26/
O siedmej vyrazili z mesta.
Premávka v protismere viazla v raňajšej špičke. V ich aute sa dodržiavala dlhoročná dohoda, že do deviatej nikto zbytočne nerozpráva.
Pri výjazde na diaľnicu začalo mrholiť, stierače na čelnom skle vodu skôr vsali, než zotreli.
Harry zapol rádio a vypočul si ďalšie správy, no tá najdôležitejšia tam nebola. Pritom by ju mali uverejniť na svojich stránkach všetky denníky: Policajná akcia v Bergu, podozrivého zo zavraždenia niekoľkých policajtov konečne zadržali. Po športových správach, kde analyzovali zápas Nórska s Albánskom, začal spievať Pavarotti s nejakou popovou hviezdou a Harry rýchlo vypol rádio.
Pri Karihaugene sa Rachel dotkla jeho ruky, ktorú mal ako zvyčajne na riadiacej páke. Harry čakal, že mu niečo povie.
Čoskoro sa rozlúčia na celý pracovný týždeň a Rachel ešte ani slovom nespomenula ich včerajší rozhovor. Už ľutuje? No Rachel nikdy nehovorí, čo si naozaj nemyslí. Pri odbočke na Lorenskog mu napadlo, že si možno hovorí, že oľutoval návrh. Možno sa v duchu presviedča, že ak sa obaja budú tváriť, že sa to nestalo, a všetko zahalia rúškom mlčania, môžu to vrátiť späť. V najhoršom prípade si to budú pamätať ako absurdný sen. Doriti, čo ak sa mu to len snívalo? V období, keď fajčil ópium, sa prihováral ľuďom, nadväzujúc na rozhovor, o ktorom oni ani len netušili.
Pri odbočke na Lillestrom porušil dohodu: „Čo povieš na jún? Dvadsiateho prvého je sobota.“
Rýchlo na ňu pozrel, no stihla otočiť tvár do okna a zadívať sa na nehybné lány. Mlčala. Doriti, ona ľutuje. Ona…
„Jún je super,“ povedala napokon. „No som si dosť istá, že dvadsiateho prvého je piatok.“ Počul, že sa usmieva.
„Chceme veľkú, alebo…“
„Alebo len my a svedkovia?“
„Čo povieš?“
„Rozhodni sa ty, no nanajvýš desať ľudí. Pre väčšiu spoločnosť nemáme dosť rovnakých tanierov. Keď bude mať každý piatich hostí, pokojne môžeš pozvať celý svoj telefónny zoznam.“
Zasmial sa. Bude to dobré. Môže sa to skončiť aj katastrofou, no môže to byť aj dobré.
„A ak si si za svedka vybral Olega, už je obsadený,“ dodala.
„Chápem.“
Harry zaparkoval pri odletovej hale a pobozkal Rachel na rozlúčku.
Cestou do mesta zavolal Oysteinovi Eikelandovi. Harryho pokrvný brat, taxikár a jediný kamarát z detstva očividne bojoval s opicou. Pravda, Harry nevedel, ako rozpráva, keď nemá opicu.
„Svedok? Harry, skutočne ma dojíma, že si ma oslovil. Doriti, to je vec, koniec sveta!“
„Dvadsiaty prvý jún. Máš už niečo?“
Oystein sa zasmial na Harryho vtipe. Smiech sa zmenil na kašeľ, utíšilo ho až lognutie z fľašky. „Dojal si ma, Harry, no musím odmietnuť. Potrebuješ človeka, ktorý vydrží stáť v kostole a pri stole bude schopný viesť ako-tak zmysluplnú konverzáciu. Lenže ja potrebujem peknú spoločníčku, pivo zadarmo a nulovú zodpovednosť. Sľubujem, že si oblečiem najkrajší oblek, čo mám.“
„Klameš, Oystein. Nikdy si na sebe nemal oblek.“
„Preto mi tak dlho vydržal. Tak ako tvoj vzťah s kamarátmi, Harry. Občas by si sa mohol ozvať.“
„Mohol.“
Rozlúčili sa a Harry sa presúval do centra. Analyzoval krátky zoznam zvyšných kandidátov na úlohu svedka. Zostával iba jediný. Vyťukal číslo Beate. Keď sa po piatom zazvonení ozval odkazovač, položil.
V zápche sa pomaly posúval k centru.
Vyťukal Holmovo číslo.
„Haló, Harry.“
„Je Beate v práci?“
„Zostala doma, ochorela.“
„Beate? Veď nikdy nebýva chorá. Prechladla?“
„Neviem. V noci poslala esemesku Katrine. Chorá. Počul si o Bergu?“
„Ach, celkom som zabudol,“ zaklamal Harry. „Čo nové?“
„Nezaútočil.“
„Škoda. Musíte bojovať ďalej. Skúsim jej zavolať domov.“ Harry položil a vyťukal číslo jej pevnej linky.
Keď sa neozvala ani po dvoch minútach, pozrel na hodinky a vypočítal, že do prednášky mu ešte zostalo dosť času. Oppsal má po ceste, stačí minimálna zachádzka. Pri Helsfyre zišiel z diaľnice.
Dom, ktorý zdedila po mame, Harrymu pripomínal miesto jeho detstva. Typická drevená stavba z päťdesiatych rokov, príbytok vzmáhajúcej sa strednej triedy, ktorá záhradu s jabloňami prestala považovať za výsa…
