Naliehavý prípad (Michael Crichton)

Vošiel som do telefónnej búdky v nemocničnej chodbe. Vytiahol som zápisník a vyhľadal číslo lekárne i číslo receptu. Mal som pri sebe aj pilulku, ktorú som zobral z Kareninej izby.

Odškrabal som z nej kúsok nechtom a začal drviť na dlani. Rozmrvil sa na jemný prášok. Takmer s určitosťou som vedel, čo to je, ale pre istotu som to ešte skúsil špičkou jazyka.

Bola to neomylná chuť. Rozdrvený acylpirín chutí otrasne.

Vykrútil som číslo lekárne.

„Beaconova lekáreň.“

„Tu je doktor Berry z Lincolnovej nemocnice. Chcel by som informáciu o lieku predpísanom…“

„Moment, vezmem si pero.“

Krátka pauza.

„Pokračujte, pán doktor.“

„…na meno Karen Randallová. Číslo receptu jeden-štyri-se-dem-šesť-šesť-sedem-tri. Recept vystavil doktor Randall.“

„Pozriem sa na to.“

Slúchadlo bolo položené. Počul som pískanie a listovanie stránok, potom: „Áno, mám to. Darvon, dvadsať kapsúl, 75 miligramov. Spôsob užívania - jedna kapsula každé štyri hodiny podľa bolesti. Bolo to dvakrát opakované. Potrebujete vedieť aj dátum?“

„Nie, ďakujem.“

„Ešte niečo?“

„Ďakujem. Veľmi ste mi pomohli.“

„Rado sa stalo.“

Zložil som slúchadlo. Všetko sa čoraz viac komplikovalo. Čo za dievča by sa snažilo o vytvorenie dojmu, že berie antikoncepčné pilulky, ak v skutočnosti užíva len acylpirín, ktorý si dáva do prázdnej fľaštičky od tabletiek proti menštruačným bolestiam?

* * *