34
Salón krásy mal magický názov Afrodita. Burger si nebol celkom istý, či bola bohyňou krásy, ale bol si celkom istý, že nejaká bohyňa to bola. Podľa neho bola najkrajšia Aténa, ale mohol sa aj mýliť.
„Afrodita je nejaká kňažná, nie? Poznám ju z dejepisu,“ priznal Hanzel pred vchodom do salónu.
„Nie kňažná, ale bohyňa. Asi grécka. Tiež si to pamätám iba z dejepisu, ale bolo to už dávno. Aspoň tridsať rokov.“
„Myslel som si, že bude staršia...“
Tak vošli.
„Vitajte, páni. Vaše želanie? Môžeme vám nejako pomôcť?“
Či bola bohyňou krásy Afrodita alebo Aténa, to bolo jedno, lebo aj tak už boli aspoň dva a pol tisícročia staré, ale to, čo sa im prihovorilo a usmialo sa na nich, zažilo sotva devätnásť rokov a od bohyne to ďaleko nemalo. Chýbal jej už iba vavrínový veniec, biela plachta a medený pohár v ruke.
Úsmev jej nechýbal, bol božský.
Chvíľu sa pokochali, potom začali pracovať. Veľmi príjemné pracovné prostredie.
„Máte tu pani majiteľku?“
„Práve prišla. Ste objednaní?“
„Nie, ale dlho ju nezdržíme.“
„To nepôjde. Pani majiteľka má presne rozvrhnutý čas a objednaných zákaz...“
Pozrela na odznak a stíchla.
„Počkajte, spýtam sa.“
Bolo ráno a iba začínali. Skoro všetko v salóne bolo ešte poprikrývané snehobielymi plachtami. Za chrbtom im zazvonil zvonček nad dverami a vošla ďalšia kráska. Podľa toho, ako sa ponáhľala, to asi nebola zákazníčka. Venovala im letmý pohľad, milý úsmev a zamierila za plentu. Takže nie zákazníčka.
Novodobá bohyňa krásy sa vrátila a kývla im.
„Nech sa páči.“
Zaviedla ich za plentu, potom do chodby a potom k dverám s nápisom Privát . Zaklopala, počkala, otvorila a vpustila ich dnu.
Veľká kancelária v strede paneláka bez okien, ale celkom príjemná. Tlmené svetlá a starožitný nábytok. Kúsok romantiky v priestoroch, kde sa v iných panelákoch preháňajú potkany.
„Dobrý deň, sadnite si,“ vyšla im v ústrety, podali si ruky a usadila ich.
„Kamila Drotárová, majiteľka, vitajte.“
Predstavili sa a sadli si.
„Vy ste z ekonomickej kriminálky? Pán Homola tu už bol, ale nespomínal mi...“
„Nie, my sme z násilnej.“
„Ale tu nikoho neznásilnili.“
„My robíme aj iné veci, nielen znásilnenia.“
„V tom prípade počúvam.“
„Včera ráno tu neďaleko našli...“
„Viem, tú škatuľu s dieťaťom. Celý deň sme tu mali cirkus.“
„Presne. Chceme sa vás spýtať na vašu zákazníčku...“
„Ale to bude problém, ja nesmiem rozprávať o zákazníčkach. Mám to v zmluve – nesmiem hovoriť o zákrokoch a menách. To sú intímne, privátne informácie.“
Jej stanovisko bolo pevné a neoblomné, a aby im to bolo jasné, položila si ruky na stôl a pevne si zovrela prsty.
Burger sa usmial a Hanzel sa pohodlnejšie usadil v starožitnom kresle. Jednak mu bolo dobre a celkom pohodlne, jednak sa tešil na ďalší priebeh výsluchu, lebo už tušil, čo bude nasledovať.
„Cítim tabak v starých poťahoch,“ skúsil Hanzel a zhlboka si potiahol, až sa mu rozochveli nozdry.
„No... nerada, ale priznávam, fajčím tu.“
Zohla sa pod stôl a podala im popolník. Odklopila dosku starožitného stola, a hoci pod dosku nevideli, vytušili, že niečo ako popolník tam má skryté.
Burger ju ponúkol, ale odmietla, vzala si zo svojich a aj si sama zapálila. Vyfúkli skoro zároveň.
„Niečo vám vysvetlím, sleč...“ Burger zaváhal.
