8
Joanna sa zobudila o štvrtej, rozospato sa so mnou rozlúčila a odcupkala. Napísal som odkaz Meyerovi a položil som ho na miesto, kde ho uvidí. Zamkol som Flush a peši som šiel na Seaway Boulevard 1500, odhadoval som, že to budú necelé tri kilometre na juh od prístavu. Najskôr bolo veľmi horúco, ale potom sa prihnala rýchla búrka. Prekročil som živý plot a našiel si útočisko pod obrovským starým banyanovým stromom. Zo zasklenej verandy na mňa štekal malý biely pes, jeho štekot sa strácal v burácaní hromu. Na verandu vyšla bledá žena, aby pozrela, prečo pes tak vyčíňa. Cez šumenie dažďa som zakričal:
„Ukryl som sa na vašom pozemku.“
„Ak chcete, môžete sa ukryť tu na verande.“
„Strašne sa bojím zúrivého psa. Ale aj tak vám ďakujem.“
Usmiala sa a vrátila späť do domu. Keď prestalo pršať, z chodníka sa dvíhala para. Vzduch bol čistý a oveľa chladnejší. Kráčal som rýchlejšie ako predtým.
Obytný komplex na Seaway Boulevarde 1500 tvoril zhluk viliek a spojených i oddelene stojacich radových rodinných domčekov, prepojených arkádami a zastrešenými chodníkmi. Medzi nimi boli malé dvory rôznych rozmerov. Takéto architektonické riešenie poskytovalo človeku najväčšie možné súkromie, bolo to však na úkor bezpečnosti. Vo svete, kde vládne čoraz ťažšie pochopiteľné násilie a človek sa s ním stretáva na každom kroku, žijú ľudia – najmä v strednom a staršom veku – radšej za zamrežovanými bránami, v domoch so zamknutými vestibulmi a strážnymi psami. Usilujú sa umrieť v posteli na dačo mierne a milosrdné.
Prechádzal som sa po obytnom centre a hľadal som Waltera J. Demosa. Býval na okraji pozemku v byte šesťdesiat, na prízemí radového domčeka s výhľadom na kúpalisko. Dvere mi otvorila pekná žena v džínsoch a pracovnej košeli s rozstrapatenými vlasmi. „Žiaľbohu, nemáme nič voľné, vôbec nič,“ povedala a chystala sa zatvoriť dvere.
„Chcem hovoriť s pánom Demosom.“
„Pán Demos dokonca už ani nezaraďuje ďalších záujemcov do poradovníka, všetko je dlhodobo obsadené.“ Na čele a hornej pere sa jej od námahy perlil pot. Za jej chrbtom som videl vedro a mechanický umývač dlážky so žmýkačom handry.
„Nechcem tu bývať.“
„Tak potom ste asi blázon. Ak idete za ním pre niečo iné, počkajte trochu. Mary Ferrisová ho naháňala pre dajakú závadu na drviči odpadkov. Myslím, že by tam teraz mohol byť. Mary býva na dvadsaťjednotke. Prejdite okolo bazénu, potom cez klenutú chodbu na pravej strane a budú to… druhé? Nie, tretie dvere vpravo. Vyjdite hore schodmi a vráťte sa k vchodu do budovy.“
Walter J. Demos mal na sebe sivú kombinézu a čiapku so štítkom. Kombinéza mala okolo pása široký nepravidelný prepotený pruh. Naozaj vyzeral ako nižší, rozložitejší Kojak, tvár a sánku mal mohutnú, takmer akromegalickú.
Ukázal mi, čo držal v ruke. Vyzeralo to ako klbko špinavých nití.
„Viete, čo to je? Pokúsite sa to uhádnuť?“ spýtal sa.
Žena sa zachichotala. Bola bucľatá, hanblivá a málo oblečená.
„To neuhádnem.“
„Tuto slečna Mary mala včera chutnú artičoku a všetky zvyšky z nej hodila do drtiča. Artičokové listy, priateľko, sa skladajú z vlákien. A o malú chvíľu sa vlákna zmotali do takejto hrče a zablokovali motor.“
Mary sa znovu zachichotala; knísala sa dopredu a dozadu, hrýzla si hánku a nohou šúchala po dlážke.
Poďakovala mu a on jej podal hrču vlákien, aby sa ich zbavila menej škodlivým spôsobom. Vzal si debničku s náradím a pomaly sme sa vybrali do jeho bytu.
„Mohol by som im všetkým povedať, aby si zavolali opravárov. Mohol by som celé dni leňošiť pri bazéne. Ale myslím, že by som sa z toho zbláznil. Ustavične musím niečo robiť. Ja som už raz taký, pán McGee. A moji nájomníci tým ušetria peniaze, čo je v týchto časoch čoraz dôležitejšie. Keď treba, každý dajako prispeje a pomôže tomu druhému. Sme tu ako jedna veľká rodina, navzájom si pomáhame a staráme sa o seba.“
„Meyer mi povedal, že nadobudol presne taký dojem.“
„Aha, tak vy musíte byť ten priateľ, ktorého spomínal. Zhovárali sme sa iba chvíľu, ale hneď som zistil, že je to očarujúci a ve…
