44
Domov sa vrátili po polnoci, už nechceli buntošiť a ľahli si spať pokojnejší než včera.
V stredu ráno zavolal Zolo Doktorovi, že by sa mali stretnúť.
„Teraz?“ spýtal sa ospalý Doktor – evidentne netušil, koľko je hodín.
„Prídeme večer o deviatej, po robote.“
„Fajn, čakám vás.“
Neklamal, tešil sa na nich. Zaviedol ich rovno do šopy. Sadli si skoro presne tak ako na konci leta pri delení koristi.
„Daj!“ Doktor natiahol ruku k Zolovi, očakával igelitku plnú peňazí.
„Počkaj, veci sa trochu skomplikovali…“
Doktor mal rád svoju drevenú kôlňu. Pôvodne bola veľká, teraz iba ošarpaná. Nedalo sa v nej pohnúť, lebo predošlý majiteľ ju zapratal všakovakým haraburdím – všetkým možným z dreva aj zo železa. K premene kôlne na domáce šrotovisko prispel aj Doktor, aj on priložil ruku k dielu a nanosil do nej, čo potreboval. Všetko, čo potreboval, malo rúčku alebo porisko a nástroje si poschovával tak šikovne, že iba on vedel, z ktorej kopy trčia.
Keď zaznelo slovo skomplikovali, siahol za seba a odrazu sa mu v ruke zjavil dlhý mäsiarsky nôž. Aby bolo jasné, že tým nechcel povedať nič zlé, palcom prekontroloval ostrie a začal sa s nožom nenútene pohrávať.
„Hovorím počkaj,“ nástojil Zolo a s nevôľou sledoval, ako sa nôž v rukách profíka odborne zvŕta.
Doktor chcel prejaviť dobrú vôľu a zapichol nôž do debničky pred sebou. Trasúca sa rukoväť ostala pár centimetrov od svrbiacich prstov.
„Máš peniaze?“
„Nie, ale mám vysvetlenie.“
„Vysvetlenie? Čo sa dá za to kúpiť?“
„Ani my nemáme peniaze. Nikto nemá peniaze. Ukradli nám ich.“
Čakali všeličo, len nie to, že sa Doktor zasmeje ako na dobrom vtipe.
„Čakal som od vás všeličo, ale že ma pobavíte takýmto dobrým frkom, to nie. Toto má byť to vysvetlenie? Alebo má toto vysvetlenie ešte nejaké vysvetlenie?“
Začali celkom dobre, zatiaľ krv netiekla. Doktor bol na túto pokročilú hodinu nezvyčajne triezvy a vtedy sa s ním dalo debatovať. Zola štvalo iba to, že rukoväť má tak blízko poruke a že ju stále kontroluje. Nebol si istý, či by v kritickej situácii stihol vytiahnuť pištoľ, lebo Doktor bol na nože majster, najlepší, akého v base spoznal.
Rozhodol sa ignorovať rukoväť a sústrediť sa na slová, lebo od jeho argumentácie teraz možno závisel ich život – zdravie a sloboda určite.
„Pamätáš sa, ako sme tu sedeli v lete a uvažovali, kam schovať peniaze? Tibor našiel riešenie a ty si s ním súhlasil, aj tebe sa páčilo. Ešte si aj z tamtej kopy vydoloval kovový kufor a pomáhal si nám ho naplniť.“
„A…?“
„Ukázalo sa, že sme podcenili nepriateľa – jeden z Tiborových spolupracovníkov sa vyfarbil ako hyena. Odsledoval Tibora, zistil, kde má skrýšu, a peniaze ukradol.“
„Spolupracovník?“ Doktora začal príbeh zaujímať.
„Presnejšie, majiteľ salónu. Nejaký Eliot Briezka.“
„Odsledoval?“
„No…“ Zolo zaodŕhal, lebo teraz sa blížili ku kritickému bodu.
„Nemohol ho odsledovať, veď…“ Doktor sa zarazil, lebo pochopil.
„Keby si nechcel stále viac a viac peňazí a Tibor by nemusel loziť do skrýše, tak…“
„Tibor, kedy tam boli peniaze naposledy?“
Zolo vedel, že je zle, nezožerie im všetko, čo mu naservírujú.
„Naposledy pred mesiacom.“
„Ale ja som za posledný mesiac nič nepýtal,“ usmial sa na Zola a potom na rukoväť.
„Dobre, dobre,“ Zolo zdvihol ruky, akoby sa vzdával. „Máš pravdu, aj ja som potreboval zálohu na taxík, otcovi sme kúpili malotraktor a…“
„Takže ste chodili do trezora poza môj chrbát, brali ste z našich spoločných peňazí, nič ste mi nepovedali, a teraz máte ešte aj tú drzosť, že chcete všetko hodiť na mňa?“
„Nie, to nie, nič na nikoho nehádžeme, iba vysvetľujeme. Dobre, priznávame, bola to chyba, ale už sa stala.“
„Bola to veľká chyba, Zoli, toto sa kamarátovi nerobí.“
„Doktor, zobrali sme si iba zo svojho. Tvoj podiel ostal nedotknutý…“
„Tak mi z neho trochu dajte.“
„No, pochop… nedotknutý… teda z našej strany ostal nedotknutý, my sme si brali iba zo svojho, zo strany zlodeja ostal… ukradnutý.“
„Skrátka, prachy sú preč.“
„Sú.“
„Ukradol ich ten váš Emilio.“
„Eliot.“
„E…
