1
Spal som hlbokým spánkom, sám na palube svojej obytnej jachty, sám na obrovskej posteli, sám vo sne plnom naháňačiek, strachu a príšerných dravcov, vo sne, od ktorého ma zalieval pot. Vystrelená guľka zacvendžala o mrežu. Ďalšia. Náhle som sa zobudil a začul som tichučké zvonenie zvončeka, ktorý sa mi ozve pri posteli, keď niekto vstúpi na palubu Rozbitého Flusha. Boli takmer štyri hodiny ráno.
Mohlo to byť dajaké decko, ktoré snorí po palubách, či neobjaví zabudnutý fotoaparát, tranzistorové rádio alebo fľašu škótskej whisky. Alebo dobromyseľný opilec. Alebo dakto, kto by mi mohol narobiť nepríjemnosti. Nevedel som, ako dlho som ešte spal po prvom zazvonení zvončeka. Natiahol som si šortky a prešiel som potme okolo toalety a kuchynky, cez obývačku až k zamknutým dverám, ktoré sa otvárajú na krytú zadnú palubu. V ruke ma chladila zbraň, ktorú som vytiahol z úkrytu pri posteli ešte skôr, než som sa celkom prebudil.
Začul som tiché zaklopanie, diskrétne a váhavé. „Trav?“ Chrapľavý, pološepkajúci dievčenský hlas. „Trav McGee? Trav, zlatko?“
Posunul som sa na miesto, skadiaľ som v istom uhle videl cez sklo, práve toľko, aby som rozoznal drobnú dievčenskú postavu pritisnutú k dverám tak, že na ňu nedopadala jasná žiara prístavných svetiel. Podľa všetkého tam nik iný nebol.
Zavolal som cez zatvorené dvere: „Kto je?“
„Trav? Nezažínaj svetlá, hej? Prosím!“
„Kto je tam?“
„To som ja. Carrie. Carrie Milliganová.“
Zaváhal som, potom som si zastrčil revolver za pás šortiek a zacítil som jeho chlad na bruchu. Odomkol som, vpustil som ju dnu a znovu zamkol dvere.
Objala ma, pevne sa ku mne pritisla celou svojou drobnou postavou a zhlboka vydýchla. „No ahoj,“ povedala. „Nezažínaj. Dobre? Nechcem, aby si sa do toho zaplietol.“
„Svetlo by ma do niečoho zaplietlo?“
„Vieš, ako to myslím. Ak je niekto nablízku, ak vedia, že som šla týmto smerom, a uvidia, že sa tu rozsvietilo, budú chcieť zistiť, či som tu.“
„Môžem zatemniť kapitánsku kajutu.“
„Dobre. Bude sa nám ľahšie zhovárať.“
Chytil som ju za ruku a viedol tmou. Zvonka vnikalo dnu dosť svetla, aby bolo napravo i naľavo vidieť rozmerné obrysy nábytku v obývačke. Keď sme prišli do mojej kajuty, pustil som ju a zatiahol som na ľavoboku obidva hrubé závesy. Potom som zažal lampku na čítanie nad posteľou, ktorá vrhá okrúhle svetlo na knihu a zvyšok miestnosti necháva v tme. Osvetlila posteľnú bielizeň, ktorú som dokrkval v spánku plnom nepokojných snov, od nej sa svetlo odrazilo a zalialo Carrie tlmenou žiarou.
Objala ma jednou rukou, v druhej držala balík a kabelku. Balík vyzeral ako škatuľa od topánok, bol zabalený v hnedom papieri a previazaný šnúrkou.
„Viem, viem,“ povedala a ustúpila zo svetla. „Nevyzerám ktovieako. Nie som veľmi udržiavaná. Koľko odvtedy uplynulo? Šesť rokov. Takže vtedy som mala dvadsaťštyri, však? A teraz vyzerám na štyridsať.“
„Ako sa má Ben?“
„Nemám ani najmenšie tušenie.“
„Aha.“
„Áno, je to tak. Nežijem s ním… už vyše troch rokov. Poslala som ho dočerta.“
„Aha.“
„Prestaň hovoriť aha. Vieš, keď som zbadala túto veľkú starú loď, trochu mi zovrelo hrdlo. Naozaj. Netušila som, že by som v súvislosti s Benom mohla pocítiť dačo také. Myslela som, že je to už dávno preč. Ale na tomto korábe sme boli šťastní. Myslím, že to bolo naše jediné skutočne šťastné obdobie. Novomanželia bez centa vo vrecku, ale s veľkou požičanou loďou, na ktorej sme mohli stráviť prvé dni po svadbe.“ Sadla si na stoličku v tienistom kúte vedia komory. Zmeneným hlasom povedala: „Mala som si vybrať teba.“
„Pochopila si, že by som sa nikdy neoženil,“ vyhlásil som. Sadol som si na posteľ tvárou k nej.
„Viem, viem. Nechápem iba, prečo som tak dychtila vydať sa. A tak som sa vydala za Bena Milligana. Panebože! Vieš, čo bol Ben v skutočnosti? Dieťa. Jeho matka po ňom dvadsaťpäť rokov upratovala, vyčkávala naňho, rozprávala mu, aký je úžasný, a potom ho odovzdala mne. Večné náreky. Nebol schopný udržať si nijaké zamestnanie. Nik si ho nevážil. Všetko bolo na figu. Za dva roky…
