Beštia (Dominik Dán)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

JOL 1991

Muž jej tresol ešte jednu a keď pristála na posteli, zbostne sa na ňu osopil. „Tak dáš, alebo nie?“ „Fakt už nemám! Posledné si vzal včera.“ „Neklam! V plechovici si mala ešte tri stovky!“ „Tak sa tam pozri!“ „Načo tam budem pozerať, keď si ich schovala! Nič si nekupovala a nie sú tam, už som sa pozeral! Schovala si ich! Navaľ... lebo...“ pomaly k nej pristúpil a sediac na posteli schytala ešte jednu. Roztiahla sa, aká bola dlhá, a hlavu si zabalila do vankúša. Nepomohlo. Vzal jej ho a prinútil ju vstať. Chvílu s ním bezmocne zápasila. Bol silnejší... ale to vedela už dávno. „Tak dobre... prestaň!“ v predklone s vykrútenou rukou žobronila o milosť, pretože bolesť sa dá znášať iba po určitú hranicu. Otvorila skriňu a z kôpky košieľ vybrala bankovku. „Na!“ „Aj druhú!“ „Ani bohovi, to máme na druhý týždeň! Zasa všetko preslopeš a ja už toľko žranice nevynesiem... nechcem dopadnúť ako minulý mesiac! Tri dni sme nemali... a keď si hladný, si besný!! Bolí to!“ „Daj a nepi...!“ nestihol ani dopovedať a bola vonku. Bleskovo schmatla zvyšné bankovky a vybehla tak vrtko, že nestihol ani zareagovať. „Šak počkaj...“ zašomral, stovku zastrčil do vrecka starých nohavíc a vybral sa do neďalekej krčmy na pivo. Bolo horúco, leto zúrilo v plnej sile a tá krava by nedbala nechať ho zdochnúť od smädu. V jednom mala pravdu, teraz už toľko nenosila. Z reštaurácie ju vyhodili... keď na to prišli, a v hoteli sa nedalo. V poslednej dobe to trochu preháňala. Odpadu bolo čím ďalej tým menej, a tak občas zašla aj do mrazáku... majiteľ reštaurácie vyvádzal ako zmyslov zbavený, vraj zavolám políciu, to treba vyšetriť!! Blbec, kvôli jednému kurčaťu! Aj tak mala šťastie, že ju iba vyhodil. Zobrali ju na nové miesto, ale keby sa matka neprihovorila, boli by hotoví! V hoteli to nebola žiadna sláva, ale aspoň priniesla nejakú korunu a občas aj rezeň, ale naozaj iba občas. Bob ich tam veľa... takých. Staré zlaté časy sa minuli a pretlkali sa stále ťažšie. V krčme si objednal pivo. „Choď do riti, už si dlžný dve stovky!“ „Mám! Teraz mám, pozri!“ „Tak choď k výčapu a vyrovnaj sa... potom ti dám!“ Zašiel k výčapu a chcel... „Choď do riti, už si dlžný dve stovky!“ „Mám! Veď preto som prišiel! Vyrovnať sa!“ „To je má reč... to máme...“ výčapník zalistoval v premočenom zošite a vyštekol „... dvestodvanásť osemdesiat!“ „Nóó... teraz ti dám stovku...“ výčapník lačno chňapol po bankovke a ukryl ju do bezpečia, „... ale jedno mi... neondej sa, jedno mi prirátaj na futro.“ „Na... a zmizni!“ Muž sedel v rohu terasy na okraji obrovského kvetináča so zvädnutými tujami a popíjal. Chlipkal pomaly, pretože na viac nemal. Kvetináče boli prirazené k sebe a mali tvoriť improvizovanú ohradu okolo letnej záhrady. Chlapi na to kašlali a chodili krížom a olamovali mladé tujky, ktorým osud nedoprial dospieť. Muž sedel a sliedil. Všetkých poznal a... všetci poznali jeho a dávali si na peňaženky pozor. Žiadny cudzí ksicht. Partia robotníkov v rohu dojedla, zaplatili a pobrali sa po robote. Muž nebadane vstal á predbehol čašníka. Z dvoch nedopitých pív si odhal do svojho a hneď mal plné! Zahrabal v popolníku a našiel dva ohorky... no prosím, takto plytvať! Na každom aspoň štyri šluky! Vrátil sa na miesto a labužnícky pofajčieval. Miesto po robotníkoch obsadila partia výrastkov. Horúčava ako v pekle a oni v čiernych kožených vestách, samé kovové cvoky a retiazky, na nohách vojenské kanady, aspoň že boji slušne ostrihaní, tak po vojensky, nakrátko... „Hééj! Drbino... päť pív!