Nevinným sa neodpúšťa (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

7

„Kde je to?“ spýtal sa Krauz. „Už sme to prešli?“

„Neblbni,“ nesúhlasil Chosé, „musia tam byť autá.“

„Tak pozri do mapy.“

„Načo ti je mapa, len choď ďalej... pomaly... pribrzdi – aha! Tam je policajné auto!“

„Vidím, né? Nemôžem zablúdiť, šak som tu doma.“

Krauz vybehol dvoma kolesami na chodník. Sotva sa zaradil za pomaľované policajné auto, už sa rozleteli dvere a vystúpil naštvaný policajt. Všimol si typ auta, značku, dvoch rovnako naštvaných chlapov na predných sedadlách a vychladol.

„Vy ste z kriminálky, čo?“

„Žiadna kamera, žiadny mikrofón, tak z televízie asi nebudeme,“ súhlasil Chosé.

„A preukazy?“

„Choď do riti! Kto okrem fízlov by sa sem mrdal v tejto horúčave?!“

„Môžete vojsť.“

Už si bol istý, že sú to policajti, preukázali sa dostatočne dôveryhodne. Zaliezol do auta a znova zaujal unudene rozvalenú polohu za volantom, lebo dnes vyfasoval najnevďačnejšiu úlohu – strážiť miesto činu pred nepovolanými osobami, zvlášť reportérmi a novinármi.

Chosé si ponaprával chrbticu, nasledoval drep, potom široké rozpaženie a zívnutie hodné afrického hrocha. Aj počet zubov by sa približne zhodoval. Ranné driemanie v kancelárskom kresle mu vitality nijako nepridalo – teraz ožíval.

Krauz bol živý až-až. Rozhliadol sa po ulici a ustúpil od auta do tieňa vysokého duba.

„Mrzáčka,“ zašomral si popod nos.

„Ty si tu doma nie?“ vzdychol si Chosé. „Zase sme v tvojom rajóne.“

„Tam dolu na sídlisku som vyrastal,“ hodil Krauz rukou ponad červené strechy honosných víl.

Chosé unudene sledoval smer. Panelákom dolu na sídlisku pozerali na vyasfaltované rovné vrcholce. Na každom trčala výťahová šachta ako bradavica na nose starej strigy, okolo samé antény.

„Prečo Mrzáčka?“ zazíval Chosé.

Krauz sa zahľadel na sídlisko. Ako chlapci hore pod les chodili okukovať vily socialistických zbohatlíkov. Vlastne ani nie tak vily, tomu ešte nerozumeli, chodili okukovať autá zaparkované vo dvoroch, tie ich bavili viac. Cenám nerozumeli, ale západné značky, ligotavé karosérie a široké pneumatiky ich fascinovali a ako každého normálneho chlapca priťahovali ako magnet. Každý jeden túžil mať niečo také, aspoň angličák, keď nie skutočné. Vyšliapali na bicykloch do kopca pod les, chvíľu si oddýchli, počkali na prvého nerváka, čo ich okríkol...

„Héj! Chamraď! Čo tu snoríte!?“

... a spustili sa dolu. Brzdili a sledovali autá za plotmi. Občas nejaké stálo aj na chodníku. Zastali, skontrolovali tachometer...

„Tento má stoosemdesiat, boha!“

„Tento dvesto, chalani, to je sila, že dvesto na tacháči!“

... a nečakajúc na ďalšieho nerváka, pomaly sa spúšťali dolu do sídliska, kde embéčky a žiguláky ich otcov mali sotva stošesťdesiat, hoci tak rýchlo v skutočnosti nikdy nešli, lebo by im odleteli blatníky.

„Mrzáčka bol hanlivý názov štvrte, lebo tu bývali samí mrzáci socializmu, takí, čo nechceli bývať s chamraďou na sídlisku, ale nakradli si na honosné vily. Samý mäsiar, pumpár, riaditeľ Drudopu, riaditeľ Tuzexu, zelovocári, herci, sochári, maliari a podobní chudobní dojiči socializmu. Vtedy sme tomu ešte nerozumeli, boli sme iba chlapci, dnes už vieme, prečo sa sťahovali pod les na Mrzáčku.“

„Závisť,“ skonštatoval Chosé a vylovil z auta kolegovu aktovku so zápisníkom a s chladeným pivom. „Riško, hovorí z teba čistá závisť. Veď niektorí z nich vôbec nekradli.“

„Dvaja,“ pripustil Krauz.

„Ideme? Alebo budeme riešiť kriminálnikov zo starého režimu?“

Krauz zamkol auto.

„Ty si sa pýtal, ja som nezačal.“

„Dobre, tak už sa nepýtam! Ideme?“

„Poručeno pánubohu,“ Krauz ukázal smerom k bráničke. „Ale fakt žiadna závisť, Chosé, my sme ju ani nepoznali. Chlapci zo sídliska mali vždy všetko spoločné, tak sme vyrastali. Až po revolúcii nás demokracia takto ohla, závidíme si aj špičku na konci nosa a...“

„Drž hubu! Tie tvoje moralistické reči sa už nedajú počúvať!“

„Vraj moralistické! Odkedy nemorálny kurevník používa slovo moralistické?“

„Ty, počúvaj... Ja blbec sa s ním terigám v tomto nečase niekam do lesov, a on mi bude ešte nadávať,“ soptil Chosé a sám nad sebou nechápavo krútil hlavou.

