TRETIA ČASŤ
24 / Stavanger
„Smrdí to tu…” začala Kaja.
„Hovnom,” dodal Harry. „Kravské lajná. Vitaj v Jaerene.”
Raňajšie slnko bojovalo s oblakmi, ktoré sa prevaľovali nad vlhkými zelenými poľami. Kravy za plotom nemo sledovali ich taxík na ceste z letiska do centra Stavangeru.
Harry sa naklonil medzi predné sedadlá: „Pán vodič, môžete trochu zrýchliť?” Nastrčil mu svoj policajný preukaz. Šofér sa zoširoka usmial, dupol na plyn a auto prudko zrýchlilo.
„Bojíš sa, že prídeme neskoro?” spýtala sa Kaja Harryho, keď sa opäť oprel dozadu.
„Nedvíha telefón, neprišiel do práce,” odvetil Harry a nemusel pokračovať.
Po včerajšom telefonáte s Katrine Brattovou si ešte raz preštudoval svoje poznámky. Mal mená, telefónne čísla a adresy dvoch osôb, ktoré v novembri na chate pravdepodobne prenocovali s troma obeťami a boli ešte nažive. Pozrel sa na hodinky, vypočítal, že v Sydney majú ráno, a vyťukal číslo Isky Pellerovej. Zdvihla. Keď jej Harry pripomenul noc v Hávasshytte, tvárila sa veľmi prekvapene. V podstate nemala Harrymu čo povedať, celý čas preležala v izbe s vysokými horúčkami. Možno preto, že dlho kráčala v prepotenom mokrom tričku, možno iba precenila svoje sily, možno si chrípka nevyberá. Isté je, že posledný úsek cesty do Havasshytty ledva prešla. Jej kamarátka Charlotte Lollesová ju poslala rovno do postele. Tam sa dlhé hodiny ponárala a vynárala z nepokojného spánku, celé telo ju bolelo, striedavo sa potila a triasla zimou. Nemala potuchy, čo sa odohralo medzi ostatnými nocľažníkmi a čo to boli za ľudia. So Charlotte dorazili na chatu ako prvé a na druhý deň ležala v posteli, kým neodišiel posledný turista a neprišiel po ňu na skútri miestny policajt, ktorého zohnala Charlotte. Odviezol ich k sebe domov a ponúkol im nocľah, keďže hotel bol plný. Najprv ponuku prijali, no počas večera si to rozmysleli, odviezli sa večerným vlakom do Geila a ubytovali sa tam. Charlotte jej o večere v Hávasshytte nič nerozprávala. Zrejme nezažila nič, čo by stálo za zmienku.
Päť dní po túre ešte s teplotou odletela do Sydney. Vymenila si so Charlotte zopár mailov, no nič podozrivé si nevšimla. Až kým nedostala tú šokujúcu správu, že jej kamarátku našli zavraždenú za vrakom auta neďaleko Osla.
Harry nemal čo skrývať. Maximálne citlivo jej vysvetlil, že majú obavy o bezpečnosť ľudí, ktorí osudnú noc strávili na chate. Keď skončia, zavolá Neilovi McCormackovi, šéfovi príslušného oddelenia policajného okrsku South Sydney, s ktorým kedysi spolupracoval. McCormack ju vypočuje podrobnejšie a – hoci je Austrália ďaleko – dočasne sa postará o policajnú ochranu. Zdalo sa, že to prijala pokojne.
Harry volal aj na druhé telefónne číslo – do Stavangeru. Skúšal to štyri razy, no bez úspechu. Samozrejme, že to nemuselo nič znamenať. Nie každý spí s mobilom pri uchu. Kaja Solnessová však očividne áno. Zdvihla po druhom zazvonení, a keď jej Harry oznámil, že prvým lietadlom odchádzajú do Stavangeru a má sa dostaviť na letiskový vlak päť minút po šiestej, odpovedala len úsečným áno.
O pol siedmej dorazili na letisko v Osle a Harry opäť vyťukal číslo, znova neúspešne. Skúsil zase, keď o hodinu pristáli v Stavangeri. Cestou z terminálu do radu na taxíky Kaja zohnala zamestnávateľa, ktorý jej oznámil, že osoba, ktorú hľadajú, ráno neprišla do práce. Keď to povedala Harrymu, jemne jej položil ruku na chrbát, pretlačil ju popri rade čakajúcich ľudí a vtisol do taxíka. Na hlasné protesty čakajúcich len odvrkol: „Ďakujem a želám úžasne dobrý deň, panstvo.”
Presne o 8.16 dorazili na adresu k bielemu drevenému domu vo Valande. Harry nechal platenie na Kaju a vystúpil. Fasáda domu nič neprezrádzala. Nadýchol sa vlhkého a sviežeho vzduchu západného Nórska. Zmeravel. Lebo už vedel. Samozrejme, môže sa mýliť, no vedel to s rovnakou istotou, ako že Kaja sa taxikárovi poďakuje.
„Ďakujem.” Dvere sa zabuchli.
Meno bolo na strednom z troch zvončekov.
Harry stlačil zvonček, zabzučal kdesi v dome.
O minútu a tri pokusy neskôr stlačil dolný zvonček.…