“ Čašník sa pomaly otočil a neveriac vlastným ušiam k nim pomaly a vyzývavo podišiel. „Tak aby bolo jasné, chlapci tu sa hovorí pán hlavný a... čo sa toho piva týka, ukážte mi najprv občianske preukazy. Mám dojem, že osemnásť nemáte ani dokopy!“ Jeden z kraja vstal a vrazil mu. Perfektný hák priamo na bradu. Čašník odletel a zvalil dva stoly. Pár štamgastov prišlo čašníkovi na pomoc, ale keď smradi vytiahli nože, cúvli. Padlo pár výhražných slov a radšej im dovolili popreskakovať kvetináče a odísť. Všetkým sa uľavilo, mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Iba čašník soptil, vraj, debili zbabelí, pár výrastkov s mliekom na brade a necháte ich ujsť. Ale chlapi videli aj niečo inšie, nielen mlieko. Videli vyskakovačky dlhé ako detská ruka a... okrem toho, prišli na pivo, a nie do ringu. A hubu mal rozbitú čašník, nie oni... aspoň bude chvíľu dohievať po čiarku a svižnejšie roznášať. Pomohli mu vstať, pohľadali zlatú korunku zo štvorky vpravo dole a poutierali krv z tváre. Muž sedel a sledoval, ako sa čašníkovi rinie červená farba z nosa a z rozťatej pery. Kým sa váľal, farba mu postriekala tričko, zafarbila krk aj líca. Zopárkrát sa spakruky utrel a predlaktia vyzerali, akoby pomáhal na zabíjačke. Potom... zafúkal vetrík. Vôňa čerstvej krvi mu vyrazila dych, pocítil známe mravčenie v zátylku, pred očami sa mu zatmelo a... vedel, že je zle. Prisadol si vedľa neho. „Tie kvetináče sú akési nepohodlné...“ Žiadna odpoveď. Muž sústredene hľadel na dno pohára a bál sa čo i len pohnúť. Ani na pivo už nemáš...“ Muž zaryto mlčal, kŕčovito privieral oči a čakal. aj tá tvoja krava ju má akúsi chorľavú... cítiš to nepríjemné svrbenie po každom čísle? Radšej ju už ne... ozaj, kedy si ju spravil naposledy? Čo? Ani nepamätáš, však! Štípe ťa, néé? Svrbí! No... kámo, ide to s tebou dole kopcom. Tri mesiace som ťa nechal, aby si ukázal, čo vieš, a zisťujem, že to nie je žiadna výhra! No nič, ešteže máš mňa! Vrátil som sa a dáme to do poriadku...“ „Prosím ťa, odíď!“ Ale čo?! Mám odísť? To naozaj chceš? A čo prachy? Ponúkam ti prachy na pivo a na borovičku a... aj na niečo výdatnejšie do žalúdka a ponúkam ti... babu, akú len chceš a... chceš, či nie? A moc! Ponúkam ti moc! Môžeš rozhodovať nad životom a smrťou, môžeš vládnuť!!! Môžeš sa naširoko rozkročiť, rozohnať sa a... vládnuť im!! Môžu žiť, alebo zomrieť, a rozhodovať budeš ty! Už si zabudol na ten pocit? Pocit víťazstva...“ „Prosím ťa, odíď! !“ „Prachy, zlato, moc, baby... a ja mám odísť? Počúvaj, prešiel som sa po meste, okná sú pootvárané dokorán celú noc, baby iba v ľahučkých košieľkach, spotené, lesklé, voňavé a... móžu byť aj voňavejšie, vieš už, ako sa to robí, nie?!“ „Prosím ťa, odíď!!“ zopakoval muž, odložil pohár, vstal a konečne otvoril oči. „Hej! ... ti šibe, alebo trpíš samomluvou?“ oboru sa na neho jeden od krajného stola. Muž už nepovedal ani slovo. Zamieril na zastávku autobusu.., do mesta.

