29
Krauz a Chosé sa vrátili do kancelárie. S kolegami sa minuli iba o pár minút, takže Burgerovi nemohli zreferovať nič.
„Chosé, vyberme poznámky a začnime pekne od začiatku, aby sme sa nepomýlili a na nič nezabudli. Sadni za stroj, skúsime si to zosumarizovať a hodiť všetko na papier. Možno sa nám niečo vykryštalizuje.“
Vošla Petra.
„Môžem… alebo máte niečo tajné?“
„Nie, len pod, ale nemôžeme sa ti venovať, budeme debatovať medzi sebou a kuť pikle, nevadí?“ upozornil ju Krauz.
„Neva, ja si iba vypijem kávičku a pôjdem, ale – piť kávu sama, no uznajte.“
„Tak sadaj.“
Burgerovi vzala zo stola noviny a uvelebila sa v Chosého kresle. Pomiešala si kávu, prekrížila nohy a schovala sa za noviny. Akoby odišla.
Detektívi si nalistovali poznámky a začali spomínať, čo im o kaštieli a štyroch generáciách doktorov porozprával holič. Niektoré dôležité časové medzníky Chosé poznačil na písacom stroji, aby to malo aj hlavu a pätu. Poznačili si, kto kde zomrel a kto sa kedy v príbehu objavil.
Samostatný odsek venovali zvláštnej adrese a ako to komentovala poštárka, zapísali si aj jej verziu, že Vilkov otec je už dávno mŕtvy a syna vôbec nehľadá.
Petra sa zo začiatku tvárila, že je začítaná a nevšíma si ich, ale keď zaznelo celé meno zakladateľa lekárskeho klanu a adresa ich bydliska, spozornela.
Keď detektívi spomenuli balíček z Poľska, odložila noviny a celkom otvorene ich so záujmom počúvala.
Bolo toho viac, než si pôvodne mysleli, pospomínali si aj na iné detaily a Krauz pre istotu uvaril kávu aj Chosému, aby nestratil koncentráciu, a ešte jednu aj Petre, lebo sedela tichučko ako pena a nevyrušovala.
Keď skončili a spokojne si čítali prepísané poznámky, Petra využila chvíľu ticha a osmelila sa.
„Chalani, to je dosť zvláštna zhoda okolností, ale to, čo ste tu rozprávali, akoby som nedávno už počula. V trochu zmenenej podobe, ale dosť faktov sa zhoduje.“
„Zhoduje?“ neskrývali prekvapenie. Boli si istí, že na mladom Otovi pracujú takpovediac tajne – a že by ich práve Burger zhodil pred Petrou, to sa im akosi nezdalo.
„Edo ti niečo naznačil?“
„Edo? Čo s tým má Edo? Nie.“
„Tak nič, nevšímaj si ma. Čo si chcela povedať?“
„Viete, že pomáham pri výsluchoch malej Moniky, to je ten prípad…“
„Vieme, poznáme ho.“
„Asi pred dvomi týždňami som sa uliala zo strelieb a narýchlo som utekala na okres k výsluchu, ale matka malú Moniku zase nepriviedla, tak som tam iba posedávala a na chodbe som sa zoznámila so zaujímavým chlapíkom. Prišiel oznámiť prepadnutie, ale zahral to tak veľkoryso, že na okrese z toho chceli urobiť pokus o vraždu a poslali ho sem. Mayor mi ho zavesil na krk, takže som ho musela vypočuť, a tak som sa dosť podrobne zoznámila s jeho príbehom. Je to nejaký pražský spisovateľ, ale býval aj tu u nás, aj kdekade v cudzine, a píše romány o druhej svetovej vojne. Teraz je tu v meste a zbiera podklady na nový román. A v tom jeho príbehu tiež vystupuje nejaký doktor, čo bol v koncentráku, dokonca tuším v Osvienčime, ako ten váš a…“
Petra sa zháčila, lebo si všimla, ako na ňu zazerajú.
„Tak nič, soráč, ja iba tak,“ dopovedala a znova si otvorila noviny.
„Nie, počkaj, neurážaj sa, ale uznaj sama! My tu vyšetrujeme závažný prípad – ešte nevieme čoho – a ty začneš so spisovateľom. Čo sme my nejakí filmoví scenáristi, že potrebujeme pomoc a fantáziu nejakého škrabáka?“
„V poriadku, nič som nepovedala,“ odula sa Petra.
