23/
Harry prebehol chodbou policajnej akadémie okolo obrazu Fransa Widerberga.
Stála v dverách posilňovne. Pripravená na boj v obtiahnutom drese. Ruky mala skrížené na hrudi, opierala sa o zárubňu. Harry jej chcel kývnuť na pozdrav, no niekto zakričal a Silje vošla do telocvične.
Na druhom poschodí sa zastavil u Arnolda.
„Ako dopadla prednáška?“
„V pohode, no určite im chýbali tvoje strašidelné, hoci irelevantné príklady z takzvanej reality,“ odvetil Arnold a ďalej si masíroval chorú nohu.
„Ďakujem, že si ma zaskočil,“ usmial sa Harry.
„Maličkosť. Čo dôležité si riešil?“
„Bol som na patológii. Službukonajúca lekárka súhlasila s exhumáciou tela Rudolfa Asajeva a s vykonaním druhej pitvy. Presvedčil som ju tvojou štatistikou FBI o mŕtvych svedkoch.“
„Som rád, že som ti pomohol. Mimochodom, zasa máš návštevu.“
„Ne…“
„Nie, nie je to slečna Gravsengová, ani bývalí kolegovia. Povedal som mu, že môže počkať v tvojej kancelárii.“
„Kto…“
„Tváril sa, že ho poznáš. Ponúkol som mu kávu.“
Harry sa pozrel na kolegu. Potom prikývol a odišiel.
Muž v Harryho kancelárii sa veľmi nezmenil. Možno trochu pribral, pleť už nemal takú hladkú a na spánkoch sa zjavili prvé šediny. No zostala mu chlapčenská ofina, hodiaca sa k prívlastku junior, zrejme požičaný oblek a ostrý pohľad, ktorým stihol za štyri sekundy prečítať stranu dokumentu a v súdnej sieni z neho doslovne citovať. Johan Krohn bol vlastne Beate Lonnová v obleku, právnik, ktorý by z nezákonnosti vedel usvedčiť aj zákony Nórskeho kráľovstva.
„Harry Hole,“ oslovil ho zvučným, mladistvým hlasom, vstal a podal mu ruku. „Dávno sme sa nevideli.“
„Mne to nechýbalo,“ mykol plecom Harry a stisol mu ruku. Titánový prst sa dotkol Krohnovej dlane. „Vždy keď sa zjavíš, prinášaš zlé správy. Káva chutí?“
Krohn mu stisk opätoval. Mocne. Kilogramy navyše sú určite svaly.
„Káva je dobrá,“ usmial sa. „Správy ako zvyčajne zlé.“
„Počúvam.“
„Nezvyknem chodiť osobne, no v tomto prípade som sa chcel s tebou porozprávať medzi štyrmi očami, skôr ako dáme čokoľvek na papier. Ide o tvoju študentku Silje Gravsengovú.“
„O moju študentku,“ zopakoval Harry.
„Sedí?“
„Zatiaľ áno. Len mi to znie, akoby ona študovala mňa.“
„Pokúsim sa vyjadrovať precíznejšie,“ pokračoval Krohn a roztiahol pery do úsmevu. „Nešla na políciu, oslovila priamo mňa. Bála sa, že ťa budú chrániť.“
„Kto?“
„Polícia.“
„Nie som…“
„Roky si pracoval v polícii a ako zamestnanec tejto školy zostávaš súčasťou systému. Pointa je v tom, že sa obáva, aby sa ju polícia neusilovala odhovoriť od nahlásenia znásilnenia. Ak sa vzoprie, z dlhodobého hľadiska to ohrozí jej kariéru.“
„Krohn, o čom to hovoríš?“
„Ešte vždy sa vyjadrujem nejasne? Včera večer krátko pred polnocou si v tejto kancelárii znásilnil Silje Gravsengovú.“
V tichu, čo nastalo, Krohn dlho mlčky pozoroval Harryho.
„Niežeby som to chcel proti tebe použiť, Hole, no vôbec sa netváriš prekvapene, čo len posilňuje dôveryhodnosť mojej klientky.“
„Treba ju posilňovať?“
Krohn spojil končeky prstov. „Hole, verím, že si uvedomuješ vážnosť celej záležitosti. Už len zverejnenie tohto skutku ti obráti život naruby.“
Harry si ho predstavoval v advokátskom talári. V plnom nasadení. Jeho ukazovák mieri na Harryho na lavici obžalovaných. Udatná Silje si osuší slzu. Sudcov prekvapený a pobúrený výraz. Chlad publika. Neprestajné škrípanie zapisovateľovho pera.
„Jediný dôvod, prečo tu sedím ja a nie dvaja policajti, pripravení ťa odviesť v putách po chodbe medzi kolegami a študentmi, je fakt, že by to ovplyvnilo aj život mojej klientky.“
„Naozaj?“
„Určite to chápeš. Navždy zostane ženou, ktorá poslala do väzenia svojho kolegu. Dostane prezývku bonzáčka. Život ma naučil, že v polícii nemáte takých ľudí radi.“
„Krohn, pozeráš priveľa seriálov. Policajti sa hrdia objasnením každého znásilnenia, nech je páchateľom ktokoľvek.“
„Súdny proces by pre mladé dievča znamenal obrovskú záťaž. Najmä vzhľadom na dôležité skúšky, termíny už klopú na dvere. Keďže sa neodvážila osloviť pol…
