Kožene srdce (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

16

„Decká, ja sa asi zbláznim… on bude rodiť!“

Vo svojej podstate dosť hlúpe konštatovanie, pokiaľ by nešlo o morského koníka, lebo iba ich samce sú schopné rodiť, ale Kuky tým myslel svoj citrónovník a mužský rod bol tak v nelogickom spojení s rodením namieste. Rodiť by mohol, ale to by nesmel byť v kancelárii Krauz.

„Kde, ukáž, ty Mičurinovo slepé črevo…“

Kuky mu ukázal púčik na halúzke. Krauz ho odtrhol.

„Ja ťa zabijem!“ Kuky skoro vyskočil z kože.

„Žuvačka,“ uzemnil ho Krauz. „Obyčajná stará stvrdnutá žuvačka. Niekto si z teba urobil prdel, čomu sa ani nečudujem, lebo to nie je zas až také ťažké. Debilko krpatý…“ Krauz ukončil výskum záhadného púčika a majiteľovi zelenej opachy podal biely stvrdnutý nález.

Kuky požmolil žuvačku medzi prstami, privoňal, presvedčil sa, že Krauz má pravdu, a veľkým oblúkom ju poslal do koša na druhom konci kancelárie. Trafil presne.

„Chalani,“ povedal káravo do kancelárie, „toto si zaslúžim za svoju dobrotu? Veď ja sa iba snažím trochu vám spríjemniť pracovné prostredie, a vy ste na mňa a na Marcela ako sršne.“

„Na Marcela…?“ žasol Váňa a prestal žuvať. „Kto je Marcel?“

Kuky nenápadne hodil hlavou do kúta kancelárie a zatváril sa náramne šťastne, že jeho nový kamarát už má aj meno. Šťastne a skromne, akože ani mu za ten geniálny nápad nemusia gratulovať.

„Citrónovník Marcel! Panebože, čoho sa tu ešte dožijem?“ zaúpel Krauz a schoval si tvár do dlaní.

„Teda vy neprestanete na nás útočiť, čo?“ bránil sa Kuky. „Tak dobre, onedlho mám päťdesiatku, chcel som vás pozvať, ale teraz vidím, že bude lepšie sa na vás zvysoka vykašlať!“

„Kuky, neblázni, kedy ty máš päťdesiatku?“

„O pätnásť rokov. A čo ťa to trápi? Aj tak vás nepozvem, aj tak! Sami ste si na vine!“

Váňa už nemal slov, iba si bezmocne nabral za lyžičku tresky a opatrne odstránil trčiacu kostičku.

Hanzel sa vrátil z umyvárne, bol opláchnuť služobné auto.

„Niečo som zmeškal?“

„Všetko,“ privítal ho Krauz zmučene. „Mohol si sa zoznámiť s Marcelom, takto ani netušíš, o čo si prišiel.“

„To je ten nový z piateho okresu? Už nastúpil? Však Šaňo hovoril, že príde až prvého…“ nechápal Hanzel.

Nikto nemal silu predstaviť mu Marcela a Kuky sa odul, tak si iba sadol, prehadzoval papiere na stole a naozaj netušil, o čo prišiel.

Vrava v kancelárii na chvíľu ustala.

Odrazu ticho prerušil Hanzel.

„Ehm… sme tu všetci?“ vztýčil sa za stolom a akože si ich všetkých prepočítal. „Všetci,“ skonštatoval spokojne, „tak počúvajte, sme sa so synom rozhodli, že vás dnes pozveme na pivo k Jumbovi.“

Prekvapene naňho pozreli.

„So synom?“ zaujímal sa Burger a jeho prekvapenie bolo nefalšované.

„Oto dostal nápad, že by sa s vami rád stretol… po takom dlhom čase. Veď ho skoro všetci poznáte, ešte ako chlapca, tak čo. Rozprával mi o Austrálii také veci… no čo vám budem hovoriť, úplne iný svet. Myslel som si, že by vás to zaujímalo, ale hlavne, chce sa s vami zvítať.“

Chlapi na seba začudovane pokukovali, ale neodmietol nikto. Mladého Ota poznali, to bola pravda, Burger ho dokonca poznal odmalička, ale zase až takí kamaráti neboli. No ak si želal posedieť, nebudú proti. A ak si želal zaplatiť, dupľom nebudú proti.

„Kedy?“ zaujímal sa Váňa.

„Po fajronte, o štvrtej.“

„Dohodnuté,“ rozhodol za celú kanceláriu Váňa a pokračoval v porciovaní tlačenky. „Tupý…“

„Myslel som, že už ste prestali!“ vyštekol Kuky.

„… nôž! Mal som na mysli nôž! Namiesto aby rezal, iba mi ju drobí, pozri, toto má byť plátok tlačenky!“ ukázal ozobané nič a s nechuťou ho položil na chlieb. Pridal kúsok cibuľky, potrel ju horčicou a celý výtvor podal na zmierenie Kukymu.

Kuky bol odutý, ale aj hladný a zdravý rozum zvíťazil nad emóciami – nepodarený obložený chlebík si napokon vzal. Schuti zahryzol a bolo po odutosti. Tlačenka bola rozdrobená, ale vynikajúca. Blažene sa zaškľabil na tých, čo nemali také šťastie.

„Ani mne by nevadila rozdrobená…“ zašomral si Chosé popod nos a vetu nechal otvorenú, keby s3 náhodou chcel niekto chytiť.

„Zas mi nič neostane,“ chytil sa Váňa, lebo aj tak dobre vedel, že povzdych bol adresovaný iba jemu. Začal pidlikať nanovo. „Ale do radu sa nestavajte! Mám už posledné dve kilečká a do fajrontu je ďaleko!“ upozornil ostatných.

Váňa sa vyhrážal, keď išlo o jedlo, vyhrážal sa skoro stále, ale na pivo napokon išli všetci s plným žalúdkom. Váňov švagor bol majster na zabíjačku a jeho klobásy a tlačenka boli naozaj vychýrené pochúťky. Váňa to dobre vedel a parťákom jednoducho nemohol urobiť také svinstvo, že by ich vynechal z poradovníka.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024