„Tak počkaj,“ snažil sa jej zalíškať Chosé, „fakt sa neurážaj. Richard má pravdu, nerobme z toho kovbojku. Aby si nepovedala, že ťa už nemám rád, tak dobre, povedz nám teda, prečo by to malo súvisieť?“
„Napríklad preto, lebo ste spomenuli balíček z Poľska.“
„No a?“
„A ten spisovateľ mi tvrdil, že vie, kto ho prepadol a okradol. Boli to jeho kamaráti z Poľska, čo ich naštvali jeho zvedavé otázky. Samozrejme, že sa týkali čiernej minulosti otca jedného z tých bitkárov. Konkrétne padlo meno mesta Vroclav.“
Krauz si pošúchal nos.
„A prišli ho zbiť sem k nám, čo? Kým snoril tam u nich, tak nemali čas, čo?“
„Ja neviem, ja vám iba hovorím, čo som zistila.“
„Máš pri sebe tú jeho výpoveď?“
„Mám, ale tam som tie jeho rozprávky, na čom pracuje, nedávala, obmedzila som sa iba na oznámenie a fakty, teda, kde bol, kde ho prepadli, čo mu ukradli, aké mu spôsobili zranenia… Bože, načo ti to vysvetľujem, veď to poznáš.“
„Poznám.“
„Ale keby si chcel vedieť viac, dal mi vizitku a sľúbil, že sa môžeme stretnúť, keď budem chcieť.“
„Tomu by som aj veril, ale asi mal na mysli úplne iné stretnutie, nie také, do akého sa ho snažíš vmanipulovať.“
„Náhodou… celkom sympatický pánko, stál by za hriech.“
„Myslia tie baby aj na niečo iné?“ zhrozil sa Chosé.
„Ten pravý,“ komentovala ho Petra a znova sa schovala za noviny.
Krauz si znova pošúchal bradu a zagánil na kolegu. Ten iba rozpačito odul pery a hlavou hodil k Petre.
„Videla som,“ ozvalo sa spoza novín.
„Dobre,“ rozhodol Krauz, „a okrem tých Poliakov a lekára z koncentráku máš ešte niečo?“
„Tú adresu,“ opäť zložila noviny, teraz celkom ochotne a svižne. „Vy ste spomínali nejaký kaštieľ a čudné nelogické číslo nenadväzujúce na okolie, a on tu už mesiac prehľadáva Zámocké schody, Zámockú ulicu, Podzámockú a všetko, čo súvisí so zámkom.“
Krauz prižmúril oči a Chosé odložil spísané poznámky.
„Kaštieľ… zámok… kaštieľ… zámocké schody,“ šomral si ticho Krauz. „A prečo ich prehľadáva?“
„Viem ja? Asi niekoho hľadá, to je logické, nie? Zbytočne sa ma vypytujete, ja som ten jeho románový príbeh počúvala iba na pol ucha, akože zo zdvorilosti, ale niektoré fakty som si zapamätala a bola som dosť prekvapená, že o nich hovoríte aj vy. Ozaj, keď sme už pri tom… a na čom vy dvaja vlastne teraz pracujete?“
Krauza zaujala nová spŕška napadaného lístia na jeho stole a Chosému spadol posledný list poznámok pod stôl, takže ani on nemohol odpovedať.
„Počúvaj,“ oslovil Chosého Krauz, keď sa konečne vynoril z hlbín, „v podstate iba zháňame informácie o tom kaštieli a o ich rodine, takže možno by nezaškodilo vypočuť si ho. Čo povieš? Asi je to iba čistá zhoda náhod, ale ako sa hovorí, keď zdražejú náboje, aj motyka vystrelí…“
„Ja neviem,“ váhal Chosé.
„Skúsime,“ rozhodol Krauz. „Petrička, kde máš tú vizitku? Môžeš mu zavolať, že by sme s ním stratili slovko, dve.“
Celkom ochotne vstala a išla k sebe vedľa. Keď sa vrátila, iba pozrela na hodinky a usmiala sa.
„Povedal, že desať minút, a je tu.“
„Tak tomu ja hovorím láska na prvý pohľad,“ vzdychol si Chosé.
„Ani nie, je o dve poschodia pod nami na dopravnom inšpektoráte… zadržali mu vodičský za rýchlosť…“
„A ja, že prečo nás tí Pražáci tak nemajú radi… keď im naši dopraváci robia zle na každom kroku!“ vybuchol Krauz a všetci traja sa schuti rozosmiali.
Stopli mu to, prišiel o dvanásť, a nie o desať minút, ale vzhľadom na okolnosti mu tú nedochvíľnosť odpustili.
„Tomáš Eichler…“ predstavil sa a popodávali si ruky. „Dnešná návšteva tejto budovy ma už stála tristo korún, ale vôbec sa nehnevám, keď vás môžem opäť vidieť, slečna Pergnerová,“ zašvitoril a posadil sa na ponúknutú stoličku.
