KAPITOLA 11
Keď sa Fara dozvedela, že Jane a Jean-Pierre odídu s nasledujúcim konvojom, preplakala celý deň. Veľmi priľnula k Jane a obľúbila si Chantal. Jane to tešilo, ale zároveň privádzalo do rozpakov: občas sa zdalo, akoby Fara mala Jane radšej ako svoju matku. Ale napokon sa Fara predsa len zmierila s myšlienkou, že Jane odchádza, a na druhý deň už sa správala ako obvykle, bola oddaná ako vždy, ale nie nešťastná.
Čo sa Jane týka, tá začínala byť nervózna z cesty domov. Z údolia do Chajbarského priesmyku bolo asi 250 kilometrov. Keď išli sem, konvoj na to potreboval štrnásť dní, a Jane si ešte dobre pamätala na pľuzgiere na nohách a hnačky a kadejaké bolesti, ktoré ju počas putovania trápili. Teraz, na spiatočnej ceste, bude musieť niesť ešte aj dvojmesačné dieťa. Budú tam síce kone, ale väčšinou sa kvôli bezpečnosti i tak nebudú môcť na nich viezť; konvoje putovali tými najužšími a najstrmšími horskými chodníkmi, a často v noci.
Z bavlnenej látky vyrobila malé visiace lôžko, ktoré si zavesí na krk a uloží doň Chantal. Jean-Pierre bude musieť niesť všetko, čo budú cez deň potrebovať, lebo - ako Jane zistila počas cesty sem - kone a ľudia napredujú v konvoji rôznym tempom: kone idú rýchlejšie než ľudia hore kopcom a pomalšie dolu kopcom, takže ľudia sú často na dlhý čas oddelení od svojich batožín.
Čo všetko budú na ceste potrebovať? Táto otázka ju zamestnávala celé popoludnie, kým bol Jean-Pierre v Skabune. O tašku so základnou lekárskou výbavou - antibiotiká, obväzy a morfium - sa postará Jean-Pierre. Okrem toho budú potrebovať nejaké jedlo. Na ceste sem mali so sebou vysokovýživné zásoby zo Západu - čokoládu a sušené polievky a iné trvanlivé potraviny. Pri odchode sa budú musieť uskromniť s tým, čo zoženú v údolí - ryžu, sušené ovocie, sušený syr, tvrdý chlieb - a s tým, čo si budú môcť kúpiť po ceste. Ešte dobre, že si nemusia robiť starosti s jedlom pre Chantal.
I tak budú s dieťaťom na takej ceste problémy. Matky tu nepoužívali plienky, ale deti nechávali od pása nezahalené a prali uterák, na ktorom ležali. Jane to považovala za omnoho zdravšie ako západný systém, ale na cestovanie to nebolo dobré. Jane urobila pre Chantal z uterákov tri plienky a dvoje nepremokavých nohavičiek z polyetylénových obalov, ktoré zobrala zo Jeanových-Pierrových zdravotníckych potrieb. Každý deň bude musieť plienku vyprať - v studenej vode, prirodzene - a pokúsi sa ju cez noc vysušiť. Pre prípad, že neuschne, má jednu náhradnú; a ak budú obe vlhké, bude to Chantal bolieť. Nie, nijaké dieťa ešte neumrelo na zapar z plienok, povedala si. Konvoj určite nebude stáť kvôli tomu, aby mohla dať dieťa spať, nakŕmiť ho a prebaliť, takže Chantal bude musieť jesť a spať za pochodu, a prebalí ju, keď bude na to príležitosť.
Istým spôsobom bola Jane silnejšia a húževnatejšia ako pred rokom. Koža na chodidlách jej zhrubla a jej žalúdok bol odolný voči bežným lokálnym baktériám. Jej nohy, ktoré ju tak veľmi boleli cestou sem, boli zvyknuté chodiť dlhé kilometre pešo. Lenže od tehotenstva mala sklony k bolestiam chrbta, a preto sa bála, ako vydrží niesť Chantal celý deň. Inak sa jej zdalo, že jej telo sa dobre zotavilo z pôrodu. Cítila, že už sa všetko zahojilo, že by sa už mohla milovať, hoci to Jeanovi-Pierrovi nepovedala - sama nevedela prečo.
Svojho času, hneď po príchode, robila svojím polaroidom veľa snímok. Fotoaparát tu nechá - bol lacný -, ale podstatnú časť fotografií, pochopiteľne, by si chcela vziať so sebou. Začala si ich prezerať a rozmýšľala, ktoré má vyhodiť. Odfotila si väčšinu obyvateľov dediny. Tu boli partizáni, Mohammed a Ališan a Kahmir a Matullah v smiešnej heroickej póze a s divokým pohľadom. Tu boli zasa ženy, zmyselná Zahara, vráskavá stará Rabia a tmavooká Halima, všetky tri rozchichotané ako školáčky. Na tejto boli deti: Mohammedove tri dcéry; jeho syn Mousa; Zaharine „schodíky“ - dvoj-, troj-, štvor- a päťročné; a mullahove štyri deti. Nemohla ani jednu vyhodiť; musí ich zobrať všetky.
Balila šaty do tašky, …