„Trinásteho sa na dovolenku nenastupuje!“ povedal Váňa už aspoň desiatykrát a aby dodal proroctvu vážnosť, zagestikuloval rukami a odhryzol si z tlačenky. Košeľu s krátkymi rukávmi mal prepotenú durchom durch a smrde! ako po nočnej, hoci práve skončilo ranné rozdelenie do zamestnania. „Slepá závisť!“ skonštatoval Krauz a snažil sa nevšímať si ho. „Nie! Závisťje to, čo vidím v Otových očiach! Chce ma pripraviť o tento kúsoček tlačenôčky, čo mi drahá pribalila na cestu, a nevie, ako na to!“ ohradil sa Váňa a vypľúval kúsky rozžutého mása po stole. Hanzel zložil noviny, prekvapene si ho premeral a znechutene zavrtel hlavou. „Si okašlaný aj s číslom topánok... a nežer toľko! Ten kúsoček tlačenôčky by vystačil vietnamskej dedine na mesiac! Kto to má s tebou vydržať... celý deň v tej horúčave... v aute?! Ale to ti hovorím, jeden jediný prd a ideš peši! Včera si zožral sedem vajec natvrdo a večer sa mi točila hlava ako po otrave sírovodíkom. Nežer už... ty tchor!“ A opäť sa začítal, lebo aj tak vedel, že si nepomôže. Váňu by od tlačenky nezahnal ani buldozér. „Čo hovorím... slepá závisť! Toto je ozajstná slepá závisť, a nie ja tebe, Riško môj milený! Tebe ja nemám čo závidieť! Tebe ja môžem povedať iba jedno, na dovolenku sa trinásteho nenastupuje, to je čistá volovina!“ „Prečo, veď nie je piatok?“ „Piatok-nepiatok, trinástka prináša smolu a basta!“ „Kecáš! Závidíš, že ty už máš po a navyše ti celý čas pršalo, a ja sa zajtra zbalím... naložím ženičku... svoju... do autíčka a tradááá! Slnko svieti, voda láka...“ „Postavme si snehuláka... to poznáme!“ nedal sa Váňa. „Snehulák-nesnehulák, zajtra balím a padám a vy sa tu môžete aj schujiť... v tej horúčave!“ rozhodol Krauz a pokračoval v upratovaní stola. Nechcel odísť na dovolenku a nechať po sebe nevybavené spisy a resty, čo by ho prenasledovali celé tri týždne. Mal rád poriadok a potrpel si na to, aby mu duševnú pohodu a oddych nekalila ani chmárka na služobnom obzore. „Máš pravdu,“ pritakal mu Burger, „nedaj sa posledný deň znervózniť, poupratuj po sebe a pekne sa rozlúč s chlapcami. Aj tak ti každý závidí, čo si budeme nahovárať?“ „Tak vidíš!“ Krauz otrčil bradu k Váňovi, ale ten iba rezignovane mávol rukou. „Tu čítam...“ prerušil ich podpichovanie Hanzel, zložil noviny, aby sa presvedčil, či ho počúvajú, a potom dóležitým hlasom profesora na prednáške pokračoval, „že sex vraždil. V Anglicku podávali pacientom s impotenciou nevyskúšané tabletky, a keď sa dostavila reakcia a oni to skúsili, dostali infarkt. Nie jeden, vraj už majú asi desať prípadov.“ „No a?“ nechápavo zatiahol Váňa. „No nič, ja len, že takú tabletku by som dal tornu nášmu... a po najbližšom čísle by sme mali pokoj.“ „Ale nám ide o to, aby sme ho chytili, a nie aby sme mali od neho pokoj,“ namosúrene zareagoval Krauz, hoci si svátosväte prisahal, že dnes nebude do ničoho zasahovať a nič riešiť. Chcel ísť na dovolenku, už to potreboval a jeho žena Sylvia ešte viac. „Správne!“ zasiahol Burger, pretože tušil hádku a ani on nemal dnes chuť nič riešiť. Obzvlášť nie škriepky medzi chalanmi. „Ale... čo sa sexu týka... to je vám vec ošemetná, však, Váňa!“ prihral nahrávku nenažrancovi, lebo od neho očakával viac zmyslu pre humor než od vystresovaného Krauza. Predbehol ho Hanzel. „Ozaj, Váňa, a funguje to aj s takým pupkom? Nezabudol si to ešte?“ Váňa prehltol, hlboko sa zamyslel, bradu si oprel o palec a ukazovákom si jemne trel líce. Potom si zafilozofoval. „Chlapci, so sexom je to presne ako s bicyklovaním! Nedá sa to úplne zabudnút‘. Chce to iba z času na čas si zajazdiť... a občas premazať.“ Opol štvrtej odišiel Krauz na dovolenku. Doma ho už netrpezlivo čakala Sylvia a dve dcérky. Sylvia mala hlavu zabalenú v teplej šatke a opuchnuté líce svedčilo o tom, že si zubára nechala na poslednú chvíľu. Richard bol rád, že sa vůbec odhodlala, vybrať sa do sveta s takou dierou by bol nezmysel. „Bolo ti to treba? Kedy som ti hovoril, aby si si to dala spraviť? Teraz to máš celé rozvŕtané...“ „Nemám...“ „Vidím...“ „Nemám... on mi ho vytrhol!“ „No... zbohom! A v takomto stave chceš ísť autom dvesto kilometrov... prievan... natriasanie... ja by som ťa!!“ „Kvôli mne sa nestrachuj, ja ti dovolenku nepokazím... ja teda určite nie!“ „A hádam ja!!? Už som odtiaľ vypadol a neuvidia ma skôr ako o tri týždne!! Ani počuť nechcem o vraždách a o vraždení...“

