17
Chosé domov nešiel, nepotreboval sa pred večernou akciou osprchovať vo vlastnej vani – vedel o lepšom mieste na očistu.
Žil so Zorou pol roka a celkom sa zblížili. Ona mala svoj svet módy, on svoj svet mŕtvol, ale nekombinovali to, nerozprávali sa o Chosého robote a nejako im to zvláštnym spôsobom klapalo.
Chosé nebol tajný agent nasadený do záujmového prostredia. O existencii takých agentov mohol vedieť iba jeden človek, ich riadiaci, nikto iný nesmel vedieť, že sú policajti. O tom, že Chosé je policajt, vedeli všetci, aj Zora, veď tak sa aj zoznámili. Keď sa zblížili cez posteľ, Krauz dostal nápad, či by sa novovzniknutá situácia nedala využiť pre potreby polície, a po dohode s Chosém začali pracovať na akcii Schovávačka. Dvakrát mal s Chosém vážny rozhovor pri pive U Jumba, či chce vycúvať, či mu to neprekáža, či ho to nedeformuje, alebo niečo podobné, ale Chosé chcel pokračovať, hoci nijaké výsledky nemal. Dokonca aj výsledky na kožnom boli negatívne, našťastie.
Chosé so Zorou si nažívali-užívali a Krauz po polroku chcel sadnúť za počítač a napísať vyhodnotenie akcie – navrhnúť jej zrušenie. Už o tom debatovali s Mayorom a aj on bol za. Ak ostane Chosé so Zorou aj potom, bude to iba jeho osobná, súkromná záležitosť, Krauz sa zbaví zodpovednosti a odpadne mu kameň zo srdca.
Chosé súhlasil, o zotrvaní v spoločnosti Zory aj po skončení akcie sa vyjadril hmlisto neisto.
Dnes ho žiadna policajná akcia netrápila. Mal plnú hlavu Zorinej akcie, a pretože ich zažil desiatky, veľmi dobre vedel, čo ho čaká. Usmieval sa už cestou v rýchlovýťahu. Usmieval sa aj pod sprchou a usmieval sa, aj keď si obzeral sako.
Zora Kowalská mala v Našom Meste niekoľko bytov, jeden historický s dlhou tradíciou prastarej židovskej rodiny v Starom Meste, jeden na sídlisku v okrajovej časti a jeden v novej výškovej budove na nábreží. Tu mala na dvoch poschodiach redakciu časopisu, o poschodie vyššie módny ateliér a tesne pod strechou vlastný byt s rozprávkovým výhľadom na mesto. Najmä nočný pohľad na vysvietené ulice bol úchvatný.
Pohľad na nočné mesto z výšky mrakodrapu Chosého fascinoval, často sa po milovaní iba taký nahý, s pohárikom v jednej ruke a s cigaretou v druhej, oprel čelom o sklo, sledoval mravcov na ulici a blikajúce svetlá ťahajúce sa až za horizont. Pripadal si ako kráľ, tí dolu boli jeho poddaní a on hore trónil.
Ani netušil, že to občas robila aj Zora – s tým rozdielom, že ona si ako kráľovná nepripadala, ona ňou bola.
Zora mala v meste aj iné byty, ale ani po polroku sa Chosému nepodarilo zistiť, kde presne. Tušil, že práve tie by boli zaujímavé a že práve tam sa deje niečo, čo by ho ako policajta malo zaujímať. Nevedel o tých bytoch nič a nemal od nich kľúče. Dokonca ani od tých dvoch, kam ho Zora zobrala.
Kľúč mal iba od jedného, od toho vo výškovej budove, ktorý považovali za svoj spoločný, ale iba duševne spoločný, majetkovo-právne vysporiadanie ich ani jedného netrápilo – tak ďaleko ešte nezašli.
Chosé sa viezol rýchlovýťahom a škeril sa na celú hubu – tak sa tešil na nočnú akciu. Otvoril si vlastným kľúčom, osprchoval sa, niečo malé zobol z chladničky a zavolal Zore. Vraj má ešte hodinku vydržať, uvoľní sa a príde.
