39
Tibor mal na konci salónu vlastnú kanceláriu, ani nie po roku sa vypracoval a Zolo bol naňho hrdý. Aj na to, ako poctivo vedel zarezávať. Bol rád, bratsky úprimne rád, že brat si našiel prácu, ktorá ho baví, že sa mu po dlhom čase darí, že je konečne šťastný.
„Zavri a poď dnu,“ znel strohý príkaz.
Zolo sa obzrel – radšej by ostal v salóne, lebo tam práve obliekali modelku… no strašnú kosť! Presne takto si Zolo predstavoval kráľovnú krásy. Vydržal by sa na jej obliekanie pozerať hodiny, na vyzliekanie aj dlhšie, ale Tibor povedal: „Zavri a poď dnu.“ A povedal to tónom, ktorý nezniesol odklad, ešte aj oči mal vypleštené.
„Čo sa deje, Tibi?“
„Prachy sú preč.“
Zolo sa usmial.
„Fóriky…“ skúsil sa znovu usmiať, ale pohľad na vydeseného brata ho uistil, že Tibor nežartuje. „Prachy… sú preč…“ vykoktal a ešte stále mu nedošlo, o čom brat hovorí.
„Sú preč!“ žasol Tibor nad stratou peňazí rovnako ako nad bratovou nechápavosťou.
„Ale ako… kedy… kto by…“ Zolo lapal dych, lebo už mu dochádzala závažnosť situácie.
Podišiel – prebehol k policiam na zadnej stene kancelárie a skontroloval skrutky.
„Tibi, ale obidve sú na mieste!“
„Nerev, prosím ťa, nerev!“ šepkal Tibor. „Všetci sú v robote. Aj skrutky sú na svojom mieste, máš pravdu, ale pozri…“
Tibor siahol do zásuvky, vybral krížový skrutkovač, odsotil brata od policovej skrine a šikovne odskrutkoval dve bočné skrutky nenápadne fixujúce police k stene. Potom sa zaprel, brat mu pomohol ako už niekoľkokrát predtým a odsunuli pravú časť skrine ako maskovacie dvere do tajnej chodby. Zolo nazrel za skriňu a od prekvapenia ním heglo. Tajné miesto v stene bolo prázdne, po trezore ani stopy.
„Trezor je v…“ hlesol Zolo.
„Presne,“ súhlasil Tibor.
Keď si Eliot Briezka prenajal priestory v centre mesta neďaleko Michalskej brány a zrenovoval ich na módny salón, potreboval aj sklad na látky, papier, figuríny, časopisy, staré návrhy, nové strihy a všetko potrebné na výrobu módnych návrhov a hotových modelov. Iba začínal a peňazí nebolo nazvyš, a tak problém vyriešil najlacnejším možným spôsobom. Pozval stolárov a zadnú časť návrhárskej dielne prehradili po celej šírke drevenou stenou s veľkými sklenými oknami. Sklad ako vyšitý, suchý, vykurovaný, no hlavne bol poruke, nič nemuseli prevlačovať z poschodia na poschodie alebo ešte ďalej.
O pár rokov si prenajal aj ostatné priestory na poschodí a zriadil si nový, väčší sklad. Drevenú sklenú stenu chcel dať zbúrať, no renováciu stále odkladal, lebo sa mu začalo dariť, objednávky sa len tak hrnuli a znova pozvať stolárov, to by znamenalo na pár dní uzavrieť alebo aspoň obmedziť chod návrhárskej dielne.
Stena z dreva a skla ostala, a keď prišiel Tibor, ukázalo sa, že firma urobila dobre. Pár prvých nákresov urobil na spoločných stoloch, modely sa ujali a Eliot náramne zarobil. Vôbec sa nečudoval, keď ho Tibor požiadal, či by si mohol bývalý sklad prerobiť na kumbál, kde by v pokoji, nikým nerušený, dumal nad novými návrhmi. Sklad vyprázdnili, postavili tam veľké stoly, okná ovešali žalúziami a Tibor začal. Dva dni sa žalúzie ani nepohli, Tibor zjedol pár burgerov a vypil basu minerálky – netušili, kedy spal, no keď vyšiel a ukázal svoje výtvory, žasli.
Eliot opäť zarobil a už mu vôbec neprekážalo, ak žalúzie ostali dva-tri dni bez pohnutia zastreté. Lebo potom sa otvorili dvere a zmučený Tibor s očičkami privretými na úzku štrbinu hodil na stôl výsledok svojho snaženia. Stačil jeden odborný pohľad a všetkým bolo jasné, že zase zarobia.
Tibor požiadal Eliota o zámku na dvere – dostal ju, lebo Eliot chápal, že ide o umenie a každý umelec má právo chrániť si svoje autorské práva.
Tibor požiadal o voľný pracovný čas – umožnili mu to, mal prístup do salónu v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu a Eliot mu dal urobiť vlastné kľúče.
Tibor požiadal o zvýšenie platu – Eliot ho zasypal zlatom, len nech kreslí, nech vymýšľa, nech pracuje, aby mohli zbohatnúť.
Tibor pracoval, úspechy ho tešili a ani finančné ohodnotenie nebolo na zahodenie.
Z…