Muž sa prešiel mestom a iba tak zabíjal čas. Zotmelo sa. Čakal. Chodil, snoril a čakal. Odviezol sa na železničnú stanicu, jeden známy z videnia mu zaplatil fľaškové a mal aj čo fajčiť. Potom prišla železničná polícia a upratovala pred hlavným vchodom... radšej sa zdekoval. Poďakoval a zamieril pozdIž električkovej trate dolu ulicou. Odrazu ju začul. Starý trojposchodový dom omotaný lešením čakal na nový kabát. Vchod a byty vľavo aj vpravo. Tri poschodia... vyšlo mu šesť rodín. Veľa, to je veľa... veľa svedkov... ale ten hlas, ten HLAS!! Spievala prekrásnu pieseň o Bohu a o jeho láske k deťom a o tom, že každý má dvere otvorené k jeho milosti a každému, kto požiada, bude odpustené, len nech sa nebojí vojsť do kráľovstva nebeského a vyprosiť si milost a večné...

Tak vošiel. Neprosil.

O uličku vyššie preskočil plot a zadnými dvorčekmi, ktoré sa v starých štvrtiach opierajú o seba spoločnými prehnitými múrmi zamieril za jej hlasom. Prehupol sa cez murivo a skoro skolaboval. Len-len že neskočil priamo na ňu! Sedela v prízemnom okne a hrala na gitaru. Veľmi precitene a úprimne spievala o Bohu a možno aj... Bohu samému, ťažko povedať, už sa to... nikto nedozvie. Skočil späť a napäto počúval, či mu zmena rytmu nenaznačí, že ho zbadala. Spievala ďalej akoby nič. Schoval sa za smetiaky a v zatuchnutom smradľavom kúte sa posadil na zdemolovanú stoličku s tromi nohami. Keď k nemu prehovoril, myklo s ním ako po náraze autobusu.

„Správne! Kam by sme chodili, keď máme všetko, čo potrebujeme, takpovediac priamo pred nosom. Ako na dlani! Dobrá voľba, musím ťa pochváliť. Mladá... voňavá... ešte ťa svrbí?“ „Strašne...“ „Tak vydrž, už to prejde...“ Muž nemal čo fajčiť, a tak pevne zopäl ruky a pritlačil ich kolenami. Potom spravil niečo, čo ho samého prekvapilo. Či to vyprovokovala tá poloha rúk... alebo pieseň... nevedel. Zodvihol hlavu k nebu a povedal: „Bože... zmiluj sa...“ HLAS znechutene odstúpil a nechal ho v tom samého. Druhý hlas spieval ľúbeznú pieseň o láske k blížnemu a o Božom odpustení.

Krauz nespal a staral sa o manželku. Večer prišla horúčka a opuch sa zväčšil. Krátko po polnoci dorazili na pohotovosť a vyčistiť ranu, uvoľniť hnis a slušne poďakovať znamenalo stratiť iba dve hodinky z nočného spánku. Pre Sylviu to bol tretí pôrod a Krauz bol zvyknutý, tak čo? „Aj tak pôjdeme! Do rána to prejde!“ trvala na svojom zanovitá Sylvia a odhodlane pochodovala po kuchyni. Pri otočke drgla lakťom do digestora a dlaň pritláčajúca šatku na ubolené miesto nešetrne vrazila do líca. „Aúúú!“ zaúpela.

„Už je to lepšie, miláčik?“ spýtal sa zívajúci Krauz.

„Richard, preboha!!! Naozaj si myslíš, že ten, kto robí aúúú, to robí preto, že mu je lepšie!?“

„Prepáč, ja len... že ti neviem pomôcť a chcel by som...“ „Poďme radšej spat‘... aspoň ty sa musíš... trochu...“ rozhodla a zaliezli do pelechu.

Nepomohlo. O tretej si ju privinul na hruď a hojdal ju ako bábätko. O štvrtej s ňou premával z kuchyne cez chodbu do obývačky a naspäť. O piatej varil kamilky a repík a vyplachovali si ubolené ústa. O šiestej zaspala polospánkom umučených. O siedmej zazvonil telefón...

Muž sa dočkal a konečne stíchla. Ani piesne o láske a Božom požehnaní nemajú večné trvanie. Napokon stíchla. Svetlá do pochmúrneho dvora postupne zhasínali, ľudia vypínali televízory a ukladali sa spať. Koho boleli zuby, ten sa veľmi nevyspal, ale tí ostatní si pohodlne schrupli. Muž nie. Trpezlivo si mädlil dlane a napokon odhodlane vstal. Vykukol ponad múrik. Dvojkrídlové okno v prízemí bob dokorán. Baba nikde, Všade tma. Záclona povievala vo vánku, a z ulice zahrkotala električka. Kovový rachot zanikol v útrobách veľkomesta a rozhostilo sa ticho. Opatrne sa prehupol cez múrik, nehlučne dopadol pred okno a nazrel dnu. Spala. Gitara opretá v rohu izby. Skontroloval okná vedľa. Boli zavreté a cez záclonu matne rozoznal dres a stôl. Kuchyňa. Zahol za roh a hľadal niečo... niečo... aháá! Tam je! Pod lešením ležal meter lešenárskej rúry...

