1
Marec 1988
Nad vojenským letiskom Kuchyňa na Záhorí nelietali ani vrany.
Pršalo, blýskalo sa a tlaková níž vyčíňala v celom letovom priestore. Základňa ťažkých dažďových oblakov bola vo výške šesťdesiat metrov, všetko, čo malo krídla a aspoň kúsok zdravého rozumu, sedelo na zemi.
Meteorológovia ukázali pilotom synoptické mapy, povedali im predpoveď na dva dni a všetkým bolo jasné, že dnes ani zajtra si nezalietajú. Všade naokolo sa ženili čerti a lialo ani z krhly. Okrem toho severák fičal rýchlosťou tridsaťdva metrov za sekundu a oblačnosť bola osem osmín. Počasie sa malo ešte zhoršiť v priebehu najbližších dvanástich hodín, vietor mal nabrať rýchlosť víchrice, očakávalo sa občasné sneženie, krúpy aj námraza.
Lietadlám MiG-23 takéto počasie neprekážalo, lietať mohli aj na severnom póle, ale nadnes bolo naplánované zvláštne cvičenie, na ktoré sa chystali už pol roka. Zlietanosť v trojici a útok vo formácii na označený pozemný cieľ – na to potrebovali podstatne lepšie poveternostné podmienky.
Pre majora Žemľu to znamenalo jedno: domov sa nedostane ani po troch dňoch strávených na letisku, lebo zase budú chcieť, aby doladil systém. Dolaďoval ho za posledného pol roka tak často a tak precízne, že bol dokonalý, skoro žiaril. Už ho mal po krk a išiel mu na nervy, hoci bol jeho autorom a ušla sa mu zaň nejedna pochvala.
Viktor Žemľa študoval na elektrotechnickej priemyslovke a skončil ju veľmi dobre – s vyznamenaním. V treťom ročníku, mal vtedy iba sedemnásť, zložil skúšky na bezmotorové lietanie na vajnorskom letisku a pilotný preukaz na vetrone získal skôr ako vodičský preukaz na autá. Nevinný koníček sa zmenil na vášeň, a tá sa s ním vliekla celý život.
Lietadlá a lietanie.
Je to osud a údel. Fanatizmus. Inak sa večné odriekanie mladých zanietených pilotov nedá nazvať.
Jeho rovesníci hrali futbal, balili baby, hrali na gitarách na lavičkách v parku, chodili do kina. On vstával v sobotu o šiestej, aby už o siedmej bol na letisku, aby sa mohol zapísať na riadiacej veži do knihy lietania a aby sa dostal na rad do kokpitu aspoň o desiatej. Potom si odlietal svoje a do večera sa staral o údržbu blaníkov, jánusov, nimbusov a ostatných lietadiel.
Keď sa večer vracal domov, chalani zo sídliska, porozkladaní kdekade po lavičkách pod balkónmi, boli už pripití, niektorí aj vyfajčení, tí šťastnejší aj vykefovaní. Často sa zmohli iba na chabé pokrikovanie: „Hééj! Pilotek! Tak jak to bolo dneska? Jak vysoko si vyletel? A kedy si dosiahol vrchol? Ja o pol deviatej! Poď sem! Daj si jedno... alebo jednu... Soňa ťa spraví jedna báseň! Dva vrcholy za sobotu, čo povieš?“ Pokrikovali naňho, ale Viktor iba hodil rukou a ponáhľal sa domov vyspať, lebo ráno chcel zase lietať a potreboval byť čerstvý.
Triedna učiteľka sa vôbec nečudovala, keď si podal prihlášku na vysokú školu do Košíc. Chalani z triedy áno.
„Ti jebe, Viktor?! Zelený mozog? Viktor, ty chceš ísť do armády? Zasratá zelená guma? Tie kecy o obrane vlasti a službe ľudu ti kvapkajú na karbid? Strácaš súdnosť? Neblbni! Vyser sa na nich!“
Viktor si vypočul veľa príspevkov k tomu, na čo sa chystal, ale neodradil ho nikto, ani otec.
„Je to najťažšie štúdium, aké si viem predstaviť. Aj po psychickej, aj po fyzickej stránke. A po štyridsiatke končíš. Čo bude s tebou potom? Aj takto musíš rozmýšľať. Všetci vyslúžilí piloti nemôžu robiť inštruktorov, aj teba raz kopnú do zadku. Potom budeš až do smrti práškovať polia na čmeliaku? Ale ak si sa rozhodol, držím palce, ja ti polená pod nohy hádzať nebudem, hoci s tým nesúhlasím.“
Viktor si všetkých vypočul a podal si žiadosť.
Zväzarmovský letecký oddiel ho poslal na lekárske skúšky do Prahy: Ústav leteckého zdravotníctva, Kovpakova 16, Praha 6, Dejvice. Známa adresa. Tu začínal každý vojenský pilot Československej socialistickej armády.
Prišlo tridsaťdva záujemcov z celej republiky. Zobrali im krv, odmerali tlak, vymočili sa do pohárikov a desiatim hneď oznámili, že letectvo s nimi nepočíta. Do tanku možno, ale do lieta…