Chosé ho zabil pohľadom, ale Krauzovi sa zapáčil na prvý pohľad – taký bodrý, čiperný pánko.
„Vaša kolegyňa mi do telefónu povedala iba toľko, že vyšetrujete nejaký zaujímavý prípad a že má nejaké spoločné znaky s mojím príbehom, ktorý chystám spracovať knižne. Dosť ma tá informácia prekvapila, ale nepopieram, že aj zaujala, takže čo pre mňa máte?“
Krauz sa musel usmiať a zastavil ho nastavenou dlaňou.
„Tak moment, pán spisovateľ, aby sme si rozumeli… Je pravda, že tu nie ste ako predvedená podozrivá osoba a nemáme žiadne právo vás vypočúvať, ale aj tak by sme sa mali dohodnúť na nejakých pravidlách komunikácie.“
„Súhlasím.“
„To som naozaj rád. Takže my pre vás nič nemáme, a ak áno, tak sa to dozviete až na konci. Najprv by sme chceli vedieť, na čom to pracujete a čo vás priviedlo do nášho mesta. Ak vaše pátranie nemá s naším nič spoločné, tak vám to otvorene povieme, podáme si ruky a zabudneme, že sme sa niekedy videli. Ak má, aj to vám otvorene povieme a dohodneme sa na ďalšom postupe.“
„Súhlasím.“
Ostalo ticho.
„Tak spustite.“
„Ale čo? A ako? To vám mám rozpovedať všetko od začiatku? Veď tu budeme hodiny.“
„Nie, hodiny nie, ja vám radšej položím pár presných otázok a myslím si, že sme hotoví raz-dva.“
„Výborne.“
„Od kolegyne už vieme, že píšete román z druhej svetovej vojny.“
„Ešte nepíšem, iba dávam dokopy nejaké podklady, ale v podstate akoby som už písal.“
„Spomínala nám nejakého lekára, že práve to je ústredná postava.“
„Nie je ústredná postava, iba bočná, no veľmi dôležitá.“
„Ale autentická?“
„V akom zmysle? Či je to živá postava, alebo iba románová, teda vymyslená?“
„Áno.“
„Živá, teda vtedy živá, inak povedané, skutočná.“
„Meno?“
„Hauptstrumführer SS Wilhem Rass.“
Krauz odložil ceruzku a celkom pobavene sa zahľadel na spisovateľa. Ten mu pohľad opätoval, ale jeho pobavenie vôbec nechápal. Krauz iba čakal, kedy sa rozosmeje, ale spisovateľ sa nebavil a smiať sa nechystal.
„To má byť taký spisovateľský fórik, však?“ zarýpal Krauz.
„Nie, nechápem, ja…“ habkal Eichler.
„To meno je Wilhelm Rass?“ zdúpnel Krauz a prestal sa usmievať aj on. Spisovateľ mu už nebol až taký sympatický a hodlal mu to dať jasne najavo. Na vtipkárov dnes naozaj nemal náladu.
„Presne.“
„Ja teda po nemecky neviem, ale niečo si ešte zo školy pamätám. Dá sa meno Wilhelm preložiť ako Viliam?“ zasyčal Krauz.
„Dá, je to presný preklad,“ súhlasil spisovateľ a začínal banovať, že návštevu tejto budovy neobmedzil iba na dopravný inšpektorát.
„Vilo?“
„No.“
„Vilko?“
„Aj.“
„Doktor Vilko Rass?“
„Kapitán SS doktor Viliam Rass, keby sme chceli byť presní.“
Krauz si vymenil s Chosém rýchly pohľad, ale skôr ako sa odhodlal vyhodiť spisovateľa von, uvedomil si, že informácie od holiča sa nemal ako dozvedieť – dali ich na papier iba pred chvíľou a ich poznámky ešte nikto nevidel. Ani Burger, ani Petra, nieto nejaký pražský spisovateľko.
Namiesto neuvážene prchkej reakcie si Krauz preplietol prsty a podoprel si bradu. Rozhodol sa vypočuť si ho až do konca a túto vtipnú, alebo trápnu, alebo možno bizarnú situáciu rozpliesť.
„Poznáte človeka menom Quido Valentíno?“
„Nie, kto je to?“
„Nikdy ste sa s ním nerozprávali?“
„Nie!“
„Varujem vás, pán spisovateľ, ak ide o fórik, tak je to nemiestny a trápny fórik a zbytočne nás zdržujete od práce, a to sa nám nemusí páčiť!“
„Richard,“ napomenula ho Petra, lebo Krauzovi na konci trochu ušiel hlas.
