20/
Katrine kráčala do kopca. Fasáda policajnej stanice neodrážala ani slabý lúč bledého, akoby anemického svetla mesiaca, čo jej visel za chrbtom, a pohlcovala ho ako čierna diera. Pohľadom skontrolovala čas na hodinkách, čo zdedila po otcovi, skrachovanom policajtovi s výstižnou prezývkou Železný Rafto. Štvrť na dvanásť.
Otvorila vstupnú bránu so zvláštnym priezorom, cez ktorý akoby neustále niekto sledoval dianie za bránou. Otvárala sa ťažko. Akoby aj ona chcela dať návštevníkovi najavo, že je tu nevítaný.
Kývla strážnikovi, ktorý sedel ukrytý v rohu vľavo, odkiaľ mal výhľad na celý vstup do budovy. Odomkla dvere do haly, prešla okolo prázdnej recepcie, prebehla k výťahu a zviezla sa do suterénu. Kráčala po betónovej podlahe osvetlenej slabým svetlom. Počula vlastné kroky a striehla, či nezachytí zvuky iných ľudí.
Železné dvere miestnosti, kde skladovali dôkazový materiál, boli počas dňa otvorené. Vylovila kľúč, čo jej dala Beate, vopchala ho do zámky a odomkla. Vošla. Nastražila sluch.
Potom za sebou zamkla.
Rozsvietila baterku a vstúpila do tmavého skladu. Svetlo baterky sa muselo predierať radmi vysokých poličiek. Stáli na nich škatule z matného plastu, cez ktorý rozoznávala kontúry ich obsahu. Zodpovedný kolega má určite zmysel pre poriadok. Škatule stáli v dokonalom zástupe, ich hrany tvorili neporušenú priamku. Pohľadom kontrolovala čísla jednotlivých prípadov, prilepené na škatuli. Zoradené podľa dátumu smerovali od ľavého konca miestnosti ďalej do útrob skladu, kde sa hromadili materiály zo starých prípadov a čakali na cestu späť k svojim majiteľom alebo k zničeniu.
Až celkom vzadu kužeľ svetla osvietil škatuľu, čo hľadala. Bola na spodnej poličke. Vytiahla ju na betónovú podlahu a sňala veko. Obsah sa zhodoval s údajmi v spise. Škrabka na zamrznuté okná. Poťah na sedadlo. Igelitové vrecko s vlasmi. Druhé vrecúško so žuvačkou. Odložila baterku, otvorila ho, pinzetou vytiahla jeho obsah a chystala sa odrezať kúsok, keď zacítila závan vlhkého vzduchu.
Pohľad sklopila k svojmu predlaktiu osvetlenému baterkou. Jemné tmavé chĺpky sa jej ihneď vztýčili. Potom rýchlo vzala baterku a namierila ju na stenu. Na strope je ventilátor. No ten nemohol spôsobiť taký pohyb vzduchu.
Načúvala. Nič. Celkom nič, len krv, čo jej hučí v ušiach.
Opäť sa pustila do tvrdej žuvačky. Svojím švajčiarskym nožíkom z nej kúsok odrezala. A zmeravela.
Zvuk prichádzal od dverí. Taký tichý, že ho ucho nevedelo identifikovať. Šramot v zámke? Zaklapnutie dverí? Asi nie, zrejme zvuk, čo prirodzene patrí do takýchto veľkých budov.
Zhasla baterku a zadržala dych. Žmúrila do tmy, akoby jej to mohlo pomôcť. Ticho. Ticho ako v…
Myšlienku radšej nechcela dokončiť.
Sústredila sa na inú, pri ktorej sa jej malo upokojiť srdce. Čo najhoršie sa jej môže stať? Že ju odhalia? Pochopia, že je príliš aktívna, potrestajú ju, pošlú späť do Bergenu? Okej, nepoteší ju to, no preto jej ešte srdce nemusí biť ako príklepová vŕtačka.
Čakala, načúvala.
Nič.
Naďalej nič.
Až vtedy pochopila. Sedí v absolútnej tme. Ak by tu naozaj niekto bol, určite by rozsvietil. Usmiala sa, pulz sa jej rýchlo upokojoval. Opäť rozsvietila baterku, vrátila dôkazový materiál do škatule a zasunula ju na miesto. Dala si záležať, aby ju zarovnala s ostatnými, a vykročila k dverám. Napadla jej nečakaná a idiotská myšlienka. Úprimne sa teší, ako mu zavolá. Pochváli sa mu, čo urobila. Zmeravela.
Kužeľ svetla čosi ožiaril.
Chcela kráčať ďalej, vnútorný hlas ju zbabelo presviedčal, aby ihneď vypadla.
Vrátila sa späť.
Priamka zarovnaných škatúľ.
Jedna z nich je vysunutá.
Pristúpila bližšie. Posvietila si na etiketu.
Harrymu sa zdalo, že počul buchnúť dvere. Zložil si slúchadlá. Nová platňa Boba Ivera zatiaľ splnila nemalé očakávania. Načúval. Nič.
„Arnold?“ zakričal.
Nijaká odpoveď. Večer mával toto krídlo školskej budovy pre seba. Samozrejme, po niečo sa mohla vrátiť upratovačka. No čas na hodinkách mu potvrdil, že už nie je večer, ale noc. Pohľadom zablúdil ku kôpke …
