Od chvíle, keď zmaturujete, prejde dlhých trinásť rokov, aby ste sa stali srdcovým chirurgom. Štyri roky medicíny, rok ako praktikant, tri roky všeobecnej chirurgie, dva roky hrudnej chirurgie a dva roky srdcovej chirurgie. A niekde cestou strávite dva roky prácou v štátnej nemocnici.
Prijať toto bremeno a zamerať sa na taký vzdialený cieľ si vyžaduje určitý typ človeka. Časom si zvykne na to, že v chirurgii je odkázaný sám na seba, stáva sa iným človekom, takmer novým zrodom, svojimi skúsenosťami a oddanosťou k medicíne odcudzený od ostatných ľudí. V istom zmysle je to súčasť prípravy: chirurgovia sú osamelí ľudia.
Premýšľal som nad touto otázkou pri pohľade zo zasklenej balkónovej časti dolu do operačky číslo 9. Tento pohľad z výšky umožňuje dobrý výhľad po celej miestnosti, na personál i operáciu. Študenti a lekári tu hore často postávajú a sledujú, čo sa deje. V operačke visí mikrofón, takže môžete počuť všetko - cinkot inštrumentov, rytmické syčanie respirátora, tiché hlasy - a takisto je tam tlačidlo, ktoré môžete použiť, keď sa chcete rozprávať s ľuď-mi dolu. Inak vás nepočuť.
Vstúpil som do tejto miestnosti hneď po tom, ako som bol v kancelárii J. D. Randalla. Chcel som vidieť zdravotnú kartu Ka-ren Randallovej, ale sekretárka mi povedala, že ju nemá. Má ju J. D. a teraz práve operuje. Bol som mierne prekvapený, lebo som si myslel, že po tom, čo sa stalo s jeho dcérou, si vezme deň voľna. Asi ho to ešte nevzalo.
Sekretárka mi ešte povedala, že operácia sa pravdepodobne o chvíľu skončí, ale jediný pohľad cez sklo mi stačil, aby som vedel, že to tak skoro nebude. Pacientova hruď bola stále otvorená a srdce rozrezané; dokonca ešte ani nezačali zošívať. Nechcel som ich vyrušovať; budem musieť prísť neskôr a pokúsiť sa získať tú kartu.
Ale zostal som sa chvíľu pozerať. Existuje niečo zvláštne, čo sa týka operácie pri otvorenom srdci. Je to fantastický a famózny zážitok, akási zmes sna a nočnej móry, ktorá sa stáva skutočnosťou. Na operačke podo mnou bolo šestnásť ľudí, vrátane štyroch chirurgov. Každý sa hýbal, pracoval, zapájal sa do zautomatizovaných pohybov ako pri surrealistickom balete. Pacient bol zakrytý zelenou sterilnou látkou, časť jeho tela zacláňal srdcovo-pľúcny prístroj, vedľa ležalo množstvo inštrumentov z ligotavej ocele, s jemne sa pohybujúcimi tlakovými nádobami a kolieskami.
Pri pacientovej hlave stál anesteziológ, obklopený prístrojmi. Bolo tam niekoľko sestier, technikov, ktorí monitorovali hodnoty na prístrojoch, zdravotníkov a chirurgov. Nepodarilo sa mi zistiť, ktorý z nich je Randall; v maskách na tvári a v plášťoch vyzerali všetci rovnako neosobne, nezameniteľné. Nebola to samozrejme pravda. Jeden z tých štyroch mužov bol zodpovedný za všetko, za zosúladenie činnosti všetkých šestnástich, a najmä za sedemnástu osobu v tejto miestnosti, ktorej srdce bolo zastavené.
* * *
