Jednou nohou v hrobe (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

53

V pondelok ráno musel ísť do salónu. Elvíra Majerská, ekonómka s kumulovanou funkciou hlavnej distribútorky, bola z nich na prášky.

„Vám už načisto hrabe, pán Tibor? Eliot sa zdekuje do Rakúska, vám sa nedá dovolať celý víkend, prikvitnete si v pondelok ráno, akoby sa nechumelilo, mňa tu bombardujú Zorini návrhári, kedy im konečne prinesieme nové modely, všetko to má byť v piatok vo Viedni s veľkou slávou, a nič nie je dokončené, mňa tu triafa šľak a…“ rapotala ako guľomet a odlesk jej vyvalených očí jasne nasvedčoval, že je v strese.

Tibor sa ani neohradil, vedel, čo je stres.

„Volal mi Eliot. Zdrží sa. Ostal ešte vo wellness a potom má nejaké obchodné stretnutia, vybavuje v Rakúsku nové zákazky. Všetky problémy okolo novej kolekcie pôjdu až do jeho návratu cezo mňa. A teraz dosť bolo rečí, vážení, začneme makať, aby slečna Zora bola spokojná a my bohatí,“ zatlieskal rukami, aby bolo všetkým jasné, že to myslí vážne. „Kde sú ružové šaty s klobúčikom?“

„U šéfa v kancelárii, sám si ich vzal na kontrolu.“

Tibor začal v kancelárii šéfa. Prezrel si čiernu figurínu, ružové šaty, svetlý klobúčik, potom zase figurínu…

Otvoril dvere na kancelárii a zahulákal do dielne: „Ktorý idiot nalakoval tej figuríne palec na nohe?“

„Jedine šéf, my sme s ňou nič nerobili!“ zahulákala mu na odpoveď dielňa.

Tibor sa vrátil k modelu. Zastal pred ním v najlepšej pozícii na pozorovanie, sklonil hlavu nabok, prižmúril oko a napokon hodil plecom. No a? Ak sa mu to tak páči, nech je po jeho. Možno ako fór to vyznie celkom dobre – na odľahčenie celej akcie.

Na šéfovom stole našiel fľaštičku s lakom. Dior, nula dvadsaťosem, ostročervený. Poznal ho, mal ho rád, aj on ho používal. Pretrel si s ním necht na malíčku a porovnal s palcom na nohe figuríny. Stačil mu letmý pohľad, aby zistil, že sú zhodné – na farby mal oko. Bol to tento lak, a ak ho Eliot použil ako nápad, rozhodol sa, že ho bude akceptovať a lak nedá zmazať.

Prejav úcty k jeho poslednej práci? Tiborovi zovrelo hrdlo, musel sa oprieť o stôl, lebo sa oňho pokúšali mdloby. Snažil sa nemyslieť na šopu, sústrediť sa na prácu, ale niekedy to bolo nad jeho sily.

Makali celý deň až do noci a dostali sa až na prah finále.

„Stačí, ide sa domov! Ostatné dorobíme ráno a po obede môžu ísť hotové výrobky do veže k majiteľke,“ rozhodol Tibor a všetci jeho rozhodnutie kvitovali. Už skapínali od únavy, no nereptali, veď za túto robotu im na účte naskočí suma, za ktorú ich rodičia musia chodiť do fabriky pol roka. Niektorí rok.

Tiborovi zazvonil telefón.

„No?“

„Zolo.“

„Ahoj.“

„Idem po teba. Doktor sa chce stretnúť.“

„Nie,“ Tibor položil.

Celý deň bol medzi svojimi návrhmi, figurínami, priateľmi, kamarátmi, spolupracovníkmi, látkami, farbami, krásou, ladnosťou a eleganciou – bol vo svojom živle. Nechcel si prvý deň po šoku pokaziť ďalším šokom. Nechcel na šopu ani pomyslieť, nevošiel by do nej, nevedel si to ani predstaviť.

Všetkých vyhodil, pozamykal, uložil sa na diván vo svojej kancelárii a umorený krásnou tvorivou prácou zaspal tak, ako bol, v rifliach a tričku.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024