„Veď už nefrfoc a poďme!“

Vykročili k bráničke. Prešli po chodníku dláždenom lomovým kameňom ku vchodovým dverám do domu. Vyhli sa pár tujám, pár koniferám a pár zvláštnym kríkom, ktoré ani Krauz nepoznal.

Chosé zaklopal. Čakali. Potom zabúchal.

Otvoril kolega v uniforme.

„Oddelenie vrážd,“ predstavil sa Chosé.

Kolega odstúpil, podržal im dvere.

„Kam?“

„Tam!“ ukázal im smer ďalšieho pochodu.

Prešli krátkou chodbou a dostali sa do átria. Otvoril sa im veľký priestor vysoký ako chrám, ale namiesto kríža a umučeného Krista sa na konci týčila palma. Nikto nepochyboval, že pravá, toľko plastu ešte nevyrobili. Nerástla z črepníka, rástla zo zeme, ktorú architekt nechal na konci átria ako kus pozemku. Okolo zasklená zimná záhrada. Pri kmeni palmy paprade a malé palmičky. Kus amazonského pralesa uprostred Európy.

Chosé vykrúcal krk – snažil sa zistiť, kam až palma porastie.

„Už chápeš, prečo Mrzáčka?“ spýtal sa so zadosťučinením Krauz.

„Boha...“

Krauz ho drgol a hneď ho aj zachytil, aby nespadol s vyvrátenou hlavou.

Všetci boli v kuchyni. Našli ju iba vďaka pokynom ďalšieho kolegu v uniforme, strateného v priestore.

„Nazdar,“ pozdravil sa Krauz.

„Čaute,“ privítali ich kolegovia z okresu.

Prvý im podal ruku šéf miestnej kriminálky, potom dvaja detektívi, potom okresný vyšetrovateľ, potom technik. Dvaja v uniforme pri dverách si netrúfli, ale slušne kývli.

Kuchyňa bola veľká ako celý Krauzov byt, aspoň tak sa mu zdalo. No, možno bola o niečo menšia, to iba tá závisť...

V kuchyni pri stole dlhšom než dva pitevné stoly dovedna sedela žena. Už neplakala. V ruke mala vreckovku, ale čo bolo treba vyroniť, už vyronila a čo bolo treba utrieť, už utrela. Teraz iba sedela – zmätená a ustráchaná.

Čakala, čo bude.

Obaja si všimli, že je to pekná žena, o niečo mladšia od nich, ale iba o málo, v peknej sukni a peknom značkovom tričku s krokodílom nad ľavým prsníkom. Chosého upútali zvláštne vlasy – vždy uprednostňoval ryšuľky pred blondínkami, ak mal, samozrejme, možnosť výberu.

Nikto ich zatiaľ nepredstavil, Krauz ju nechal pokojne sedieť a žmoliť si vreckovku.

„O čo ide?“ začal, aby sa niekam pohli.

„Pani,“ šéf miestnej kriminálky ukázal bradou na uplakanú, „ho dnes ráno našla. Možno o nič nejde, ale po minulom týždni by sme nechceli nič pohnojiť. Len si to pozrite, a ak nič, môžeme to uzavrieť ako infarkt alebo nešťastnú udalosť. Uvidíme, čo povie pitva.“

Pri slove pitva si pani znova pritisla vreckovku na nos a snažila sa tlmiť nový nápor žiaľu. Krauz dnes naozaj nemal náladu na niečo podobné a rýchlo sa pohol k dverám do kuchyne.

„Kde je to?“

„Hore.“

„Volali ste súdniara?“

„Lengyel už ide.“

„Radšej poďme hore.“

Všetci sa pohli k dverám, vstala aj uplakaná domáca pani.

„Moment,“ zastavil ju Krauz. „Pani zostane tu a jeden z vás s ňou. Už nebude telefonovať, a ak jej niekto zavolá na mobil alebo na pevnú linku, chcem vedieť kto a prečo.“

Šéf miestnej kriminálky ukázal prstom na chlapca v uniforme, ten prikývol a usadil ženu späť na stoličku. Ani nepípla.

Ostaní vyšli z kuchyne, prešli cez átrium, dlho išli átriom, potom dlho po zakrivených schodoch, a keď sa zadychčali, konečne boli na poschodí pred pracovňou.

„Už viem, prečo Mrzáčka,“ vzdychol si Chosé a zarosené čelo si utrel do rukáva.

„Čože?“ spýtal sa šéf kriminálky.

„Nič.“

„To je v poriadku,“ ubezpečil ho aj Krauz. „Tamtie dvere?“ ukázal na dvere na konci chodby.

„To je spálňa, tam toaleta, tam šatník. Tieto vedú do pracovne.“

Dvere do pracovne boli z tmavého masívu, kovanie žlté, imitácia zlata, možno zlaté, ale to Krauz nemienil skúmať.

