Červený kapitán (Dominik Dán)

Krauz prešiel pár kilometrov a zatiahol na krajnicu.

„Hlavu dole… zavri oči!“

Hlaveň mu zatlačil na zadok a chvíľu počkal, aby sa presvedčil, či poslúcha. Poslúchal. Hrdinovia s pištoľou pri zadku väčšinou poslúchajú…

Vybehol z auta, otvoril spolujazdcove dvere a postrčil ho za volant. Profík urobil kotúľ vbok a bol z neho vodič. Krauz na neho neustále mieril. Sadol si dozadu. Pištoľ mu oprel o zátylok.

„Choď… doprava… dole z diaľnice… späť do mesta…“

Muž pokojne šoféroval. Prišli po prvé mestské križovatky.

„Vaše želanie, pane?“ snažil sa nestratiť glanc.

„Drž hubu!! Doprava!! Sem… doľava… doprava… doľava…“ išli dosť dlho.

„Dvoma kolesami na chodník! Sem! Vypni motor!“

Zastali pred policajným riaditeľstvom. Na profíka sa z podstavcov škerili dva levy.

„Taký vyšetrovateľ sa ešte nenarodil, čo by ma donútil vypovedať… a detektív kriminálnej polície už vôbec nie…“ povedal starší muž, aby bolo jasné, že má na vec svoj názor.

Krauz vystúpil a kývol dopravákovi, ktorý sa rozbehol z opačného konca chodníka dodrbať vodiča, čo si dovolí nehoráznu drzosť, zastať na chodníku pred policajným riaditeľstvom! Dopravák spoznal Krauza a vrátil sa na stanovište. Iba sa mu zdala čudná pištoľ v rukách kolegu… ale, kašlať na to! Chlapcom z kriminálky občas šibe, tak prečo nie v tomto teple?

Krauz si sadol na miesto spolujazdca. Tvrdo mu pozrel do očí. Chvíľu mlčali.

„Na!“ podal mu pištoľ pažbou napred.

Muž zaváhal a vzal si ju. Okamžite ju schoval za pás.

„Volám sa Krauz… detektív Richard Krauz z oddelenia vrážd a vyšetrujem prípad zatlčeného klinca do hlavy Karola Kloknera. Som drzý, neskúsený, ale perspektívny a seriem na teba… James Bond nula nula sedem… jasné!? Kloknerova mŕtvola nie je dôležitá, nebol to politik, známy športovec, umelec… nebol nikto! Obyčajný nímand! Takých mŕtvol je zahrabaných okolo mesta neúrekom, nerobím si ilúzie! Mnohé vďaka vám, viem to! Zasraný kostolník! Nebol to ani môj brat a ani nikto z rodiny… nemám dôvod sa angažovať! Iba som chcel vedieť… o čo ide… zo zvedavosti! Ak nechceš, nechaj tak, pomôžeme si aj sami! Prepáč… ak som ťa urazil… a tie tvoje sprosté reči že… ďalej a ďalej a ďalej… si nabudúce odpusť… čau!“

Krauz vystúpil a tresol dverami. Nenútene vošiel do budovy a počkal za obrovskými kovanými dverami. Pozrel na hodinky… pätnásť sekúnd… tridsať sekúnd… štyridsať sekúnd…

Trvalo mu štyridsaťdva sekúnd, kým to strávil a naštartoval.