34
Krauz a Chosé sa rozhodli, že už stačilo a idú do kaštieľa, zdrapnú milého Ota a jeho vypečeného kamaráta Vilka pod krk a vyžmýkajú z nich, čo sa dá. Ak niekto vie, čo sa tu deje, tak to musia byť jedine oni dvaja.
Už boli hodný kus cesty od výskumného ústavu, keď Chosému zavolala Petra.
„Ahoj, srdiečko, chýbam ti?“ ozval sa.
„Kašlem na teba, Chosé, ale mohli ste si s Eichlerom aspoň vymeniť telefónne čísla, prečo otravuje mňa? Mám tu rozrobený výsluch.“
„Nerozumiem, prečo ťa otravuje?“
„Lebo sa chce s vami súrne spojiť a nemá na vás kontakt.“
„Tak mu povedz, že máme plné ruky roboty a nech zajtra ráno príde do kancelárie.“
„To som skúsila, no povedal mi, že je to veľmi súrne a že vás čaká pri Koníkovi.“
„Serieme naňho.“
„Asi s tým počítal, lebo na záver mi oznámil niečo zaujímavé. Mám vám povedať heslo Gerta, vraj už budete vedieť, o čo ide.“
Chosé schoval mobil a zagánil na Krauza.
„Ja ho zabijem.“
„Koho?“
„Spisovateľa.“
„Prečo?“
„Volal Petre, že nás čaká pri Koníkovi.“
„Je okašlaný.“
„Ale na konci jej povedal heslo Gerta.“
„Tak hneď po tebe ho zabijem aj ja,“ zaskučal Krauz a strhol volant tak prudko, že vodiči idúci za ním si ani nestihli poklepať po čele. „Ten debil určite vyšetruje na vlastnú päsť a niečo posral!“
Stál na chodníku a čakal, presne, ako sľúbil. Namiesto pozdravu ich rovno spéroval.
„Nešli ste do kancelárie, volal som vám, oklamali ste ma!“
Krauz iba bezmocne vydýchol, tak odpovedal Chosé.
„A vy ste odkedy nový šéf oddelenia vrážd?“
„Nie som, ale myslel som si, že máme dohodu a sme parťáci.“
„Nie sme a dohoda sa už skončila!“
„Takže vám nemusím vôbec nič povedať, však? Tak vám ani nepoviem, že som našiel penzión s deväťdesiatročným starcom a jeho sedemdesiatosemročnou asistentkou. A ani vám nepoviem, že sa spoznali v Osvienčime. Majte sa, dovidenia…“
Ale neodišiel, ostal stáť pri aute.
„Povedz mu, nech si nasadne,“ zasyčal Krauz a silno zovrel volant.
Chosé sa ani neunúval, lebo spisovateľ sa už hrabal dnu.
„Buď máte veľmi dobré a vierohodné vysvetlenie, alebo ideme rovno do Justičáku a orloj uvidíte najbližšie, až keď tá smrtka porodí mladé!“ upozornil ho Krauz.
„Jistě… prepáčte, určite. Určite, že mám. Ale musíte uznať, že nehráte férovo, aj ja mám právo na informácie z prvej ruky.“
„Na to vám kašlem, dohodli sme sa, že sa nám nebudete pliesť pod nohy! To bola vaša časť dohody a evidentne ste ju nedodržali!“
„Ale to, čo som spravil, som spravil ešte pred našou dohodou a za to, že sa mi výsledky dostali do rúk pred hodinou, tiež nemôžem, inak som dohodu dodržal, dokonca som urobil aj niečo navyše a volal som vám, čo som, po prvé, ani nemusel a, po druhé, už aj obanoval!“
„Tak dobre, keď to bolo pred dohodou, tak je vám odpustené. Počúvame.“
„Ale zoberiete ma so sebou.“
„Nie!“
„Tu mi zastavte… tam pri tom obrubníku…“
„Tak dobre, doboha aj s pražským vydieračom!“ uľavil si Krauz.
„Dosť som pobehoval po nezmyselných adresách súvisiacich so Zámockou ulicou a Zámockými schodmi a na ostatné mi neostával čas, a pretože sa moje pátranie ani o kúsok nepohlo z miesta, požiadal som priateľa, aby mi pomohol. Koľko rokov má kapitán doktor Rass, to som približne vedel, takže som ho poslal pátrať po starobincoch a penziónoch. A niečo našiel. Viete, kde je penzión Nádej na Orgovánovej sedem?“
„Nie, ale nájdeme to.“
„Tak hľadajte!“
„A prečo ste použili heslo Gerta?“
„Lebo budete prekvapení…“
Chosé si rozložil mapu a penzión našli bez problémov. Vyplnili tlačivo o návšteve a opatrovníčka ich odprevadila až do izby. Bol to veľmi slušný, pekný penzión, izby tam nevyzerali ako nemocničné izby alebo väzenské cely, boli útulne zariadené.
„Pani Gerta, pani Haláková… máte návštevu,“ ohlásila ich opatrovateľka a ustúpila im z cesty.
Na posteli ležal veľmi starý muž, presnejšie, to, čo z neho ostalo. Bol vycivený na kosť a na tvári mal dýchaciu masku. Oči mal zavreté a neotvoril ich ani po príchode opatrovateľky, asi bol v takomto stave už dlhšie.
Pri posteli v pohodlnom kr…
