33
Hore znamenalo vrátiť sa do kancelárie. Keď nevedeli, kam sa zvrtnúť, vždy začínali práve tu a práve sem sa vracali. Bolo to ich zázemie a bola tu aj chladnička.
Krauz si vzal poznámky a ceruzku a začal škrtať. Chladničku dnes ignorovali.
Číslo dva už vyškrtol včera.
Teraz vyškrtol číslo jeden a tri.
„Môžem sa pozrieť?“
Chosé sa vyvalil v kresle v rohu, ale ani si nezapálil, keď videl Krauza s ceruzkou nad poznámkami, vstal a nahol sa mu cez plece.
Prečítal si číslo jeden. Klient na Záhorí.
„Máš pravdu, Haščákovo alibi sa ani neoplatí preverovať, iba by sme stratili celý deň. Zavolám chlapcom do Trnavy, nech nám preveria hotel v Piešťanoch, ale výsledok už aj tak vieme. Súhlasím s tebou, treba ho vyškrtnúť, nech nezavadzia. Okrem toho musíme mať na pamäti, že s mŕtvolou bolo manipulované, a to by on nedokázal.“
„A čo jeho drábi?“
„Tí asi áno, vyzerali, že za peniaze by dokázali oveľa viac.“
„Správne, Chosé, ale jemu chýba to hlavné, motív.“
„Veď hovorím, škrtnúť.“
Chosé si prečítal číslo dva.
„Ten jej švagor Martin je podľa teba úplne čistý?“
„Vyškrtol som ho už včera večer. Vysvetlil nám, ako postupoval a čo ho k tomu viedlo, a sporné veci sa dajú preveriť, ale v jeho výpovedi som nenašiel nič podozrivé. Na čas vraždy má alibi, a pevné. Ak sa nám celý prípad začne naťahovať, môžeme sa k nemu ešte vrátiť, ale zatiaľ som ho vyškrtol.“
Chosé pokýval hlavou a prečítal si číslo tri.
„Podnájom nám vysvetlil sám Záborský.“
„Presne. Ja som predpokladal, že sa pôjde ubytovať k nejakému úchylnému chlapíkovi na privát a že by ju mohol už v nedeľu ráno pred sťahovaním prekvapiť a k niečomu medzi nimi došlo. Vieš, aké svine perverzné bývajú títo takzvaní majitelia bytov na prenájom.“
„Viem, už sme to neraz riešili.“
„Ale keď ten byt vlastní starý Záborský, číslo tri nám vypadáva.“
„Nevadí...“
Chosé nestihol dopovedať, lebo do kancelárie bez zaklopania vošiel Mayor.
„Šéfe...?“ zagánili na dvere. „Nehovor, že máme novú vraždu!“
„Nie.“
„Tak čo si taký bledý?“
Mayor sa tváril, akoby mal kiahne a nechcel ich nakaziť, ale musel.
„Viete... tie ranné noviny nám veľmi nepomohli. Už sa mi hrnú telefonáty zhora, každý len otravuje, či je to ona a či už máme nejakú stopu,“ hneval sa šéf. „Ale to je moja vec, ja to zvládnem. Ukážte, na čom robíte?“ Nahol sa nad Krauzov zošit cez druhé plece. Ešte aj drgol do Chosého.
„Ukazujem kolegovi, ako sa robí analýza prípadu,“ zaškeril sa Krauz, „lebo neschopných debilov je pri polícii čoraz viac a viac.“
„Múdry...“ vzdychol si Chosé.
Mayor sa nahol nižšie, aby lepšie videl na Krauzove poznámky.
„Vidím... máš to celkom dobre spracované,“ drmolil si popod nos. „Som rád, že to o tých debiloch sa netýka nášho oddelenia, to je naozaj fajn, ale...“ Mayor sa vzpriamil a vydýchol, akoby bol doteraz ponorený pod hladinou a konečne sa mu uľavilo.
„Ani nedopovedz, čo máš v úmysle,“ varoval ho Krauz.
„Musím! Už je to tu!“
„Choď do riti!“
„Môžem, ale ani to vám veľmi nepomôže.“
„Nechcem to počuť!“
„Musíš! Volali z prezídia. Chcú správu o Barborke...“ Mayor nedopovedal a uhol sa bokom, akoby čakal facku.
Facku dostali Krauz a Chosé – ani nevládali od prekvapenia reagovať.
„Ja viem...“ zastonal šéf. „Kurva, ja viem! Máte toho po krk!“ rozhodil ruky, ale jeho divadielko naštvaného šéfa na nich nezabralo.
„Nie,“ povedal Krauz a samého ho prekvapilo, aké bolo jednoduché takto sa rozhodnúť.
„Čo nie!?“ vyvalil oči Mayor.
„Nie! Nič písať nebudem! Už ma to prestalo baviť! Ešte som nesplnil ich debilnú požiadavku z minulého týždňa, a už prídu s týmto?! Nie! Povedal som – nie! Ja som detektív, nie pisár – poskok na zapískanie!“
„Ale... musíš! To je rozkaz!“
„Tak ja ti niečo poviem, šéfe! Zajtra je streda, dozajtra mám na prezídium odovzdať debilný prehľad najzávažnejších vrážd za posledných desať rokov, čo si v pohode mohli stiahnuť z počítača, ale ten zasratý úradník na prezídiu je taký lenivý, že nie je schopný ani len prepnúť si počítač, lebo by mu vymazalo guľôčky, a čo…
