37
Podarilo sa im dovolať na oddelenie tesne pred koncom pracovného času. Využili izbu sestričiek, mali tam telefón a Chosé si všimol, že jedna taká s dlhými čiernymi vlasmi sa tvári celkom prítulne. Dotelefonoval, pokúsil sa o rýchly výpad, ale dopadol zle – nebol jej typ.
Keď Burger vošiel do šéfovej kancelárie zahlásiť ukončenie operatívneho dňa, práve skladal telefón.
„Výborne! Edo, ideš ako na zavolanie! Práve mi volal Chosé z nemocnice. Zožeň chalanov a ostaňte v pohotovosti, asi sa bude niečo diať!“
Mayor stopol Burgera, Kukyho, Váňu a Biliho, keby bolo treba nejakú techniku, ostatní mohli ísť domov.
„Ja ich zabijem,“ soptil Váňa a znova si vybaľoval proviant. „Už som bol skoro na zastávke! Dokedy tu na nich budeme čakať? O polhodinu zatvárajú bufet, tak mám tam ísť, či nie, budeme celú noc, či nie? Vie niekto niečo? Zase to organizuje tajomný pán Krauz a ja ho už konečne nakopem do riti! Čo vy na to?“
Kuky prikývol, Burger si otvoril zadnú stranu novín a zapálil si cigaretu.
Vošla Petra.
„Robíme nadčasy?“
„Ak máš čas, tak ostaň. Ani my nevieme, o čo ide. Tí dvaja volali z nemocnice, tak čakáme.“
Priniesla si kávičku a čakala s nimi.
Krauz, Chosé, Mayor a Musitz sa stretli v šéfovej kancelárii. Ani nešli do svojej kancelárie, ani sa nezdržiavali vysvetľovaním kolegom, rovno zamierili k šéfovi.
Aby sa neprekrikovali, rozprával Krauz, Chosé iba čo-to doplnil.
Vyšetrovateľ Musitz si ich pozorne vypočul. Vyfajčil tri cigarety, vypil dve vodky. Bolo po pracovnom čase, už sa to tak nebralo.
„Problém vidím v dvoch rovinách,“ začal rozvážne vyšetrovateľ. „Po prvé, ako to vysvetliť prokurátorovi, aby pochopil, že je to pre nás mimoriadne dôležitý svedok a otvára sa nám možnosť preniknúť do podsvetia, o akej sme doteraz iba snívali. Po druhé, ak sa nám podarí prehovoriť prokurátora, kam Bronka uložíme? Viete dobre, ako u nás funguje program na ochranu svedkov. Je inak koncipovaný ako vonku a...“
„Stojí celý za hovno,“ doplnil ho Chosé.
„Asi tak. Teda čo s ním? Musíme sa oňho postarať sami.“
„Prvý problém je tvoj,“ uvažoval Mayor. „Druhý je náš. S prípadom dlhodobého rozpracovania svedka s tým, že ho musíme aj uložiť a izolovať, sme sa ešte nestretli. Nikto nebol zatiaľ ochotný spolupracovať. Ja na to nemám ani priestory, ani financie,“ vysvetlil Mayor. „Môžem zavolať na ministerstvo...“
„On potrebuje prevoz okamžite, ešte dnes, nie o pol roka,“ upozornil ho Krauz na lehoty vybavovania žiadostí cez ministerstvo.
„Takže ministerstvo nie,“ pochopil aj šéf.
„Ja si ho domov nevezmem,“ upozornil ich vyšetrovateľ. „Zavolám prokurátora, čaká.“
„Choď volať, my sa zatiaľ poradíme,“ súhlasil Mayor.
„Ešte jedna vec,“ zháčil sa vyšetrovateľ. „Čo ak mu bude jedna vražda málo? Dá nám Bronko aj niečo navyše? Naznačil niečo?“
Detektívi mu zatiaľ celú pravdu nepovedali, niečo si chceli nechať aj na neskôr, ale museli uznať, že prvý krok presvedčiť prokurátora je kľúčový, bez neho celá akcia padá.
„No... ehm,“ zaodŕhal Krauz. „Reč bola o Zore, tú je ochotný hodiť cez palubu bez problémov – na tom stojí jeho ponuka. Potom ešte naznačil...“
„No?“
„Naznačil, že vie o Duckom...“
„No doboha!“ nadskočil vyšetrovateľ a oči sa mu rozžiarili. „To by bolo terno!“ Už videl titulky na prvých stranách novín.
„Pozor!“ zodvihol varovný prst detektív. „Dohoda bola o Zore, na to nezabúdajte! Duckého iba spomenul, ale nechce ho pustiť, bojí sa odvety, tuší, čo by mohol spôsobiť.“
„Zatiaľ ho nechce pustiť, ale keď budeme mať čas a spracujeme ho, určite nám ho dá,“ bol presvedčený vyšetrovateľ.
„Dobre, to je zatiaľ iba hudba budúcnosti. Fakty sú také, ako som vám povedal, a nič sa nesmie dostať von, jasné?“ dôrazne upozornil Krauz.
Vyšetrovateľ prikývol a odišiel lámať prokurátora.
Detektívi ostali so šéfom sami. Chvíľu. Vošiel Burger, lebo chlapom v kancelárii už bolo dlho a vyslali ho ako prieskumníka.
„Môžem, šéfe?“
„Len poď! Aj tak sme vás chceli zavolať.“
„Ja len, že chlapi sa pýtajú, či si majú ísť nakúpiť jedlo na&nb…
