92 / Voľný pád
Mikael Bellman stál za dverami väznice a videl, ako sa k nemu v spoločnosti dozorcu náhli Sigurd Altman.
„Odchádzate?” spýtal sa policajt za pultom.
„Áno,” prikývol Altman a podal mu nejaký doklad.
„Mali ste niečo z minibaru?”
Dozorca čosi spokojne zamrmlal, reagoval na vtip, ktorý musel počuť už stokrát.
Zo skrine vybral Altmanove cennosti a podal mu ich so širokým úsmevom: „Verím, že sa vám páčilo, pán Altman, a že sa tak skoro neuvidíme.”
Bellman podržal Altmanovi dvere. Spoločne schádzali po schodoch.
„Vonku čakajú novinári,” informoval ho Bellman. „Prejdeme podzemnou chodbou. Krohn ťa čaká v aute za policajnou stanicou.”
„Starý lišiak,” kyslo sa usmial Altman.
Bellman sa nepýtal, koho tým myslí. Mal iné otázky. Posledné. A štyristo metrov na to, aby sa dočkal odpovede. Zámka zabzučala, otvoril dvere do podzemnej chodby: „Keď sme už zavŕšili obchod, mohol by si mi prezradiť pár vecí.”
„Pýtaj sa, inšpektor.”
„Prečo si nezastavil Harryho hneď, ako si pochopil, že sa ťa chystá zatknúť?”
Altman pokrčil plecom: „Celé nedorozumenie sa mi zdalo náramne zábavné. Absolútne som chápal, ako uvažuje. Len som netušil, prečo ma potrebuje zatknúť v Ytre Enebakku. A keď niečomu nerozumieš, lepšie je čušať. A tak som držal hubu, až kým som nepochopil celkový obraz.”
‚A čo ti prezradil?”
„Že som jazýčkom na váhach.”
„Ako to myslíš?”
„Veď som vedel o konflikte medzi Kriposom a Harryho oddelením. Uvedomoval som si, že mi to poskytuje isté možnosti. Byť jazýčkom na váhach znamená, že človek rozhoduje o tom, ktorá strana zvíťazí.”
„Prečo si sa s Harrym nepokúsil o ten istý obchod, čo si urobil so mnou?”
„V takejto pozícii je dôležité obrátiť sa na človeka, ktorý prehráva. Je zúfalejší a ochotný zaplatiť viac. To je jednoduché pravidlo.”
„Prečo si si bol taký istý, že neprehráva Harry?”
„Nebol som si istý, no rozhodlo ešte čosi iné. Harryho som začínal spoznávať. Na rozdiel od teba nie je človekom kompromisov. Nezaujíma ho osobná prestíž, chce prosto zatýkať zloduchov. Všetkých. Vnímal by to tak, že ak Tony hrá hlavnú úlohu, ja som režisér. A trestu by som neunikol. Predpokladal som, že karierista to bude vidieť inak. Johan Krohn mi dal za pravdu. Že ty uvidíš osobný prospech v možnosti skutočného vraha zatknúť osobne. Uvedomuješ si, že ľudí zaujíma, kto to urobil, kto fyzicky zabíjal, nie kto to vymyslel. Ak je film prepadák, režisérovi pomôže, ak hrá hlavnú úlohu Tom Cruise, lebo potom zničia jeho. Ľudia aj médiá majú radi jednoduché veci, no môj zločin je nepriamy a komplikovaný. Každý súd by ma určite odsúdil na doživotie, lenže v tomto prípade nejde o súdy, ale o politiku. Ak sú spokojní ľudia aj médiá, teší sa aj ministerstvo a všetci môžu byť šťastní. A ak z toho vyviaznem s krátkym, možno dokonca podmienečným trestom, cena za to je nízka.”
„Nie pre všetkých,” podotkol Bellman.
Altman sa krátko zasmial. Ozvena prehlušila ich kroky. „Treba prijať radu človeka, ktorý čosi prežil. Nebojuj s tým. Nespravodlivosť je ako počasie. Ak sa s ňou nenaučíš žiť, musíš utiecť. Nespravodlivosť nie je súčasť systému. To je systém.”
„Nehovorím o sebe. Ja s tým viem žiť.”
„Ani ja nehovorím o tebe. Hovorím o ňom, lebo on s tým nevie žiť.”
Bellman prikývol. So situáciou nemal najmenší problém. Volali mu z ministerstva. Samozrejme, že nie minister osobne, ale odkaz bol jednoznačný. Sú spokojní. Bude to mať priaznivý dopad na Kripos aj menovite naňho.
Vyšli na denné svetla.
Johan Krohn vystúpil zo svojho modrého audi a podal ruku Sigurdovi Altmanovi.
Bellman sledoval, ako spolu s advokátom mizne za rohom.
„Bellman, ty si tu a ani ma neprídeš pozdraviť?”
Bellman sa otočil. Gunnar Hagen. Stál na chodníku na druhej strane ulice bez bundy, s rukami skríženými na hrudi.
Bellman prešiel za ním, podal mu ruku.
„Niekto na mňa donášal?” spýtal sa Bellman.
„U nás sa nič neutají dlho,” povedal Hagen, pošúchal si ruky a usmial sa. „Keď už o tom hovorím, koncom mesiaca mám stretnutie na ministerstve.”
„Zaujímavé,” s…
