Krauz s Canisom nezistili nič. Celé oddelenie vrážd nezistilo nič. Ani jeden jediný policajt v meste nezistil nič. Informátori snorili ako besní… nezistili vôbec nič. Mayor si povoľoval kravatu čím ďalej tým viac a podvečer mu napadlo odviazať si ju úplne a priviazať ju na stropné svietidlo. Kým sa odhodlal, zavolali ho na poradu.
V noci nastalo peklo. Kukláči si zgustli. Presnorili všetky vykričané podniky. Toľko zdemolovaných vagabundov nebolo na policajné stanice predvedených už pekných pár rokov.
Krauz s Canisom sa išli vyspať. Obom to dobre padlo.
Ráno je múdrejšie ako večer.
Zrejme to nebol vyznávač nočných barov, čo to povedal ako prvý, ale mal pravdu a Krauz sa o tom na druhý deň presvedčil na vlastnej koži.
Váňa spočítal uhorky v chladničke a milo ich oslovil.
„Ktorá sviňa nenažratá…?!“
Hanzel sa pohojdal na stoličke, ruky si založil za hlavu a so škodoradostným úsmevom na perách čakal. Rysoval sa krásny začiatok pracovného dňa. Pokazil to telefón. Bolo iba o dve minúty sedem a v kancelárii boli iba traja. Vzal to tretí, lebo bol najbližšie.
„Krauz… odde…“
„Poznáš môj hlas…“
„Poznám…“
„Na rohu hotela Kyjev… máš to dvesto metrov… o desať minút… presne! Sám s autom! Máte tam bielu škodovku s poškriabaným predným blatníkom… zober si tú…“ a položil.
Krauz vyšprintoval z kancelárie, vbehol do Mayorovej a zo stola schmatol knižku od vozidla. Od dverí mu zahlásil, „… ide o Eda… jazdu mi podpíšeš potom…“ a vybehol.
Mayor mal sto chutí strieľať, ale Krauz zmizol tak rýchlo, že nestihol odistiť. Vstal, prebehol chodbou a vrazil im do kancelárie.
„Ak o tom niečo viete, tak sypte, lebo ho dám zavrieť na psychiatriu… a vás… ešte horšie… na inšpekciu… bohuotcuprisám-kurva…!!“ bol trochu domodra.
„Mal telefonát… bleskové stretnutie s informátorom… vraj ide o Eda… Šani, ja by som to tak tragicky nebral!“ zastal sa ho Hanzel a vrátil stoličku na všetky štyri.
„Prečo išiel bez krytia?“
„Lebo sa volá Krauz… je to jeden taký drbnutý chalan, čo tu robí pod tebou…“
„Aha!“ úplne vážne prikývol Mayor a vycúval z kancelárie. Chrbtom vrazil do prichádzajúceho Canisa.
„Čaute… banda… deje sa niečo?“
Psychický tlak zanechával jazvy na každom z nich. Mayor to nemal ľahké. S chalanmi z oddelenia vrážd si občas užil svoje, ale vždy vedeli nájsť spoločnú reč. Ničili ho bezduché, nič neriešiace porady, kde musel ľuďom izolovaným od ulice vysvetľovať triviálne záležitosti a pritom tajiť… ešte triviálnejšie. A ak prišla na poradu vrchnosť z ministerstva… mal naozaj chuť si odviazať kravatu…
Preto sa iba priblblo usmial a Canisovi odvetil:
„Nííč… všetko je v najlepšom poriadku…“ a išiel obsluhovať večne vyzváňajúci telefón.
Krauz vyradil rýchlosť a pomaly pribrzďoval. Skrčil sa a sledoval ľudí na chodníku. Minul hlavný vchod do hotela a zastal. Bol na rohu. Vybehol dvoma kolesami na chodník a siahol ku kľúčom. Potom si to rozmyslel. Rachotina občas neštartovala, tak ju nechal radšej v obrátkach. V spätnom zrkadielku sledoval opačný roh. Pozrel na hodinky. Mal ešte dve minúty.
Nevidel ho, iba keď trhol kľučkou a prisadol si. Nepozdravili sa. Muž hodil na zadné sedadlo cestovnú tašku, Krauz zaradil rýchlosť a bez hvízdania gúm vyrazil. O pár metrov bol na križovatke. Zastal a ako tretí v rade čakal na zelenú. Muž sa chrbtom oprel o dvere a obzrel sa. Ostal tak a sledoval cestu za nimi. Krauz sa pohol a zahol doprava. Pridal a bez svetelného znamenia prudko zahol na hlavnú. Kilometer to žhavil v ľavom jazdnom prúde, potom prudko pribrzdil a zaradil sa doprava. Pokračoval štyridsiatkou a všetci ho predbiehali. Pomaly prichádzal ku križovatke. Zelená. Pribrzdil. Zelená. Ešte pribrzdil. Oranžová. Prudko pridal. Červená. Bol desať metrov od hranice križovatky. Prvému autu sprava sa šikovným oblúkom vyhol, prefrčal križovatkou a prudko zahol do uličky smerujúcej späť do centra mesta. Pridal a preletel dve križovatky, kde mal dať prednosť sprava. Zahol na odstavné parkovisko taxislužby, prešiel ho po celej dĺžke a vybehol na chodní…
