36
Veľmi sa neponáhľali, veď nehorelo, a tak prišli ku kaštieľu až za tmy. Mohli sa aj vrátiť a dorobiť Vilka a Ota zajtra, ale chceli mať celé nepodarené sledovanie nepodareného chlapčiska z krku, aby sa zajtra mohli venovať serióznejšej práci, hodnej dvoch detektívov z oddelenia vrážd. Pivečku, letným záhradám a minisukniam.
Mohli sa zakrádať lesom po cestičke, ako im ukázal lesník, ale vzhľadom na to, že už sa im nikoho sledovať nechcelo a rozhodli sa dnes večer celú záležitosť rozlúsknuť, išli na nich takpovediac od hlavnej cesty. Ani sa nesnažili stlmiť svetlá, už nebol dôvod skrývať sa.
Keď prišli ku kamennému múru, všimli si naraz dve veci: vstupná brána bola dokorán a na príjazdovej ceste parkovala biela dodávka. Biela ako napríklad biele plášte. Vedľa nej stála stará ošarpaná škodovka, tiež biela. Svoje auto odparkovali pri nej a do dvora vošli pešo. Chosé musel svietiť baterkou, lebo elektrina bola vypnutá a dvor sa kúpal v absolútnej tme.
Ako prichádzali príjazdovou cestičkou k hlavnej budove, prešli popri hroboch. Konečne si ich mohli obzrieť zblízka – boli to normálne hrobčeky, kopy navŕšenej, zle udupanej hliny porozhadzované po trávniku bez ladu a skladu. Tvar hrobov bol rôzny, niektoré boli aj štvorcové.
Konečne si mohli obzrieť kaštieľ aj zblízka, pravda, keby niečo videli. V tme sa črtali iba kontúry, ani jedno okno nesvietilo, všade iba čierna tma ako v hore.
„Tam,“ ukázal Chosé k základom domu.
Všetci zbadali slabý prúžok svetla vychádzajúci z pivničného okna. Zašli kúsok bokom, ale sotva prešli pár krokov, rozleteli sa drevené dvere a muž tlačiaci fúrik plný zeminy šťavnato zanadával.
„Kurva aj s tým!“
Mužov v tme si nevšimol, iba zatlačil a nasmeroval fúrik do rohu záhrady, tam zeminu vykydol a hneď sa vracal. Bolo mu teplo a potil sa, nohy mal holé, ale celé telo mu zahaľoval biely plášť. Asi mu niekto starší dal dobrú radu do života, že biely plášť nesmie za žiadnych okolností dať dolu.
Vrátil sa, zabuchol za sebou dvere a mužov stojacich v tme nechal svojmu osudu.
„Aspoň sme našli vchod,“ pochvaľoval si Chosé.
Vošli. Celú jednu stranu mierneho dlhého schodiska pokrývali fošne, aby sa po nich dal vytlačiť fúrik, po druhej strane sa dalo zísť do pivnice. Do obrovskej pivnice s klenbami a večnou vlhkou vôňou húb a plesní.
V zadnom rohu sa lopotili dvaja inteligenti v bielych plášťoch. Kopali a prehadzovali hlinu a k robote si svietili petrolejovými lampami.
„Pánboh pomáhaj!“ zahulákal Krauz.
„Krista jeho tam!“ odzdravil holič Valentíno a od prekvapenia mu skoro vypadol krompáč z rúk.
„Kto je tam?“ žmúril holič do tmy.
Uľahčili mu to a vošli do svetla.
„Páni architekti! Ale čo vy tu? Mali ste sa dopredu ohlásiť, ako sme sa dohodli, nie?“
„Architekti?“ zašepkal nechápavo spisovateľ.
„Viete,“ vysvetľoval Krauz, „my sa tuto s majstrom Valentínom už poznáme, ale pod trochu inou identitou, než si on myslí. Ak sa nemýlim, tak toto bude synátor, však?“
Syn nič nepovedal a nechápavo civel raz na otca, raz na príchodzích.
„Inou identitou?“ žasol holič.
„Nič si z toho nerobte, ani vy ste k nám neboli celkom úprimný a čo-to ste nám zamlčali, všakáno, takže sme si vlastne kvit. Môžem sa vás opýtať, čo tu vlastne nacvičujete?“
Z holiča už spadlo prvé prekvapenie a suverénne sa nadýchol.
„A čo je vás vlastne po tom? A akým právom sem leziete bez povolenia? A…“
Hore nad nimi buchli dvere a holičov rozhorčený prejav prerušili rýchle kroky. Prišli dvaja, jeden mal zase palicu.
„Tak to by na dnešok stačilo, už je neskoro, vypadnite už!“ zahulákal mladý Oto a až vtedy si všimol návštevníkov.
„Richard?“ žasol a bez slova ostal stáť.
Druhý mladý muž vedľa neho niesol petrolejovú lampu. Mal na sebe iba tielko a ruky a hornú časť pŕs a chrbta mal obnaženú. Všade mal husté modré tetovanie, niekde také husté, až sa zdalo, že tento exot z inej planéty má modrú pokožku s občasnými defektmi svetlej farby.
„Vitajte na dnešnej nočnej porade, páni,“ privítal ich Krauz žoviálne. „Dúfam, že už sme v…
