„Áááá… pozrimeže… keď nepríde hora k Jánošíkovi, príde Jánošík do hory… tu ho máme, dovolenkára!!“ zahulákal Váňa a vstal od kopy tlačenky, aby sa s Krauzom privítal.
Canis to využil a cestou k dverám mu kúsok šlohol.
Sotva Krauz otvoril dvere, nahrnuli sa k nemu a plieskali sa po chrbtoch a škerili sa ako v pomocnej škole.
„Aspoň si si užil? Oddýchnutý?“
„Nóó…“ rozpačito prikývol Krauz. „A… Edo?“
„Je v nemocnici…“
„Veď to pichnutie nebolo až také hlboké… nepredvídateľné komplikácie?“
„No… ono… kým si bol preč, Riško… sa to celé skomplikovalo… máš ísť za Mayorom, on ti to vysvetlí…“ ošíval sa Váňa a vrátil sa k stolu, lebo mu z raňajok začalo akosi podozrivo ubúdať.
Krauz počúval a Mayor rečnil. Dosť dlho. Nakoniec sa Mayor spýtal.
„… tak mi teraz povedz, čo mám robiť? Keby si bol na mojom mieste, nenakopal by si sa do riti?!“
„To ako… teba?“
„Nebuď sprostý… myslím to vážne! Také niečo sme na oddelení vrážd ešte nemali! Vlámačka do kancelárie! Počúvam to už týždeň na každej porade! Už aj okresy sa nám smejú! Nevieme si ustrážiť vlastné skrine…“
„A spýtal si sa ich… na porade… či aj oni bojujú s bývalými eštébákmi!?“
„Si na hlavu!? Richard… prosím ťa… naozaj ťa prosím… už aj riaditeľ kriminálky mi hovoril… aj riaditeľ polície mi hovoril… napíš záverečnú správu a jebni!!… to do archívu… nech je preboha živého!!… už pokoj! Edo je zase v nemocnici… aspoň kvôli nemu…“
„Takže pripúšťaš, že…“
„Medzi nami, áno… nechápem, prečo ich to tak irituje, ale pripúšťam, že sa nám stále motajú pod nohy… ale nepomôžeš si! Ide to zhora… tam naše možnosti nesiahajú… Richard… politika…“
„Seriem ti na politiku! Ja som vraždár, ak niekoho zabi…“
„Na to ti zas seriem ja! Už mám toho plné zuby! Posledné slovo! Ak to do týždňa neuzavrieš, vezmem ti prípad a… dám ho… trebárs aj konskej jednotke a nech ho roznosia na kopytách…“
Krauz sa zamyslel. Potom mu vyskočilo obočie.
„Celkom… zaujímavý nápad… šééfe… hovoríš kone!? A… keby som to odniesol rovno na ministerstvo…“
„Zmíznííí!!“ zaúpel a hodil po ňom gumu.
Krauz kráčal chodbou a šomral si popod nos… takže týždeň… no… uvidíme… týždeň… veď uvidíme… chlapci…
„Čo dcéra?“ spýtal sa Canis, keď sa Krauz vrátil.
„V pohode! Týždeň som bol s nimi v liečebni, ani hotel som nemusel platiť, Milan ma ubytoval na oddelení pre lekárov, všetky vyšetrenia dopadli nad očakávanie…“
„A… ten druhý… týždeň?“ Canis povytiahol obočie.
„Bol som na rybách!“
„A chytil si…?“
„Ho… ale aspoň som sa poučil…“
„O čom?“
„O živote zvierat… v jednej železnej ohrade…“
„Takže… zoologická záhrada… hovoríš..?“
„Čistá ZOO! Videl som svine, krysy, tigre, hyeny… len leva-kráľa som… akosi prepásol… ale asi sa s ním ešte stretnem… dúfam…“
Canis pochybovačné pokrútil hlavou a otvoril okno. Zapálil si a sledoval dym, ako sa mieša s hlukom ulice.
„Vám dvom tu asi šibenká…“ zadunel Váňa s plnými ústami, „… ja tu neviem, kam skôr skočiť, a vy o zoologickej záhrade… to fakt nemáte iné na práci!?“
„Klíídek… tučino… už idem na to!“ Krauz zamieril ku skrini.
„Nie! To sa musí komisionálne! Máš tam pečať šéfa! Museli sme…“ bľabotal Váňa.
„Išiel na poradu…“ informoval ich Krauz.
„Tak potom!“
„Tak… ja zatiaľ zaskočím za Edom… kde teraz leží?“
Edove vyhrážky o podaní trestného oznámenia za obmedzovanie osobnej slobody nikto nebral vážne… už ani sestričky nie. Aby nepoburoval spolupacientov, dali ho na samotku. Aspoň mu nikto nekafral do diaľkového ovládača.
Aj zapáliť si mohli. Krauz otvoril balkónové dvere, z alobalu z fašírkovej rolády urobil popolník a pohodlne sa usadil na nepohodlnej laminátovej stoličke.
„Predstav si… iba som im povedal, že nemôžem ohnúť malíček a prstenník na pravej ruke, a… nechali ma tu celý týždeň!!“
„Debili!“ zhrozil sa Krauz.
„Že! Nepoznáš tu primára?“
„Netreba… zajtra… najneskôr pozajtra ťa aj tak vykopnú… pýtal som sa…“
„Zlatý chlapec! A… inak? Laurinka? A… Sylvia? A… dovolenka?“
Krauz rozprával. Fajčili a debatovali. Čas im utekal.
„Ty si… idiot! Čo s tým chceš robiť?“ spýtal s…
