18 / Pacientka
Pri každom kroku vysokého policajta Kjersti Rodsmoenová musela urobiť dva. No ani tak za ním na chodbe nemocnice Sandviken nestačila. Za vysokými úzkymi oknami pršalo. Stromy pri fjorde boli také zelené, až by si človek myslel, že pred zimou znova prišla jar.
Keď jej včera volal, okamžite spoznala jeho hlas. Akoby po celý ten čas čakala, že jej zavolá. A požiada ju presne o toto: chce hovoriť s Pacientkou. Volali ju Pacientka, aby jej po vyšetrovaní vrážd z minulého roka zabezpečili čo najväčšiu anonymitu. Vtedy ju stres priviedol na psychiatriu. V procese uzdravovania síce robila pozoruhodné pokroky, už ju aj prepustili domov, no médiá – hystericky posadnuté Snehuliakom dávno potom, čo prípad vyriešili – ju nenechali na pokoji. Pred troma mesiacmi jej Pacientka zavolala a spýtala sa, či sa môže vrátiť.
„Takže je použiteľná?” pýtal sa policajt. „Pod liekmi?”
„Na prvú otázku odpovedám áno,” odvetila Rodsmoenová. „Pri druhej ma viaže lekárske tajomstvo.” Pravda bola taká, že Pacientka už vyzdravela a nepotrebovala ani lieky, ani hospitalizáciu. Rodsmoenová napriek tomu nevedela, či mu má umožniť, aby ju navštívil. Práve Harry s ňou pátral po Snehuliakovi, preto hrozilo, že sa staré veci vyplavia na povrch. Rodsmoenová sa počas svojej práce psychiatričky čoraz väčšmi spoliehala na silu potláčania spomienok, na ich uzavretie, na zabúdanie. Jej kolegovia tento prístup často podceňovali.
Na druhej strane – stretnutie môže poslúžiť ako test získania odstupu od minulosti.
„Máte pol hodiny,” rozhodla sa Rodsmoenová, potom otvorila dvere ordinácie. „A nezabúdajte, že myseľ je zraniteľná.”
Keď Harry naposledy videl Katrine Brattovú, takmer ju nespoznal. No pekné dievča tesne pred tridsiatkou s tmavými vlasmi, žiarivou pokožkou a iskrou v očiach kamsi odišlo. Zostal zvädnutý kvet bez života, krehký, zraniteľný, s vyblednutými farbami. Harry mal pocit, že keď jej stisne ruku, rozdrví ju.
Preto sa mu teraz od radosti rozbúchalo srdce. Vyzerala staršie, no možno bola len unavená. Keď sa však usmiala a vstala, do očí sa jej vrátila stará iskra.
„Harry Há,” usmiala sa a radostne ho objala. „Ako sa máš?”
„Médium plus,” odvetil Harry. ‚A ty?”
„Odporne. Ale oveľa lepšie.”
Zasmiala sa a Harry vedel, že je späť. Že dostatočne veľká časť z nej je späť.
„Čo sa ti stalo s čeľusťou? Bolí to?”
„Len keď hovorím a jem,” odvetil. „A keď vstávam.”
„To sa mi zdá povedomé. Si ešte škaredší, ako si ťa pamätám, no aj tak ťa rada vidím.”
„Podobne.”
„Podobne rád ma vidíš, no to s tým škaredým škrtáš, však?”
Harry sa usmial. „Samozrejme.” Poobzeral sa okolo seba. Ostatní pacienti civeli z okna, mali sklonenú hlavu, alebo pohľad zavŕtaný do steny. O Harryho ani Katrine sa nikto nezaujímal.
Zhrnul, čo sa stalo, odkedy sa videli naposledy. Porozprával jej o Rachel a Olegovi, ktorí odcestovali kamsi do cudziny. O Hongkongu. O otcovej chorobe. O látkach, čo užíval. Smiala sa aj vtedy, keď ju požiadal, aby o tom nikomu nehovorila.
„A čo ty?” spýtal sa Harry.
„Chcú ma odtiaľto vyhnať, lebo podľa nich som už zdravá, len zbytočne zaberám miesto. No mne sa tu páči. Izbová služba je nanič, ale je tu bezpečne. Mám televízor, môžem chodiť von aj dnu, ako sa mi zachce. Ktovie, o mesiac, dva sa možno opäť presťahujem domov.” „A kto to vie?”
„Nikto. Šibnutosť prichádza a odchádza. Čo si chcel?” „Čo chceš, aby som chcel?”
Dlho naňho hľadela. „Okrem toho, aby si mal chuť ma pretiahnuť, chcem, aby som ti mohla byť užitočná.” „Trafila si.”
„Chceš ma pretiahnuť?”
„Môžeš mi byť užitočná.”
„Doriti. No dobre. O čo ide?”
„Máte tu počítač s prístupom na internet?”
„V spoločenskej miestnosti máme spoločný počítač, no nie je pripojený na internet. To nechcú riskovať. Slúži len na hranie pasiansu. No v izbe mám vlastný počítač.”
„Pracuj na tom spoločnom.” Harry siahol do vrecka a posunul jej po stole SIM kartu. „V obchode to nazvali mobilnou kanceláriou. Jednoducho to zapojíš do…”
„… do USB,” dodala Katrine a vopchala si simku do vrec…
