MAREC 1992
Prvý deň mesiaca. Ešte tri...
„Čo to piješ?“ spýtal sa ráno Burger Váňu, sotva sa kancelária naplnila detektívmi.
„Mrkvovú šťavu. Je vynikajúca na žalúdočné vredy, daj si,“ a podával mu pohár.
„Díky... ja už vredy mám, daj si ty.“
Váňa sa nedal znechutiť a naozaj sa napil. Slastne zamľaskal, odhryzol si z kabanosu a po chvíli sa zasnene spýtal kolégia.
„Chlapi... akosi sa mi začali páčiť mladé baby... čím to bude? Ide na mňa jar?“
„Nie, kríza stredného veku, ‘ osolil ho Krauz.
„Kríza... kríza... Do kdu aj s krízou! Keď sa mi páčili v dvadsiatke, to bolo čo?“
„Puberta... oneskorená,“ dorazil ho Canis.
Hanzel sa iba natiahol na stoličke a ruky si zopol za hlavou. Príma, takto si predstavoval začiatok pracovného dňa. Chlapi sa rehotali a Váňa hundral.
„Chujenci... každý sa ráno naláduje vtipnej kaše a ja si nemám s kým ani seriózne pokecať... banda jedna vygumovaná...“
Dvere sa rozleteli a vpochodoval trpaslík.
„No... už ti ide komplic, móžete si hrkútať... duo!“ ešte raz si rypol Krauz a odišiel na záchod, lebo o chvíľu sa mali presunúť do zasadačky, kde si ako každé ráno rozdeha rajóny a pôjdu v plnej sile hľadať chlapa, ktorý sa z nepochopiteľných dôvodov odmlčal na tri štvrte roka. Napriek tomu ho stále hľadali.
Stál na toalete a v meravom záklone vytláčal včerajšie pivo. Pristúpil k nemu a chvíľu stáli mlčky rameno vedľa ramena. Potom nesmelo prehovoril:
„Richard... ja by som... sa potreboval s tebou o niečom... poradiť...“ bol to mladší kolega a tiež nastupoval do rannej smeny.
„Čujme...“
„Fu...“
„Tak poď do fajčrohu, dáme po jednej.“
Pripálil mu a chalan akoby previnilo sklonil hlavu. Potom sa nesmelo ozval.
„Vieš... ako sme sem celú jeseň... a aj zimu vláčili ksichty, čo sa hoc len pristavili pod nejakým oknom v centre mesta...“
„Viem!“
„Tak... aj ny sme mali jedného... Cigána. Bob to v ten deň... tú noc, keď zabili tú prostitútku. Vypočuli sme ho... to áno, ale prišla tá vražda a čo malo ruky-nohy utekalo na miesto činu a... no... my sme ho pustili a išli sme tiež. Ja som bol štyri mesiace v nemocnici, po nehode, památáš?“
„Památám, pretláčal si sa s električkou... v žiguláku, čo?“
„Presne! Nedávno som si prezeral spis... po návrate, aby som si oživil miesta, kedy som pauzoval a... narazil som aj na moju správu z toho obdobia. Ten chlapík nebol dorobený a nikto mu nepreveril alibi a... tvrdil, že bol srať v jednom dvorčeku, kde nazízal do okien, a ani tam sme neboli, iba sme zatelefonovali do hotela, či tam naozaj robí, a... jednoducho, niečo mi tam nehrá.“
„A... čo ja s tým?“
„No... na konci výsluchu, než sme ho vykopli, som mu dovolil fajčiť. Veď to poznáš, dáš im napiť a máš odtlačky, dáš im cigaretu a máš vajgel aj so slinami,“ chalan zalovil v náprsnom vrecku a vybral obálku. „Na! Možno sa ti ten vajgel zíde...“ zadusil cigaretu a odišiel.
Krauz mal ešte tri šluky, a tak v pokoji dofajčil. Obrátil obálku a na rube si prečítal ceruzkou napísané meno a nacionálie...
Krauz sedel za stolom a nech tú prekliatu obálku položil kamkoľvek, po chvíli mu na ňu aj tak padol zrak, či sa mu to páčilo, alebo nie. Skúsil vybaviť pár telefonátov, skúsil prelistovať posledné výpovede predvedených osób, skúsil... no nech skúsil čokoľvek, nakoniec mu aj tak skončila v ruke a iba hľadal ďalšie vhodné miesto, kam ju zašiť.
„Do prčíc!“ naštval sa a vybehol na dvor. Odviezol sa do labákov a prvému biológovi, čo sa mu priplietol pod nohy, ju doslova nanútil.
„Kedy?“
„Ponáhľa to?“
„Ako vždy...“
„No... musím ho naložiť, zistiť čije vylučovateľ antigé. nov do slín, potom stanoviť krvnú skupinu.., podskupiny... zavoláme si...“
„Budeš na tom robiť hneď?“
„Nie, už mám rozrobené...“
„Hneď! Prosím ťa!“
„Ste zmrdi... banda vraždárska...“
Krauz odišiel, ale z kancelárie sa nepohol. Niečo mu hovorilo... niečo mu našepkávalo, že keď sa šíastie unaví, musí sadnúť... hoc aj naňho! Canisovi sa vyhovoril, že s ním dnes do terénu nemôže ísť, lebo má neodkladnú individuálnu prácu...
„Je blond, alebo b…
