Moja cesta od Whitinga na lekársku fakultu viedla okolo Lin-colnovej nemocnice. Zbadal som Franka Conwaya, ako sa hrbí pred vchodom blízko stanovišta taxíkov a s rukami vo vreckách hľadí do zeme. Vyžaroval z neho smútok a hlboká únava. Zatiahol som autom k obrubníku.
„Potrebuješ odviezť?“
„Idem do detskej nemocnice,“ povedal. Vyzeral prekvapený, že som zastavil. Conway a ja sme neboli blízkymi priateľmi. Ako lekár je veľmi jemný, ale ako človek je dosť nepríjemný. Jeho prvé dve ženy sa s ním rozviedli, tá druhá už po šiestich mesiacoch.
„Detskú mám po ceste,“ nadhodil som.
Nebola to pravda, ale aj tak by som ho zobral. Chcel som sa s ním rozprávať. Nasadol a ja som sa opäť zaradil do prúdu premávky.
„Čo máš v detskej?“ opýtal som sa.
„Konferenciu. Raz do týždňa diskutujú o kongenitálnom hust-nutí krvi. A ty?“
„Idem na návštevu,“ povedal som. „Obed s priateľom.“
Prikývol a oprel sa dozadu. Conway bol mladý, mal len tridsať-Päť rokov. Kvalifikačný postup bol uňho veľmi rýchly, atestácie, Práca s najlepšími lekármi v krajine. A teraz bol lepší ako ktorýkoľvek z nich, aspoň sa to hovorilo. Nikdy ste si nemohli byť istí človekom, akým bol Conway: bol jedným z mála lekárov, ktorý sa stal slávnym tak rýchlo ako niektorí politici alebo filmové hviezdy, čo si získavajú slepo lojálnych fanúšikov a slepo antagonistických kritikov; niekto ich miluje, niekto nenávidí. Fyzicky bol Conway vodcovským typom, prísny mocný muž, s prešedivenými vlasmi a s hlbokými modrými očami.
„Chcel by som sa ospravedlniť,“ podotkol Conway, „za dnešné ráno. Nemyslel som si, že tak vybuchnem.“
„To je v poriadku.“
„Mal by som sa ospravedlniť Herbiemu, povedal som nejaké veci, čo som nemal…“
„On to určite chápe.“
„Cítim sa ako idiot,“ priznal sa Conway. „Lenže keď sa pozeráš na pacienta a on priamo pred tvojimi očami zrazu skolabuje… Ty nevieš, aké to je.“
„Naozaj neviem,“ súhlasil som.
„Chvíľu sme sa mlčky viezli a potom som sa osmelil: „Môžem sa ťa na niečo spýtať?“
„Samozrejme.“
„Povedz mi niečo o J. D. Randallovi.“
Na chvíľu stíchol a potom sa opýtal: „Prečo?“
„Len tak, zaujíma ma.“ ^
„Trepeš.“
„No, máš pravdu,“ prikývol som.
„Majú Leeho, nie?“ ozval sa Conway.
„Áno.“
„Urobil to?“
„Nie.“
„Si si istý?“
„Verím tomu, čo mi hovorí.“
Conway si vzdychol. „John, nebuď blázon. Predstav si, že by túto vec hodil niekto na teba. Nepoprel by si to?“
„To nie je otázka.“
„Určite je. Každý by to poprel.“
„Vari nie je možné, že by to Art naozaj neurobil?“
„To je celkom možné. Ba pravdepodobné.“
„Tak potom čo?“
Conway pokrútil hlavou. „Zabúdaš na spôsob, akým to funguje. J. D. Randall je veľký muž a stratil dcéru. Je možné, že v susedstve náhodou žije akýsi Číňan, ktorý je známy tým, že robí tieto odporné svinstvá. Perfektná situácia.“
„Túto teóriu som už počul. Nenachytáš ma na to.“
„Tak potom nepoznáš J. D. Randalla.“
„To je pravda.“
„J. D. Randall,“ povedal Conway, „je naj prešibanej ši sviniar pod slnkom. Má peniaze, moc a prestíž. Môže mať všetko, čo si zaumieni… dokonca aj hlavu malého Číňana.“
„Ale prečo by ju chcel?“ zaujímal som sa.
Conway sa zasmial. „Človeče, kde ty žiješ?“
Musel som vyzerať zmätene.
„Ty nevieš o…“ Pozrel na mňa a pochopil, že neviem nič. Potom si zámerne zložil ruky na hruď a nič nepovedal. Pozeral priamo pred seba.
„Teda mi nič nepovieš?“ naliehal som opäť.
„Radšej sa spýtaj Arta.“
„Ale ja sa pýtam teba,“ zvýšil som hlas.
„Tak sa opýtaj Lewa Carra,“ odvetil Conway. „Možno ti to povie. Ja nie.“
„Tak dobre, povedz mi teda niečo o Randallovi.“
„Ako chirurg.“
„V poriadku. Ako chirurg o chirurgovi.“
Conway prikývol. „Ako chirurg nestojí za veľa. Je priemerný. Stráca ľudí, ktorých by nemal stratiť. Mladých a silných.“
Prikývol som.
„A je zákerný. Je schopný doslova zničiť svojich lekárov. Dostane ich do nepríjemných situácií a udržiava ich v tom, aby sa cítili mizerne. Mal veľa dobrých mladých kolegov, čo pod ním pracovali, a so všetkými zaobchádzal týmto spôsobom. Viem to, lebo som u neho dva…