Tichučko zložil pár kvetináčov a opatrne prekročil parapet. Žena na posteli sa nespokojne pomrvila a niečo zamrmlala... iba tak, zo sna a iba tak, pre seba. Kopla nohou a neposlušná perina odhalila ružovú nočnú košeľu a... keď opäť pohodila nohou, zbadal zelenkasté nohavičky. V tom momente bol pri ňom. Hlas.

„Pomaly, opatrne, určite nie je doma sama... žiadny hluk, aby nám to vyšlo na stopro! Choď bližšie a poriadne sa zažeň, až do záklonu a potom... vlastne, čo ti mám vysvetľovat‘, už sme to spolu absolvovali toľkokrát... tak to teraz nepokazíme, však?“

Muž zavrčal.

„Dobre, dobre, tak ťa nechám... ale nepokaz to ako s tou maliarkou!!“

Muž pristúpil k posteli a lešenársku rúru zodvihol vysoko nad hlavu. Vzopäl sa na špičkách a koncom rúry zavadil o strop. Izbou sa rozľahol škripot skoro ako pri brzdení vlaku a žena sa pomrvila. Hlava preletela od ramena k ramenu a ostala nehybne ležať na vankúši. Ukázala mu dievčenskú tváričku hodnú anjela. Stuhol... v byte bolo ticho, vonku tiež, nikde ani živej duše... a tak udrel.

Anjelská tvárička sa trochu zmenila. Príliš sa mu to nepáčilo, a tak opät‘ udrel... Opäť udrel... Opäť udrel... Potom už nebolo treba.

Arogantným gestom odhodil staromódnu mäkkú perinu a vyhrnul jej nočnú košeľu až ku krku. Stiahol zelené čipkované nohavičky a hodil ich za seba. Pristáli na gitare a tlmene rozozvučali najhrubšiu strunu. Tichučké E zaznelo do noci a zbor archanjela Gabriela si zúfalo prikryl oči. Zúfalo zapišťala aj dievčenská dušička a trúby celého sveta sa rozozvučali na poplach... ale nebolo toho, kto by pomohol. Babka vo vedľajšej izbe bola hluchá.

Muž si rozopol nohavice prešíté v rázporku hrubým stehom a obnažil si prirodzenie. Keď sa ho dotkol, zaštípalo ho a do mozgu mu prenikla ostrá ihlica. Zdrapil ju za kolená, pokrčil ich a pritiahol si ju bližšie, krížom cez posteľ, tak ako to mal rád. V zátylku pocítil známe mravčeriie, pred očami sa mu zatmelo a tlmený naradostený Hlas mu netrpezlivo našepkával, aby už konečne strčil...

Potom sa na ňu zvalil...

Krauz zaspal krátko pred siedmou a chvíľu na to ho zobudil domáci telefón. Sylvia spala hlbokým toxickým spánkom po konskej dávke sedatív a nepohla sa, ani keď prudko vyskočil a zdrapil slúchadlo.

„Richard!! To som rád, že som ťa ešte zastihol...“

„Ja nie...“

doma! Zaútočil. Sviňa jedna. Je tu zase,“ Burger dychčal do telefónu a Krauz počul v hlase skúseného detektíva napätie začínajúceho eléva a bolo mu jasné, že... to, čo videli, a chcú, aby videl aj on, že to... že...

„Boha!! Mám dovolenku... chcem ísť na priehradu!! Sylvia ma zabije...“

„Richard, ale... ona... žije...“

Oporné rúry hrdzavého lešenia boli omotané zeleno-bielou páskou a nápis POLICIA mal odradiť všetkých okoloidúcich. Všetkých okoloidúcich priťahoval ako magnet železné piliny. Páska sa vinula cez dvor k hlavnej bráne a nejaký mudrlant ju uviazal o strom pri ceste, takže sa nedalo prejsť ani po chodníku. Diváci sa tlačili na ulici a zavadzali autám aj električkám. Niekto zavolal aj hasičov, vraj čo keby to lešenie... ale nespadlo, a ani sa nechystalo, a keďže chlapi v modrých mundúroch nemali čo robiť, tak zaplnili dvor, na ktorom sa takmer nedalo pohnúť.

Krauz prišiel vlastným autom, a keď sa snažil zaparkovať, dobehol k nemu policajt v uniforme a zreval na neho, až mu zaľahlo v ušiach.