„Tak… ja by som radšej už išiel… ak dovolíte,“ poprosil spisovateľ a zatúžil byť ešte raz na dopravnom inšpektoráte a zaplatiť aj päťsto. Naštvať detektívov z oddelenia vrážd bolo to posledné, po čom dnes túžil.
„Ospravedlňujem sa,“ zháčil sa Krauz. „Dobre, ak to nie je vtip a Valentína naozaj nepoznáte, tak sa ospravedlňujem. Nikam nemusíte chodiť, radšej mi povedzte, koľko má rokov ten váš doktor.“
„Teraz koľko má rokov? Neviem, ja ani neviem, či ešte žije, ale asi nie, už by musel mať vyše deväťdesiat. V štyridsiatom treťom, keď sa pripojil k Mengelemu, mal tridsať a boli spolu na fakulte v Bonne, takže ak beriem do úvahy, že Mengele sa narodil v deväťstojedenástom, teda aj on sa tak nejako musel narodiť a mal by naozaj vyše deväťdesiat.“
Krauz si rozplietol prsty a zhlboka si vzdychol.
„Počul som dobre meno Mengele?“
„Jo… promiňte, vlastne pardon, áno.“
„Doktor Mengele?“
„Áno.“
„Todesengel?“
„Ja, genau er.“
Krauz bezmocne položil obe ruky na stôl.
„A tu niekde by som s našou debatou aj skončil, pán spisovateľ. Viete, myslím si, že to nemá význam a zbytočne sa navzájom oberáme o čas. Vzhľadom na odstup času si myslím, že také postavy ako Mengele, Hitler, Eichmann a podobne patria naozaj iba do kompetencie spisovateľov a filmárov, ale do seriózneho vyšetrovania určite nie. Po šesťdesiatich rokoch si naozaj netrúfam viesť vyšetrovanie týmto smerom, takže ak dovolíte, tam sú dvere, tešilo ma!“
„Vám robí problémy, že som Žid a že sa aj po šesťdesiatich rokoch – hoci len ako spisovateľ – zaujímam o udalosti, ktoré sú podložené historicky zdokumentovanými faktami?“ Spisovateľ akoby odrazu stratil ostych a prešiel do protiútoku.
Asi to bola preňho citlivá téma a Krauz sa ani nečudoval – druhá svetová bola jeho koníčkom, prečítal všetko, čo sa mu s touto tematikou dostalo do rúk, a vedel o tých udalostiach viac ako ktokoľvek na oddelení. Veľmi dobre vedel, čo im Nemci cez vojnu vyviedli.
„Pán spisovateľ, aby bolo medzi nami jasno… ehm,“ zaodŕhal a Petra iba prevrátila oči stĺpkom, lebo Krauz už bol na koni. „My tu na oddelení vrážd nemáme čas riešiť také otázky, ako je rasizmus, antisemitizmus, extrémizmus a podobné -izmy. My tu musíme tvrdo a poctivo pracovať. Pre nás je zastrelený černoch rovnako mŕtvy ako podrezaný Indián, zabitý Arab alebo Žid, Maďar, Bulhar, Vietnamec alebo našinec, samozrejme, ak ich nájdu v našom služobnom rajóne. Je nám to úplne jedno, lebo my tú kožu na pitve rozrežeme a jej farbu si vôbec nevšímame, nás zaujíma, čo je pod ňou, a budete sa asi čudovať, ale pod ňou sme všetci rovnakí, úplne rovnako krvaví. Dokonca ešte aj smrdíme rovnako. Rozrezaný Žid smrdí na pitve rovnako ako rozrezaný robotník zo Slovnaftu, preto si myslím, že sme všetci z jedného semena a vaša narážka je nemiestna. Neskúšajte to na nás, my sme s takýmito otázkami dávno vyrovnaní a túto robotu by sme nemohli robiť, keby to tak nebolo.“
„Tak potom prečo ma nechcete vypočuť až do konca? Vlastne prečo mi nechcete dovoliť aspoň začať – a už ma vyhadzujete?“
„Určite nie preto, že ste Žid! Iba preto, že mám dosť svojej serióznej roboty a nemám najmenšiu chuť otvárať šesťdesiat rokov staré prípady. Ak ste si nevšimli, ľudia sa zabíjajú aj teraz. To ma zaujíma viac, vlastne najviac. Vy ste spisovateľ a zaujíma vás história, ja som policajt a žijem dneškom, asi tak by som to zosumarizoval.“
„Takže váš prípad s mojím nijako nesúvisí?“
„Nie!“
„A čo ak sa mýlite? Veď ani neviete, o čo ide, iba vás naštvalo nejaké nemecké meno nejakého doktora a ja ani netuším prečo. Tak čo ak sa mýlite?“
Obaja na chvíľu stíchli.
