42
Zolo zaparkoval taxík na Panenskej ulici, kúsok od nočného klubu. Nad dverami svietil červený nápis Amorov výstrel, ale posledné písmeno nejaký vtipkár dvoma paličkami premaľoval na k.
Zolo zaparkoval na vyhradenom parkovisku pre taxíky, ale nebol tu doma. Zachoval sa slušne a vystúpil. Spýtal sa kolegu v aute pred ním, či by tu polhodinku niekomu zavadzal.
„Nie, ostaň. Dnes je rito na letisku, tu sa to začne plniť až po polnoci, pokojne sa zlož a čakaj.“
Kolega z mesta mal prehľad a Zolo sa aspoň uistil, že mu nikto na aute s magickými písmenami DS neprepichne gumy. Vrátil sa do auta k bratovi.
„Tibi, si si istý, že je to naozaj nutné?“
„Zoli, volal by som ťa?“
„Ja neviem…“ váhal Zolo a s obavami si ešte raz prezrel svietiaci nápis.
„Fakt som ho celý deň nezohnal. Objavil sa krátko po obede a salónom iba preletel. Chcel som ho zastaviť a navrhnúť mu pokec, ale ani ma nepočúval. Rozdal úlohy a zmizol. Ak ho chceme chytiť, tak jedine tu. Každý utorok a štvrtok večer tu spieva. Tu som sa s ním…“ zaváhal.
Zolo mu podal cigaretu.
„Dopovedz.“
Tibor skontroloval čas na palubnej doske fordky, vzal si cigaretu a dopovedal.
„Pamätáš sa – pred rokom…“
„Pamätám.“
„… keď som nemal robotu…“
„Pamätám.“
„… a bolo mi zle zo všetkého?“
„Pamätám.“
„Potreboval som… potreboval som…“
„Mne to môžeš povedať, ja to už aj tak viem. Dosť dávno, Tibi.“
„Potreboval som nájsť svojich. Nikdy sme sa o tom nerozprávali, ako si sám povedal, ale…“
„Lebo sme nemuseli. Ja ťa mám aj tak najradšej, lebo si môj brat.“
„Aj ja ťa mám najradšej, ale vtedy som už potreboval…“ zaváhal.
„Vyliezť z kokónu?“
„Tak nejako. Odkiaľ máš ten kokón?“
„V telke som pozeral reláciu o sexuálnych odchýlkach.“
„To je dobre. Som ti vďačný za tvoj prístup, bráško, a…“
„Nechaj to tak, Tibi, radšej dopovedz.“
„Zistil som si adresu tohto klubu a zašiel som sem. Eliot krásne spieval a… a priniesol som mu ruže za posledné drobáky, odniesol som mu ich dozadu do šatne. Tu sme sa zoznámili,“ Tibor hodil hlavou k svietiacemu nápisu. „Pozval ma na pohárik a na večeru. Keď som mu povedal, že som vyučený krajčír, ukázal mi nejaké nakreslené návrhy. Len tak z brucha som mu ich prekreslil a páčili sa mu, dal mi vizitku a pozval ma k sebe do salónu. Aj tam som mu veľa vecí prekreslil, vlastne všetko, čo za posledný rok predal pod svojou značkou, som prekreslil ja. Tak sa to začalo.“
„Tušil som.“
„Vtedy som už veľmi domov nechodil, povedal som, že robím nočné, ale spával som…“
„Dobre, to je tvoja súkromná vec.“
„Ale o našom pláne som mu nepovedal. Nosil som ho v hlave vyše roka, ako ma vyhodili z banky, bol to plán iba pre nás dvoch. Doktora si dotiahol ty, ja som to plánoval iba pre nás dvoch.“
„Musel som, je to profík a mrežu nemuseli dobrovoľne otvoriť. V tom prípade by sme ho potrebovali.“
„Ja viem,“ vzdychol Tibor. „Viem, viem, už sme to preberali tisíckrát. Ale ver mi, Eliot o ničom nevedel. Ak je to jeho robota, musel ma vyšpehovať. Toto mi musíš veriť, braček.“
„Verím ti.“
„Záleží mi na tom!“
„Ver mi, že ti verím!“
Tibor odfrčkol ohorok von oknom.
„Dobre. A teraz niečo k tomu, čo bude vnútri…“
„Videl som pár filmov.“
„Prosím ťa, zatni sa a neskáč. Ani v bare, ani keď budeme jednať s Eliotom.“
„Zatnem sa, Tibi. Už kvôli tebe.“
„Nechaj najprv mňa.“
„Dobre, nechám jednať teba.“
Tibor ešte raz skontroloval čas na palubnej doske.
„Eliot spieva od desiatej do jedenástej. Aj s potleskom a prídavkami je na pódiu do štvrť na dvanásť. Je štvrť, môžeme ísť.“
Vystúpili z auta a vošli. Tibor tu bol doma – Zolo iba vyvaľoval oči.
„Ahoj, Tibi! Srdiečko, čo to ťaháš za sebou? Ty si sa dal na kulturistov?“
Tibor odzdravil kamaráta za pultom, Zolo sa tváril ako hluchý na koncerte Bee Gees. O pár krokov sa musel zatváriť aj ako slepý na koncerte, lebo od barového pultu sa natiahla ruka, zdrapla brata, pritiahla si ho k ústam a dala mu naozajstnú nefalšovanú jazýčkovú.
„Čau, pusa, dlho som ťa nevidel, kde sa túlaš?“
„Mal som nejakú robotu,“ vymanil sa …
