71 / Šťastie
Gunnar Hagen držal medzi prstami ceruzku, pozorujúc Harryho, ktorý pre zmenu sedel – a neležal – v kresle pri jeho písacom stole.
„Podľa predpisov si teraz súčasťou Kriposu a patríš pod Bellmana,” vysvetľoval mu. „Ak niekoho zatkneš, bude to znamenať Bellmanovo víťazstvo.”
‚A ak – čisto hypoteticky – odovzdám informáciu vám a prenechám zatknutie členom tvojho oddelenia, napríklad Kaji alebo Magnusovi Skarremu?”
„Harry, aj takúto veľkorysú ponuku musím odmietnuť. Už som ti hovoril, že som viazaný dohodami.”
„Hm. Bellman ťa má naďalej v hrsti?”
Hagen si vzdychol. „Ak by som Bellmanovi uchmatol zatknutie v najväčšom prípade v dejinách Nórska, ministerstvo by sa to hneď dozvedelo. Vnímalo by to tak, že som sa vzoprel rozkazu a pritiahol ťa naspäť. Bolo by to porušenie príkazu nadriadených. A postihlo by to celý úsek. Prepáč, Harry, nemôžem.”
Harry zamyslene hľadel pred seba. „Chápem, šéfe.” Vyskočil zo stoličky a vykročil k dverám.
„Počkaj!” Harry zastal.
„Prečo sa ma na to vôbec pýtaš? Deje sa niečo, o čom by som mal vedieť?”
Harry zavrtel hlavou. „Len testujem rôzne hypotézy. V tom spočíva naša práca, alebo nie?”
Harry využil čas do tretej na telefonovanie. Poslednému zavolal Bjornovi Holmovi, ktorý ihneď súhlasil, že ho odvezie.
„Ešte som ti nepovedal kam ani prečo,” začudoval sa Harry.
„Netreba,” odvetil Bjorn a s dôrazom na každú slabiku dodal. „Ve-rím-ti.”
Nastalo ticho.
„Zrejme si to zaslúžim,” povedal Harry. „Zaslúžiš,” prisvedčil Bjorn.
„Mám pocit, že som sa ti už ospravedlnil, no nie som si istý.” „Neospravedlnil si sa.”
„Naozaj? Okej. Pre… pre… pre… boha, to je ťažké. Pre… pre…”
„Nejako ti to nejde, kamarát,” konštatoval Bjorn, no Harry počul, že sa usmieva.
„Sorry,” povedal Harry. „Verím, že ti dám zaujímavé odtlačky prstov, ktoré do piatej skontroluješ. Poviem to takto. Ak sa nebudú zhodovať, nemusíš ma nikam voziť.”
„Prečo si taký tajnostkár?”
„Lebo mi veríš.”
O pol štvrtej Harry zaklopal na dvere malej kancelárie v štátnej nemocnici. Otvoril Sigurd Altman. „Ahoj, pozrieš sa, prosím, na toto?” Podal mu zopár fotografií. „Lepia sa.”
„Nesiem ich priamo z fotokomory.”
„Hm. Odrezaný prst. Čo je na ňom?”
„Predpokladám, že jeho majiteľ dostal silnú dávku ketanomínu. Zaujímalo by ma, či ako človek so záľubou v anesteziológii, nájdeš v prste stopy tej látky.”
„Samozrejme. Krvou sa šíri do celého tela.” Altman listoval vo fotografiách. „Ten prst vyzerá poriadne odkrvený, no teoreticky stačí kvapka krvi.”
„Ďalšia otázka. Si ochotný nám dnes večer asistovať pri zatýkaní?”
„Ja? Nemáte vlastných odborníkov…”
„V tomto konkrétnom prípade vieš viac ako oni. A potrebujem človeka, ktorému môžem dôverovať.”
Altman mykol plecom, pozrel sa na hodinky a vrátil mu fotografie. „O dve hodiny končím, takže…”
„Fajn. Prídeme po teba. Staneš sa súčasťou dejín nórskej kriminalistiky.”
Altman sa smutne usmial.
Keď Harry vchádzal k technikom, zavolal mu Bellman. „Kde si bol? Chýbal si mi na raňajšej porade.” „Všelikde.” „To znamená?”
„V našom drahom meste,” odsekol Harry, kladúc veľkú obálku pred Kima Erika Lokkera. Nastrčil mu končeky prstov, aby naznačil, že chce, aby skontroloval jeho odtlačky.
„Harry, znervózňuje ma, keď o tebe celý deň nepočujem.”
„Mi-ka-el, ty mi neveríš? Bojíš sa, že sa ožeriem?”
Na okamih zavládlo ticho.
„Máš mi podávať správy, musím byť informovaný, to je všetko.”
„Šéfe, informujem ťa, že ťa nemám o čom informovať.”
Harry položil a vstúpil do Bjornovej kancelárie. Beate ho už čakala.
„Čo nám chceš povedať?” spýtala sa.
„Neskutočný príbeh,” odvetil Harry a sadol si.
Keď bol v polovici, vo dverách sa zjavila Lokkerova tvár.
„Našiel som toto,” povedal a ukázal im fóliu.
„Ďakujem,” prikývol Bjorn, fóliu položil na skener, sadol si k počítaču, otvoril súbor s odtlačkami z ulice Holmenveien a spustil program na kontrolu zhody.
Harry vedel, že to potrvá len niekoľko sekúnd, no aj tak zatvoril oči a počúval tlkot vlastného srdca, hoci už vedel – bol si …