„Človeče!! Ste normálny?!! My tu beháme od božieho rána, čistíme parkovisko, aby sem mohli vojsť hasiči a sanitky, a vy sa sem postavíte ako minister vnútra a čo?!! No čo?!!“

Chudák, reval tak, až mu unikal zmysel toho, čo chcel povedať. Bol zjavne vystresovaný a podľa počtu hviezdičiek na ramenách Krauz usúdil, že niečo podobné prežíva prvý raz.

Detektiv vystúpil, zabuchol dvere a nadychujúcemu sa chlapcovi ukázal odznak.

„Aj tak.., toto má ostať voľné...“

„Povedal kto?“

„Ja... neviem... taký v bielej košeli s čiernou diplomatkou...“

„Ten?“ Krauz ukázal na Burgera, ktorý práve vyšiel z domu.

„Ten!“

„To je môj šofér. Dal som mu na dnešnú noc voľno, a pozri, ako sa tu naparuje! Hééj... ty!! No ty!! Nechám si tu auto, jasné?!“ hulákal Krauz cez ulicu a gestikuloval na kolegu, ten ho zbadal a gestikuloval mu späť, aby neblbol a pohol si.

„No vidíš,“ povedal Krauz kolegovi v uniforme, „je to vybavené, tak sa neondej a stráž aj moje,“ a odkráčal k Burgerovi.

Bol od neho pár krokov a už jasne videl napátie v tvári, stres a prekvapenie. Žila, a to sa ponožkárovi ešte nestalo. Maliarka prežila tiež, ale to bolo niečo iné. Ona útok odrazila, ale tu bolo dielo dokonané a... sfušované, a to bolo nóvum!

„Richard... preboha... to je svinstvo... taká mladučká... kedy sa to už... skončí?“ objal ho okolo ramien a bol rád, že prišiel. Nebola to práca pre jedného. Ostatní z tímu síce tiež prišli, ale.., to sa mu nerátalo. Burger chcel Krauza a vedel prečo.

Nevošli do domu, ale zašli za roh na zadný dvor, a keď Krauz zodvihol hlavu, kam pozrel, videl iba policajtov. Lozili po lešení, prehľadávali strechy, vykúkali z okien susedných domov, tmolili sa po dvore a po záhradkách, bozili po murovaných plotoch a s roztiahnutými rukami balansovali, aby sa neskydli do záplavy odpadkov a záhradného bordelu. Chodili, lozili, snorili a hľadali... niečo... čokoľvek.

Burger mu ukázal otvorené okno v prízemí, krvou pofrkanú záclonu a odtlačok stupaje na parapete. Krauz si všimol jemný dezén. Potom bez slova prešli hlavnýrn vchodom do bytu, plačúcu babku a staršieho pána v kuchyni si nevšímali a zastali na prahu detskej izby. Všetci, čo boli na chodbe, úctivo ustúpili a nechali ich prejsť. Krauz drgol do dverí, nazrel a nosom vtiahol vzduch. Zohol sa a prezrel si prah, potom urobil krok a ostal stáť. Jeden krok stačil. Opät‘ sa nadýchol a konečne zacítil krv. Pomaly otáčal hlavu a fotografoval očami. Krv. Veľa krvi. Všade veľa krvi. Striekance na stenách a na záclone, odretá omietka na strope, krvavá perina na zemi, gitara a zelené nohavičky.., moment! Prečo by mali byť nohavičky na gitare? To má niečo symbolizovat‘, alebo sa.., hrá... alebo... Vankúš nasiaknutý krvou a pokrytý vlasmi. Raky už menili farbu a tmavli. Spod vankúša vytŕčala čierna ponožka, zjavne mužská. Na nočnom stolíku ležala Biblia a katechizmus pre pokročilých. Na opačnej stene reprodukcia obrazu Príchod Krista do Jeruzalema od neznámeho maliara. Pod ním ležala lešenárska rúra.

„Volá sa Helena a má dvadsaťdva rokov. Spieva v nedeľnej škole svátého Cyrila a Metoda dole na konci ulice a je členkou chóru kostola oproti. Pobožná, bez kontaktov na vagabundov, po nociach sa netúla... čistá duša, dalo by sa povedať. Včera večer spievala a hrala na gitare, susedia ju počuli do neskorej noci, okná sú stále dokorán, je horúco... Žije s babkou, o rodičoch zatiaľ nič nevieme. Babka je úplne hluchá. Skoro ráno prišiel jej strýko navštíviť matku a priniesol nejaké lieky a jedlo. Nikto mu neotváral, a tak zašiel do dvora. Okno na kuchyni bolo zavreté, a keď prešiel k vedľajšiemu, uvidel... uvidel... toto! Babka spala vedľa a nič nepočula. Zalarmoval suseda, je lekár, zavolali sanitku a previezli ju do štátnej... ešte žije, práve ju operujú, hlava je na maderu zreferoval v stručnosti Burger a Krauz iba prikyvoval.

