32 / Polícia
„Ešteže ste z Havasshytty ušli skôr, ako sa to spustilo,” povedal Krongli. „Inak ste mohli uviaznuť aj na niekolko dni.” Kývol k velkému panoramatickému oknu reštaurácie. „Ale pozerá sa na to pekne, však?”
Kaja sa zadívala na husté sneženie. Even bol taký istý, nadchýnal sa silami prírody a nestaral sa, či hrajú s ním, alebo proti nemu.
„Verím, že vlak príde,” pozrela sa na hodinky.
„Nebojte sa,” upokojil ju Krongli a pohrával sa s pohárom medzi prstami spôsobom, ktorý Kaji naznačil, že víno nepije často. „Postaráme sa o to. A postaráme sa aj o tie vaše knihy hostí.”
„Ďakujem.”
Krongli si prehrabol strapaté kučery a uškrnul sa. Chris de Burgh a Lady in Red sa šírili z reproduktorov ako lepkavý sirup.
V reštaurácii okrem nich sedeli len dvaja hostia. Muži po tridsiatke s krígľom piva za stolom s bielym obrusom, civejúci na snehovú búrku, čakajúci na niečo, čo sa nestane.
„Necítite sa tu občas sám?” spýtala sa Kaja.
„To záleží od uhla pohľadu,” zadíval sa jej Krongli do očí. „Ak človek nemá ženu a rodinu, začne sa stretávať s ľuďmi na takýchto miestach.”
‚Aby mohol byť sám s ostatnými.”
„Presne tak,” prikývol Krongli, usmial sa a obom dolial víno. „Ani v Osle to nebude inak.”
„Nie je,” pripustila Kaja. „Máte rodinu?”
Krongli mykol plecom. „Mal som priateľku. Začalo sa jej tu cnieť za svetom, a tak sa odsťahovala. Napokon, chápem ju. Na takomto mieste človek potrebuje zaujímavú prácu.”
„Vy ju máte?”
„Podľa mňa áno. Poznám tu všetkých a všetci poznajú mňa. Navzájom si pomáhame. Potrebujem ich a oni… azda…” Sklopil oči k poháru.
„Potrebujú vás,” dodala Kaja.
„Verím, že áno.”
‚A to je dôležité.”
„Veru je,” povedal Krongli rozhodným hlasom a zdvihol zrak. Evenov pohľad. V ktorom akoby vždy zostávali zvyšky smiechu, akoby práve zažili čosi zábavné a majú sa z čoho tešiť. Aj keď mu nebolo do smiechu. Najmä keď mu nebolo do smiechu.
‚A čo Odd Utmo?” spýtala sa Kaja.
„Čo je s ním?”
„Odišiel, len čo ma vyložil. Čo robieva počas takýchto večerov?”
„Odkiaľ viete, že nesedí doma so starou a deťmi?” „Ak som niekedy stretla samotára, pán Krongli…” „Aslak. Veď si tykajme,” povedal, usmial sa a zdvihol pohár. „Vidím, že si dušou policajtka. Utmo však nebol taký vždy.” „Naozaj?”
„Kým mu zmizol syn, dalo sa s ním rozprávať. Občas býval dokonca priam spoločenský. No prchký bol vždy.”
„Nikdy by som neverila, že muž ako Utmo môže byť ženatý.”
‚A ešte mal aj peknú ženu. Zvláštne, keď si človek uvedomí, aký je škaredý. Videla si jeho zuby?”
„Všimla som si zubný strojček.”
„Tvrdí, že ho nosí preto, aby nemal krivé zuby.” Aslak Krongli zavrtel hlavou so smiechom v očiach, no nie v hlase. ‚A pritom ich drží pokope, aby mu nevypadli.”
„Zaujíma ma jedna vec. Naozaj mal na skútri dynamit?”
„Možno,” odvetil Krongli. „Nič som nevidel.”
„Ako to myslíš?”
„Mnohí miestni nevidia nič romantické na vysedávaní s udicou pri jazere. Zato na večeru si radi dajú rybu.” „Hádžu do jazera dynamit?” „Len čo sa začnú topiť ľady.” „Nie je to zakázané?”
Krongli zdvihol ruky nad hlavu. „Hovorím, že som nič nevidel.”
„Chápem, veď aj ty tu bývaš. Tiež máš dynamit?”
„Len na garáž, čo si plánujem postaviť.”
„Ach tak. A čo Utmova zbraň? Vyzerala dosť moderne.”
„To áno. Utmo lovil medvede. Kým napoly neoslepol.”
„Videla som jeho oko. Čo sa stalo?”
„Zrejme mu chlapec do oka nalial kyselinu.”
„Zrejme?”
Krongli pokrčil plecom. „Len Utmo vie presne, čo sa stalo. Chlapec zmizol, keď mal pätnásť rokov. Zakrátko sa stratila aj jeho žena. No od tých čias uplynulo už osemnásť rokov, vtedy som tu ešte nebýval. Odvtedy Utmo žije sám v horách, nemá televíziu ani rádio, ani nečíta noviny.”
„Ako zmizli?”
„Ako, ako. Okolo ich statku sú strmé zrázy. A v zime kopa snehu. Chlapcovu topánku objavili vedľa lavíny, no keď sa sneh roztopil, po chlapcovi neboli ani stopy. Niektorí hovoria, že to urobil medveď. Ak sa však nemýlim, pred osemnástimi rokmi sem medvede nechodili. Iní zasa tvrdia, že to bol sám Utmo.”
„Prečo?”
„Aaale,” natiahol sla…
