3
Inžinier Patrik Zachar sa vyvaľoval na chrbte, a hoci bol holý a kovový povrch stola bol studený ako psí čumák, nebolo mu zima a nesťažoval sa. Ani zubami nedrkotal. Bolo mu všetko jedno a okolostojacich lekárov a asistentov si vôbec nevšímal.
Doktor Lengyel bol na tom podstatne lepšie než inžinier a všímal si aj okolostojacich. Na dnešnú pitvu sa mu ohlásilo štrnásť študentov medicíny a deväť to myslelo naozaj vážne, prišli. Z toho vracali iba dvaja. Jedna slečna sa po úvodnom reze vzdala a išla na vzduch. Nič to, nie každý doktor si musí zákonite zvykať na mŕtvoly, sú aj takí, ktorým sa v práci darí…
Jedna sa vzdala, ale tri ostali a doktor Lengyel si ich všimol. Bolo si čo všímať, ani jednoliate splývajúce biele plášte nedokázali pokaziť to, čo príroda tak prácne vyformovala. Všetky vyvaľovali namaľované očiská, ale Lengyel už dávno pochopil, že nie na jeho sadlom zdeformovanú postavu, ale preto, že prvý kontakt s mŕtvolou akosi automaticky rozťahuje viečka, zrýchľuje dych a posúva chýmus o poschodie vyššie, často až k mandliam.
Usmial sa. Spomenul si na svoje študentské časy a na svoje kolegyne – spolužiačky. Na prvej pitve tiež vyvaľovali oči a tiež nie pre jeho postavu, hoci vtedy nemal ani gram tuku navyše. Prvé praktické cvičenia na patológii celý krúžok povinne zakončil v Metropolke, čo bola oficiálna krčma medikov – iba kúsok od Sasinkovej, kde sa všetky tie nie príliš vábne pitvy odohrávali. Baby sa opili, akoby iba pred hodinou vyslovili tú povestnú magickú vetu spondeo ac polliceor a dostali diplom. Vlastne aj chalani, opili sa všetci ako normálni študenti medicíny, ktorí konečne zažili niečo z praxe, niečo z ozajstného, nefalšovaného života. To, že k životu patrí aj smrť, brali iba ako jeden z mnohých paradoxov štúdia medicíny.
Dnešným medikom by sa to už nepodarilo. Niežeby pili menej, táto povinná súčasť štúdia medicíny ostala v osnovách nezmenená, ale Metropolku zrušili a na Sasinkovej sa pitve čoraz menej.
Lengyel sa prestal usmievať a odložil nástroje.
„Tak, vážené kolegyne a kolegovia, to je asi všetko, čo ste sa dnes mali naučiť a čo som vám chcel ukázať. Tí, ktorí si stíhali robiť aj poznámky, budú z dnešného dňa naozaj niečo mať a dúfam, že vám vedomosti pri skúške pomôžu ostatných odkazujem na skriptá a poctivý dril na internáte. Sám som to zažil, nič vám nezávidím. Takže si to celé zhrnieme. Cieľom dnešnej pitvy bolo zistiť príčinu smrti a vylúčiť možné zavinenie cudzou osobou. Cieľ sme splnili, ako ste sami videli na jednotlivých odpreparovaných častiach svaloviny srdca, príčinou smrti bol infarkt myokardu. Žiadne stopy vonkajšieho násilia sme na mŕtvole nenašli. Toto je konečné zistenie a záver, ktorý zaujíma predovšetkým pánov od polície…“ Lengyel kývol hlavou k dvom policajtom v uniformách a tí mu odkývli. „Ale samozrejme, zaujíma aj nás, lebo na to sme tu. Páni, pre vás sa to týmto končí,“ opäť kývol hlavou k policajtom.
„Ďakujeme, pán doktor. Písomnú správu…“
„Ako sa hovorí, vyjadríme sa v zákonnej lehote,“ ale usmial sa, aby ho nebrali celkom vážne. „Dajte mi tri dni, potom sa ozvite.“
„Ešte raz vďaka,“ poďakoval sa vyšší, dopísal si poznámky a zápisník schoval pod sako. „Takže šéfovi môžeme oznámiť, že to bol iba infarkt, áno?“
„Infarkt,“ potvrdil Lengyel.
„Ďakujeme, dovidenia,“ policajt ukončil návštevu pitevne a poobzeral sa, či ho niekto nesleduje. Keď sa uistil že vzduch je čistý, nenápadne sa nahol k medičke v bielom plášti úplne vzadu pri dverách. Niečo jej pošepkal, ale ona razantne pokrútila hlavou.
„Nemôžem odísť, my ešte pokračujeme,“ odmietla pošepky.
„Tak počkám vonku.“
S tým súhlasila.
„Nezdá sa ti, že zbytočne špekuluje?“ spýtal sa policajt kolegu, keď vyšli von pred pitevňu a zapaľovali si cigarety.
„To robí ten biely plášť. Každá si myslí, že v bielom plášti je niečo viac. Inteligenti. Nechaj tak, veď ja jej to večer vytmavím, potme totižto je každá krava.“
Policajti odišli a Lengyel mohol pokračovať. Ako to dopadne medzi medičkou a policajtom, m…