„Pani.“
„Pani Drotárová. Prokurátorka krajskej prokuratúry kvalifikuje tento čin ako pokus o vraždu malého dieťaťa. Už o tom vedia aj médiá. Dnes večer to bude hlavná správa vo večernom spravodajstve a noviny to budú rozmazávať aspoň týždeň. Stačí jedno slovo, a máte ich tu, a budú vás prenasledovať, až vás uštvú. Ale nemusí to tak byť. Môžeme sa dohodnúť. Vy mi poviete...“
„Vy ma chcete vydierať?“
„Prepáčte, ale vy ani netušíte, čo to slovo znamená. Ja sa vydieraním nezaoberám, iba ak ide o zatýkanie vydieračov, ale to tu nehrozí. Iba sa vám snažíme vysvetliť, ako budeme postupovať. Hneď teraz pôjdeme na prokuratúru a vyžiadame si povolenie na prehliadku, a príde sem aj ekonomická, aj násilná kriminálka...“
„Ale prečo...?“
„Lebo nám zamlčujete dôležité informácie v prípade pokusu o vraždu malého dieťaťa. Prokuratúra vás odklepne a médiá vás zničia.“
„Ale ja som...“
„Ešte som neskončil. Vás aj všetky vaše krásavice prevezieme k nám na políciu a budeme ich vypočúvať. Dlho. Asi zbytočne, ale pre vašu tvrdohlavosť naschvál dlho. Potom ich pred hlavným vchodom budú čakať novinári a budú ich prenasledovať až domov. O týždeň môžete podnik zavrieť. Viac k vám nikto nepríde. Nepomôže vám ani váš kamarát z ekonomickej kriminálky... Ako ste povedali, že sa volá? Homola? Možno kvôli vám príde aj o odznak. Toto chcete? Chcete ma vyprovokovať, aby som postupoval úradne? Veď ja som k vám prišiel iba na priateľskú návštevu, a vy na mňa takto...“
Burger si potiahol a pevne sa jej zahľadel do očí.
Hanzel sa ešte pohodlnejšie zahniezdil v starožitnom kresle. Bol spokojný. Presne toto bol Burger, takto ho poznával. Jemný džentlmen, schopný dohodnúť sa aj s kusom žuly. Majiteľka salóna mala od kusa žuly dosť ďaleko, nesiahala mu ani po členky. Chvíľu fajčila, zvažovala možné škody, potom sa rozhodla.
„Tak dobre.“
„Nielenže dobre, navyše mi sľúbite, že po našej návšteve nebudete žiadnej zo zákazníčok, o ktorých sa budeme rozprávať, telefonovať. Dám si vyhodiť výpis z vašich telefonátov a z mobilov všetkých vašich dievčat. Ak tam bude jeden-jediný taký telefonát, použijem prokuratúru a scenár, aký som vám už predostrel.“
„Dobre, rozumiem.“
„Asi nie dosť dobre, lebo ste súhlasili príliš rýchlo. Ja to myslím vážne. O našom rozhovore sa nikto nedozvie. Inak si ma znepriatelíte a donútim vás skončiť živnosť.“
Zadusila a zapálila si novú cigaretu.
„Tak dobre.“
Teraz to už bolo iné tak dobre.
„Žena do päťdesiat rokov. Atraktívna, mimoriadne štíhla, vysoká, s neprimerane veľkou riťou k štíhlej postave. Husté čierne vlasy, vyčesané v štýle šesťdesiatych rokov. Veľké slnečné okuliare, lebo má niečo s očami.“
„Valika Grmannová.“
„Podľa čoho?“
„Podľa všetkého, všetko na ňu pasuje, presne tak vyzerá.“
„Kto je to? Je to vaša stála zákazníčka?“
„Je.“
„Aké má auto?“
„Toyotu ravku, striebornú, posledný model.“
Burger sa zarazil, Hanzel sa nervózne pomrvil v pohodlnom kresle. Táto informácia im do scenára nepasovala.
Burger si odkašľal. Chvíľu váhal. Niekde urobili chybu. Osoba na vyťažovanie bola správna, aj jej odpovede boli podľa všetkého pravdivé, ale oni asi položili zlé otázky, možno zlú kombináciu otázok, takže sa museli vrátiť na začiatok.
„Tak inak,“ začal Burger, „kto tu má mercedes päťstovku čiernej farby?“
„Nikto. Také auto tu nevídam.“
„Vy poznáte autá svojich zákazníčok?“
„Skoro všetky. Často ich odprevádzam po zákrokoch až k autu.“
„Dobre, takže auto necháme tak, spýtam sa vás inak. Čo to má pani Grmannová s očami?“
„Dala si urobiť chirurgický zákrok na horných viečkach. Padali jej. Zákrok sa podaril, ale...“ zaváhala.
Toto bola citlivá téma, niečo, ako pýtať sa policajtov, či si obušky pred použitím natierajú indulonou.
