4
„Tú nohu našli dve decká, cigánčence. Brat so sestrou. Ilona má desať, Imro osem,“ referoval Kuky.
„Čo robili na smetisku? To sa nevedia hrať niekde inde?“ zaujímal sa Váňa a na chlieb natretý domácou pečeňovou paštétou si nakladal už tretiu vrstvu parížskeho šalátu.
„Hľadali jedlo, ako vždy.“
„Preboha, na smetisku!?“ zdúpnel Váňa a lyžica plná parižáku mu zamrzla vo vzduchu. Previnilo sa zahľadel na kopcom naložený chlieb, potom na lyžicu a zvyšok z nej oklepal späť do téglika – asi záchvat solidarity. „Chúdence deti vyhladované,“ prejavil ľútosť a schuti zahryzol.
„Keszeghovci. Ich matka má diagnostikovanú idiociu, otec je na tom len o pár bodov lepšie. V lete robí sezónne práce na poli alebo na stavbách pri miešačke. V zime žobrú alebo kradnú, presnejšie, doobeda jedno, poobede druhé. Väčšinou hladujú, a tak vyháňajú dve najstaršie deti, aby niečo priniesli zo smetiska. Ešte majú doma tri menšie. Bývajú v chatrči pri mestskej skládke. Ani deložovať z domu ich miestny úrad nemôže, lebo to nie je dom, iba taká chatrč bez základov, bez vodovodu, bez elektriny… bez všetkého. Aj na družstve v kravíne by mali viac pohodlia,“ referoval Kuky.
„To je v prdeli, päť detí, a živobytie žiadne. Smetisko ako supermarket. Kde je tu kúsok zodpovednosti?! Kam tí rodičia podeli rozum?“
„Aký? Veď ho nikdy nemali.“
„Odkiaľ to všetko o nich vieš?“ zaujímal sa Váňa medzi dvoma odhryznutiami.
„Kým si bol v bufete, volal som na miestne oddelenie, všetci ich veľmi dobre poznajú. Za drobné krádeže v obchodoch starú predvedú každý týždeň aspoň raz, ale nikto s ňou nevie spraviť poriadky – sú to iba drobné krádeže za pár korún, a dávať jej pokuty je zbytočné, aj tak by ich nezaplatila. Okrem toho sa vždy nad ňou niekto zmiluje.“
„Ako zmiluje?“
„Normálne, Váňa. Chalan, s ktorým som telefonoval, mi povedal, že raz mu ju predviedli na stálu službu s tromi rožkami a malou bôčikovou paštétou, tak aspoň na ňu nahučal, čo malo asi taký výchovný účinok, ako keď dáš slonovi kopačku do kolena – dal jej desať korún, aby niečo kúpila deťom, a vyhodil ju von. Takto sa nad ňou občas zľutujú.“
„No, a ona si kúpila liter čuča a poslala pre zmenu kradnúť decká.“
„Ty si tam bol tiež, Váňa?“
„Neser ma aj ty, Kuky! Robia to tak vždy!“
Chlapi v kancelárii stoštyridsaťjeden chápavo pokývali hlavami. Občas mali možnosť zoznámiť sa s cigánskou otázkou takpovediac z očí do očí, tvárou v tvár, a odporučili by to aj tým nadutým veľkohubým politikom, čo riešia veci z Hradu na kopci, z bezpečia kancelárie, na diaľku, cez médiá. Kto chce riešiť cigánsku otázku, mal by zostúpiť z výšin fantazmagórie a najmenej týždeň s nimi žiť v realite, aspoň v susedstve, zmenil by názor.
„Hrozné, ako niektorí z nich žijú,“ konštatoval Burger a preložil stránku v novinách. „Práve tu píšu, že na riešenie rómskej otázky, teraz tomu tak hovoria, zriadili novú komisiu a prizvali aj zahraničných konzultantov… Počkajte… čítam… jeden je vraj až z Japonska.“
„Sú to len chuji! Ktorý Japonec aspoň raz v živote videl zblízka ozajstného cigána?“ rozhorčil sa Kuky. „Ale ozaj zblízka!“
„Aspoň tak zblízka, aby ho okradol,“ pritakal mu Váňa.
„To je blbosť, Japonci predsa nekradnú,“ oponoval mu Kuky.
„Né on jeho, ale on jeho,“ vysvetlil mu Váňa.
„Aha,“ pochopil Kuky.
„Nech je, ako chce, niečo by sa s tým fakt malo robiť,“ zadudral Hanzel a vyleštenú hlaveň tridsaťosmičky nasmeroval do okna. Privrel oko, vystrúhal prehnane pokrivenú grimasu a skontroloval výsledok svojho polhodinového snaženia. Leskla sa ako ruské metále a Hanzel sa spokojne usmial. „Fakt by už niekto mal začať. Tá cigánska otázka začína byť čoraz naliehavejšia.“
„Oto, cigánska otázka sa riešiť nedá, lebo to nie je otázka. Za slovom cigán totiž nestojí otáznik, ale výkričník,“ zafilozofoval si Chosé, vyvalený v rohu v kresle, a prehodil si nohy, aby zahnal mravčenie.
Ďalšej prihrávky na smeč sa nedočkal – rozleteli sa dvere a dnu vpadol šéf. Očami preletel prítomných a s uspokojením konštatoval: „Všetci… chvalabo…
