18
Chosé hral dobrého policajta, nemohol sa jej to spýtať.
„Dali ste si aj nejaký prášok?“ spýtal sa Krauz, lebo on sa spýtať mohol, on tu dnes nebol za dobrého.
Martina si potiahla už z tretej cigarety a vôbec nepostrehla, že jej celkom sexi poloha pohodlne vyvalenej kočky v kresle kriminálnej polície ju nijako neochráni pred tým, čo zákonite muselo nasledovať – pred výsluchom.
Obaja detektívi si dávali pozor, aby to naozaj nepostrehla, lebo iba tak z nej mohli dostať pre nich najdôležitejšie informácie, ale k zlomu v komunikácii muselo prísť. Nechali ju, aby sa vyrozprávala, aby získali aký-taký prehľad. Ťarchu hajzla na seba prevzal Krauz, lebo Chosé ju už mal skoro rozbalenú. Hral to tak dobre, že aj Krauz na chvíľu zapochyboval, či to iba hrá.
„Nerozumiem.“
„Povedali ste, že David vytiahol nejakú ploskačku a nalial vám whisky,“ začal opatrne Krauz.
„No. Ale nenalial, dal kolovať.“
„A potom nasledovalo aj niečo výživnejšie?“
Martina zadusila cigaretu a odpila si z minerálky.
„Prepáčte, ale ja som vám prišla oznámiť, že sa mi stratila kamarátka. Netušila som, že ma tu budete spovedať,“ a usmiala sa na Chosého, lebo z tej strany automaticky očakávala pomoc, možno aj ochranu.
Chosé sa tiež milo usmial. Jeho čas ešte neprišiel.
„Musíme vás spovedať, ak tomu tak hovoríte, inak sa nedozvieme podrobnosti. A my podrobnosti potrebujeme, sú dôležité. Pre nás a pre pátranie po vašej kamarátke. Pre vás možno nie, ale pre nás určite. Takže... čo sa požívalo potom?“
Martina si vzala ďalšiu cigaretu z balíčka, čo Chosé hodil na stôl. Ani sa nepýtala. Chosé jej pohotovo pripálil.
„Tak, možno...“ Martina vyfúkla vysoko dohora a zaklonila hlavu, aby bolo vidieť, že to vie aj takto, „... možno sa niečo nasypalo, kto si to má pamätať.“ Nechala vec otvorenú a palcom si pošúchala líce.
„Takže sa nasypalo,“ skonštatoval Krauz a jeho tvrdý tón nepripúšťal kompromis.
„No...“ pripustila Martina.
„Kto to vytiahol?“
„Nevill.“
„Čo to bolo?“
„Riedky koks, ale iba riedky.“
„Veľa?“
„Iba skladačku, a naozaj iba riedku, viac sa pilo.“
Martina si potiahla z cigarety, prehodila si nohy a zaujala obrannú pozíciu.
„Vy ste z protidrogového, alebo čo? Chcete ma zavrieť za jednu lajničku? Ja som si myslela, že vám oznámim zmiznutie kamarátky a pôjdem domov, a vy...“
Teraz musel zasiahnuť Chosé, nemohli si dovoliť stratiť s ňou kontakt.
„Ale, slečna Martinka, len pokojne, kolega to tak nemyslel, iba sa pýta, aby sme vedeli všetky detaily a všetky okolnosti. Samozrejme, že vás nechceme zavrieť, no musíme vyšetriť všetky okolnosti. Nehnevajte sa.“
Martina sa nehnevala, iba jej to bolo čudné.
„Takže viac sa pilo,“ nadviazal Krauz.
„No.“
„Dokedy?“
„Do štvrtej.“
„Boli ste stále hore?“
„Nie, boli sme si dolu zatrsať a potom vyvetrať sa hore... a potom dolu, behali sme.“
„Kto?“
„No kto? My štyria.“
„Nikto sa k vám nepridal?“ písal si Krauz.
„Nie.“
„Dušan s Petrom sa neukázali?“
„Nie. Zatiaľ nie.“
„Ako zatiaľ? Takže napokon áno?“
„No... to neviem presne.“
„Tak dobre, nebudeme to komplikovať a nechám vás dohovoriť, aby sme niečo nesplietli. Takže ste tancovali iba vy štyria.“
„No.“
„Do štvrtej.“
„Presne.“
„Ako to viete?“
„Pozrela som sa na hodinky. Boli štyri a už mi aj stačilo.“
„Čo bolo potom?“
„Už som toho mala dosť. Chcela som ísť domov. Povedala som im, že odchádzam, a Barborka sa pridala, tiež už chcela ísť domov. Išli sme na záchod a tam som jej navrhla, nech sa netralaláka na intrák, nech prespí u mňa.“
„A ona?“
„Súhlasila. Aj tak sa mala zajtra... vlastne dnes, teda v nedeľu ráno, presťahovať, tak súhlasila.“
Krauz si rýchlo písal.
„Potom?“
„Povedali sme Nevillovi, že ideme domov, a zavolal nám taxík.“
„Odkiaľ?“
„Z mobilu.“
„Myslím odkiaľ taxík, aký?“
„Neviem, nevšimla som si firmu.“
„Ten taxík prišiel kedy?“
„Ešte sme si niečo dali a potom prišiel, tak do polhoďky.“
„Aj ste ním odišli?“
„No, ono to bolo trochu inak.“
Krauz položil ceruzku, pozrel na kolegu. Chosé pochopil, po dlhom výsluchu už…
