81 / Kužele svetla
Prešli tri dni. Žil. Všetci žili.
Nikto netušil, kde je Tony Leike, stopa falošného Odda Utma sa končila v Kodani. Noviny zdobila fotografia Lene Galtungovej so šatkou stiahnutou do čela a vo veľkých slnečných okuliaroch v štýle Grety Garbo. Pod ňou titulok: Bez komentára. Pred dvoma dňami sa kamsi ukryla, zrejme do otcovho domu v Londýne, a odvtedy ju nikto nevidel. Niekolko novín zverejnilo Tonyho fotografiu v pracovnej kombinéze pred helikoptérou. Gavalierov trik. Ponechali mu prezývku. Jednak preto, že sa uchytila medzi ľuďmi, jednak sa väčšmi hodila na Leikeho ako na Altmana. Zvláštne, že sa ešte nikomu nepodarilo spojiť Leikeho s Utmovcami. Mama a neskôr sám Tony očividne dôkladne pozametali stopy.
Mikael Bellman organizoval každý deň tlačovú konferenciu. V televíznej diskusii preukázal svoje pedagogické vlohy a šarm, keď vysvetlil národu, ako prípad vyriešili. Samozrejme, vlastnú verziu. A zrazu sa všetkým zdalo vedľajšie, že vraha nechytili. Dôležité je, že Tony Gavalier Leike je odhalený, neutralizovaný, vyradený z hry.
Dni sa neustále predlžovali. Všetci čakali na prvé jarné dni, alebo aspoň posledné zimné mrazy, no nič sa nedialo.
Kužele svetla prebehli po strope.
Harry ležal na boku a hľadel na dym cigarety, ktorý sa hadil k stropu v zložitých a nepredvídateľných tvaroch.
„Si veľmi tichý,” povedala Kaja a pritúlila sa.
„Zostanem tu do pohrebu,” odvetil. „Potom zasa odídem.”
Potiahol si. Nereagovala. Zrazu však zacítil nečakané teplo a vlhkosť na ramene. Položil cigaretu na kraj popolníka a obrátil sa k nej. „Plačeš?”
„Neplačem. Len mi tečú slzy,” povedala a nasilu sa zasmiala. „Neviem, čo sa to so mnou deje.”
„Dáš si cigaretu?”
Zavrtela hlavou a osušila si slzy. „Dnes mi volal Mikael. Chcel sa so mnou stretnúť.” „Hm.”
Položila si hlavu na jeho hruď. „Nezaujíma ťa, čo som mu povedala?”
„Len keď mi to chceš povedať.”
„Povedala som nie. Vraj to oľutujem. Vraj ma stiahneš ku dnu. Že nebudem prvá.” „Má pravdu.”
Zdvihla hlavu. „No to nič neznamená, nechápeš? Chcem byť s tebou tam, kam pôjdeš.” Opäť jej začali tiecť slzy. „Ak to je dno, tak pôjdem na dno.”
„Na dne nie je nič,” odvetil Harry. „Ani ja tam nie som, zmiznem. Videla si ma v Chungkingu. Bolo by to ako prvé minúty po lavíne. V tej istej chate, no v skutočnosti sama a opustená.”
„Našiel si ma a vytiahol von. Ja urobím to isté s tebou.”
‚A čo ak nechcem ísť von? Už nemáš návnadu v podobe ďalších umierajúcich otcov.”
„Harry, ty ma ľúbiš. Viem, že ma ľúbiš. A to je dostatočný dôvod, nemyslíš? Ja som dostatočný dôvod.”
Harry ju pohladkal po vlasoch, po lícach, zachytil jej slzy na prstoch, priložil si ich k ústam a pobozkal ich.
„Áno,” prikývol a smutne sa usmial. „Si dostatočný dôvod.”
Chytila jeho ruku a pobozkala ju na mieste, kde sa jej dotkli jeho pery.
„Nie,” zašepkala. „Nehovor to. Nehovor, že práve preto odchádzaš. Lebo ma nechceš stiahnuť ku dnu. Pôjdem s tebou na koniec sveta, chápeš?”
Pritiahol si ju k sebe. A v tej chvíli cítil, že čosi povolilo ako sval, ktorý sa dlho chvel od napätia, hoci si to vôbec neuvedomoval. Poddal sa. A bolesť sa rozplynula, zmenila sa na teplo, čo mu prúdilo celým telom, zmäkčovalo ho, šírilo pokoj. Pocit voľného pádu bol taký oslobodzujúci, až sa mu zovrelo hrdlo. Vedel, že časť jeho ja túžila po tom aj v tom hustom snežení na lane nad priepasťou.
„Na koniec sveta,” zašepkala a dýchala čoraz rýchlejšie.
Kužele svetla naďalej krúžili po strope.