V strede obývačky stáli tri figuríny. Našťastie kompletné, lebo torzá bez rúk a bez nôh, čo jej občas priniesli asistentky do bytu, mu išli na nervy, pripadal si ako na módnej pitve.
Prvá bola čierna, na hlave klobúčik, šaty priesvitné ako kombiné. Druhá bola telovej farby, hore mala prehodené sako a Chosé sa spokojne usmial – tak nejako si predstavoval solídne sako. Tretia bola tiež telovej farby, v šatách z červeno-čierneho pepita.
Chosé, opásaný iba uterákom, si nalial whisky a zastal pred figurínami. Voľnú ruku si založil v bok, prehol sa dozadu a kriticky sa na ne zahľadel.
„A vy ste čo zač?“ spýtal sa ich a, nečakajúc na odpoveď, riadne si odpil.
Čierna s klobúčikom sa mu nepáčila, a pretože vedel, že Zora klobúčiky nenosí, tušil, že toto je iba pracovný model, asi si to neoblečie. Dúfal, že si to neoblečie. Stredná so sakom mu bola milšia, podľa veľkosti a strihu tušil, že to bude darček od Zory, a teda jeho odev na dnešný večer. Tretia s červeno-čiernymi štvorčekmi bude asi jej, v tom pôjde ona. Už si ju v duchu predstavoval. Hlavne ako jej ich bude po recepcii vyzliekať. Občas dostala chuť na tvrdý sex a chcela, aby ich na nej roztrhal. Model v cene nového auta! Nemusela ho prosiť, rád trhal autá na kusy.
Chosé zodvihol pohár a pripil si s figurínami.
„Na vaše zdravie, dievčatá.“
Vypil a nalial si znova doplna. Prešiel k výkladovému sklu, ktoré svojou veľkosťou nahrádzalo aj okno, aj bočnú stenu, roztiahol vnútorné žalúzie a zahľadel sa dolu. Bol november, iba pol piatej popoludní, ale zamračený november, a v meste už začínali blikať prvé svetlá. Páčil sa mu prerod denného mesta na nočné – stál, popíjal, kochal sa šerom.
Vypil ešte dva a stále sa kochal. Z rozjímania ho vyrušil cingot výťahu. Vyšla, rozhadzujúc veci po ceste – tam kabelku, tam sako, lodičky odkopla voľne do priestoru.
„Konečne bosá!“ uľavila si. „Dnes už stačilo, fakt mám toho dosť! Kde si? Tu si? Poď sem…“
Podišla k nemu k výkladu, objala ho, dala mu pusu, vzala mu pohár a vypila ho do dna.
„Krásny pohľad, však?“ zahľadela sa na poddaných pod sebou.
„Krásny, inšpirujúci.“
Pobozkala ho. Popichal ju fúzikmi, odtiahla sa a prstom mu ich učesala. Chvíľu si nemo hľadeli do očí. Vychutnávali si atmosféru.
„Vieš o tom, že jeden politik sa na teba podobá?“ prerušila mlčanie. „Mjartan. Fešáčisko čiernovlasý ale na biznis nemá vlohy, ani oň nemá záujem. Aspoň nie o taký, aký chcem ja. Idem sa osprchovať – a tie fúzy si zastrihni!“
Osprchovala sa a vyšla iba tak, uterákom si šúchala vlasy. Chosé chvíľu sledoval jej dokonalú postavu, a keď zbadala reakciu pod uterákom okolo jeho bedier, ľahla si na sedačku a naširoko roztiahla nohy.
Nič si nepristrihol a vôbec jej to neprekážalo, skôr naopak, milovala šteklivý dotyk na vnútornej strane stehien. Mala chuť, naozaj mala chuť, milovali sa na sedačke a dokončil ju na konferenčnom stolíku z mahagónového dreva odzadu. Teda mahagónové drevo bolo odpredu, ona bola odzadu.
„Niečo si nechaj aj na večer,“ komentovala jeho výkon.
„Neboj sa, už som ťa niekedy sklamal?“
Znova musela ísť pod sprchu, Chosé počkal a vystriedal ju. Začali sa obliekať.