Zohol sa a skúmal niečo iné. Kovanie bolo špinavé od argentorátu. Pochopil, že okresný technik sa už činil.

„Výsledok?“ Krauz ukázal bradou na kľučku.

„Je tam dakto,“ odpovedal mu šéf okresnej kriminálky. „Dve upotrebiteľné.“

Dvere boli pootvorené, Krauz do nich drgol špicou topánky, lebo nemal rukavice a pre hocijakú blbosť sa mu ani nechcelo naťahovať.

Vošli a rozhliadli sa. Pekná pracovňa, takú už videl v seriáli Dallas. Všade samé drevo, asi nie preglejka, aj porcelán vo vitríne vyzeral značkový.

Aj stôl pri okne bol taký, asi nie preglejkový, asi z Dallasu. Pekný, pevný, tmavý. Možno aj príjemný, keby na ňom neležal muž a netváril sa, že spí.

„Obhliadka je ukončená?“

„Je,“ odpovedal okresný technik, lebo toto bola jeho záležitosť.

„Stopy?“

„Dvakrát dakto, teda dva upotrebiteľné odtlačky na kľučke, dvakrát upotrebiteľné z telefónneho slúchadla, dve vecné – fľaša whisky a pohár zo stola, ležali tu a tu,“ ukázal kúsok od hlavy nebohého. „Potom machuľa zo sklených balkónových dverí, ale zaistil som ju, aj keď nevykazuje markanty, možno tam experti niečo nájdu.“

„Na kľučke balkónových dverí nič?“

„Nič.“

„Utretá?“

„Nie, sú tam mastné machule ako na skle.“

Krauz sa zarazil, uvažoval. Technik pochopil.

„Mám zaistiť aj tie?“

„Ja by som...“ váhal Krauz. „Alebo nie. Vieš čo, počkáme na doktora a uvidíme, čo nám povie. Možno zbytočne mútime vodu. Pokračuj.“

„Mikrostopy. Povysával som koberček okolo stola.“

„Výborne! Čo vitrína za mŕtvolou?“

„Na skle jedna upotrebiteľná dakto, na úchytke iba šmuhy.“

„A vnútro?“

„Nezabudol som!“ usmial sa víťazne technik. „Prezrel som poháre. Ak čakáte všetky zaprášené a jeden čerstvo utretý, tak nie. Tie v spodnom rade sú všetky utreté a v rovnakom čase. Tie horné sú všetky zaprášené, evidentne dlho nepoužívané, pre návštevy vyberal iba poháre zo spodnej poličky.“

Technik si myslel, že Krauza prešťal, ale ešte nemal vyhraté. Krauz si pošúchal bradu, potom ňou mykol k vitríne.

„Hovoríš, že tie spodné sú utreté v rovnakom čase?“

„No.“

„Teda sú rovnako málo zaprášené?“

„No... nie. To som nepovedal. Sú utreté...“

„Takže žiadny prach?“

„Nie.“

„Čerstvo utreté bez nánosu prachu?“

„No.“

„Takže vrah si mohol s mŕtvym pripiť, zavraždiť ho, pohár vrátiť späť do vitríny, a keďže pozerá kriminálky, utrel aj všetky poháre v spodnom rade, aby ten jeho nebol nápadný?“

Technik sa na chvíľu zamyslel, zvesil plecia a vzdychol si: „Boha, ja som si myslel, ako vás poteším...“

„Podľa teba to mohol tak spraviť – alebo nie?“

Chosé to už nevydržal a rozosmial sa.

„Kašli naňho, kámo, on ešte nebol tento rok na dovolenke a je rozbehnutý ako lokomotíva, ide z jedného výjazdu do druhého, už mu z tých obhliadok hrabe. V skutočnosti si neurobil nič zlé a uvažuješ po svojom, že sa nič nestalo. On, naopak, uvažuje, že sa niečo stalo, tak máte na utreté poháre rozdielny názor.“ Chosé potľapkal technika po pleci, aby ho povzbudil, ale gesto sa minulo účinkom.

„Možno má pravdu,“ pripustil ticho technik, naštvaný sám na seba. „Viete čo, zavolám vyšetrovateľa späť a všetky tie spodné poháre zaistíme a pošleme na expertízu, čert nikdy nespí.“

Krauz bol až teraz spokojný. Keby robil obhliadku miesta činu on, čerstvo utreté poháre by určite nevynechal.

„Zámky a okná ste skontrolovali?“

„Všetko v poriadku,“ referoval ďalej šéf okresnej kriminálky. „Vlámanie to nebolo. Jedine zhodným kľúčom, ale to by zase spolu nepili. Alebo si myslíš, že lúpežník ho prepadol, donútil štrngnúť si, potom ho zabil, okradol a zdrhol? A vyutieral všetky poháre?“

Jeden z okresných detektívov sa zasmial – chcel urobiť šéfovi radosť. Krauz sa nezasmial a prepálil kolegu z okresu tvrdým pohľadom. Prestal sa smiať – odrazu nevedel, či si sileným smiechom viac neublížil, než šplhol.

„Keď sme pri tom vlámaní, ehm, zmizlo niečo?“

Šéf kriminálky pozrel na technika.

„Feri, máš ešte rukavice?“

„Mám,“ otrčil mu dlane.

