51
Krauz mal pocit, že zažíva déjà vu. Ten istý dom, taký istý chodník cez trávnik, také isté bodavé slnko, ten istý vestibul – ešte aj sedeli rovnako. Možno sa niektorí prezliekli.
Petrov nápad bol lepší ako ich. Mal pravdu – poznal celú partiu odmalička, a ak sa chceli niekam dopracovať, museli silu celej partie využiť vo svoj prospech, a nie ju obrátiť proti sebe. Petrov nápad bol jednoduchý – kde sa to začalo, nech sa to aj skončí, a pred očami všetkých. Ak sa nemýlia, čo sa ľahko môže stať, a medzi nimi sa nájde páchateľ a bude sa zvíjať, partia ho doklepe a pomôže tam, kde už policajti nebudú vládať.
Skupinové výsluchy Krauz veľmi neobľuboval, nedal sa pri nich použiť psychický nátlak, čo pri krížovom výsluchu mohlo znamenať mínus. Na druhej strane súhlasil s Petrom, že sila partie môže niekedy znamenať viac ako psychológia.
Ešte aj sedeli rovnako ako minule.
Matematik Roman a matematička Soňa sedeli na diváne a tisli sa k sebe.
Roman držal manželku za ruku, akoby ju chcel chrániť. Ich chladné matematickoanalytické mozgy im okamžite, ako sa dozvedeli o dnešnom stretnutí, napovedali, že dnes niečo zažijú, niečo zvláštne, možno nebezpečné, lebo kto by ich iba tak mirnix-dirnix execíroval dvakrát za sebou na miesto činu.
Umelecká dvojica Norbert a Nora sa už asi pomerili, lebo tiež sedeli svorne, ale na opačnom konci gauča. Krauzovi sa zazdalo, že sedeli bokom, akoby sa ich partia za to, čo Nora vyviedla, štítila. Nora mala krásne vzdušné šaty a Noro zase kraťasy, rozhalenku a okolo krku šatku.
Petrova Lucia si zvolila pohodlné rifle a tričko, sadla si do kresla, Miriam v čiernych šatách oproti nej. Peter ostal stáť – pre istotu.
Jediný, kto tu bol navyše, bol kamionista Ivan v hrubých rifliach a vo flanelovej košeli. Jemu sa ušla tvrdá stolička, ale nereptal, bol zvyknutý.
Detektívi slušne pozdravili, ruku im nikto nepodal.
Slova sa ujal Krauz.
„Minule rečnil Peter a pani Miriam, dnes by som si slovo vzal ja, ak dovolíte.“ Na dovolenie nečakal a pokračoval. „Ako iste viete, celú nešťastnú udalosť s pánom Michalom Korcom sme už uzavreli, takže sa všetci v duchu pýtate, načo ste tu, čo od vás môže polícia ešte chcieť.“
„No,“ súhlasil matematik Roman, ale manželka ho mykla za ruku a už bol ticho.
„V našej práci sa občas stáva, že vonkajšie stopy nás zavedú do uličky napravo, a keď prejde určitý čas a prídu nám hotové expertízy z kriminalistického ústavu, zistíme, že sa dá ísť aj uličkou naľavo. V takom prípade prešľapujeme na rázcestí a ostáva nám iba jedna jediná možnosť, aby sme sa správne rozhodli – opýtať sa ľudí. Keďže platí, že všetci ľudia všetko vedia, aj my sme sa rozhodli, že vás ešte raz zvoláme a opýtame sa vás. Totiž ako sa ukázalo, tá prvá cesta napravo bola asi chybne zvolená, a my dúfame, že s vašou pomocou sa dnes vyberieme správnym smerom.“
„Teda prípad je zase otvorený?“ žiaril matematik, lebo opäť prežíval vzrušo.
„Aj tak sa to dá povedať.“
„Bohovské...“ zase ho mykla. „Prepáčte, chcel som povedať, že tragédia.“
Krauz ho chápal, aj on to kedysi ako začiatočník prežíval.
„Začnem stručnou rekapituláciou. Keď sme sa tu minule zišli, dozvedeli sme sa od pani Noriky, že tu bola asi dva týždne pred tragickou udalosťou a priniesla Michalovi fotografie, aby uznal jej víťazstvo. Jeho reakcia ju vydesila, vyhodil ju a skoro jej ublížil. Potom bol dva týždne akoby chorý a až v pondelok večer sa Miriam priznal, čo ho zožiera. Ona sa rozhodla odísť k sebe domov a o celej veci popremýšľať. Zatiaľ ma stíhate sledovať? Je to správne?“
Všetci prikývli, Ivan Dobrotka nie, jeho sa to netýkalo. Zatiaľ.
„Výborne, tak pokračujem otázkou. Bol tu v nedeľu alebo v pondelok niekto z vás?“
Nikto sa nepriznal.
„Teda inak. Chodil sem za Michalom niekto z vás sám, osobne, bez celej partie?“
Nikto sa nepriznal.
„Spýtam sa ešte inak. Chodil sem niekto z vás za pani Miriam? Otravovať ju, vyhrážať sa jej, vydierať ju... alebo iba tak na rýchlu návštevu?“
Nikto sa nepriznal.
Krauz podišiel ku kamionistov…
