29 / Kluit
Na pomery Hongkongu sa začínal nezvyčajne príjemný večer. Mrakodrapy vrhali dlhé tiene na Victoria Peak, takmer až k vile, kde na terase sedel Herman Kluit s krvavočerveným koktejlom Singapore Sling v jednej a s telefónom v druhej ruke. Počúval, sledujúc svetlá áut stojacich v zápchach, hadiacich sa hlboko pod ním ako ohnivé draky.
Harryho Holeho si obľúbil. Páčil sa mu od chvíle, keď tento vysoký, vyšportovaný a očividne prepitý Nór prvý raz vstúpil do Happy Valley, aby stavil svoje peniaze na nesprávneho koňa. Niečo na jeho bojovnom pohľade, arogantnom postoji a ostražitej reči tela mu pripomínalo vlastnú mladosť, ktorú prežil ako žoldnier v Afrike. Herman Kluit bojoval všade a na všetkých stranách, slúžil pánom, ktorí mu platili. V Angole, Zambii, Zimbabwe, Sierra Leone aj v Libérii. V krajinách s temnou históriou a ešte temnejšou budúcnosťou. No ani jedna z nich nebola temnejšia ako tá, na ktorú sa pýtal Harry. Kongo. Tam napokon našli poklad. V podobe diamantov. A kobaltu. A koltánu. Starosta dediny patril k hnutiu Mai-Mai, ktorého príslušníci verili, že voda ich robí nezraniteľnými. Inak to však bol rozumný chlap. V Afrike neexistuje nič, čo by sa nedalo vybaviť zväzkom bankoviek, alebo – ak čas tlačil – nabitým kalašnikovom. Za rok sa z Hermana Kluita stal bohatý muž. Za tri roky bol šialený boháč. Raz mesačne chodievali do najbližšieho mesta Goma a spali v posteliach namiesto na hlinenej podlahe v džungli, kde sa z dier v zemi každú noc zdvíhal koberec mystických krvilačných mušiek a človek sa budil ako obžratá zdochlina. Goma. Čierna láva, čierne peniaze, čierne krásky, čierne hriechy. V džungli každý druhý dostal maláriu, ostatní zasa choroby, ktoré nijaký biely lekár nepoznal a označovali sa spoločným názvom džungľová horúčka. Nakazil sa ňou aj Herman Kluit, a hoci mu pomerne dlho dala pokoj, nikdy sa jej celkom nezbavil. Proti nej pomáhal len Singapore Sling. Naučil sa ho piť v Gome u istého Belgičana v neuveriteľnej vile, ktorú postavil sám kráľ Leopold v čase, keď sa krajina volala Belgické Kongo a slúžila mu ako milá hračka a zdroj obrovského bohatstva. Vila ležala na brehu jazera Kivu, kde pri kráse miestnych žien a západov slnka človek občas zabúdal na džungľu, Mai-Maiov aj krvilačné mušky.
Práve tento Belgičan ukázal Kluitovi kráľovský poklad ukrytý v pivnici. Zozbieral úchvatné hodiny, zriedkavé zbrane, fantastické mučiace nástroje, hrudky zlata, nebrúsené diamanty a vypreparované ľudské hlavy. Vtedy sa Kluit prvý raz stretol s Leopoldovým jablkom. Vymyslel ho kráľov belgický inžinier na potlačenie odporu najbojovnejších miestnych náčelníkov, ktorí nechceli Belgičanom prezradiť, kde ukrývajú svoje diamanty. Dovtedy používali byvoly. Náčelníka natreli medom, priviazali ho k stromu a priviedli k nemu lesného byvola, ktorý začal olizovať med. Pointa spočívala v tom, že byvolí jazyk bol taký drsný, že spolu s medom strhával aj kožu a mäso. No byvoly sa lovili ťažko, a keď raz začali lízať med, ťažko sa dali zastaviť. Preto Leopoldovo jablko. Niežeby prinášalo výsledky. Väzňovi dokonca bránilo hovoriť. No účinok na prítomných domorodcov, keď vypočúvajúci druhý raz potiahol šnúrku, nemal chybu. Ďalší chlap, ktorého vyzvali, aby otvoril ústa a vložil si do nich jablko, sa ihneď rozrozprával.
Herman Kluit kývol svoje filipínskej slúžke, aby odniesla prázdny pohár.
„Harry, pamätáš si to správne,” povedal do telefónu. „Ešte ho mám na kozube. Chvalabohu, netuším, či ho niekedy aj použili. Je to suvenír. Pripomína mi, čo sa dá nájsť v srdci temna. Harry, to sa aj tebe môže zísť. Nie, nevidel som ani nepočul, že by ho použili niekde inde. Vieš, je to zložitá technológia plná pružín a hrotov. Vyrába sa zo špeciálnej zliatiny. Koltán. Presne tak. Mimoriadne vzácny kov. Chlap, od ktorého som ho kúpil, Eddie van Boorst, tvrdil, že vyrobili len dvadsaťštyri kusov a on má dvadsaťdva, z toho jeden z dvadsaťštyrikarátového zlata. Presne tak, má dvadsaťštyri hrotov, odkiaľ to vieš? Ten počet mal niečo spol…