„Tak mu to ukáž, nech verí. Richard, hovorím ti, vlúpačka to nie je.“

Technik podišiel k stolu a otvoril hornú zásuvku vpravo od sediaceho muža. Krauz nazrel a uvoľnil miesto Chosému. Aj on si všimol balíček päťstokorunáčok omotaný gumičkou.

„Slušná kôpka,“ vzdychol si závistlivo Chosé, lebo nebola jeho.

„Pani povedala, že ju tam mával vždy, vraj je to bežný obnos na rodinné výdavky.“

„Tie nebudete zaisťovať?“ pokračoval Krauz v otravovaní.

„Nie, zatiaľ nebol dôvod. Ty myslíš...“ nedopovedal šéf.

Krauz po krátkom zaváhaní pokrútil hlavou.

„Nie, asi netreba. Nebudeme zbytočne dramatizovať. Jedine žeby priamo súviseli s motívom.“

„O motíve zatiaľ nič nevieme.“

„V tom prípade pokračujte podľa seba.“

„Okrem toho sme prešli celý dom, všade je toľko porcelánu, obrazov, starožitností... Všetko na svojom mieste. Ak je to násilný trestný čin, tak majetkový motív môžeme vylúčiť.“

Krauz prikývol, tiež si všimol preplnené vitríny. Preto netrval na zaistení balíčka bankoviek. Prešiel do stredu pracovne a kývol na kolegu, aby sa k nemu pripojil.

„Chosé, rozhliadni sa.“

Obaja sa točili, vykrúcali hlavy, snažili sa vštepiť si do pamäti detaily. Nahrávali na video za očnou sietnicou.

„Nič podozrivé,“ zakončil nahrávanie Chosé.

„Ani ja nič. Interiér máme nafotený?“ prihovoril sa znova technikovi.

„Máme. Presne odtiaľ, ako ste teraz, na všetky smery.“

„Výborne! Tak nič, poďme k nemu,“ rozhodol Krauz.

Chlapci z oddelenia vrážd sa až doteraz správali, akoby boli na návšteve u domáceho, akoby si domáci iba na chvíľu odskočil a nechal ich v pracovni samých. Návšteva sa odrazu skončila, a už to neboli návštevníci, už to boli detektívi z oddelenia vrážd – odrazu si všimli aj mŕtvolu za stolom.

Postavili sa k nemu každý z jednej strany.

„Boha, kus chlapa,“ konštatoval Chosé.

Aj Krauz si to všimol – na prvý pohľad bolo jasné, že má riadne cez metrák. Sedel na mohutnej koženej otáčacej stoličke s chrómovaným rámom. Nohy pod stoličkou, telo v ostrom uhle nahnuté dopredu, ruky zložené na stole pod hlavou. Do tváre mu nebolo vidieť, čelom sa dotýkal skrčeného predlaktia. Akoby si iba na chvíľu zdriemol.

Krauz si čupol, aby preskúmal priestor pod stolom a stoličkou. Jedna papuča sa zošmykla, druhá bola obutá. Ponožky čisto čierne, obe rovnakej farby, čo sa Krauzovi nie vždy podarilo. Rifle vydraté, moderné, asi niekoľkonásobné XXL-ko. Košeľa modrá, plátenná, krátke rukávy, rozopnutá až dolu po mohutný pupok.

„Krv asi nemusíme hľadať.“

„Nie, nič sme nenašli, ani erzetpéčka.“

„A toto je čo?“ Krauz sa nahol nad stôl a až teraz si všimol tesne pri ruke zvláštne pero.

„Zvláštna injekčná striekačka.“ Aj Chosé sa nahol.

„To je inzulínové pero,“ vysvetľoval technik.

„A to ste nezaistili!?“ zdúpnel Krauz a už sa v duchu tešil, že konečne našiel dôvod, aby sa rozčertil na odfláknutú okresnú robotu.

„Zaistili, je aj v obhliadke a je aj odfotografované, ale keď sa všetci zhodli, že by sme pre istotu mali zavolať aj vás a Lengyela, tak som ho tam vrátil, aby doktor videl, ako sme ho našli. Viete, súvisí to s medicínou, a Lengyel je doktor, tak som si myslel, že by z toho mohol niečo vydedukovať.“

Krauz si technika prekvapene obzeral, potom uznanlivo pokýval hlavou.

„Múdre rozhodnutie, kvitujem, kolega...“ šomral. „Takže poškodený je diabetik?“

„Je, pani to potvrdila.“

„To by mohlo všetko vysvetliť. Stopäťdesiatkilový diabetik, vonku teplo ako na Sahare... Infarkt – a je to. No nič, keď sme už tu, počkáme na doktora, ale myslím si, že celý prípad môžeme nechať na okrese.“

Krauz a Chosé si vymenili unudené pohľady. Obom už bolo všetko jasné, zbytočný poplach. Diabetik s takou hmotnosťou mohol naozaj zomrieť na čokoľvek aj bez cudzej pomoci.