„Kávu?“ spýtala sa Petra, aby aspoň trochu uvoľnila napätie, a znova zagánila na Krauza.
„Veľmi rád,“ súhlasil spisovateľ a odvďačil sa jej milým úsmevom. Bol vďačný hoci len za jednu spriaznenú dušu v tejto ošemetnej situácii.
Kým Petra varila, Krauz si zhlboka vzdychol.
„V poriadku, uznávam, úvod nám veľmi nevyšiel. Nečudujte sa, my tu denne musíme počúvať také báchorky, a ak niekto príde a otvorene sa prizná, že nám porozpráva… porozpráva…“
„Báchorku?“
„Áno, presne tak, tak sa môže ľahko stať, že reagujeme trochu podráždene. Ospravedlňujem sa. Počúvame vás, máte sólo, ale upozorňujem vás, že do radov lovcov nacistov sa naverbovať nedáme.“
„Ale ja nie som lovec nacistov, to je hlboký omyl! Vidíte, do akých absurdít ste schopný zahnať náš rozhovor, a to iba preto, lebo mi nedovolíte, aby som vám niektoré veci vysvetlil.“
„Už som ticho, vysvetľujte.“
„Nie som žiadny lovec a nikdy som nebol, vyštudoval som filozofiu a históriu a tomu sa aj venujem. Môj otec k nim patril, úzko spolupracoval so Šimonom Wiesenthalom, ak viete…“
„Viem, aj ja som o ňom čo-to čítal.“
„Výborne. Otec tomu venoval celý svoj život, až kým neochorel a nezomrel. Zanechal mi veľmi veľa písomných materiálov a ja som raz pri ich triedení dostal nápad spracovať ich písomne, ale nie ako fakty, toho už bolo napísaného naozaj veľa, ja som chcel príbeh – a spracovať ho ako román, iba sa vyrozprávať, nementorovať, nesúdiť, nestrašiť. Vyšlo to. Napísal som už päť románov, ľudia ich čítajú, z každého sa predalo vyše pätnásťtisíc výtlačkov, ale to vám ako policajtovi asi nič nehovorí…“
„Nie, máte pravdu, v tom sa nevyznám a asi sa ani nikdy nebudem.“
„Ale pre mňa je to veľký úspech. Pred pol rokom som sa zahĺbil do jedného z posledných spisov, čo otec nedokončil, a našiel som v ňom správu, ktorá ma zaujala. Boli v nej informácie o doktorovi Rassovi a o jeho spolupráci s doktorom Mengelem. Otcovi sa podarilo zistiť, že doktor Rass pochádzal z vášho mesta, alebo z blízkeho okolia, a na štúdiá medicíny odišiel do Berlína a do Bonnu. Tu sa stretol s Mengelem, a keď sa Mengele v štyridsiatom treťom stal vedúcim lekárom v ženskej časti koncentráku Auschwitz-Birkenau, prešiel k nemu. Mengele sa venoval dvojičkám, očným dúhovkám a genetike, doktor Rass sa venoval popáleninám a výskumu kože. Hovoria vám niečo mená doktor Hans Münch alebo Werner Rhode?“
„Nie.“
„Spolupracovníci. Výskum mal veľkú prioritu, pretože vo vojne zomiera obrovské množstvo vojakov na popáleniny, a nájsť metódu, ako zmierniť následky ohňa a výbušnín na nemeckých vojakov, by malo veľký strategický význam. O spôsobe ich práce a takzvaného výskumu vám hovoriť nebudem, asi viete, na kom všetko testovali a ako ich pokusní králici dopadli. Všetkých umučili. Doktor Rass dosiahol vo výskume kože významné objavy, jednou z metód, ktoré skúmal, bolo tetovanie, presnejšie, hĺbkové impregnovanie kože rôznymi chemikáliami, aby dosiahla tepelnú odolnosť. Na konci vojny sa stal veľmi dôležitou osobou, lebo všetkým esesmanom zo svojho tímu významne pomohol. Asi neviete ako.“
„Nie, to naozaj netušíme.“
„Mengele v marci alebo apríli štyridsaťpäť utiekol pred postupujúcimi ruskými vojskami do stredných Čiech ako radový vojak wehrmachtu, zajali ho spojenecké vojská a väznili ho v internačnom tábore pri Norimbergu. Tu prešiel vyraďovacou komisiou a bol prepustený. Viete, čo kontrolovali vyraďovacie komisie ako prvé? Podpažie nemeckých vojakov. Príslušníci SS tu mali vytetovanú krvnú skupinu a aj tie dve magické písmenká, zalomené SS v tvare blesku. Mengele a nikto z jeho spolupracovníkov ich nemali a prepustili ich ako radových vojakov. Čo vám príde na myseľ, aké vysvetlenie? Správne! Doktor Rass vedel presne, ako ich tetovať, a vedel presne, ako tetovanie odstrániť. Pomohol uniknúť pred spravodlivosťou celej armáde esesmanov. Mengele sa mu odvďačil. On sám prežil tri roky po vojne na statku v Bavorsku pod falošným menom ako robotník a v štyridsiatom deviatom ušiel do Talianska a odtiaľ loďou do Argentíny, kde sa začína jeho dlhoročné skrývanie, ktoré vám opisovať nebudem, môžete si o tom podrobne prečítať, kníh o ňom už bolo napísaných dosť. Doktora Rassa z vďačnosti ukryl tiež na statku, tiež pod falošnou identitou, ale on odmietol útek do Južnej Ameriky a chcel sa vrátiť domov. Predpokladám, že sa mu to podarilo, podobne ako Mengelemu, niekedy na konci štyridsiateho ôsmeho, alebo začiatkom štyridsiateho deviateho. Bohužiaľ, otcove záznamy sa tu končia a správa je neúplná, preto ju ani nikdy neodoslal do centrály a prípad doktora Rassa ostal otvorený V tomto liste…“ spisovateľ veľmi pokojne otvoril aktovku a Krauzovi podal priesvitný obal.
