Jednou nohou v hrobe (Dominik Dán)

38

Hoci sa ponáhľal, pre hustú premávku prišiel domov, až keď sa končil večerníček. Staršia dcéra sa učila, mladšia poctivo sledovala. Vybozkával sa s každým, koho našiel doma a ako poriadny otec starajúci sa o rodinu položil deťom obligátnu otázku: „Čo nové v škole?“ Ako poriadny otec dostal aj obligátnu odpoveď: „Nič.“

Tým bola starostlivosť o deti skončená a mohol sa venovať najstaršej babe v kuchyni.

„A ty, miláčik? Čo nové?“

S prvými hltmi teplej večere sa dozvedel, že takisto nič.

„Že som sa aj pýtal,“ frfotal do pariaceho sa taniera. „Som mohol ostať v robote a iba zavolať.“

„Niečo si hovoril?“ zavolala Sylvia od televízora.

„Nie, nič!“

„Keď sa naješ, príď, dnes dávajú Funèsa, toho máš rád.“

Urobili si pekný večer pri televízore, uložili deti, urobili si pekný večer v spálni – po dlhšom čase – a snažili sa zaspať. Sylvia ako vždy vyhrala. Krauz sa bol napiť v kuchyni o jedenástej, vymočiť o pol dvanástej, zapáliť si na balkóne o polnoci, až konečne po polnoci zaspal.

Zobudil ho telefón. Na hodinkách svietila nula, jednotka, jednotka a nula.

„Počúvam!“

„Už ti volali chalani?“

„Chala…“ šepkal, pretieral si oči, snažil sa prebrať.

„Tu je operačné!“ skočil mu do reči dôstojník.

„Pochopil som. Akí chalani?“

„No od vás!“

„Nie.“

„Takže nič nevieš?“

„Nie. Čo sa deje? Máme poplach? Mayor nehovoril, že bude nočný nácvik.“

„Nočný nácvik nie je, ale poplach máte, a poriadny. Rýchlo sa obleč a šmýkaj do roboty! Pred polhodinou sa niekto pokúsil zavraždiť Chosého…“