Zazvonil telefón. Vnútorná linka.
„Počúvam,“ ozvala sa temperamentne odmietavo, lebo pracovať sa jej už nechcelo.
„Pani Kowalská, volá vám Tibor zo salónu. Vraj vám doručili niečo, čo nemali, nedá sa odbiť, tvrdí, že je to naliehavé, neviem, čo s ním.“
„Prepojte mi ho.“
Naťahovala si pančuchy a slúchadlo zvierala medzi plecom a uchom.
„Dobrý večer, pani Kowalská, tu je Tibor zo salónu Laura.“
„Dobrý večer. O čo ide?“
„Včera sme vám z nášho salónu doručili tri modely. Čiernu figurínu s ružovými šatôčkami s klobúčikom v tvare hniezda, telovú figurínu s pánskym sakom a telovú figurínu s vašimi šatami na dnešný večer.“
„Viem, mám ich tu, práve si obzerám vašu prácu.“
„Volám kvôli tomu modelu s klobúčikom, ružové šaty s ramienkami.“
„Nemusíte. Všetko je v poriadku, ja sa na to zajtra pozriem a dohodnem sa s vaším majiteľom. Ak sa s tým bude dať niečo urobiť, urobíme kontrakt, ak nie, vrátime vám model koncom týždňa. Taká bola dohoda. Za sako a šaty zaplatím prevodom, ako sme sa dohodli s Eliotom.“
„Ja viem, ja viem, ale Eliot odcestoval a zveril mi celú transakciu. V salóne sme si uvedomili, že model nie je dorobený, dostali sme ešte nejaký nápad. Chceli by sme aspoň jeden deň na konečné úpravy.“
„No, tie ramienka by čosi potrebovali, to je pravda, ale môžete sa spoľahnúť – naše dievčatá to opravia a dajú to do poriadku.“
„Prosím vás, pani Kowalská, ja som dolu vo vestibule, bez problémov si vybehnem hore po model a odnesiem ho na dorobenie. Nemôžeme si dovoliť blamáž, aby sme s takou renomovanou firmou, ako ste vy, obchodovali s nedokončenými kusmi. Eliot mi kládol na srdce, aby som za vami zašiel a model vzal na opravu. Sľubujem vám, že na tom budeme robiť celú noc a ráno ho máte späť v perfektom stave.“
Zora si natiahla pančuchy a zastala pred tromi modelmi na figurínach. Svoje šaty a sako poznala, zahľadela sa iba na klobúčik v tvare hniezda a priesvitné ružové kombiné.
„No, pán Tibor, teraz stojím pred tým vaším návrhom a…“ zaváhala, „ako si ho tak obzerám, možno nebude treba nič dorábať. Zvýrazníme tie ramienka, upravíme spodok, ale… nie! Viete čo, nie! Nebude treba nič prerábať, beriem to, aké to je. S Eliotom sa dohodnem, pozdravujte ho, keď sa vráti. Za sako a šaty ďakujem, vyrovnám sa s ním.“
„Počkajte, pani Kowalská, my máme eminentný záujem, aby ste boli spokojná, a chceli by sme na vlastné náklady urobiť detailné úpravy. O dve minúty som hore a zoberiem si…“
„Netreba! Už som sa rozhodla. Beriem šaty tak, ako sú. Dovidenia a pozdravte Eliota.“
Položila, vyzliekla figurínu a začala si naťahovať červeno-čierne šaty.
„Pomôžeš mi?“
Otočila sa Chosému chrbtom a čakala pomoc. Zapol jej zips a šaty boli odrazu na živom modeli, a vyzneli oveľa lepšie než na umelom. Otočila sa zboka nabok, obzrela sa v zrkadle. Vynikajúca figurína, dokonalý model.
„No?“
„Perfektné,“ odpovedal Chosé a vyzliekal svoju figurínu zo saka. Aj on chcel byť dnes perfektný.
Nestihol sa ani obliecť a telefón zazvonil znovu.
„Ale už ma serú! Jasne som povedala, že idem na večeru!“ rozčúlila sa Zora.