Krauz preskúmal obal a list v ňom, ale zistil iba to, že je určite veľmi starý, lebo papier už bol žltý a atrament hnedý Inak mu bol nanič, lebo bol písaný po nemecky.
„Pekné, ale ja tomu nerozumiem.“
„Prepáčte, neuvedomil som si… takže, prosím, pozrite sa sem… tu v tomto liste otec píše, že sa mu podarilo zistiť nejakú adresu lekára, ktorý má síce iné meno ako Rass, ale podobné, a býva… čítajte: Bei dem Schloss zehn. Na Zámku číslo desať. Tu vo vašom meste. To je posledná stopa, potom otec ochorel a krátko na to zomrel. Ja som jeho poznámky našiel až teraz a videl som v tom silný príbeh, ktorý by stál za napísanie, preto som sa začal okolo doktora obšmietať, ale nedostal som sa nikam. Nemôžem tú adresu nájsť a ani nikoho z pamätníkov, s kým by som sa porozprával. A to je asi tak všetko. Opakujem ešte raz, nelovím, iba hľadám fakty na román, aby bol čo najvierohodnejší.“
Petra ani netušila, čo skrýva jedna a čo druhá strana, takže iba nezúčastnene sedela a fajčila, ale Krauz a Chosé toho vedeli dosť, aby na seba vyjavene civeli.
„Kompl, zdá sa ti to normálne?“ skúsil Krauz.
„Ja som v tejto kancelárii zažil aj Váňov ranný príchod bez jedla, tak prečo nie ďalší zázrak?“
„To s tou adresou bude asi zlý preklad,“ zašomral Krauz.
„Nerozumiem,“ povytiahol obočie Eichler.
„No to by som vám začal všetko vysvetľovať od konca. Ja radšej začnem od začiatku.“
„Takže predsa len záujem?“ odvážil sa spisovateľ.
Krauz sa nadýchol.
„Ale nechcem provokovať!“
Tak vysyčal.
„Pozrite, pán Eichler, ja vám to poviem tým najjednoduchším spôsobom, aby sme ušetrili čas a vymenili si informácie. My s kolegom momentálne vyšetrujeme prípad dvoch mladých mužov, ktorí sa chystajú spáchať zločin. Všetko je iba v štádiu prípravy a nemáme dosť dôkazov, aby sme ich zatkli, preto sa iba obšmietame okolo nich a okolo ich rodín a snažíme sa niečo vypátrať. Hovorili sme už s pár ľuďmi z okolia, zhromažďujeme informácie. To môžeme, to je legálne, je to vlastne naša práca. V súvislosti s tým sme zistili, že jeden z chlapcov pochádza z lekárskej rodiny, a keď sme si prepisovali poznámky, Petra nás počúvala a spomenula si na váš výsluch a na to, čo ste jej o pripravovanej knihe porozprávali. Niektoré fakty sa jej zdali až nápadne podobné a zavolala vás, a ja teraz musím uznať, že niektoré fakty sú naozaj neuveriteľne zaujímavé. Mohli by sme sa zbaviť tých zbytočných provokačných poznámok? Čo keby sme sa začali spolu rozprávať ako dospelí ľudia?“
„Veľmi rád!“
„Doktor, o ktorom my hovoríme, sa volá Viliam Raši.“
„A sakra práce! Tak preto to vaše znechutenie na začiatku! Naozaj zaujímavá podoba mien! Vy ste si mysleli, že som si to meno zistil dopredu a trochu ho ponemčil, však?“
„Presne. Čo sa týka tých mien, naozaj zaujímavá podoba! A tu mi napadá prvá skeptická otázka: pán spisovateľ, naozaj si myslíte, že lekár, doktor, vysokoškolsky vzdelaný a inteligentný človek by sa skrýval pod menom, ktoré je tak nápadne podobné, vlastne totožné s nemeckým prekladom pôvodného mena? Prečo by si nedal meno Jožko Mrkvička – a bol by za vodou?“
„Pretože sa neskrýval,“ reagoval okamžite Eichler.
