Trvalo im to tridsaťjeden minút a sedemnásť sekúnd.
Krauz už mal dojedený rožok, prečítané Burgerove noviny a práve sa chystal natiahnuť v kresle.
Dvere sa rozleteli, až buchli kľučkou do steny. Burger zalapal po dychu, usadil sa a šmátral po cigaretách. Canis zapleskol dvere tak, že museli držať najmenej do Vianoc.
Nepovedali ani slovo. Boli naštvaní, až zbordoveli. Zapálili si cigarety. Stále mlčali. Prepaľovali Krauza očami a čakali, kto začne, tak ich oslovil on.
„Chalani, viete, čo sa ma minule spýtala dcéra? Že keď sa môže mačka zježiť… či sa môže aj ježko zmačkať… ale má iba šesť rokov… asi je blbá… že!? Riešiť také voloviny…“
Canis sa oprel o okno a pozoroval ľudí na chodníku.
Burger sa zakuckal… potom vyprskol… a napokon sa rozosmial. Canisovi pri okne sa začali mykať plecia. Keď sa otočil, smial sa aj on. Krauz nechcel trhať partiu a usmieval sa od ucha k uchu.
Burger odložil cigaretu do popolníka, lakte zapichol do stola, navalil sa dopredu a dlaňami si pretrel oči. Zničene pokrútil hlavou.
„Rišo… ty hovädo… čo len z teba bude…?“ zastonal.
„Až taký dobrý fór to zas nebol… plakať nemusíš…“ hral blbého Krauz.
„Ty… nie si úplne kompletný… že?“ vyjachtal Canis a smial sa ďalej.
„Do riťky ťa nakopať… by stačilo?“ skúsil Burger, ale smiech ho neprechádzal.
„Šibe vám?“ nechápavo sa spýtal Krauz a obočie mu vyskočilo až na čelo.
„Toto sa mu určite ešte nestalo…“ zadúšal sa Canis. „Vieš, koho si uniesol, ty trúba!? Najväčšieho machra…“
„S hlavou na podlahe a riťou pod stropom vyzeral úplne obyčajne…“ zatváril sa Krauz kajúcne.
Canis sa smial, až sa prehýbal. „Mňa picne… Rišo… ty raz veľmi zle skončíš… s takouto náturou… veď som ťa výslovne prosil…“
„… aby som netliachal hovadiny o poctivom policajnom remesle… a ani som necekol… tak čo sa ti nepáči?!!“
„Iste… ani si necekol! Edo!! To ty ho učíš…?!“
Počkal, kým ich to neprešlo.
„Načo to bolo dobré?“ spýtal sa už vážne Burger.
„Načo bolo dobré to vonku? Neviem… ďalej, nepoznám… ďalej, máte svedkov?… ďalej… čo si myslí!? Že je pánboh?“
„Máš ty aspoň pred niekým rešpekt?“
„Ivan… pred každým slušným…“
„Tak toto fakt nemusím! Mal si ísť za toho cukrára, ako maminka chcela, tam by si asi nemal problémy s delením ľudstva na dve časti! Edo, ja ho kašlem! Idem k Jumbovi na pivo, ideš so mnou? Dnes už je to aj tak všetko v…“
„Idem!“ vstal a zamierili k dverám. Ani na neho nepozreli.
„Tak ja… si idem k Jumbovi sám…“ Krauz trucovito vstal a zamieril k dverám tiež… ale najprv ich nechal vyjsť a zabočiť za roh, aby si nemysleli, že je na nich odkázaný.
Zdržali sa. Pivo bolo správne vychladené a Krauz rozprával. Canis zobral svoju rolu nového člena tímu vážne a nechal si vyrozprávať všetky detaily jednotlivých výsluchov aj s Krauzovým komentárom a indíciami. Burger poväčšinou prikyvoval. Canis tiež, musel uznať, že ucho zelené na to má. Analýza mu išla.
Po šiestom pive zmenili tému a chceli niečo vedieť od Canisa. Dobre vedeli, že je to márna snaha, po šiestom rovnako ako po desiatom, alebo po prvom. Canisovci boli na to cvičení a povedal im iba toľko, koľko uznal za vhodné.
„Jedna vec je istá… chlapci. Týmto sa to neskončilo. Raninec nie je z tých, čo takéto poníženie prehltne iba tak… čakajte odvetu a… ja neviem, či budem dosť blízko pri vás…“
„Vykašli sa na to… záchranca zblúdených duší… my si budeme dosť blízko aj bez teba… a nestraš, lebo zavolám péemjéčko a požiadam o eskortu domov…“ smial sa Krauz a objednal ešte jedno.
Zdržali sa. Jumbo mal robotu vzadu v kancelárii a prisadol si až na fajront. Zdržal ich ešte aj on. Bolo pred polnocou, keď sa rozchádzali…
