41
Oto mladší prišiel aj s veľkou cestovnou taškou. Sťahoval sa z kaštieľa domov k otcovi, lebo keď ho pustia z nemocnice, bude potrebovať pomoc – a kto by mu mal pomôcť, ak nie vlastný syn? Každý syn má predsa rád svojho otca, aspoň občas sa to stáva.
Oto prišiel sám, ani ho nemuseli predvolávať, vlastne ho ani nebolo za čo predvolávať a ani ho volať nechceli. Vlastne sa s ním teraz vôbec nechceli rozprávať, celá situácia bola vrcholne trápna.
„Chceli sme sa s ním iba porozprávať, neviem, prečo spanikoval. Oto, my…“ pokúsil sa na úvod niečo povedať Krauz.
Oto im podal ruku, prijal miesto v kresle a Krauza zastavil mávnutím ruky.
„Nechaj tak, Richard, vy za to nemôžete. Hovoril som mu, načo dotiahol domov tú starú opachu. Za päťtísíc mu niekto predal starý črep, ktorý ani nebrzdil a stále z neho kvapkal benzín a olej. Varoval som ho, ale nedal si povedať. Prišiel som za vami, lebo som vám dlžný vysvetlenie.“
„Pán ti nevadí?“
Oto sa usmial na spisovateľa.
„Nie, nech si to vypočuje aj on.“
Keď sa im Oto ozval, že by ich chcel navštíviť a porozprávať sa, zavolali aj Eichlera. Detektívi boli presvedčení, že idú do finále, a chceli byť k najlepšiemu pomocníkovi, akého zatiaľ pri vyšetrovaní mali, korektní. Prišiel, vlastne priletel veľmi rád.
„Oto, nie si nám dlžný vysvetlenie, nie si nám nič dlžný.“
„Som. Myslíte si o mne, že som klamár, a to nemôžem nechať tak. Je to dosť popletené.“
„Máš čas.“
„S Vilkom sme chodili na gymnázium, stali sa z nás kamaráti. On sa nikdy nevedel biť, bol skôr bantamová váha, a tak som mu pomáhal a vždy som ho zachránil pred bitkou. On zas mal dobrú hlavu a tiež mi občas pomohol. Aj som ich navštevoval, zvláštna rodina, nikto sa s nikým nebavil, žili tam ako pustovníci v opustenom hrade. Tesne pred maturitou som urobil pár prešľapov a zo školy ma vyhodili – mal som už devätnásť a bol som si istý, že život zvládnem aj sám. Celkom dobre mi padlo, keď mi raz večer zavolal, aby som hneď prišiel. Bol vydesený, celý sa triasol a spýtal sa ma, či by som nechcel ísť niekam von za prácou. Kam von, spýtal som sa, netušil som, čo tým myslí. Povedal mi, že musí utiecť, že pôjde za rodinou do Poľska a potom za oceán. Pobavil ma – myslel som si, že si niečo šľahol, ale on mi ukázal jeho mŕtvolu so zakrvavenou hlavou a smiech ma prešiel.“
Krauz si zapálil cigaretu. Oto si vypýtal tiež.
„Bol to jeho otec, doktor Viliam Raši. Vilko ho zabil.“
Spisovateľ zabudol zavrieť ústa a pero zvieral tak silno, až mu obeleli hánky. Krauz a Chosé pokojne fajčili, v tejto kancelárii už počuli všeličo, tak iba pokojne čakali, čo to bude tentoraz.
„Boli sme dolu v pivnici v laboratóriu jeho otca. Ten ležal na zemi s roztrieskanou hlavou a Vilko sa celý triasol. Ako-tak sa mi ho podarilo upokojiť a Vilko mi porozprával príbeh jeho rodiny. Dedo Wilhelm Rass bol naozaj esesák a bol v koncentráku, kde robil pokusy na ľuďoch. Skúmal kožu a mal za úlohu objaviť preparát, ktorý by vyliečil popáleniny, vraj to bol pokyn z najvyšších miest – mal úplne voľnú ruku a aj ju využíval. Dostal sa veľmi ďaleko, ale prišiel koniec vojny a s pokusmi bol koniec. Na konci vojny stihol ešte nabúchať nejakú Poľku, vraj nenormálne peknú, tuším bola speváčka alebo také čosi, ale potom už musel utiecť. Utiekol na Západ aj s osobnou asistentkou Gertou. Bol majster v tetovaní, lebo touto metódou sa najprv snažil ochrániť kožu pred popálením, ale ako sa ukázalo, táto cesta nikam neviedla. Bol to nesprávny smer, no aspoň sa zdokonalil v tetovaní. Vedel tetovanie aj odstrániť, čo koncom vojny využilo veľa jeho súkmeňovcov. Prvé roky po vojne nejako prežil aj s Gertou a pod falošnými menami sa im podarilo vrátiť do Poľska, kde si vyzdvihol jedného so svojich synov a druhého tam nechal. Tak vznikol Vilkov otec doktor Viliam Raši, ale o tom, že má v Poľsku brata, nikto nevedel, starý si to tajomstvo nechal pre seba. Vilkov otec tiež vyštudoval medicínu, mama mu zomrela pri pôrode, a tak vyrastal iba s ním a s dedom a tetou Gertou. Otec mal p…
