40
Pred penziónom veľa miesta na schovávačku nebolo, parkovisko bolo malé a stálo na ňom iba pár áut, ale keby išli ďalej, zase by nič nevideli, tak sa zašili do rohu parkoviska a tvárili sa, že ich nikto nevidí.
„Sú tri,“ skonštatoval Chosé.
„No a?“
„Ja nič, ja len, že sú tri.“
„Tak kušuj a čakaj!“
Tak kušovali a čakali.
„Tam… tam, pozri, tá biela ošarpaná škodovka, presne taká stála vedľa holičovej dodávky pred bránou.“
„Je to on, pozri, zabočil na parkovisko.“
Vilko zaparkoval a vystúpil. Vystúpili tiež. Zbadal ich okamžite a rozbehol sa späť k autu.
„Stoj, ty debil! Vilko, stoj, nebudeme sa tu naháňať! Chceme sa iba porozprávať!“
Prečo policajtom, čo sa chcú iba porozprávať, nikto neverí?
Vilko naskočil do auta, naštartoval a vyrazil. Detektívi nasadli tiež a vyrazili za ním. Hneď na prvej križovatke to Vilko riskol na červenú, zboku sa vyrútila dodávka rozvážajúca chladničky a mrazničky a odhodila bielu škodovku do stromu za krajnicou. Auto zadunelo a Vilka hodilo na volant, lebo si nestihol zapnúť pásy. Ostal bezvládne visieť na volante a nehýbal sa.
„Rýchlo, Chosé, musíme ho vytiahnuť!“
Chosé zaflekoval tesne pri škodovke a obaja vyskočili von. Krauz zdrapol rúčku na dverách a mykol, ale skoro si polámal prsty, dvere sa ani nepohli, boli spriečené. Chcel pokus zopakovať, ale Chosé ho varoval.
„Pozor! Richard, pozor, pozri dolu!“
Krauz zbadal dym valiaci sa spod motora a zacítil ostrý pach benzínu. Ozvalo sa dunivé blaf a výpary sa zapálili.
„Rýchlo, zadné dvere!“
„Neblbni, Richard, to vybuchne!!“
„Tak zachráň auto, čo čumíš!“
Chosé sa zvrtol, naskočil do služobného auta, zaradil spiatočku a na plný plyn sa zadkom vrútil do križovatky. Mal šťastie – jeho žiadna dodávka nenabrala.
Krauz uskočil bokom k zadným dverám, skúsil ich otvoriť, ale nešlo to. Čelný náraz na strom bol taký silný, že posunul stĺpiky a zablokoval aj zadné dvere. Cez okienko si Krauz všimol náklad, čo mal Vilko rozložený na zadnom sedadle, viezol zásoby do petrolejových lámp, dva kartóny fliaš. Dve-tri sa pri náraze rozbili a petrolej sa lial na sedadlá a na gumené koberčeky na podlahe.
Vietor podfúkol auto a plamene zosilneli. Krauz musel o krok ustúpiť, lebo aj cez nohavice zacítil neznesiteľnú bolesť – popáleninu.
Obďaleč zastalo auto a vodič vyskočil aj s hasiacim prístrojom v ruke. Bežal ku Krauzovi a točil vrchnák na prístroji, ale ako sa blížil, Krauz videl v jeho tvári zdesenie. Toto nebol typ, ktorý by poznal a nevedel hasiaci prístroj spustiť. Začal študovať návod – asi po troch krokoch z obrázkov na zadnej strane pochopil, čo má urobiť. Vytrhol poistku, stlačil ventil a z prístroja vyletel kúdol bieleho prachu.
V tom momente sa ozval výbuch a z auta vyšľahli mohutné plamene. Hasič-amatér dostal zásah horúcim vzduchom, odskočil, pustil hasiaci prístroj a kryl si dlaňami tvár. Prístroj dvakrát poskočil na asfalte ako plechovka s hrachom, ešte aj tak zacvendžal, a skotúľal sa k horiacemu autu. Už bol mimo ich dosahu.
Aj Krauz musel ustúpiť, lebo plamene začali šľahať na všetky strany a určite by mu obhorela ofina, keby nejakú mal.
Zastalo viac áut a pár vodičov vystúpilo aj s hasiacimi prístrojmi, ale keď videli, ako dopadli tí pred nimi, ani sa neodvážili priblížiť, iba stáli v bezpečnej vzdialenosti a civeli na kruté divadlo.
„Richard, neblbni, vráť sa,“ reval Chosé z križovatky, ale Krauz nič neregistroval, iba neveriaco krútil hlavou a masíroval si popálené líca.
Zacúval až skoro do stredu križovatky, všetky autá už stáli a okamžite sa vytvorila zápcha.
Krauz a Chosé stáli uprostred križovatky ako dobrovoľní regulovčíci, ale pripadali si ako dobrovoľní idioti.
