Strašná citrónová obloha (John Dann MacDonald)

18

Prihnal sa vietor a odfúkol všetku špinu na nebo niekoho iného. Cindy a ja sme jeden vedľa druhého sedeli na ležadlách na hornej palube a pozerali sme na diamantové hviezdy.

„Povedal si, že ich našli, Trav, ale kde boli ukryté?“

„V škatuli s nápisom Kempingový varič. Chystal sa na kempovanie. A stratil by sa v lesoch. Navždy.“

„Priznal sa, že zabil Carrie?“

„Udrel ju tak, že upadla do bezvedomia. Počkal si na správne auto a potom ju hodil pod farmársky dodávkový voz.“

Cítil som, že sa zachvela.

„Myslím, že istým spôsobom mi časť tých peňazí patrí,“ povedala.

„Istým spôsobom áno. Ale možnosť, že sa k nim dostaneš…“

„Viem. Niečo však musím urobiť.“

„Nemôžeš to tu predať?“

„Môžem. Ale čo potom?“

„Ako to myslíš?“

„Trav, miláčik, rada pracujem. Teší ma, ak všetko beží tak, ako má. Chcem byť zabezpečená. Musím splatiť hypotéku vo výške stotisíc dolárov a tento prístav má desať ráz takú hodnotu. Budem sa musieť poriadne pustiť do roboty.“

„A ja som ti chcel navrhnúť, aby si si zbalila veci a robila mi na Flushi spoločnosť.“

„Nuž… niekedy to azda urobím.“

„Vidím, že to v tebe nevzbudilo nijaké nadšenie.“

„Prehovorila mužská márnomyseľnosť. Nemôžeš sa zmieriť so skutočnosťou, že som pripútaná k tomuto miestu?“

„A chceš byť k nemu pripútaná.“

„Prosím ťa. Nechcem sa s tebou hádať. Prosím ťa, drahý.“

Natiahol som sa, až mi zaprašťalo v pleciach. „Dobre, Cindy. Si veľmi realistická, pracovitá a tak ďalej. A ja som azda priveľmi bezstarostný, ale vidí sa mi, že je tu veľmi veľa mŕtvych. Keby ich bol ktosi vopred varoval, mohli ešte žiť.“

„Nepoznáme jeden druhého.“

„Čo to znamená?“

„Pri tebe som zistila, že som väčšmi eroticky založená, ako som si myslela. Dobre, takže odteraz som voči sebe skeptickejšia a som i nervóznejšia. A keďže som opatrná, potrebujem čas. Nemôžem tu chodiť ako námesačná, snívať a vykašlať sa na dôležité veci.“

„Snívanie je veľmi užitočné.“

„Viem, viem, viem. Ale naozaj jeden druhého nepoznáme. A ja som pracovitá žena. Budovateľka. Možno sa jedného dňa naučím zabávať. Ale predtým musím niečo poriadne vybudovať. Pochop ma, prosím ťa.“

Vzdal som sa. Zdvihol som jej ruku a pobozkal ju na dlaň. Zachvela sa. „Keď si všetko zariadiš podľa svojich predstáv, zatelefonuj mi. Keď sa ti bude vidieť, že sa chceš so mnou zoznamovať.“

„Nemôžeš zavolať ty mne?“

„Ale áno. Prečo?“

„Je to veľmi zvláštne hanbiť sa pred človekom, s ktorým si sa miloval. Ale ja sa hanbím.“

„Cindy, zavolám ti. Ale kedy?“

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, bol to znak uvoľnenia, spokojnosti a možného očakávania.

„Z času na čas to skús, dobre?“

A bolo to dobre, lebo to tak muselo byť. Iná možnosť neexistovala. Niekedy je úľavou nemať na výber. Poprosím Meyera, aby mi to vysvetlil.