13
Petra sedela na chodbe, nohy mala pohodlne natiahnuté, päty na dlažbe, špičky dohora. Snažila sa driemať.
Prišli všetci, aj prokurátor, iba matka s dcérou nie. Vyšetrovateľ poslal k nim domov hliadku, aby zistili, čo sa zase stalo. Ak nič, nech ich privezú k nemu do kancelárie. Spolupráca matky bola skoro nulová, ale prípad sa už rozbehol a akékoľvek prieťahy nemali zmysel. Už jej to povedali, aj súhlasila, ale ľudia sa niekedy správajú mimoriadne iracionálne. Aj matky. Zvlášť v takýchto citlivých prípadoch.
Petre sa nechcelo čakať v kancelárii vyšetrovateľa, kde už vydýchali všetok vzduch, ospravedlnila sa, išla na záchod a radšej si sadla na chodbe.
Dvaja policajti v uniforme priviedli muža v stredných rokoch, posadili ho vedľa Petry, ale tak, aby medzi nimi bola jedna voľná stolička. Petra stiahla nohy a spojila kolená. Trochu sa vystrela a sadla si slušnejšie.
„Tu si sadnite, o chvíľu si vás vyzdvihne vyšetrovateľ a jemu všetko nadiktujete,“ usadili muža, jeden aj zasalutoval a odišli.
Neodpustili si skúmavé pohľady na Petrine nohy a na všetko, čo k nim patrilo.
„Dobrá sviňa…“ začula Petra za odchádzajúcimi policajtmi.
Chodba stíchla. Žiadne nové stránky nechodili, policajti boli zalezení v kanceláriách a vypočúvali.
„Tomáš Eichler, spisovateľ,“ povedal po chvíli muž po Petrinej pravici.
Spisovateľ k nej otočil tvár, ukázal jej modrou farbou poznačené oko, dva štichy nad obočím a zhrubnutú hornú peru. Ruku jej nepodal, iba mierne kývol hlavou, asi poklona.
„Zbili ma a okradli,“ pokračoval spisovateľ. „Mám podať trestné oznámenie, preto ma sem priviezli.“
Petra si odkašlala a sadla si ešte slušnejšie, skoro rovno.
„Vy ste tu za čo? Niečo ste vyviedli, alebo vás tiež prepadli?“
Petra sa nadýchla, ale nebolo treba. Spisovateľ si odpovedal sám.
„Vy nie, vy určite nie. Vy ste nič nevyviedli, slečna, máte to napísané v očiach. Žena s takými krásnymi očami nemôže byť páchateľ, teda páchateľka. Vy ste príliš jemná na to, aby ste niekomu ublížili. Ani muške, myslím si.“
Petra mierne sklonila hlavu k plecu, akože súhlasí, ale nepovedala nič. Nechcela mu kaziť ilúzie, a preto mu nepovedala, ako minulý týždeň vypočúvala mladého Kesegha. Britvou dorezal družku a myslel si, že keď ho vypočúva žena, môže si to zopakovať. Tak mu dvoma rýchlymi švihmi vysvetlila, že nie. Do rána sedel u nej v kancelárii bez cigarety a bez kvapky vody. Skoro zošalel, lebo absťák prišiel oveľa skôr, než čakal. Drankal, prosíkal, plazil sa, no Petra bola neoblomná… ale inak by neublížila ani muške.
„Mňa prepadli a okradli,“ pokračoval spisovateľ. „Noční vagabundi, čo vám mám povedať, máte ich tu plné mesto, stejně jako my v Praze. Prepáčte, občas mi to prepne a hovorím po česky. Bývam v Prahe, sem som prišiel iba zbierať materiál na nový román, ale poznám to tu, vyrastal som v centre mesta. Viete, píšem teraz o jednom lekárovi, čo sa asi skryl tu niekde, a ja by som ho rád vypátral. Môj otec sa pátraniu po zlých ľuďoch venoval celý život a ja som to zdedil po ňom. Ale vy o pátraní po zlých ľuďoch asi neviete nič, takže vás nudím, prepáčte.“
Stíchol a Petra sa nadýchla. Predbehol ju.
„Normálne toľko nerozprávam, ale teraz som v šoku. Doktor povedal, že som v šoku a vraj to môže trvať aj niekoľko dní. Normálne som ticho, ale teraz mi to ide akosi samo od seba. To ten šok. Vracal som sa domov, teda k tete Sáre a z prúchodu… z priechodu pod domom vybehli dvaja… a tak ma zbili, že ma skoro zabili. Ukradli mi tašku, ale veľa si nezarobili, peňaženku som mal v saku, a ani ma neprehľadali. Zvalili ma na zem, zbili ma, ale neprehľadali… ani hodinky mi nevzali, ani prsteň… ten by ma mrzel najviac, je to pamiatka po otcovi. V taške nič nebolo, všetky poznámky som našťastie vyložil u tety Sáry. Nič mi neukradli, iba ma zbili… a potom tá britva, to bolo najhoršie. Vraj ak neprestanem, tak ma podrežú. Pozrite…“ muž zaklonil hlavu a ukázal desaťcentimetrovú ryhu na krku.
Petra bola na pitve už toľkokrát, že presne vedela odhadnúť, ako vznikl…