„Zoberiem to…“
„Nechaj, to je aj tak pre mňa.“ Zodvihla. „Čomu ste nerozumeli na zákaze prepájať mi sem akékoľvek hovory?! Idem na akciu, musím sa pripraviť!“
„Prepáčte, ja viem, že idete na súkromnú akciu, ale to je zase ten Tibor zo salónu Laura. Chce vám niečo…“
„Spojte mi ho!“
Počkala, kým v slúchadle prestalo prašťať a škŕkať.
„Počúvam!“
„Prepáčte, pani Kowalská, to som ešte raz ja, Tibor. Nechcem byť dotieravý, ale aj ja musím počúvať príkazy šéfa, isto chápete. Eliot mi kládol na srdce, aby som ten ružový model priniesol späť do salónu, že sa ešte dá zlepšiť, má nápad, mohol by to dotiahnuť do dokonalosti, ktorú vy máte tak rada, poslal ma sem a ja sa bez toho modelu nemôžem vrátiť. On je preč a celá zodpovednosť leží na mojich pleciach! Určite bude telefonovať… čo mu mám povedať? Veď ide iba o jednu noc. Som tu dolu na vrátnici, o dve minúty vybehnem hore, zoberiem si šaty a zajtra ráno ich máte. Prosím vás, pani Kowalská… prosím vás. Eliot ma zabije…“
„Zabijem vás ja, ak neprestanete otravovať! Na šatách sa nič prerábať nebude, a ak, jedine podľa mojich pokynov a pripomienok! Zbohom!“
Treskla slúchadlom a namosúrene zagánila na telefón.
„Ak ešte raz zazvoní, zbehnem dolu a osobne ho vyfliaskam, zmrda krpatého!“
„Kto to bol?“ spýtal sa Chosé iba tak, aby mali o čom hovoriť pri obliekaní, inak ho Zorine problémy s jej modelmi pramálo zaujímali.
„Ten krpatý ambiciózny Tibor zo salónu Laura. Večne by sa mi chcel pchať…“
„To dúfam nie! Rozbijem mu hubu!“
„Mala som na mysli do zadku.“
„Veď aj ja…“
„Na teba nemá, neboj sa, to sa iba tak hovorí. Strašne by chcel vymeniť Eliota a hrať v Laure prvé husle. Skúša to všemožnými fintami a malými podrazmi, nikdy nezabudne pripomenúť, že ten či onen model navrhol alebo upravil on, pravdaže, iba ak sa podarí, ak nie, čuší ako voš pod chrastou, slizák jeden zákerný! Aj túto fintu s dorobením modelu si vymyslel, iba aby sa vyšvihol nad ostatných, aký je pedant a pracant. Vraj na tom bude robiť celú noc! Som si istá, že keby som zavolala Eliotovi, o ničom by nevedel.“
„Aj my máme v robote takých. Taký sú asi všade,“ uzavrel debatu o ničom Chosé.
Z bielej porcelánovej misky si vzal zlaté hodinky, hrubú zlatú retiazku a zlatý náramok. Prstene neznášal, tie odmietol, hoci Zora mu chcela kúpiť na každý prst aspoň jeden. Navešal na seba zlaté doplnky, rozpažil a ukázal sa Zore v celej kráse.
„Voilà!“
„Ukáž,“ kriticky si ho poobzerala, napravila mu plecia, urovnala golier a súhlasne prikývla. „Takto nejako si predstavujem moderného ambiciózneho muža.“
Chosého dosť štvalo, že zlato musí nechávať v miske u Zory. Veľmi rád by nabehol ráno do kancelárie ovešaný ako vianočný stromček, nech Váňovi vyvalí bok od závisti, ale nemohol. Dobre vedel, že pôvod zlata by nijako neobhájil ani nevysvetlil a chodbové reči by sa mohli veľmi ľahko zvrtnúť na písomné hlásenie na inšpekciu – mal by iba problémy. Závistlivé chodbové svine vedeli akúkoľvek informáciu bleskovo spracovať do písomnej podoby a zaslať na správne miesta, s tým sa už stretol nejeden vraždár.