Z vestibulu sa ozval srdcervúci krik, potom lomoz a bohovanie. Vybehli na chodbu, a keď sa nahli cez zábradlie, naskytol sa im bizarný pohľad. Dolu v átriu nejaký muž zápasil s obrovským vtákom. Operenec mu sedel na hlave, bil ho krídlami, snažil sa ho ďobnúť do temena. Muž sa krútil, zvíjal, hlasno nadával. Snažil sa chrániť koženou aktovkou, ale príliš úspešný nebol.

„Boha! To je čo za hovado!?“ žasol Chosé.

„Doktor Lengyel,“ odvetil mu Krauz.

„Ja som myslel toho vtáka.“

„Ja tiež.“

„Ja toho hore.“

„To je ara modrožltá – Ara ararauna. Amazonský papagáj.“

„Kristepane, takého veľkého vtáka som ešte nevidel!“

„Chosé, ty si ma ešte nevidel pod sprchou?“

„Ha-ha, silácke reči – a skutek utek! Minulý týždeň si ma nechal v štichu aj s tými dvoma...“

Chosé nedopovedal, lebo na scénu vbehla domáca pani a spustila krik: „Lori! Čo to má znamenať!? Lorino! Okamžite zlez, ty potvora! Nehanbíš sa?“ Nastavila papagájovi ruku a domáci miláčik neochotne preliezol. „Prepáčte, pán doktor, on si iba bráni svoje teritórium. Nemá rád cudzích ľudí. Prepáčte, v tom strese som ho zabudla zavrieť. Ešte raz sa ospravedlňujem,“ vysvetlila incident a Lorina si odniesla do kuchyne.

Doktor sa vyterigal po schodoch, ešte aj hore si masíroval doškriabanú hlavu.

„Sviňa,“ pozdravil prítomných a vysilený zápasom a dlhým výstupom po schodoch dychčal ako maratónec.

„Sviňa s krídlami? Doktor, čo vás na tej vysokej škole učili?“

„A ty ma tiež môžeš...“

Privítanie s Krauzom už mal za sebou, Chosého odbavil vycerenými tesákmi, ostatní ho nezaujímali vôbec.

„Tak čo zas máte vy dvaja? Som po službe, už som mohol byť v záhradke a pekne buvinkať v tieni moruše – a vraj vražda! Vy nedáte pokoj ani cez prázdniny? Ešte k tomu ten netopier, či čo to bolo... au, moja hlavička...“

Doktor bol naozaj naštvaný. Jediný, kto sa ho nezľakol, bol Krauz a aj sa mu milo prihovoril.

„My sme žiadneho krotiteľa divých vtákov nevolali, to oni!“ bradou ukázal na okresných kriminalistov tlačiacich sa pri zábradlí.

„Oni? Prečo oni?“

„Doktor, okresákom sa nechce robiť a chcú to hodiť nám. Vraj vražda. Platím dve fľaše vodky, ak to necháš ako nešťastnú udalosť – nech sa s tým drbú celé leto.“

„Ja dám tri,“ ožil šéf okresnej kriminálky. „Urob z toho vraždu, doktor...“ škemral, potom dostal nápad. „Navyše dám toho netopiera zastreliť, uvidíš!“

Doktor si ich pohoršene premeral.

„Vy asi neviete, banda policajtská, že od prvého šiesty vyšiel nový výnos ministerstva zdravotníctva. Zakazuje akékoľvek úplatky lekárom!“

„No fasa, vydochne polovica chorého obyvateľstva,“ zastonal Krauz.

„A v tom to je, Riško! Vďaka múdrym výnosom nášho ministerstva zdravotníctva sa my pitvoši nikdy nemusíme báť o robotu, chápeš?“

„Ochraňuj nás, Bože,“ zľakol sa Chosé.

„S tým sme dohodnutí, aj on sa už teší na nával.“

Doktor Lengyel skončil s masírovaním ubolenej hlavy – konečne sa mu uľavilo. Rozopol si na košeli ešte jeden gombík, lebo sa potil ako galejník. Odkašľal si, prečistil si hrdlo a spýtavo zagánil na Krauza.

„Dosť bolo folklóru, fakt sa mi drieme. Kde to je?“

Krauz pozrel na šéfa okresnej kriminálky a dal mu prednosť. Ešte stále to bol ich prípad.

„Nasledujte ma,“ voviedol ich späť do pracovne.

Lengyela interiér ani porcelán vo vitríne vôbec nezaujímali, boli mu ukradnuté aj odtlačky prstov na telefóne či na balkónových dverách. Prešiel priamo k veci. Natiahol si rukavice a chytil ju za krk, potom za hlavu... a zháčil sa. Pri ruke si všimol inzulínové pero.

„To má byť čo? Vy ste ešte neskončili s obhliadkou miesta?“

„Skončili,“ bránil sa pohotový technik, „ale to pero som tam vrátil, či by vám nepomohlo...“

„A v čom?“

Technik nevedel – pustiť sa do odbornej debaty s lekárom si netrúfal.

„On bol diabetik?“

„Bol.“

Lengyel si vzdychol.

„Tak mi to niekto povedzte od začiatku, nech tu netajtrlíkujem!“ Vyčítavo zagánil na Krauza. Ten iba mykol plecom a priblblo sa usmial – ja nič, ja muzikant, za všetko môžu oni.

