KAPITOLA 12
Dedinu Darg evakuovali na svitaní. Masudovi muži išli od domu k domu, šetrne zobudili obyvateľov a povedali im, že na ich dedinu v ten deň zaútočia Rusi, a preto musia odísť hore údolím do Bandy a majú si vziať so sebou iba tie najcennejšie veci. Pri východe slnka sa dlhý rad žien, detí, starých ľudí a dobytka uberal z dediny po prašnej ceste popri rieke.
Dedina Darg mala celkom iný tvar ako Banda. Domy v Bande boli roztrúsené na východnom skalnatom konci planiny, do ktorej sa údolie zužovalo. V Dargu boli domy nahustené na úzkej piesčine medzi úpätím útesu a brehom rieky. Priamo pred mešitou bol most a polia boli na druhej strane rieky.
Bolo to ideálne miesto na nastraženie pasce.
Masud vymyslel svoj plán v noci a Mohammed s Ališanom teraz dohliadali na prípravu a robili potrebné opatrenia. Pokojne a zodpovedne rad radom pristupovali k jednotlivým chlapom, Mohammed vysoký, fešný a vľúdny, Ališan nízky a skôr brutálny, a vydávali im tlmeným hlasom pokyny, napodobňujúc pritom ich vodcu Masuda.
Keď Ellis rozkladal nálože, rozmýšľal, či Rusi naozaj prídu. Jean-Pierre sa nevrátil, takže bolo takmer isté, že sa mu podarilo s nimi skontaktovať; bolo takmer nemysliteľné, že by odolali takému pokušeniu chytiť a zabiť Masuda. Ale všetko to bola iba domnienka. Ak by neprišli, Ellis by vyzeral ako hlupák, lebo nahovoril Masuda, aby nastavil pascu obeti, ktorá napokon neprišla. Partizáni neuzavrú dohodu s bláznom. Ale ak Rusi naozaj prídu, uvažoval Ellis, a ak prepad v tejto pasci vyjde, tak Masud aj ja získame takú podporu, že by ten obchod mohol klapnúť.
Snažil sa nemyslieť na Jane. Keď objal ju a jej dieťa a ona mu slzami premáčala košeľu, jeho láska k nej vzbĺkla nanovo. Ako keď prileješ benzín do ohňa. Najradšej by tam stál donekonečna, Janine útle, chvejúce sa ramená pod jeho rukou, jej tvár na jeho hrudi. Úbohá Jane. Bola taká čestná a priama, a jej muži takí zradní a nespoľahliví.
Natiahol zápalnú šnúru cez rieku a jej koniec vyviedol na miesto, kde sa teraz nachádzal - do malého domca na brehu rieky, niekoľko sto metrov hore prúdom od mešity. Kliešťami pripevnil rozbušku k šnúre a na jej koniec pridal jednoduchý ťahací zápalný krúžok, ktorým sa všetko spúšťalo.
Masudov plán pokladal za dobrý. Jeden celý rok, medzi dvoma cestami do Ázie, sa Ellis učil techniku útoku a protiútoku zo zálohy. Masudovmu projektu by dal deväť z desiatich bodov. Jeden bod by mu stiahol preto, lebo Masud nezabezpečil svojim vojakom únikovú cestu pre prípad, že by sa boj vyvinul proti nim. Masud to, prirodzene, za chybu nepokladal.
O deviatej bolo všetko pripravené a partizáni si chystali raňajky. Dokonca aj to bola lesť: aby dedina zvrchu vyzerala čo najprirodzenejšie, všetci by sa v priebehu pár minút, ak nie sekúnd, rozbehli na svoje pozície - akoby to boli dedinčania, ktorí sa ponáhľajú skryť pred helikoptérami a nechajú tam po sebe hrnce, deky a horiace ohne, na ktorých si varili. Veliteľ ruských síl by nemal najmenší dôvod na podozrenie, že ide o pascu.
Ellis zjedol kúsok chleba, vypil niekoľko šálok zeleného čaju a potom, kým slnko vychádzalo nad údolím, sa pripravoval na čakanie. Na nekonečné čakanie si musel už dávno zvyknúť. Pamätal si to z Ázie. V tom čase býval často omámený marihuanou, kokaínom alebo speedom, takže mu čakanie vôbec neprekážalo, naopak - doslova si to vychutnával. Zvláštne, uvažoval, že po vojne ma už drogy vôbec nelákali.
Ellis očakával útok dnes popoludní alebo zajtra na svitaní. Keby bol na mieste ruského veliteľa, uvažoval by takto: vodcovia povstalcov začali včera prichádzať a zajtra budú odchádzať; musíme zaútočiť tak, aby sme zastihli aj tých, čo meškali, ale zasa nie príliš neskoro, keď niektorí z nich už odídu.
Asi uprostred dopoludnia prišli ťažké zbrane: dve DŠK, 12,7 mm protiletecké guľomety na dvojkolesových podvozkoch, ktoré po ceste ťahali dvaja partizáni. Za nimi išiel osol naložený škatuľami s protipancierovými nábojmi čínskej výroby.
Masud oznámil, že jeden z guľometov bude…
