32
Krauz šoféroval, Chosé navigoval. Konečne sa priviezli na sídlisko na okraji mesta.
„Tam za tým domom… ešte kúsok…. zahni doľava…“
„Zahnijem.“
„Ešte zahni… tu zastav! Sme tu,“ sucho konštatoval Chosé. „Akú máš stratégiu a taktiku?“
„Ak neprestaneš s tými odbornými výrazmi, ktorým nikto nerozumie, nechám ťa kysnúť v aute.“
„Okej, tak inak. Čo budeme robiť, ak bude súhlasiť?“
„Pozrieme si dielňu.“
„Ak nebude súhlasiť?“
„Bude nám to musieť vysvetliť, bude sa zvíjať, bude klamať, bude skuhrať, a je náš. Odmietnutie sa rovná priznaniu viny.“
„V tomto prípade.“
„Presne, Chosé, iba v tomto prípade, inokedy to môže byť prejav nesympatií, napríklad keď ťa odmietne nejaká…“
„Mohol by si už konečne vystúpiť!“
„Dobre, bože, už idem!“
Vystúpili z auta. Krauz svižne, Chosé pomaly, v predklone.
„Neotočím to do mesta? Skočíme za Lengyelom…“
„Ty hovädo!“
„Tak za nejakým ozajstným doktorom z urológie.“
„Toto ešte zvládnem,“ zaklamal Chosé a od bolesti zvraštil tvár.
Vošli do paneláka na Koprivnickej 12 a vybehli po schodoch. Na druhom poschodí Krauz počkal na plaziaceho sa parťáka a zazvonil. Chosé si ani nevydýchol, nestihol zamaskovať ubolenú grimasu a dvere sa otvorili.
„Vy?“ neskrýval sklamanie domáci pán.
„Ja viem, nebol som doobeda najpríjemnejší, ale…“ skúsil Krauz.
Záborský od dverí neustúpil, neotvoril ich, počúval iba cez škáru, takže Krauz asi nezapôsobil.
„Prišiel som sa ospravedlniť.“
„Preto ste určite neprišli. Ešte k tomu dvaja naraz,“ neveril poľovník.
„Pracujeme na vašom prípade,“ snažil sa ho obmäkčiť detektív.
Záborský trhol dverami a škára sa zmenšila, šance detektívov na dohodu sa zmenšili úmerne rozmerom škáry.
„Pán Záborský,“ chcel ešte raz zaklamať Krauz, ale ani nemusel, zaštrngotala bezpečnostná retiazka a dvere sa odrazu otvorili.
Záborský odstúpil a ukázal rukou dovnútra.
„Nebudeme to vybavovať na chodbe.“
Obaja detektívi okamžite vedeli, kde sú, všetky panelákové byty boli na jedno kopyto. Trojizbový s dlhou chodbou, všetky miestnosti naľavo, spálňa alebo menšia detská na konci bytu.
„Sem,“ ukázal rukou a voviedol ich do obývačky. „Vyzúvať sa nemusíte,“ vyzval ich, lebo postrehol, že sa ani nechystajú.
Detektívi sa usadili na mäkkú koženú fínsku sedačku a zvedavo sa poobzerali. Takto nejako si predstavovali byt zazobaného umelca. Excentrického umelca, lebo nič s ničím neladilo.
Na stenách obrazy, možno drahé, určite neurčité, iba farebné, nábytok starý – Krauz si spomenul, že sa tomu hovorí vintage, lebo nebol naozaj starý, na vyrezávanom stolíku obrovský japonský televízor a pod ním video. Spoza stolíka vykúkalo klbko káblov a rozvodiek. Koberec z Perzie rozbil celú intimitu interiéru, klbko káblov pri stene rozbilo celý koberec.
Umelci.
Ale všetko dovedna to bolo určite nehorázne drahé – a o to išlo.
„Čo pijete?“ spýtal sa domáci.
Krauz mal sto chutí odpovedať, že všetko, ale zdržal sa. Domáci otvoril bar a naozaj tam bolo všetko. Fľaše stáli ako oltárne sviece a čakali na zákazníkov.
„Ja nič,“ zaťal sa Krauz, „ale tuto kolega by si dal trochu… trochu…“ Krauz sa nahol bližšie, aby lepšie videl, „z tamtej whisky.“
„Dobrá voľba. Niet nad írsku slepačiu polievku.“
Domáci nalial sebe aj Chosému. Krauz dostal iba sódu.
„Ľad? Vodu?“
Chosé odmietol, potreboval anestetikum v neriedenej forme.
Štrngli si iba domáci a Chosé, sódičkár dostal košom, ani k nemu nenatiahli ruku. Chosé exol a okamžite dostal druhú dávku. Domáci zle pochopil situáciu, dúfal, že našiel nového parťáka na ceste do tla a čakal, či Chosé svoj výkon zopakuje. Bol ochotný okamžite sa k nemu pripojiť a ignorovať toho nepríjemného na druhom konci sedačky – no sklamal sa, Chosé už iba usrkával.
Bolesti neustúpili, naopak. Nechal debatu na kolegu. Krauz pochopil a pripravil sa.
„Nemám dôvod nevpustiť vás dnu,“ začal poľovník sám od seba. „Aspoň sa môžeme pokojne porozprávať. U vás hore je to také, také… strojené, také služobné.“
„Neklamal som vám, keď som povedal, že na vašom prípade pracujeme,“ zač…