„Prosím?“ Krauz neskrýval prekvapenie.
„No neskrýval sa! Uvedomujete si, o akom období hovoríme? Ak sa stretol s Mengelem na lekárskej fakulte v Bonne, tak tam musel byť v polovici tridsiatych rokov a doštudoval niekedy na konci. V tom čase chodilo do Nemecka študovať veľa mladých ľudí, ktorých rodiny boli árijský čisté a sympatizovali s nacizmom. Nemali žiadny dôvod meniť si mená, iba si ich ponemčovali. Z Jána Kováča sa stal Hansi Schmidt, z Vilka Rašiho sa stal Wilhelm Rass – a to bolo všetko. Nikto sa neskrýval, nikto nemal dôvod nejaké meno meniť, veď tá ríša mala trvať tisíc rokov, tak aké skrývanie? A po skončení vojny? Ako by sa mohol vrátiť pod iným menom? Veď ho doma a v okolí všetci poznali, tak bolo jednoduchšie vymyslieť nejakú legendu, kde celý ten čas bol, než meniť meno. Práve takáto nelogická zmena mena by bola nápadná. Pátrali ste aj v tomto smere? Viete, čo robil doktor Raši cez vojnu?“
„Vraj vyštudoval v Berlíne a na začiatku vojny ho zatkli a posadili do väzenia. Pred koncom vojny ho previezli do koncentračného tábora Osvienčim, kde sa dočkal konca vojny. Potom sa tri roky niekde flákal, až sa v štyridsiatom ôsmom vrátil aj s nejakou ženou a asi dvojročným synom, z ktorého sa tiež stal lekár.“
Spisovateľ si schoval tvár do dlaní.
„Pro Kristovy rány! Prepáčte, pre Kristove rany! Viete si vôbec predstaviť, koľko sa môj otec a jeho spolupracovníci napočúvali takýchto klamstiev? Tisíce a tisíce esesmanov sa snažilo vyhnúť zodpovednosti, tisíce a tisíce falšovali dokumenty, potvrdenia, výpovede očitých svedkov… boli ich tisíce!“
„Ale o tomto by mal byť zápis v kronike…“
Spisovateľ sa vystrel tak rýchlo, až skoro na stoličke poskočil.
„Kronika? Neexistuje nič historicky a fakticky také hodnotné, ako je kronika. Kde je tá kronika?“ žmurkal vzrušene a tvár mu očervenela.
„Buďte pokojný, vieme ju nájsť. Ešte sme ju nevideli, ale ak bude treba, tak ju nájdeme. Kronikár je náš… akoby som to… veľmi dobrý priateľ a máme s ním ešte nevybavené účty,“ vzdychol si Krauz a mimovoľne si uhladil neuhladiteľné strnisko.
„Dobre. A kedy sa ten váš doktor narodil?“ pokračoval pre zmenu vo výsluchu spisovateľ.
„V štrnástom, na začiatku prvej vojny, sa sťahovali, a to už mal rok, takže asi v trinástom.“
Spisovateľ sa zamyslel a z prstov si spravil improvizované počítadlo.
„Ale to by perfektne sedelo! Bol by iba o dva roky mladší než Mengele! A hovoríte, že odišiel študovať medicínu do Nemecka?“
„No.“
„Tak prečo sa tomu bránite? Meno sedí, narodenie sedí, štúdium sedí, koncentrák sedí, návrat po vojne časovo sedí… vám to ešte nestačí? A čo tá adresa? V tom je nejaký háčik? Čo ste mysleli tým zlým prekladom?“
„Nie zlým, možno iba nepresným, ja neviem tak dobre po nemecky, aby som to mohol posúdiť. Oni totiž bývajú na adrese Pri kaštieli stotri.“
Spisovateľ sa zahľadel na posledný list od otca a prstom prechádzal po priesvitnom obale.
„Pri kaštieli… Pri kaštieli… Na zámku…“ šepkal si pod nos. „Otec, pre boha živého… prečo v nemčine? Prečo si mi to napísal práve v nemčine?“ šepkal.
