Naliehavý prípad (Michael Crichton)

Keď som sa rozlúčil s praktikantom, zavolal som Lewisovi Carro-vi. Chcel som stoj čo stoj vidieť zdravotnú kartu Karen Randallo-vej. Musel som zistiť čo najviac o tých rôntgenoch.

„Lew,“ ozval som sa, „znova budem potrebovať tvoju pomoc.“

„Fakt?“ Zdal sa napätý.

„Áno. Musím dostať jej kartu. Je to nevyhnutné.“

„Myslím, že to sme už prebrali.“

„Áno, ale zistil som niečo nové. Záležitosť je čím ďalej tým zamotanej šia. Prečo niekto nariadil rôntgeny…“

„Ľutujem,“ odvetil Carr, „nemôžem ti pomôcť.“

„Lew, aj keď Randall tú kartu má, nemôže ju držať…“

„Ľutujem, John. Mám dnes práce vyše hlavy a takisto zajtra. Nebudem mať jednoducho čas.“

Hovoril oficiálne, ako muž, ktorý si najprv slová premyslí, sám pre seba ich zopakuje, kým ich vysloví nahlas.

„Čo sa stalo? Randall ťa dostal a zapchal ti ústa?“

„Cítim,“ povedal Carr, „že prípad by mal zostať v rukách tých, ktorí sú najlepšie pripravení ho riešiť. Ja nie som, a myslím, že ani iní doktori nie.“

Bol o tom stopercentne presvedčený. Art Lee zavše vtipkoval o tom, ako doktori premyslene vycúvajú z problémov a zanechávajú za sebou stopu dvoj zmyselných drístov. Art to nazval pilát-skym manévrom.

„Okey,“ povedal som, „ak máš ten pocit.“

Zložil som.

V podstate som to mal očakávať. Lewis Carr ako slušný chlapec vždy dodržiaval všetky pravidlá. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude.

* * *