„A ja?“ zvrtla sa pred ním s požiadavkou na finálne ohodnotenie.
Kriticky si ju premeral, striedavo zovrel a našpúlil pery, pochybovačne pokrútil hlavou: „Neviem, v plavkách ti to svedčí viac…“
Letmo ho plesla po líci, potom ho cmukla a iba si vzdychla: „Nabudúce sa ťa radšej opýtam, ako sa ti páči farba vašich obuškov… V tom sa hádam ešte vyznáš. Poďme už, aby sme nemeškali.“
Zastavili sa na poschodí s módnym salónom. Tu sa nekončilo ani o pol šiestej, ani o pol ôsmej, v čase módnych prehliadok ani o pol noci.
„Vierka!“
„Áno, šéfka?“
„Ponáhľam sa, takže iba stručne. V obyváku mám troch Bobíkov, toho čierneho s ružovými šatami s klobúčikom prineste sem. Urobte mi fotografie a Valér nech rozkreslí model na veľké formáty. Valér nech…“ zarazila sa a pohľadom prebehla po ateliéri. „Kde je Valér?“
„On…“ zajachtala Vierka, „išiel domov…“
„Okamžite ho zavolajte! Ešte sme dnes neskončili! Nech pripraví aspoň tri návrhy, ako zvýrazniť ramienka. Po akcii sa tu ešte zastavím, chcem vidieť prácu! Za čo vás platím!?“
Treskla dverami a s úsmevom sa viezla výťahom do suterénu.
Pracovať pre Zoru alebo na bavlníkovej plantáži bolo v podstate to isté. Malý rozdiel bol možno v tom, že ľudia z jej ateliéru sa mohli cez deň najesť dolu v bufete. A ešte jeden rozdiel tu bol, a dosť výrazný – mzda. Plat mali naozaj kráľovský. Za prácu v Zorinom módnom ateliéri by mladí návrhári a návrhárky aj vraždili. Ale inak nijaký rozdiel.
„Už dávno som sa ťa chcel opýtať, prečo im hovoríte Boby?“ spýtal sa Chosé cestou vo výťahu.
„Tým figurínam?“
„No.“
„Ak mám povedať pravdu, ani neviem. Raz mi jedna kolegyňa z brandže tvrdila, že ten názov sem prišiel z Anglicka. V Londýne pracujú uliční policajti v čiernych uniformách s vysokými klobúkmi bez pištolí, majú iba obušky a píšťalky. Je ich tam ako maku, občas plnia funkciu verejných informátorov a pomocníkov, občas policajtov. Dokážu stáť celé hodiny na rohu ulice a bez pohnutia dávajú pozor na premávku a na ľudí. Ľudovo im hovoria Boby. Vraj podľa nich dostali meno aj naše figuríny. Tiež dokážu celé hodiny stáť bez pohnutia.“
„Logické,“ pochopil Chosé. „Aj tak máš peknú prácu. Moje figuríny sú väčšinou rozstrieľané, dopichané, roztrhané, ale v každom prípade krvavé. Alebo modrasté – keď ich zaškrtili.“
„Nebuď detailista, je to nechutné! Mám dnes dobrú náladu a chcem sa baviť. Okrem toho tento problém sme už spolu preberali viackrát. Ty sa musíš rozhodnúť. Vykašli sa na nich a príď ku mne. Potrebujem šéfa vnútornej ochranky, osobného šéfa… chcem povedať ochrankára, aj osobného šéfa, ale úplne osobného, ak mi rozumieš…“
„Iste.“
„Lebo ani ja nechcem byť naveky sama, záleží iba na tebe. A že by si sa v práci nepretrhol, to ti, dúfam, nemusím vysvetľovať, skôr naopak. A časom… keby sme si rozumeli… ktovie?“ veľavravne zažmurkala a zatvárila sa záhadne.
Našťastie už boli v suteréne a Chosé sa odpovedi zase vyhol. Osobný šofér im podržal dvere na mercedese a vyrazili v ústrety navoňavkovanej, nablýskanej spoločnosti. Cestu si spríjemnili fľašou šampanského.
