5 / Park
Marit Olsenová sa rada lyžovala. No nenávidela beh. Nenávidela vlastné dychčanie po pár stovkách metrov, otrasy zeme, keď na ne dopadala svojou hmotnosťou, prekvapené pohľady ľudí a obrazy, ktoré sa jej vybavovali v mysli, keď sa videla ich očami: roztrasené tučné líca, telo prevaľujúce sa v teplákovej súprave a zúfalo otvorené ústa ryby na suchu, aké videla u veľmi obéznych ľudí pri tréningu. To bol jeden z dôvodov, prečo si tri behy týždenne vo Frognerovom parku naplánovala vždy až na desiatu večer. V tom čase v parku takmer nebolo živej duše. Pár ľudí ju zazrelo len na chvíľu, keď okolo nich prebehla v prítmí lámp po niektorom z chodníkov, ktoré križovali najväčší park mesta. No nikto z nich nespoznal parlamentnú poslankyňu za vládnu sociálnodemokratickú stranu. Nespoznal? Azda skôr nepoznal. Málokto ju vôbec niekedy videl. Keď sa k niečomu vyjadrovala – zvyčajne v mene svojho severonórskeho kraja –, nedostávalo sa jej takej pozornosti, akú médiá venovali jej fotogenickejším kolegyniam. Navyše počas dvoch volebných období nepovedala ani neurobila nič zlé. Tak si to aspoň vysvetľovala. Vyhlásenie redaktora regionálneho denníka, že je politicky ľahká váha, bolo len zákernou narážkou na jej fyziognómiu. Redaktor napriek tomu nevylúčil, že raz sa možno stane ministerkou v ľavicovej vláde. Spĺňa najdôležitejšie predpoklady: nemá vzdelanie, nie je chlap a nepochádza z Osla.
No dobre, mohol mať pravdu v tom, že jej silnou stránkou neboli veľké, komplikované a abstraktné úvahy. Bola ženou z ľudu, vedela, ako žijú bežní ľudia, a zastupovala ich medzi egoistickými a samoľúbymi obyvateľmi metropoly. Lebo hovorila to, čo si myslí. To bola jej skutočná kvalifikácia, ktorá ju dostala tam, kde je dnes. Vďaka verbálnej inteligencii a humoru – ktorý južní Nóri volajú hryzavý –, víťazila v každej debate, do ktorej ju pustili. Bolo len otázkou času, kedy si ju všimnú. Len čo sa zbaví zopár kilogramov. Prieskumy ukazujú, že ľudia menej dôverujú obéznym ľuďom, podvedome ich obviňujú z nedostatku sebaovládania.
Vybehla do mierneho kopčeka, zaťala zuby a skrátila krok. Úprimne povediac, prešla takmer do chôdze. Powerwalk. Áno, tak sa to volá. Pochod k moci. Hmotnosť klesá, voliteľnosť rastie.
Za chrbtom na cestičke zachytila škripot kamienkov, podvedome sa vystrela, pulz sa jej ešte trochu zvýšil. Ten istý zvuk počula aj pred troma dňami. Aj dva dni predtým. Oba razy niekto takmer desať minút bežal za ňou, potom sa zvuk stratil. Keď sa to stalo druhý raz, už sa otočila a videla čiernu bežeckú kombinézu a čiernu čiapku. Akoby v jej stopách bežal trénujúci vojak. Lenže nikto, a už vôbec nie vojak, by nepovažoval za zmysluplné bežať tak pomaly ako Marit Olsenová.
Samozrejme, nemohla si byť istá, že ide o tú istú osobu, no niečo jej hovorilo, že je to ona. Zostával jej posledný kúsok stúpania k Monolitu, potom mierne klesanie na sever, domov do Skoyenu, k mužovi a k upokojujúco škaredému a prežratému rottweilerovi. Kroky sa priblížili. Odrazu sa jej nezdalo také úžasné, že je desať hodín večer a v parku niet živej duše. Marit Olsenová sa bála mnohých vecí, no najväčšmi cudzincov. Prirodzene, uvedomovala si, že xenofóbia je v rozpore s programom jej strany, no strach z neznáma je predsa racionálna stratégia prežitia. V tejto chvíli si želala, aby v minulosti hlasovala proti všetkým návrhom v prospech cudzincov, i keď vyšli z dielne vlastnej strany, aby sa ani vtedy nebála povedať, čo si myslí.
Jej telo sa hýbalo príliš pomaly, stehenné svaly pálili, pľúca sa dožadovali vzduchu. Vedela, že už čoskoro bude musieť zastať. Mozog sa snažil bojovať so strachom, usiloval sa jej vysvetliť, že nepatrí k typickým obetiam znásilnenia.
Strach ju priam vyhnal na kopec, otvoril sa jej výhľad na druhú stranu k ulici Madserud allé. Od brány jednej z víl pri parku práve cúvalo auto. Možno to stihne, zostáva jej necelých sto metrov. Vbehla na šmykľavú trávu, ledva udržala rovnováhu. Cudzie kroky už nepočula, všetko prehlušil jej dych. Auto zatia…