„Kto a kedy ho našiel?“

„Pani domáca dnes ráno o ôsmej. Naposledy ho videla živého včera večer o siedmej, potom odišla a vrátila sa až ráno – a našla ho,“ referoval šéf.

„Takže ona nebola celú noc doma?“ ožil Krauz, ale hneď si uvedomil, že jeho čas už vypršal. Doktor mu to dal hneď najavo.

„Ty si mohol vyšetrovať doteraz, teraz to nechaj mňa, lebo sa fakt nikam nedostaneme. Našla ho a volala záchranku?“

„Presne. Prišla záchranka a naša hliadka skoro zároveň s nimi. Lekár ho prezrel a konštatoval smrť. Stopy vonkajšieho násilia nenašiel. Ako možnú príčinu smrti označil infarkt alebo kolaps zapríčinený diabetom pacienta. Bližšie to vraj určí až pitva.“

Lengyelovi poskočilo obočie, rozpažil, akoby ich chcel všetkých objať, a nechápavo pokrútil hlavou.

„No dobre. A čo chcete odo mňa? Veď ja môžem konštatovať iba to isté! Bezprostrednú príčinu smrti zistím naozaj až pri pitve.“

„No...“ zaodŕhal šéf.

„Oni mali minulý týždeň taký malý prúser,“ pomohol šéfovi škodoradostne Krauz. „A neradi by si to zopakovali, tak zavolali aj nás, aj teba.“

„Aha,“ doktorovi konečne zaplo, „už chápem. Ten kus olova v hlave toho záhradkára, čo? Pitvali to na vedľajšom stole, ale ako zaujímavosť som si to tiež pozrel. Zriedkavý prípad, no stáva sa. Niekedy je otvor po vstrele taký malý, že...“

„Až nabudúce, ponáhľaš sa do tieňa moruše...“ prerušil ho Krauz, lebo tušil, že Lengyel by na túto tému vedel prednášať hodiny.

„Jáj, máš pravdu, skoro by som zabudol. No dobre, takže erzetpéčka tu bola, konštatovali smrť, vonkajšie zranenia nenašli, odporučili vykonať pitvu. Odo mňa chcete, aby som to potvrdil, aby sme sa s čistým svedomím mohli  rozísť.“

„Asi v tom zmysle.“

„Výborne. Máte ho zvečneného?“

„Máme.“

„Môžeme ním konečne hýbať?“

„Môžeme.“

„Tak mi aspoň traja pomôžte, je ťažký ako kôň.“

Technik podal rukavice aj Krauzovi a Chosému, no tí iba pokrútili hlavami a štítivo odstúpili. Veď to nie je ich prípad. Technik pochopil a rukavice skončili tam, kde mali – na rukách okresných detektívov.

Aj štyria mali čo robiť, aby ho odlepili od stola a položili na koberec. Prevalili ho na bok, nohy ostali pokrčené.

Lengyel začal od hlavy, skúsil žuvacie svaly, pohýbal celou hlavou, potom skúsil prsty, ruky a nohy. Všetko bolo tuhé, neohybné.

„Rigor mortis plne vyvinutý,“ zašomral si popod nos.

Rozopol mu nohavice a stiahol ich, pokiaľ sa dalo. Zadok bol úplne fialový. Doktor zatlačil palcom doprostred fialovej zrazeniny a sledoval biely fľak.

„Livores mortis, teda posmrtné škvrny, sú vytlačiteľné stredným tlakom palca,“ oznámil nahlas.

Vrátil sa k hlave, podrobne preskúmal vlasovú časť, uši, potom oči. Otvoril mu ústa, skontroloval jazyk, nahol sa bližšie, privoňal. Vyhrnul mu košeľu a prezrel chrbát, obišiel ho, prezrel aj hrudník a obrovské brucho. Stiahol mu trenírky, skontroloval genitálie a zadok. Postupne sa dostal až k stehnám. Napokon namáhavo vstal a pokýval hlavou.

„Súhlasím s kolegom zo záchranky. Ani ja som nenašiel žiadne stopy vonkajšieho násilia. Bezprostrednú príčinu smrti odhalí až pitva. Môžete ho dať previezť k nám.“

Krauz a Chosé sa na seba usmiali – takýto priebeh vyšetrovania sa im páčil. Ak ani súdniar nenašiel stopy vonkajšieho násilia, ostával prípad na okrese, vražda sa nekonala.

„Kedy zomrel?“ zaujímal sa šéf okresnej kriminálky. V hlase nedokázal skryť sklamanie.

Detektívi z oddelenia vrážd už boli na odchode, ale toto zaujímalo aj ich, tak sa ešte vrátili.

„Odhadujem, že pred dvanástimi hodinami. Posmrtná stuhnutosť je plne vyvinutá, škvrny sú vytlačiteľné, z úst už páchne, takže hnilobný proces sa už začína, to všetko umocnené vysokými teplotami presahujúcimi priemer aj večer, aj v noci... No ako hovorím, nie viac ako dvanásť hodín. Skôr menej.“

Šéf okresnej kriminálky spokojne prikývol.

