5
Keď sa zjavili svetlá Calexica, Mason povedal Delle Streetovej: „Teraz sa musíte zobudiť, Della. Sme na mieste.“ Della Streetová sa s námahou vzpriamila na sedadle, potriasla hlavou, ospanlivo sa usmiala a povedala: „Bojím sa, že ako vaša spoločníčka som nestála za nič.“
„Bolo zbytočné, aby sme obidvaja boli hore.“
„Čo budeme robiť teraz?“
„Vezmete si svoj stenografický blok a pero: budete zapisovať. Ideme do motela Palm Court a vytiahneme tetu Lorraine a Montrosa Dewitta z postele.“
„Z tej istej postele?“
„To sa ešte uvidí.“
„Čo urobíme potom?“
„Potom budeme klásť Dewittovi otázky.“
„Čo keď nebude odpovedať?“
„Budeme sa spytovať ďalej.“
„Bol by v práve, keby vás násilím vyhodil?“
„Iste.“
„Dopustíte, aby to urobil?“
„Nie.“
„Inými slovami, mohlo by sa to skončiť peknou bitkou.“
„Veru,“ pripustil Mason. „ale nezabúdajte na jedno, teta Lorraine toho chlapíka ľúbi. Všetko, čo podnikáme, robíme preto, aby sa vyfarbil. Keď začne byť násilnícky, budeme reagovať tak, aby bolo jasné, že nie je v práve. Ja sa musím správať tak, aby sa každý náš čin zdal rozumný, aby sme všetko, čo od neho chceme, formulovali zdvorilo, a ak začne vyvádzať, aby sme ho dostali do svetla, že všetko, čo urobí, bude sa zdať nerozumné a nezdvorilé.“
„Viete, kde je motel Palm Court?“ spýtala sa Della Streetová.
„Nájdeme ho,“ ubezpečil ju Mason „Mesto nie je až také veľké. Prejdeme ním autom krížom-krážom a nájdeme ho.“
„Na druhej strane je Mexiko?“
„Áno, hneď za hranicou stačí prejsť bránou. Všetko na druhej strane toho drôteného plotu je Mexiko.“
„Mohli sa tam dať zosobášiť.“
„Predpokladám, že áno.“
„Myslíte, že to urobili?“
„Neviem. Ten prípad je trocha čudný, ale musíme sa predovšetkým usilovať, aby tete Lorraine padli šupiny z očí.“
„To ju bude asi bolieť,“ poznamenala Della.
„Bude to pre ňu lepšie, než keby ju zavraždil.“
„Myslíte, že je až v takom nebezpečenstve?“
„Neboli by sme tu, keby nebola.“
Právnik na križovatke odbočil a povedal: „Myslím, že motely sú na tejto ulici. Tak si to aspoň pamätám ale teraz sa tam už nebude svietiť. Oni moment, aký je to vývesný štít, Della?“
„To je ten motel!“ zvolala. „Svetelný nápis oznamuje, že je to Palm Court.“
„To je fajn. Iste budú mať voľné izby, ináč by nenechali nápis svietiť. Ak majú voľné izby, vedúci sa nebude rozčuľovať či to bude on, alebo ona keď bude musieť vstať. Mimochodom, môžeme sa tam ubytovať aj my, rodinka bude pokope.“ Právnik zašiel autom až pred budovu, na ktorej bol nápis KANCELÁRIA, vystúpil a zazvonil.
Asi o minútu nato otvorila im dosť silná žena. Nechýbalo jej veľa do päťdesiatky, na sebe mala župan.
Premerala si Masona a Dellu Streetovú.
„Želáte si izbu?“ spýtala sa.
„Dve,“ odpovedal Mason.
„Dve?“
„Dve.“
„Počujte, jednu izbu vydáme bez akýchkoľvek otázok. Nežiadame predložiť sobášny list, ale keď chcete dve izby nuž, chceme mať istotu, že je všetko v poriadku.“
„Všetko je v poriadku, ináč by sme nechceli dve izby. Táto mladá žena je moja sekretárka. Som právnik a som tu služobne.“
„Ach, tak, to je niečo iné. Prosím, zapíšte sa tu.“
„Aby som nezabudol, čakám tu ešte niekoho. Ktorú izbu majú Dewittovci?“
„Dewittovci?“
„Áno.“
„Pán a pani… aha, máte na mysli Montrosa Dewitta! Je to čudné, ale aj oni majú dve izby. Montrose Dewitt je na štrnástke a pani Elmorová na šestnástke. Prišli spolu.“
„Ach, tak,“ povedal Mason a vypísal prihlasovacie formuláre.
„Povedali, ako dlho tú chcú ostať?“
„Len túto noc.“
„Ďakujem. Koľko platím?“
„Dvanásť dolárov za obidvoch.“
Mason jej dal dvanásť dolárov. Správkyňa mu podala kľúč.
„Zaparkujte voz pred bunkami; tak sa to u nás robí. Vďaka bohu teraz už nemám nič voľné. Môžem zhasnúť svetlo a ísť spať.“ Právnik zaparkoval auto, odniesol Delle Streetovej kufrík do jej bunky a povedal: „Della, príďte pred moju bunku o päť minút.“ Mason vybral z auta svoj kufrík, zasvietil vo svojej izbe, pozrel, ako je zariadená, a čakal, kým Della nevyjde von.
„Ste pripravená?“
„Áno.“
„Nuž ideme na to. Najprv pôjde…