„Videl si ju?“

„Nie, bola už v nemocnici...“

„Myslím... tú ponožku!“

„Videl...“

„Čierna... jedna čierna! Čo, doboha...?!“

„Nevieme... veď vieš.“

„Vajgle?“

„Plný dvor. Budú ich stovky.“

„Všetko vyzbierať, aj keby to trvalo týždeň!“

„Viem, nie?“

„Prepáč, Edo... ja len... aj ja som z toho v prdeli... Bože, to sa asi ani nesluší na takomto mieste,“ a radšej vyšli von.

Tam si zanadávali. Neboli sami. Už ich čakal Mayor a riaditeľ kriminálky. Jeden povedal kurva, druhý doboha a Burger si odpľul. Krauz sotva stojac na nohách nehovonl nič. Potom si to rozmyslel.

„Prečo ešte žijú?“ všetci traja na neho nechápavo pozreli.

„No... prečo ešte žijú? Stalo sa niečo, s čím nepočítal!“ Krauz prudko gestikuloval.

„Si jasnovidec?“

„Nic, sledujem, čo mi oči hlásia. Stolík je vylomený a zásuvky povyt‘ahované. Tam našiel trt makový, čo už len také vzácne môže mať dievča v stolíku? Ale ďalej do bytu nešiel, a pnitom vedľa spala babka, ďalší istý pich a možno aj pár korún navyše, ale nešiel! Ďalej nešiel. Vyhasiť dva ľudské životy na ubytovni mu nerobilo problém, a tu... prečo nie? A prečo nedorobil ani tú mladú? Čo sa stalo?“

Burger si zamyslene pošúchal strnisko.

Muž sa vzpriamil a v rozkroku mal pocit, akoby ho strčil do osieho hniezda. Ale stálo to za to! Už to potreboval... a tie vône!! Slastne sa usmial. „To by stačilo, teraz tie prachy, pohni... ešte sme neskončili!“ dobiedzal Hlas a muž mal sto chutí ho... ale poslúchol. Na stolíku ležali hodinky. Omega, prečítal si v slabom svetle fosforeskujúceho ciferníka. Vložil ich do vrecka. Pokračoval v zásuvkách, samé haraburdy. Skúsil skrinku, bola zamknutá, ale iba tak, takým jednoduchým zámkom, žiadny problém pre profíka. Nejaký zošit, asi denník... no nič, skúsime v obývačke...

Z dvora sa ozval mnohonásobný chichot, potom opitučké bľabotanie a piskľavý dievčenský hlas volal na ostatných, aby ju počkali kým sa vyčúra... „Bohatstvo, skoro som do toho spadla, tak čakáte ma, alebo čo, chuji!?“ a niekto jej podobným opitučkým hlasom odpovedal, aby si trhla, že idú ešte pootravovať to slušné dievča odvedľa, či by im nenaliala omšové, a všetci sa zborovo rozrehotali, lebo nápad to bol prenáramný!

Muž vyskočil z okna a preskočil múrik. V poslednej chvíli. Spoza rohu vyšla partia podnapitých výrastkov a zborovo vyrevúvali „Helenááá... Helenkááá... nalej omšové chladenééé... ak si ho potiahla, bude ti odpustenééé...“ a skúšali to na melódiu starej ľudovej odrhovačky, ale nepasoval im rytmus a tak sa rozrehotali. Zopár drobných kamienkov zacupotalo na okennú tabuľu.

„Ideme dovnútráá... vylez... lebo ideme za tebou...“

Muž sa ako mačka vyšvihol na ďalší múrik a zmizol v trne...

Stáli na chodbe chirurgického oddelenia a mladý asistentík, jediný, kto bol ochotný s nimi komunikovať, im vysvetľoval, že nič nevedia. Zatiaľ nič konkrétne nevedia.

„Ležala tam príliš dlho a nastal opuch mozgu, stratila veľa krvi.., je zázrak, že ešte žije. Prognóza je veľmi zlá, ventilujeme, EEG vykazuje známky fatálneho poškodenia mozgu... či to prežije, nevieme... to vlastne nevie nikto!“

„Nám ide o zranenia, môžete nám ich popísať?“ „Tri defekty na pravej strane hlavy, jeden vo vlasovej časti, jeden roztrhal ušnicu a jeden zlomil sánku a vyrazil jej prakticky všetky zuby vpravo. Má trieštivú zlomeninu lebky, zakrvácanie pod mäkké pleny mozgu, opuch...“

„Robili ste výter? Potrebujeme vzorky!“ „Výter? Mozgu? To sa nerobí... aspoň som ešte nepočul...“ „Z pošvy!“

„To nie... nikto nám nič nepovedal... ale... to asi nepôjde!“

„Tak nás zoberte k primárovi.“

„Primár tu nie je... je na sympóziu...“

„Tak nás zoberte k tomu, kto ho zastupuje!“

„Doktor Veselý.“

„Výborne, poďrne za doktorom Veselým!“

„Ten tu nie je, je na porade lekárskej komory..“

„Ale niekto to tu vedie, nie?“ Burger už strácal trpezlivosť a Krauz ju dnes ani nemal.