„No?“
„Dostala zápal. Na obe oči. A veľmi silný. Všetko naokolo jej očervenelo a iba žmúrila. Bola sa tu ukázať, dosť trpela, no nevedeli sme jej pomôcť.“
„Kedy tu bola naposledy?“
„Dnes je utorok...“ váhala majiteľka salónu, „tak asi v piatok. Alebo vo štvrtok.“
„To už mala ten zápal? Kedy bola na tom zákroku?“
„Už ho mala. Na zákroku bola pred týždňom, presne v utorok minulý týždeň.“
„Kde?“
„Chirano, súkromná klinika, máme s nimi tie najlepšie skúsenosti. To, čo sa stalo pani Grmannovej, je náhoda, ale stáva sa to.“
„Jej adresu?“
Podala im vizitku.
„Ale odpíšte si ju, mám iba jednu.“
Burger zadusil cigaretu. Hanzel dopísal a zadusil aj on. Vstali. Ona nie. Burger zaváhal, chcel jej na rozlúčku podať ruku, ale zaváhal. Ešte raz si potiahla, vyfúkla viac ako lokomotíva, až potom zadusila. Ale nevstala.
„Ešte... jedna vec,“ odkašlala si a naliala si pohár minerálky. Im neponúkla, tak si sadli iba tak nasucho.
„Neviem, ako súvisí pani Grmannová s vyšetrovaním, a ani to nechcem vedieť, ale skôr ako za ňou pôjdete, mali by ste niečo vedieť. Ona má rakovinu. Má niečo s črevami, čo ju žerie už dva roky. Niečo vám ukážem,“ zalovila v zásuvke pod stolom. Prehrabala sa, niečo prehodila sem, niečo tam, napokon našla, čo hľadala.
„Toto je ona pred dvoma rokmi.“
Podala im fotografiu. Bola na nej baba krv a mlieko, Burger ju odhadol na dobrých deväťdesiat kíl. Vysoká, robustná, usmiata.
„A takto vyzerá dnes.“
Druhá fotografia bola hrozná.
„Neviem, kto vám dal jej opis, ale ten človek evidentne nevie, čo sa s ňou deje. Keď sa oblečie, vyzerá celkom šlang, ale ona nie je štíhla, ona je vysušená. Na diaľku možno vyzerá ako štíhla žena, ale v skutočnosti už nemá ani kúska tuku a svalu, je iba kostra. Ostali jej iba neprirodzene vyčnievajúce panvové kosti, to má asi po mame. Zo života jej už veľa nezostáva, a dostala hrozný nápad, že sa pred definitívnym koncom ešte naposledy skrášli a dá si operovať viečka. Všetci sme ju odhovárali, ale nedala si povedať. Ten zákrok bol úplne zbytočný, no ona ho chcela za každú cenu. Dostala zápal, asi kombinácia chemoterapie a iných liekov. Ani jej to nemali robiť, ale poznáte tieto súkromné kliniky, za prachy vám prišijú aj oko na zadok. To, že nebude žmurkať, nikoho nezaujíma. Povedali ste husté čierne vlasy, to je iba parochňa, inak je úplne holohlavá.“
Majiteľka skončila a chlapci na ňu chvíľu civeli.
„Ak s ňou budete rozprávať, buďte citliví, prosím vás, nemá to ľahké.“
„V poriadku, budeme.“
„A uznajte, že som vám vo všetkom vyšla v ústrety, takže moje meno a môj salón nikde nespomínajte.“
„Môžete sa spoľahnúť, vieme si vážiť ľudí, čo nám pomáhajú. Ešte niečo. Sem k vám nechodí iba tak hocikto. Kto je pani Grmannová?“
„Nikto. Ona je iba manželka. To je povolanie väčšiny mojich zákazníčok. Je niečou manželkou, také šťastie sa pritrafí iba vyvoleným. Jej manžel je Johan Grmann, najvychytenejší maliar v Rakúsku. Mať od neho obraz je otázkou prestíže horných desaťtisíc. Je to jej druhý manžel. Kto bol prvý, neviem, to sa k nám nedonieslo.“
Opäť vstali. Aj ona.
„Ďakujeme za informácie, ak to ostane medzi nami, nebudete mať žiadne problémy,“ poďakoval Burger.
Ruky si nepodali, už neboli priatelia.
„Ak budete chcieť skrášliť svoje manželky, tak ich sem pošlite, pre vás špeciálna zľava. Možno až sto percent.“
Burger s Hanzelom si vymenili spýtavé pohľady a iba pokrčili plecami. Manželky sa im zdali dosť pekné aj tak, určite by ich neposlali na skrášlenie k mäsiarom, čo pokojne prišijú oko na zadok a namiesto žmurkania dostane človek zápal na obe polovičky.
