32
Krauz bol so svojou prácou spokojný, ďalšiu pohodovku si zapálil v kresle v rohu, aby si mohol natiahnuť nohy. Kým sa vráti parťák, chcel fajčiť v polohe oddychujúceho detektíva – teda vyvalený čo najpohodlnejšie.
Sadol si, potiahol si, no kým sa oprel, uvedomil si, že sedí v Chosého kresle a kým sa nevráti od lekára s výsledkami, nechcel riskovať. Rýchlo vstal, poškrabal sa v rozkroku, oprášil si zadok a presadol si do vedľajšieho kresla.
Zaklonil hlavu, natiahol si nohy, labužnícky poťahoval a snažil sa o nemožné – vypustiť z úst koliesko dymu. Nikdy to nevedel a nechápal, ako to môže niekto dokázať. Asi to bolo tým, že nevedel pískať na prstoch – chýbal mu ten správny oblúk pier.
Bol vytrvalý, skúšal, no po chvíli ho začali bolieť žuvacie svaly a vykašľal sa na kolieska, iba fajčil a vytrvalo čakal.
Začalo sa mu driemať.
Prestal fajčiť, v tichu opustenej kancelárie sa mu nielen driemalo...
Rozleteli sa dvere.
„Máš smolu, nikto tu nie je,“ povedal Mayor a chcel zavrieť.
Medzi dverami a Krauzovým kreslom stál starožitný rohový vešiak. V lete na ňom neviseli kabáty, ale chlapci boli na letných streľbách, zmokli a sušili si maskáče. Príma schovávačka pre zašivákov, no Krauz sa prezradil, lebo sa zo spánku strhol a popálil sa na dohasínajúcej cigarete.
„Au, kurva!“
„Tu je!“ odhalil ho šéf.
Vošli.
Krauz si šúchal popálené prsty a snažil sa čo možno najrýchlejšie sadnúť si slušne. Nevyšlo to, odhalili ho.
„On drichme!“ zahulákal vyšetrovateľ. „Aj ja chcem ísť robiť na oddelenie vrážd!“
„Choďte niekam, nemôžete klopať? Práve tu dopisujem druhú časť hlásenia a vy sem vpadnete jak lavína! Aké drichme!? Pracujem hlavou... ak to pánom z vyšetrovačky niečo hovorí.“
„Utri si sliny z brady, ty dopisujúci pracujúci,“ pozdravil ho vyšetrovateľ Musitz a bez okolkov si sadol do Chosého kresla.
Krauz ho chcel varovať, ale už tam sedel. Veď čo, diagnóza ešte nebola potvrdená, a keby aj, prečo by sa aj na vyšetrovačke nepoškrabali...
Mayor si pritiahol stoličku a prisadol si k nim.
„Richard, ráno si sa ma pýtal na strelca,“ spustil bez úvodu.
„Ani nie,“ snažil sa brániť Krauz, lebo nájazd šéfa v sprievode vyšetrovateľa neveštil nič dobré.
„Pýtal! Nebolo to naše až doteraz. On ti to vysvetlí,“ bradou ukázal na Musitza.
„Ja nechcem nič vysvetliť,“ ešte stále sa bránil Krauz a šúchal si popálené prsty.
Zbytočne, vyšetrovateľ už spustil a bol si istý, že je na správnej adrese.
„Čo o tom vieš?“ začal otázkou.
„Nííč! A ani nechcem!“ zaúpel Krauz. „Nepočúvate ma?“
Márna snaha.
„Radšej ti to vysvetlím od začiatku. Celý prípad zadokumentoval okres ako lúpež, ale ten malý chlapec zomrel na následky zranenia a prokurátor trval na prekvalifikovaní na vraždu. Pochopiteľne, že ešte budeme skúmať, či to mal dopredu naplánované, či mal úmysel zabiť, či zámerne zaútočil na životne dôležité orgány a tak ďalej, ale zatiaľ rozhodnutie prokurátora nebudem komentovať. Páchateľ bol známy od začiatku, svedkovia ho videli, vražedný nástroj sme našli, išlo už iba o riadne zadokumentovanie a vypočutie všetkých zúčastnených, takže sme vás zbytočne neotravovali. Leží v nemocnici, je strážený, úkony sme mohli robiť bez problémov aj bez vašej asistencie... až do dnešného dňa. Niekto mu poslal advokáta, dal mu podpísať splnomocnenie, podebatovali spolu skoro dve hodiny a chlapík sa posral. Vieš veľmi dobre, Rišo, že ich advokáti sú takí istí vagabundi ako oni sami, možno ešte väčší, bohvie, čo všetko mu nakvákal, ale fakt je, že dnes ráno som s ním mal dokončiť výsluch z piatka, ale už nebol ochotný so mnou debatovať. Je vystrašený. Povedal mi, že už so mnou nebude hovoriť, že chce hovoriť iba...“
„Nie, to nie!“ bránil sa Krauz zodvihnutou popálenou dlaňou, lebo dobre vedel, čo bude nasledovať.
„Iba s tebou a s Chosém,“ nasledovalo, čo dobre vedel.
Unavený detektív z oddelenia vrážd sa psími očami zahľadel na šéfa a dožadoval sa ochrany.
„Ale ja sa na to môžem zvysoka – viete čo! Celé leto som drel ako hovädo, to mi musíš uznať, šéfe…