KAPITOLA 3
Jane prestrela biely zaplátaný obrus na Ellisov malý stôl a položila naň dva otlčené príbory. V skrinke pod výlevkou našla fľašu fleurie a otvorila ju. Mala pokušenie ochutnať ho, potom sa však rozhodla, že počká na Ellisa. Vybrala poháre, soľ a korenie, horčicu a papierové obrúsky. Rozmýšľala, či má začať variť. Nie, bude lepšie, ak to nechá naňho.
Ellisova izba sa jej nepáčila. Bola takmer prázdna, malá a neosobná. Jane bola dosť šokovaná, keď ju prvý raz videla. Randila s mužom, ktorý bol taký srdečný, uvoľnený a zrelý, a očakávala, že miesto, kde býva, bude vyjadrovať jeho osobnosť, že to bude elegantný, pohodlný byt, s vecami pripomínajúcimi jeho minulosť bohatú na skúsenosti. Ale táto izba nevravela nič o človeku, ktorý v nej žil - nič o tom, že bol kedysi ženatý, bojoval vo vojne, užíval LSD a bol kapitánom školského futbalového družstva. Chladné biele steny zdobilo niekoľko narýchlo vybratých, nič nehovoriacich plagátov. Porcelán bol z bazáru a hrnce z lacného plechu. V zošitových zbierkach poézie, ktoré boli poukladané na polici, neboli žiadne venovania ani poznámky. Texasky a tričká mal uložené v plastovom kufri pod rozheganou posteľou. Kde sú jeho staré školské vysvedčenia, fotografie neterí a synovcov, jeho drahocenný Heartbreak Hotel, jeho vreckový nožík - suvenír z Boulogne alebo Niagarských vodopádov, teaková šalátová misa, ktorú každý skôr či neskôr dostane od rodičov? V izbe nebolo nič naozaj dôležité, žiadna z vecí, ktoré si každý človek uchováva nie preto, čo sú, ale preto, čo predstavujú. Nič, čo by bolo kúskom jeho duše.
Bola to izba odídenca, záhadného muža, ktorý nikdy v živote nikoho nepustí do svojho najhlbšieho vnútra. Postupne, s nesmiernym smútkom si Jane uvedomila, že Ellis je presne taký ako jeho izba, chladný a záhadný.
Bolo to dosť nepochopiteľné. Bol to sebavedomý muž, ktorý vždy kráčal so vztýčenou hlavou, akoby v živote nikdy nemal pred nikým strach. V posteli nemal najmenšie zábrany, úplne prirodzene vychutnával svoju sexualitu. Robil a hovoril to, čo sa mu páčilo, bez rozpakov, bez obáv, bez ostychu. Jane takého muža dosiaľ nestretla. Ale často, až príliš často sa stávalo - v posteli, alebo v reštaurácii, alebo len tak na ulici, keď sa s ním smiala, alebo ho počúvala, alebo ho pozorovala, keď zamyslene prižmúril oči, alebo keď objímala jeho horúce telo - že zrazu akoby vypol, stratil sa. V takých chvíľach akoby prestal pre okolie existovať, už to nebol ten milujúci, zábavný, vnímavý či pozorný, ani zdvorilý či vášnivý muž. Vtedy mávala pocit, že ju načisto vylúčil zo svojho sveta - bola cudzincom, votrelcom v jeho súkromnom živote. Bolo to, ako keď sa slnko schová za mrak.
Vedela, že ho opustí. Milovala ho síce nadovšetko, ale zdalo sa jej, že on ju tak milovať nedokáže. Mal tridsaťtri rokov, a keď sa doteraz nenaučil umeniu intímnosti, už sa to nikdy nenaučí.
Sadla si na gauč a začala čítať Observer, ktorý kúpila cestou sem v stánku so zahraničnou tlačou na bulvár Raspail. Na prednej strane bol článok o Afganistane. Podľa všetkého by to bolo vhodné miesto, kde mohla zabudnúť na Ellisa.
Tá myšlienka sa jej hneď zapáčila. Hoci milovala Paríž a jej práca bola prinajmenšom pestrá, chcela čosi viac: skúsenosti, dobrodružstvo a príležitosť urobiť niečo pre slobodu. Strach nemala. Jean-Pierre ju ubezpečoval, že lekári sú príliš vzácni na to, aby ich posielali do bojovej zóny. Samozrejme, človeku tam vždy hrozilo isté nebezpečenstvo - napríklad, že neďaleko vás dopadne zatúlaná bomba, alebo sa strhne lokálna bitka, ale to riziko nebolo o nič väčšie ako to, že vás zrazí nejaký parížsky motorista. Bola naozaj zvedavá, ako žijú afganskí povstalci. „Čo jedia?“ pýtala sa Jeana-Pierra. „Ako chodia oblečení? Žijú v stanoch? Majú záchody?“
„Žiadne záchody,“ odpovedal. „Žiadna elektrina. Žiadne cesty. Žiadne víno. Žiadne autá. Žiadne ústredné kúrenie. Žiadni zubári. Žiadni poštári. Žiadne telefóny. Žiadne reštaurácie. Žiadne reklamy. Žiadna kokakola. Žiadne predpovede počasia …