„Niečo nám napovie aj fakt, že pani ho videla včera večer o siedmej. Teraz je...“ pozrel na hodinky, „jedenásť, takže ak odrátame dvanásť hodín... Smrť nastala asi medzi siedmou večer a jedenástou v noci.“

Krauz si vzdychol. Veľmi dobre vedel, že takéto hrubé počty sú úplne nanič. Veľakrát sa im potvrdilo, že hrubý odhad sa od skutočného času smrti líšil aj o tri-štyri hodiny, a čím bola mŕtvola staršia, tým sa odchýlka zväčšovala. V tomto prípade bol interval od smrti po nález mŕtvoly naozaj krátky a dalo sa dedukovať, že aj doktorov odhad bude možno presný, možno...

Ale ich to nemusí tankovať, veď to nie je ich prípad.

„Budete nás ešte potrebovať?“ spýtal sa prítomných. „Nie? V tom prípade sa porúčame, páni!“

Ruky si už nepodávali, iba si kývli.

„Doktor...“

„No?“

„... a nechaj mi pod tou morušou jedno miesto voľné. V najbližšom čase asi požiadam o predčasný dôchodok, už ma to nebaví.“

„Bežná depresia z prepracovanosti,“ unudene diagnostikoval odborník. „Možno by stačilo, keby si konečne šiel na dovolenku. Prídeš na iné myšlienky a načerpáš nové sily.“

Krauz sa zarazil, vo dverách sa prekvapene obzrel.

„To fakt celé mesto musí vedieť, že som tento rok nebol na dovolenke?“

„Veď o tom aj netopiere čvirikajú...“

Zbehli po schodoch a v átriu narazili na uniformovaného kolegu vytrvalo strážiaceho... nikto nevedel čo. Krauz si na niečo spomenul.

„Ozaj, kolega, a ako sa volá ten nebožtík?“

Aj Chosé si s hrôzou uvedomil, že zistili všetko možné, len meno a základné údaje nie.

Ani kolega nevedel.

„Počkajte, ja sa spýtam,“ ponúkol sa.

Krauzovi sa čakať nechcelo, ale spomenul si, ako by si mohli skrátiť dlhú chvíľu. Zamieril do kuchyne.

„Úprimnú sústrasť,“ oslovil peknú ženu za stolom. „Prepáčte, ja viem, že je to necitlivé, ale ja som veľký obdivovateľ papagájov. Mohol by som si toho krásavca obzrieť zblízka?“

„Samozrejme, nech sa páči,“ trochu ožila a bola policajtovi v civile aj trochu vďačná. Aspoň na chvíľu príde na iné myšlienky.

Krásavec pobehoval po stole, hrýzol do všetkého, čo mu prišlo pod zobák. Evidentne sa nudil a bol by vďačný za akékoľvek rozptýlenie. Krauz to využil a z misy uprostred si vzal vlašský orech. Papagáj okamžite postrehol votrelca vo svojom rajóne a pricupital bližšie, aby si ho obzrel. Zjavne dúfal, že sa niečo bude diať. Na jeho veľkú radosť aj sa udialo. Krauz položil orech pred seba, počkal, kým operenec pricupital, a orech prikryl dlaňou. Papagáj pochopil, že sa naskytla nečakaná príležitosť zahrať sa, opak Krauzovej dlane si pridržal pazúrikmi, zobákom mu začal nadvihovať jeden prst za druhým. Krauz sa nebránil a zodvihnutý prst nechal trčať dohora. Papagáj pokračoval rad-radom, až sa pod dlaňou objavil orech, ale to nebolo všetko. Tesne predtým, než sa papagáj zmocnil orecha, použil Krauz druhú ruku, orech mu spod zobáka uchmatol, znova prikryl dlaňou a odsunul vedľa. Operenec až nadskočil od nadšenia, hra na skrývačku ho fascinovala. Pobehol a nadvihovanie prstov sa mohlo začať odznova.

Krauz pozorne sledoval hru papagájovho tela a spôsob, akým potriasa hlavou. Musel sa baviť a neznervóznieť, inak by mohol zobákom zatlačiť a bolo by zle. Krauz dobre vedel, že veľké papagáje majú v zobáku takú silu, že dokážu človeku jedným zovretím amputovať prst, ale tento zatiaľ nervózny nebol, naopak, náramne sa bavil. Konečne našiel niekoho, kto ho chápal a bol ochotný sa s ním hrať. Pri dvíhaní prstov si stále spokojne frfotal: „Lori, múdry Lori. Lori je šikula. Múdry Lori, Lori je šikula...“

Keď nadvihol aj posledný prst, Krauz mu orech zase ukradol a schoval ho pod druhú dlaň. Papagáj až nadskočil od šťastia, okamžite opustil prázdnu dlaň a prebehol k druhej. Cestou sa mu podarilo utrúsiť niečo ako: „Kurva, kurva, Mišo, kurva, prachy, naval prachy, Mišo...“ ale ďalej sa nedostal, lebo pani ho okamžite okríkla.

„Prepáčte, prosím, Lori je strašný tlčhuba a zopakuje naozaj všetko.“

„To je v poriadku,“ usmieval sa Krauz a nevedel sa vynadívať na nádhernú hru farieb na perí.

