40
Burger sa znova oprel o zvonček.
„To nikam nevedie, kámo, už tu vyzváňame desať minút. Aj keby bola vo vani, už by vyšla.“
Burger musel uznať, že Oto má pravdu. Nikto im neotváral ani nevideli, či to zvonenie vôbec niekto počuje, lebo z celého domu videli iba strechu. Valika Grmannová bývala v luxusnej štvrti na kopci a detektívi stáli na chodníku pred vysokým oporným múrom z kameňa a betónu. Čo bolo za múrom, nevideli, prevyšoval ich o viac ako meter. Dom stál ďalej od ulice a z ich uhla videli iba vrch.
Prešli na druhú stranu ulice, no veľmi si nepomohli. Už videli aspoň horný rad okien, ale všade boli zatiahnuté vnútorné žalúzie. Kľučku na bráničke už vyskúšali, aj zdvíhaciu garážovú bránu, nič. Stáli pred kamenným múrom a pripadali si ako v pätnástom storočí. Nedobytná pevnosť nájazdom vytrvalo odolávala.
„Môžeme čakať na poštárku alebo začať so susedmi,“ navrhol Hanzel.
Burger skontroloval hodinky.
„Poštárka tu už asi bola, je skoro jedenásť. Skúsime tých susedov.“
Vo vedľajšom dome to išlo ani po masle.
„Prosím?“ ozvalo sa z reproduktora.
„Dobrý deň, polícia, môžeme s vami hovoriť?“
„Polícia? No... nech sa páči.“
„Myslel som osobne.“
„Jáj... no dobre, tak počkajte, niečo na seba hodím.“
Hodil na seba iba kraťasy a rozhalenku v šialene krikľavých farbách – pripadal im ako turista na Bermudách.
„Dobrý deň,“ pozdravil starší pán a so záujmom si prezrel služobné preukazy. O ich pravosti nemal najmenších pochýb, takže sa opatrne poobzeral po ulici, či ho policajti nebudú kompromitovať pred susedmi. Ulica bola prázdna, ale aj tak sa spýtal: „Chcete ísť dnu?“
„Nie, netreba, my máme iba jednu otázočku. Hľadáme vašu susedu pani Grmannovú, a nikto nám neotvára, neviete...“
„Určite nie sú doma, veď včera večer ju previezli do nemocnice. Videl som to z okna, tak som sa zbehol dolu rozlúčiť. Plakala. Myslím, že aj jej bolo jasné, že sa už nikdy neuvidíme. Bola to dobrá suseda, nikdy sme nemali problémy, celý život sme si pomáhali.“
„Takže previezli...“ váhal Burger. „A kto, prosím vás?“
Starší pán sa znova poobzeral.
„Viete čo, nebudeme tu stáť uprostred ulice, poďte ďalej.“
Po takomto pozvaní nemohli nejsť. Zaviedol ich na trávičku pred vilu.
„Ak vám to nebude vadiť, tak sem,“ ukázal rukou na záhradné posedenie. „Ešte sem nepečie slnko, je tu príjemne.“
Nahol sa bokom a z prenosnej chladničky vybral tri plechovky piva.
„Mal som tu včera návštevu, niečo ostalo, nech sa páči.“
Mali mu povedať obligátnu vetu, že v službe sa nepije, no nielenže ju nikto nepoužíval, nikto tomu ani neveril.
„Ďakujem, pán... pán...“
„Iste! Prepáčte! Mrázik. Doktor Igor Mrázik, stomatochirurgia a rekonštrukčná chirurgia tváre, ak vám to niečo hovorí.“
„Iste, vieme sa zorientovať. Tak k tej vaše susedke...“
„No ako som povedal, včera ju odviezli.“
„My by sme sa o nej potrebovali dozvedieť niečo viac.“
„Viac? Ona... ako by som to... niečo vyviedla? Alebo...“ jachtal chirurg. Nevedel, čo by policajti mohli chcieť od jeho susedy.
„Nie, to nie, ale vyšetrujeme jeden prípad, v ktorom nám figuruje veľké čierne auto, mercedes päťstovka, tak obchádzame všetkých majiteľov rad-radom...“ klamal Burger a doktor ho hneď aj odhalil.
„Ale to nie je jej auto, to patrí Grmannovi a má viedenskú značku.“
„Vidíte, presne takú informáciu sme zachytili aj my, a preto sme tu.“ Teraz neklamal – obaja detektívi si spomenuli na písmeno, ktoré videl Vidlička.
„Jazdila na ňom aj ona, nie?“
„Samozrejme. Keď bol Grmann tu, Valika ho bežne používala.“
„Inak má Toyotu ravku, však?“
„Má, takú striebornú, máte presné informácie,“ upokojil sa doktor a už im dôveroval.
„Poznáte sa dlho?“ nasmeroval ho Hanzel ďalej od auta.
„Dlho. Ešte kým žila s prvým manželom, s Jarom. Oni sa sem prisťahovali... no, je to dobrých dvadsať rokov. Určite, veď malá sotva chodila!“ spomínal doktor.
„Vaša?“
„Jej! Malá Valika!“
„Aha.“
„Ale to by dnes už mala mať...“
„No aspoň dvadsaťdva, možno aj dvadsaťtri.“
„Ani ona tu nie je?“
„Nie, študuje vo Viedni. Ono …
