25/
Deň D sa chýlil ku koncu.
Vo vysielačke zapraskalo.
Katrine ležiaca na tenkej karimatke sa nadvihla na lakte. Priložila si k očiam ďalekohľad a zadívala sa na dom. Tma a ticho. Stále nič.
Čoskoro sa niečo musí stať. O tri hodiny svitne nový deň. So zlým dátumom.
Striaslo ju od zimy. No mohlo to byť aj horšie. Cez deň desať stupňov nad nulou a bez zrážok. Keď zašlo slnko, teplota klesla a zima jej prenikla pod kožu cez termobielizeň aj zimné oblečenie, hoci podľa predajcu to bola osemstovka na americkej škále, teda nie na európskej, chápete. Vyjadrovalo to niečo o pomere tepla a hmotnosti. Alebo peria na nejaký objem? Na tom nezáleží, teraz by mala na sebe radšej niečo teplejšie ako osemstovku. Napríklad muža, ku ktorému by sa pritisla…
V dome nemali nikoho, nechceli riskovať, že ich niekto uvidí vchádzať. Zaparkovali ďaleko od domu, pohybovali sa v bezpečnej vzdialenosti, vždy maximálne v dvojčlenných skupinkách a zásadne v civile.
Zaujala miesto na malom kopčeku v lese, bokom od členov Delty. Poznala ich pozície, no aj keď zaostrila ďalekohľad ich smerom, nevidela vôbec nič. Vedela, že dom z každej strany strážia štyria ostreľovači, ďalších jedenásť chlapov je pripravených na frontálny útok a do ôsmich sekúnd od povelu budú pri dome.
Pozrela sa na hodinky. Dve hodiny päťdesiatosem minút. Pôvodná vražda sa podľa ich informácií udiala na sklonku dňa, no presný okamih smrti sa určuje ťažko, keď je telo rozkrájané na dvojkilové kúsky. Isté je, že načasovanie druhého kola vrážd sa doteraz väčšinou zhodovalo s originálom, a tak ich zatiaľ nemuselo trápiť, že sa počas dňa nič nedeje.
Zo západu sa začali sťahovať mraky. Meteorológovia nehlásili zrážky, no tma zhorší viditeľnosť. Na druhej strane, možno sa trochu oteplí. Jasné, že si mala vziať spací vak. Zavibroval jej telefón. Katrine sa ohlásila.
„Čo nové?“ zaujímala sa Beate.
„Nič mimoriadne,“ odvetila Katrine a poškrabala sa po zátylku. „Až na to, že globálne otepľovanie je fakt. Otravujú ma čierne mušky. V marci.“
„Myslíš komáre?“
„Nie, to sú mušky. V Bergene ich máme veľa. Nejaké zaujímavé telefonáty?“
„Nie. Tu máme len zemiakové čipsy, Pepsi Max a Gabriela Byrneho. Podľa teba je hot, alebo už trochu pristarý?“
„Hot. Pozeráš In Treatment?“
„Prvá séria. Tretí disk.“
„Neverila by som, že si taký fanúšik kalórií a dévedéčok. V teplákoch?“
„S voľnou gumou. Musím využiť šancu na trochu hedonizmu, keď tu nie je Tulla.“
„Vymeníme si to?“
„Neprichádza do úvahy. Musím končiť, keby volal princ na bielom koni. Priebežne ma informuj.“
Katrine položila telefón vedľa vysielačky. Vzala ďalekohľad a zadívala sa na cestu pred domom. V podstate môže prísť z ktorejkoľvek strany. Okrem plota po oboch stranách koľají, kadiaľ práve prehučal vlak, no ak pôjde od námestia Damplassen, môže doraziť aj lesnou cestičkou. Okolo susedných domov sa prešmykne ľahko, najmä keď sa teraz zotmelo. No ak nič netuší, nemá dôvod nejsť po ceste. Do kopca sa šplhal akýsi chlap na starom bicykli, hádzalo ho z boka na bok, zrejme nebol celkom triezvy.
Bohvie, čo dnes robí Harry.
Človek netušil, čo robí, ani keď s ním sedel pri jednom stole. Tajnostkár Harry. Je iný než ostatní. Iný než Bjorn Holm, pri ktorom má človek všetko ako na dlani. Napríklad včera jej povedal, že pri čakaní na telefonát si prehrá všetky platne od Merleho Haggarda a zje domáce losie fašírky zo Skreii. Keď nad nimi pokrčila nos, sľúbil, že keď sa toto skončí, pozve ju na mamine fašírky s hranolčekmi a zasvätí ju do tajomstiev tónov z Bakersfieldu. Iné tajomstvá ani nemal. Nečudo, že nemá ani priateľku. Zdalo sa, že keď zdvorilo odmietla, ponuku oľutoval.
Truls Berntsen prechádzal Kvadratúrou. Chodil sem už takmer každý večer. Pomaly križoval jej ulice, Dronningens gate, Kirkegata, Skippergata, Nedre Slottsgate, Tollbugata. Toto bolo jeho mesto. A opäť sa ním stane.
Vo vysielačkách čosi ďalej bľabotali. Boli to kódy namierené proti nemu, proti Trulsovi Berntsenovi. To jeho chcú udržať mimo. Tí idioti veria, že…
