PIATA ČASŤ
46 / Červený chrobák
Harry otvoril oči a civel na obrovského, hranatého červeného chrobáka, ktorý sa k nemu blížil medzi prázdnymi fľašami, pradúc ako mačka. Zastal, potom opäť zapriadol a presunul sa o ďalších päť centimetrov po stole v obývačke, zanechávajúc stopu v popole. Harry vystrel ruku, schmatol ho a priložil si ho k uchu. Jeho hlas znel ako škrípanie kamenia: „Práve som sa ti chystal zavolať, Oystein.” „Harry.”
„S kým, doriti, hovorím?” „Tu je Kaja. Čo robíš?”
Pozrel sa na displej, aby sa ubezpečil, že hlas hovorí pravdu. „Odpočívam.” Cítil, že jeho žalúdok sa pripravuje na vyprázdnenie obsahu. Opäť.
„Kde?”
„Na pohovke. Ak to nie je dôležité, skladám.” „Si teda doma v Oppsale?”
„Počkaj, pozriem sa. Tapeta je rovnaká. Počúvaj, musím končiť.”
Harry šmaril telefón na pohovku, prinútil sa vstať, zohol sa, aby mal ťažisko vpredu, a tackal sa dopredu, používajúc hlavu ako anténu aj baranidlo. Bez väčších nárazov ho previedla do kuchyne. Oboma rukami sa stihol zaprieť o kraj umývadla, potom sa mu z úst prúdom vyvalili zvratky.
Keď znova otvoril oči, uvedomil si, že v dreze nechal odkvapkávač na riad. Riedke žltozelené zvratky stekali po osamelom tanieriku. Harry pustil vodu. Jedna z výhod alkoholika, ktorý chytil šnúru, spočíva v tom, že riedke zvratky od druhého dňa prestávajú upchávať odtok.
Napil sa priamo z vodovodu. Len trochu. Ďalšou výhodou skúsených alkoholikov je to, že vedia, koľko znesie ich žalúdok.
Vrátil sa späť do obývačky. Kráčal naširoko, akoby nestihol dobehnúť na veľkú potrebu. Napokon, nekontroloval to. Ľahol si na pohovku a kdesi pod vankúšom začul tichý zvuk. Hlások miniatúrneho človiečika kričal jeho meno. Hmatal pod vankúšom, kým nevytiahol červený mobil. Priložil si ho k uchu.
„Čo sa deje?”
Uvažoval, čo má robiť so žlčou, ktorá ho pálila v hrdle ako láva. Vykašľať ju, alebo prehltnúť? Alebo ju nechať páliť, veď si to zaslúži.
Počúval, ako mu vysvetľuje, že ho chce vidieť. V Ekeberskej reštaurácii? Napríklad. Teraz. Alebo o hodinu.
Harry sa zadíval na dve prázdne fľašky Jima Beama na stolíku, potom na hodinky. Sedem. Obchod s alkoholom je zatvorený. V reštaurácii nalievajú.
„Teraz.”
Položil. Telefón vzápätí zazvonil. Pozrel sa na displej. „Ahoj, Oystein.”
„Konečne! Harry, pekne si ma nastrašil, už som sa začínal báť, že si si šľahol.”
„Odvezieš ma na Ekeberg?”
„Za koho ma máš? Za nejakého sprostého taxikára?”
O osemnásť minút neskôr Oysteinovo auto zastalo pred schodmi Harryho domu. Oystein stiahol okienko a veselo zakričal: „Potrebuješ pomôcť so zamykaním, ty opilec?”
„Ideš na večeru?” spýtal sa, keď prechádzali cez Nordstrand. „Aby si si užil, alebo za to, že si si užil?”
„Prestaň. Sme kolegovia.”
„To hovorila aj moja bývalá žena. Človek túži po tom, čo vída každý deň. Čítala to v nejakom časopise. Škoda, že tým nemyslela mňa, ale toho odporného potkana z vedľajšej kancelárie.”
„Oystein, veď ty si nebol ženatý.”
„Mohol som byť. Chlapík chodil vo svetroch s vypletanými vzormi, v kravate a hovoril ukážkovou vidieckou nórčinou. Nie dialektom, spisovnou vidieckou nórčinou. Nežartujem. Vieš si predstaviť, aké je ležať sám v posteli a premýšľať, že tvoju takmermanželku na písacom stole práve preťahuje pulóver s vyšívaným vzorom a holou bielou sedliackou riťou?”
Oystein sa pozrel na Harryho, no ten nereagoval.
„Harry, doriti, toto bol super vtip. To si ozaj celkom namol?”
Kaja sedela pri okne pri stole zahĺbená do myšlienok, pohľad upierala na mesto. Keď za chrbtom začula tiché zakašľanie, otočila sa. Hlavný sa na ňu díval pohľadom, akoby sa jej chcel vopred ospravedlniť za nepodarky z kuchyne. Naklonil sa k nej, no aj tak mu takmer nerozumela:
„S ľútosťou vám musím oznámiť, že vaša spoločnosť práve dorazila.” Potom sa zapýril a opravil: „Chcem povedať, je mi ľúto, že sme ho nemohli pustiť dnu. Je trochu… pod parou. A pravidlá nášho podniku…”
„To je v poriadku,” prerušila ho Kaja a vstala. „Kde je?”
„Čaká vonku. Bojím sa, že si kúpil v bare drink…