„Na čo ste prišli?“ zaujímal sa Krauz.
„Že máte asi pravdu. Nemci veľmi nerozlišujú medzi zámkom a kaštieľom. Otec napísal Bei dem Schloss, čo sa dá normálne preložiť ako Pri zámku, alebo Na zámku, alebo po vašom Zámocká, dokonca som našiel aj adresu Zámocké schody a Podzámocká. Ja som sa týždne túlal po týchto adresách a hľadal som starých ľudí, pamätníkov, dokonca aj starých presťahovaných pamätníkov, neviete si predstaviť, koľko domovov dôchodcov som pochodil – a zbytočne. Tá adresa môže byť pokojne aj Pri kaštieli, nemecký preklad by bol podobný, možno zhodný, a mne to ani nenapadlo.“
Krauz sa zahľadel do poznámok.
„Stotri… stotri… ak dáme tú trojku na konci na chvíľu preč, dostaneme číslo desať.“
„Čo tým myslíte?“
„Vy ste povedali, že otec vám napísal adresu s číslom desať, ale oni majú číslo stotri. Nelogické číslo stotri, lebo posledný dom na konci ulice má číslo… má číslo… Chosé?“
„Poštárka nám potvrdila, že deväť.“
„Správne, deväť, určite nie stodva. Keď tam najbližšie pôjdeme, musíme si to pozrieť na vlastné oči. Po vojne mohol mať kaštieľ pokojne číslo desať, ale keby niekto chcel zmenu adresy, tak by len pridal trojku a mal by úplne iné číslo.“
„Trochu pritiahnuté za vlasy, nezdá sa ti, kámo?“
„Dobre, uznávam, toto možno je trochu pritiahnuté, ale to ostatné je prinajmenej zaujímavé.“
„Veľmi zaujímavé!“ súhlasil spisovateľ. „Tak kedy vyrazíme?“
Krauz skoro omdlel. Chosé iba neveriacky zagánil a aj Petru, od začiatku priaznivo naklonenú spisovateľovi, myklo.
„Prosím?“ neveriacky zatiahol Krauz.
„Kedy vyrazíme pozrieť tú kroniku? Myslel som si, že ste už pochopili, že vám môžem byť iba na…“
„Oštaru,“ predbehol ho Chosé.
„Pán Eichler,“ snažil sa Krauz uviesť veci na pravú mieru, „vy si možno neuvedomujete, že my tu robíme seriózne vyšetrovanie a civilné osoby sa nesmú na takýchto úkonoch zúčastniť. Ani spisovatelia, hoci mám pre vašu prácu mimoriadne pochopenie.“
„Vážne? Aj vy ste už niečo napísali?“
„To nie a dúfam, že policajná robota ma uživí dosť dobre a dosť dlho na to, aby som sa znížil na takú podradnú činnosť – to pochopenie vychádza čisto z môjho kladného vzťahu ku knihám, nič viac v tom nehľadajte. Ani zľutovanie. Nie! Nikam nepôjdete!“
Spisovateľ sa usmial. Znova otvoril aktovku a rozvážne v nej zalovil.
„Ani keď vám ukážem toto?“
Bola to fotografia. Tiež stará ako list od otca a tiež v priesvitnom obale. Krauz natiahol ruku.
„Vrátite mi ju bez toho, aby ste si vyhotovili kópiu, mám vaše slovo dôstojníka?“
„Ja ho…“ navrhol Chosé, ale Krauz prikývol.
Na fotografii boli traja nemeckí dôstojníci a veselo sa usmievali. V pozadí stál dlhý nízky drevený barak.
„Ten v strede je Mengele, ten naľavo je Münch a ten napravo je Rass. Barak v pozadí je jasný. Leto štyridsaťštyri, chlapci v plnej kráse.“
Fotografia bola dobrá, lekári na nej stáli v popredí a boli zachytení od pása hore, takže im bolo celkom dobre vidieť do tváre.
„Prosím vás…“ spisovateľ netrpezlivo natiahol ruku.
Krauz mu fotografiu vrátil, lebo to sľúbil.
„Čo ešte máte v tej aktovke? Bieleho zajaca?“
„Nemusíme si zavadzať, môžeme si pomôcť,“ usmial sa tajomne.
„Ak vás zoberieme so sebou, musíte nám sľúbiť, že na miesta, ktoré vám ukážeme, nepôjdete sám a nebudete nám prekážať vo vyšetrovaní.“
„Sľubujem! Mám prisahať na zástavu?“
Krauz sa rozhliadol po kancelárii.
„To nie je zástava, to si Váňa suší služobné bombardiaky… zmokol na streľbách.“