Orech putoval zase pod ľavú dlaň, potom ešte raz späť pod pravú. Papagáj bol v siedmom nebi. Asi sa už hrali pridlho, lebo Chosé zakašľal.

„Prepáčte, my už pôjdeme,“ pochopil Krauz. „Ešte raz sa ospravedlňujem, ale nemohol som odolať, takú krásu našinec len tak hocikde nevidí.“

„Chápem.“

„Samozrejme, už môžete telefonovať aj prijímať hovory, to bolo iba opatrenie, keby sme našli niečo podozrivé, ale nič sme nenašli, takže už môžete a my odchádzame. Dovidenia.“

„Moment.“ Pani vstala a podišla k nim. Prišla tak blízko, že zacítili prenikavú vôňu jej parfumu a rozoznali farbu jej očí.

„Môžete mi, prosím, povedať, čo sa mu stalo? Nikto mi nechce nič povedať, iba sa vyhovárajú, že ešte nič nevedia, že sa uvidí a...“

Trpezlivo počkali, kým si poutiera krásne zelené oči.

„Prepáčte, ale majú pravdu. Ani oni, ani my zatiaľ naozaj nič nevieme. Ten posledný, čo prišiel, to je doktor zo súdneho lekárstva, a ani on nenašiel nič podozrivé. Predpokladáme, že nejde o násilný trestný čin, bude to asi infarkt alebo nejaký kolaps. Presnú príčinu smrti zistia až po pitve. Doktor odhaduje, že zomrel včera večer asi okolo jedenástej. To je všetko, čo sme zistili.“

„Tak včera večer, hovoríte. Infarkt. No aspoň niečo. Ďakujem vám veľmi pekne,“ spôsobne poďakovala a vrátila sa za stôl.

Detektívi ju chvíľu pozorovali, potom sa kývnutím rozlúčili s kolegom v uniforme a zamierili ku dverám.

Lorimu sa predčasný odchod nového kamaráta nepáčil, odrazil sa od stola a pár metrov ku Krauzovi prekonal na tri mávnutia krídel. Krauz začul rachot, rýchlo sa zvrtol a nastavil mu predlaktie. Papagáj excelentne pristál. Krauz ho prstom poškrabkal na líci, operenec okamžite vykrútil hlavu a nastavil aj krk, že chce aj tam.

„Ty potvora, poď sem,“ pokarhala ho domáca, nastavila mu predlaktie a odniesla ho späť k stolu. „To je zvláštne...“ zašomrala si iba tak pre seba.

„Čo je zvláštne?“ začul ju Krauz.

„Lori. Neznáša cudzích ľudí v dome, je ako strážny pes a okamžite útočí, niekedy dosť agresívne. No vás si okamžite obľúbil, to je zvláštne.“

„Tieto veľké vtáky sú teritoriálne a niektoré si svoje územie naozaj temperamentne chránia. Vystihli ste to celkom presne, ako strážne psy. Radšej ho podržte, inak sa von nedostaneme.“

Pani otočila Loriho ku kuchynskej linke, detektívi využili chvíľu, kým ich vták nesledoval, a vybehli z kuchyne.

„Vrana k vrane sadá, vták si vtáka hľadá, či ako je to...“ šomral si Chosé popod nos.

„Počul som!“

Vestibul bol prázdny, kolega v uniforme sa ešte nevrátil, hoci s papagájom sa hrali dosť dlho.

„Žeby zabudol?“

„Kašlime naňho, veď meno zistíme zajtra vo zvodke, keby sa niekto pýtal.“

Odišli, ale pri aute sa chvíľu zdržali – museli pootvárať dvere a vyvetrať, inak sa vnútri nedalo vydržať. Kým strácali čas v milionárskom dome, slnko sa pohlo, vyšlo spoza stromu a cez predné okno im rozpálilo interiér dobiela.

„Všimol si si tie oči?“ vzdychol si Chosé. „Bože, prečo všetky ryšuľky musia mať tie najkrajšie zelené oči na svete?“

„Sa nepotento...“ zlostil sa Krauz a dlaňou skúšal teplotu operadla. Skoro mu navreli pľuzgiere.

Z domu vybehol kolega v uniforme a poobzeral sa. Zbadal ich a uľavilo sa mu.

„Tu ste, už som sa bál. Chvíľu to trvalo, každý ma tam ignoruje, vraj majú plné ruky roboty.“

Krauz ho priateľsky potľapkal.

„Si mladý, zvykaj si. A nevšímaj si to, časom to pominie aj samo. Ja keď som bol v tvojom veku, tak som starým musel behať po pivo, a to nemyslím obrazne, ale doslova. Uznávam, to boli iné časy. Posielajú ťa starí po pivo?“

„Nie!“ zhrozil sa kolega.

„No vidíš, si na tom ešte lepšie ako ja, takže ako sa hovorí na vojne: Držať hubu a krok. Máš to meno?“

Podal mu lístoček. Bolo na ňom iba: Michal Korec.

Na meno ženy sa nespýtali, ani kde bola celú noc. Škoda, už vtedy im mohlo trknúť. Ale nespýtali sa, veď to nebol ich prípad.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024