Kráska a netvor (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

8

Burger s Hanzelom odišli na okres a tesne po ich odchode prišla Petra. Zvalila sa do kresla vedľa Chosého. Posunul sa trochu vyššie a pritiahol si nohy, aby jej v rohu urobil miesto.

„Čo vám je? Čo ste takí divní? Nejakí ste seknutí, nie?“

„Oto s Edom to odskákali, niečo sa našlo v piatom okrese, tak čakáme,“ vysvetlil jej Kuky.

„No a? Však už bolo načase! Celé leto sme sa tu piekli vo vlastnej šťave a nebolo do čoho pichnúť, konečne sa niečo hýbe, nie?“

„Bolo by do čoho,“ prevalil sa Chosé na druhý bok, „ale ty si nechcela...“

Petra vzala z konferenčného stolíka zápalkovú škatuľku a hodila ju do Chosého. Bol taký lenivý, že sa mu nechcelo ani uhnúť, tak mu skončila na hrudi a zasunula sa pod lem saka.

„Dobrý zásah,“ skonštatoval unudený Chosé a nechal zápalky tak, ani sa mu ich nechcelo vytiahnuť.

„Kávu?“ spýtala sa Petra.

„Aj mne,“ pridal sa Chosé.

„Či nedostanem,“ spresnila otázku.

„Nie,“ ubezpečil ju Chosé.

Tak si zapálila iba tak nasucho. Niekedy s nimi nebola rozumná reč, zvlášť keď im bolo teplo a nudili sa.

„Richard,“ začal Kuky nad teráriom, „ale sú aj drahšie škrečky, nie? Napríklad minule som čítal, že tie čumily majú bohovsky drahú kožušinu.“

„Činčily.“

„Tak činčily. Podľa teba by sa to dalo chovať v takomto teráriu?“

Krauz si vzdychol a odložil hlásenie, čo práve čítal.

„Chceš ma vážne nasrať?“

„Dobre, dóóbre... čumily som skomolil naschvál, chcel som ťa iba pobaviť, viem, že sa volajú činčily. Chcel som ťa iba zaujať – vidíš, podarilo sa. Ja som si o nich totiž niečo prečítal. Tie škrečky žijú v Afrike a majú sakramentsky drahú kožušinu. Tak dá sa to chovať na kožušinu, alebo nie?“

„Nie je to škrečok, ale príbuzný morčaťa, a nežije v Afrike, ale v Južnej Amerike, ty expert, a chovať to môžeš priamo tu v kancelárii, nepotrebuješ ani terárium, my si vynesieme stoly na chodbu, stačí, keď zadebníš okná pletivom a nanosíš im seno. Stačí, alebo chceš ešte niečo?“

„Čo si nervózny?! Iba uvažujem o svojej budúcnosti, to ešte môžem, nie? Nikto z nás nechce ostať fízlom až do smrti. Také malé podnikanie s kožušinami... Kuky, činčila a spol., firma jak hovado, čo vy na to?“

Petra vyvalená v kresle iba krútila hlavou a usmievala sa. Niekedy tým jej kolegom z nudy naozaj šibalo. Preto ich mala tak rada.

V pondelok doobeda, práve v čase, keď chlapi a Petra na oddelení vrážd blbli a Kuky sa chystal rozšíriť svoj chov o činčily, prišlo na policajnú stanicu v centre mesta pekné mladé dievča. Policajt na stálej službe vzhliadol od papierov na stole a cez sklo si ju premeral vážnym úradným pohľadom. Zvlášť niektoré partie.

Naozaj pekný zjav, ale k dokonalosti jej niečo chýbalo. Vlasy v poriadku, sako v poriadku, tesná krátka sukňa celkom dobrá, nohy by ušli... ale niečo jej chýbalo. Niečo... a prišiel na to okamžite. Úsmev! K takej peknej postave a mladej tváričke by sa hodil aspoň náznak úsmevu, ale tu bol iba strach a smútok, a to bolo podozrivé.

Policajt odložil hlásenie, otvoril okienko a nahol sa. Dievčina sa sklonila.

„Prepáčte, že vás obťažujem, ale ja... neviem, čo mám robiť. Kde to mám hlásiť. Ja...“ K bezradnosti sa priznala až s príliš vážnym výrazom v tvári.

Policajt zavrel okienko a rukou jej ukázal, aby prešla ďalej. Bzučiakom jej otvoril dvere a vpustil ju do služobnej miestnosti. Výraz v jej očiach mu napovedal, že s touto stránkou by mal zaobchádzať seriózne a vážne, lebo aj ona to tak myslí. Toto asi nebude fór.

„Ja...“ zahabkala.

„Sem si sadnite. Je vám dobre? Nepotrebujete lekára, alebo...“ zdala sa mu nielen poblednutá, ale doslova na pokraji mdlôb.

„Pohár vody, ak môžem.“

Dal jej vodu a prisunul popolník. Ponúkol ju.

„Ďakujem,“ vzala si.

Opatrne sa nahla k zapaľovaču, vyfúkla a pošúchala si kútik oka, lebo ju zaštípal dym.

„Naozaj nepotrebujete lekára?“

„Nie, to nie.“

„Tak potom nech sa páči. Ako vám môžem pomôcť?“

Ešte chvíľu váhala a fajčila, potom sa rozhovorila.

„Stratila sa mi kamarátka... ja neviem... ja... čo mám robiť, kde to mám hlásiť... ako to mám oznámiť?“ habkala medzi šlukmi. „Môžete mi pomôcť?“

Dvakrát za sebou prudko potiahla, popol jej padol na sako. Policajt sa nahol a pohotovo jej chcel popol odfrčknúť, ale...

„Prepáčte, radšej vy sama.“

Rýchlym gestom striasla popol z pravého prsníka a ostatok z cigarety odklepla do popolníka.

„Samozrejme, že to môžete zahlásiť aj u nás, vypočujem vás a potom rozhodneme, o čo ide a kto bude vec vyšetrovať.“

Policajt hovoril vážnym úradným tónom a jeho slová dávali zmysel. Konečne niečo dávalo zmysel, lebo to, čo zažila v nedeľu a dnes v noci, zmysel nedávalo. Zvlášť to, čo spravil kolega Dušan a čo jej povedal... Ale hlavne, že tu bol s ňou a čakal ju vonku, inak by určite nenašla odvahu zájsť na políciu. Podľa nej už nič nedávalo zmysel, všetko akoby sa prevrátilo hore nohami.

„Kto sa stratil a za akých okolností?“ začal vyšetrovať policajt, ale hneď si uvedomil, že začal zle. „Prepáčte, ešte vás zastavím hneď na začiatku – môžete mi ukázať váš občiansky preukaz, aby som vedel, s kým hovorím a kto podáva oznámenie.“

Bez problémov mu z kabelky podala identifikačnú kartičku.

„Pani Martina Mrázová...“ čítal.

„Slečna.“

„Slečna Mrázová, prepáčte, takže kto sa stratil?“

„Moja najlepšia kamarátka Barborka...“

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024