Červený kapitán (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

Prišla na nábrežie a sadla si na tretiu lavičku od zlomeného topoľa. Pôvodne bol veľký, ale asi preto, že bol posledný v rade, sa do neho navážali všetky severné vetry a mohutná koruna nevydržala. Kmeň ostal, bol smiešne hrubý a vysoký a hore vyrastalo pár tenkých halúzok načahujúcich sa k slnku. Za lavičkami sa nábrežie končilo, začínal sa tam pás buriny a potom lužný les.

Zapálila si. Trochu sa bála… ale bola odhodlaná. A… tešila sa! Už ho nevidela… sedem rokov! Bože, čo všetko sa zatiaľ zmenilo! Systém, ľudia, politici a… áno!! Aj policajti… už ich nebudú prenasledovať, už budú môcť žiť naplno… už…

Stál za stromom a sledoval ju, ako vypúšťa obláčiky dymu. Bol tam už dlho, aspoň hodinu pred ňou. Prešiel si celú trasu od električky, ktorou musela prejsť aj ona. Všetky skrýše. Neboli tam. Ešte o nej nevedeli. Bude musieť konať rýchlo, lebo čas je ich nepriateľ. Čas bol ich nepriateľ už… storočia… Tak dlho to trvá? Je to možné? Sám sa musel usmiať!

Čas. To jediné, čo nemal. Cítil to. Dych sa mu krátil, sluch stratil skoro úplne, svaly už neposlúchali a kosti boleli, ale… svoje poslanie splní, lebo všetci jeho predchodcovia ho splnili. Bol o tom presvedčený, že ho splní!

Vykročil k nej. Bol od lavičky sotva pár krokov, keď sa z kríkov ozval lomoz a konáre sa rozostúpili…

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024