7
Riaditeľ urobil gesto, ako keď feudál prepúšťa vazala, a Kamila zavreli na samotku. Dvere pleskli ako obrovský gong a Kamil pochopil, že ring voľný sa začal.
Išlo o čas a o to, ako ho dokáže využiť súper. Tromfy boli na ich strane, lenže sa prepočítali. Ringo a Peso boli príliš tvrdí a vydržali všetko. Peso to napokon zobral celé na seba, ale to sa Kamil dozvedel až o pol roka, keď k nim preradili trestanca z väznice, kam ich eskortovali. Kam sa podeli jeho výpočty, už nikdy nezistil. Malyzver sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že by sa mal vrátiť na celu sám, a prehltol nožnice. Asi chcel lyžičku, ale na ošetrovni nič lepšie nezohnal a obanoval. Kým ho otvorili, vykrvácal.
Prvé Vianoce v base strávil Kamil vďaka direktorovej náklonnosti na samotke. Malá úzka cela s mrežami vloženými pred oceľové dvere a aj pred okno. Keď vchádzal bachar dnu, nahnali Kamila do rohu k tureckému záchodu a mrežu zasunuli. Ostal v miniklietke s pôdorysom toalety, ale bez súkromia, ktorú táto miestnosť za iných okolností poskytuje. Ešte musel dávať aj pozor, aby nestupil do smradľavej diery. Až potom vošli, urobili filcung, skontrolovali mrežu pri okne, či nie je napílená, a odišli. Dvakrát denne, občas aj v noci. Až keď mechanizmus z chodby mrežu odsunul, mohol Kamil opustiť zamrežovaný záchod a sadnúť si na posteľ. Bola priskrutkovaná k podlahe, presne ako stolík a stolička. Všetko zvarené dovedna a pevne priskrutkované. Spočiatku sa čudoval, prečo, ale ako bežal čas…
K oknu sa dostal iba na meter a von nedovidel. Sklenené žalúzie z drôteného skla iba prepúšťali svetlo, ale perfektne bránili oblaky aj celý vonkajší svet pred dotieravými pohľadmi muklov.
Nešlo mu do hlavy, prečo jeho predchodca nechal v smradľavej diere záchoda plastovú fľašu od minerálky. Na samotkách až tak teplo nebolo, aby ju musel chladiť. Kamil fľašu vybral, otvoril, opatrne privoňal… iba čistá voda! Lakomec vyslopal všetku minerálku, nenechal mu ani hit a aby ho vytočil, dolial mu iba obyčajnú vodu. Vylial ju a fľašu pripravil k dverám na vyhodenie.
Večer, keď väznica stíchla, to začalo. Najprv iba tichučké škrabotanie, potom piskot, potom dupot tisícov nôh… Kamil sa oprel na ľakťoch a napínal uši. Zdalo sa mu, že škrabot prichádza odvšadiaľ, aj zo stien, aj… najviac z rohu s dierou. Prižmúril oči, ale v sliepňajúcom svetle modrej požiarnej žiarovky nič nevidel. Z postele mal zlý výhľad. Keď sa upriamil na miesto, kde tušil dieru, obraz sa mu rozmazal, ale keď pozrel kúsok bokom, zbadal malú ušatú hlavu, vrtké fúziky vibrujúce vzduchom a ušká ako od Matela.
Vyskočil, cestou zdrapol fľašu, zahnal sa a zreval: „Kššššc!“ Fľaša bola ľahučká a neublížila by ani dojčaťu. Kopol smerom k vyvaleným očkám, ale zvedavý hlodavec sa iba drzo rozhliadal, čo by ukradol a zožral. Kamil zatiahol splachovač a k železnej rúre trčiacej zo steny ako nepodarený penis priložil hrdlo fľaše. Kým ju naplnil, potkan sa vysúkal z diery, zodvihol nozdry a zavetril. Pochopil, že Kamil je chudobný ako kostolná myš, zmiloval sa nad ním a zaliezol späť do diery. Improvizovaná zátka z umelohmotnej fľaše ho nasledovala. Väzeň si vydýchol. Škrabotanie pokračovalo celú noc, fľaša sa párkrát nebezpečne zapotácala, ale svoj účel splnila a Kamil sa ako–tak vyspal.
Ráno sa otvorila bufetka na dverách a cez okienko mu podali raňajky.
„Máte tu potkanov!“ sťažoval sa Kamil dvom gombíkom a kusu zelenej uniformy Viac nevidel a anonymný dozorca sa iba zarehotal.
„Ty ich tam máš! Okrem toho, nikto nám nedoručil žiadny rozsudok a nevieme, kedy ich máme prepustiť… tak to majú asi doživotne… ešte nejaké sťažnosti?“
„Nie… iba… aspoň jednu vychádzku…“
„Si na samotke, debil…“
Po týždni začal spievať. Spieval hlasno a falošne… o čo falošnejšie, o to hlasnejšie, ale tu sa mohlo, tu mu nikto nič nepovedal, boli na to zvyknutí.
Po dvoch týždňoch dostal prvý záchvat zúrivosti. Lomcoval posteľou, ručal ako býk a z úst mu kvapkali sliny. Už vedel, prečo bolo všetko privarené.
Po troch týždňoch…
Po Novom roku…
