faber bol profík a s takými sa nežartuje. Špióni väčšinou bývali amatéri: rozčarovaní revolucionári, ľavičiari či pravičiari, ľudia, ženúci sa za zdanlivým leskom tohto povolania, nenásytní muži či láskou posadnuté ženy, obete vydierania. No tí niekoľkí profesionáli boli naozaj nebezpeční, pretože vedeli, že profesionáli, proti ktorým pracujú, nepoznajú zľutovanie.
Keď Bloggs dorazil do Aberdeenu, do svitania chýbala ešte hodina-dve. Nikdy v živote s toľkou vďakou neprivítal pouličné svetlá, hoci matné a pozakrývané. Nemal potuchy, kde je policajná stanica, a na ulici nebolo nikoho, kto by mu ukázal cestu. Vozil sa teda po meste, až kým nezazrel dobre známu belasú lampu (tiež zahalenú).
Zaparkoval auto a prebehol ‚cez dážď dnu. Už ho čakali. Godliman telefonoval a teraz už ozaj čosi znamenal. Bloggsa zaviedli do kancelárie hlavného superintendenta Alana Kincaida, zrelého päťdesiatnika. V miestnosti boli ďalší traja dôstojníci: Bloggs im popodával ruku a vzápätí zabudol ich mená.
„Ale ste sa riadne poponáhľali z Carlislu,“ povedal Kincaid.
„Skoro som sa pritom zabil,“ odvetil Bloggs. Sadol si. „Keby ste mi mohli zohnať aspoň dajaký obložený chlebík.“
„Pravdaže.“ Kincaid vystrčil hlavu z dverí a čosi zakričal. „Hneď som tu,“ oznámil Bloggsovi.
Steny kancelárie vymaľovali zájdenou bielou farbou, bola v nej doštená dlážka a jednoduchý masívny nábytok: písací stôl, niekoľko stoličiek a kartotéka. Inak pôsobila celkom pusto: chýbali obrazy, ozdoby či akýkoľvek iný náznak ľudskosti. Na dlážke ležal podnos so špinavými šálkami a vzduch bol presýtený dymom. Zapáchalo tam ako v miestnosti, kde chlapi celú noc pracujú.
Kincaid mal malé fúziky, riedke sivé vlasy a okuliare. Bol to statný, inteligentne vyzerajúci muž v košeli a trakoch. Bloggs ho odhadoval na typ policajta, akí tvoria oporu britskej polície. Hovoril s miestnym prízvukom, čo bolo znamením, že tak ako Bloggs, aj on sa statočne škriabal po rebríčku hodností, hoci podľa veku sa dalo usudzovať, že postupoval pomalšie.
„Čo viete o význame celého prípadu?“ spýtal sa Bloggs.
„Nie veľa,“ odvetil Kincaid. „Ale váš šéf, pán Godliman, povedal, že tie dve londýnske vraždy sú nič proti tomu, čo ten človek ešte spáchal. Vieme aj, z ktorého ste oddelenia, a keď si spočítame dve a dve, vychádza nám, že Faber je mimoriadne nebezpečný špión.“
„Čosi také,“ potvrdil Bloggs.
Kincaid prikývol.
„Čo ste doteraz podnikli?“ spýtal sa Bloggs. Kincaid si vyložil nohy na stôl. „Pricestoval sem pred dvoma dňami, však?“
„Hej.“
„Vtedy …