„Iste, doktor Malachovský... prvý chirurg...“

„Tak poďme... ten je kde?“

„Operuje.“

„Tak viete čo, máte diplom?“

„Mám!“

„Tak ste lekár!“

„Som... ale... iba asistent... ešte nemám atestáciu...“

„Na to, čo potrebujeme, ste atestovaný až-až, poďme!“ „Páni... ale... to... nejde, nejaký papier, povolenie... žiadosť!“

„Papierov vám neskôr dodáme štyri prdele, ale teraz sa pohnime, nech tam niečo nájdeme!“

Večer sa zastavil doma. Sylvia trochu odpuchla, horúčka jej klesla. Meravo civela na televízor. Na pozdrav nereagovala. Deti už spali.., tak si ľahol aj on.

Vyrazili o deň neskôr, ale napokon mu odpustila a sama uznala, že s vytrhnutým zubom nemohla cestovať, a on aspoň stihol dozrieť na ohliadku miesta činu a zistiť si základné informácie, ktoré ho mimoriadne zaujímali. Tri hodiny v aute mu ubehli tak rýchlo, že ani neregistroval, kde presne sú. Decká vzadu výskali, Sylvia s hlavou v šatke ani nepípla a on bol mysľou v práci. Na konci diaľnice ho čakal kolega z okresného mesta, zvítali sa a o pol hodiny už vykladali batožinu a nosili ju na prvé poschodie prekrásnej chatky pri priehrade so štrkovým dnom a modrastou vodou vyhriatou na dvadsaťpäť stupňov. Na prízemí ostal domáci pán s manželkou a ako každý rok hneď v prvý deň spoločnej dovolenky urobili nehoráznu opijáš párty. Sylvia dezinfikovala boľavé ďasná becherovkou a Richard iba mlčky pil jedno chladené za druhým a mysľou bol vzdialený dvesto kilornetrov. Ráno vyhodili decká k vode a každý sa liečil, ako vedel. Domáci pán si vystriehol Krauza, keď išiel von na toaletu, a na spiatočnej ceste ho zästavil a hĺbavo sa mu zahľadel do očí.

„Niečo sa deje... medzi vami? Niečo neklape?“ „Nie! To...“

„No, ja len že včera ste boli obaja ako zarezaní!“ „Sylvia je ubolená a ja mám na krku sériu sexuálnych vrážd a nevieme... vlastne nič! Stále to pokračuje a včera, vlastne predvčerom, keď sme už boli jednou nohou na ceste sem, spravil ďalšiu... mladá baba, dvadsaťdva... strašné aj pre otrlých harcovníkov... keby si to videl!“ „Viem o tom, aj u nás na okrese sa už čo-to hovorí...“ „Tak vidíš, správy sa šíria ako mor a my sa len potácame od panketu k panketu...“

„Ale tu si... na niečo inšie, nie? Mal by si si oddýchnuť, zrelaxovať, inak z teba po návrate nič nebude, ver mi!“

„Viem... ja viem, ale... vlastne máš pravdu... neostalo jedno zo včera?“

„Ostalo! Konečne rozumná reč! Tak poď... Ďalší deň sa Krauz ponúkol, že zbehne do dediny po

noviny a doplní zásoby konzerv. Nikdy to nerobil a bola to starosť domáceho, a tak keď sadal do auta, všetci iba nechápavo pozerali a len kolega tušil, kam asi ide... ale dal by hlavu na klát, že sa nemýli!

Krauz sa prekľučkoval na hlavnú a pätnásť kilometrov do okresného mesta preletel stovkou. Zaparkoval pred okresným veliteľstvom polície a služobný preukaz mu otvoril bez zbytočných otázok dvere miestneho šéfa kriminálky.

„Detektív Richard Krauz, Oddelenie vrážd...“ podali si ruky, „... potreboval by som služobný telefón...“ a vysvetlil mu situáciu.

„Chceš ostať sám?“

„Nie, netreba, nič tajné to nie je, iba jeden telefonát a je to. Vytočil smerovacie číslo a klapku 55 115.

„Oddelenie vrážd, detektív Burger, prosím.“

„Oddelenie letných dovoleniek, detektív Krauz.“ Nepoznám...“

„Nakopem t‘a do zadku!“

„Poznám...“

„Ako to vyzerá?“

„Neondej sa!!“

„Si na dovolenke, tak čo ťa štve... vlastne... máš pravdu! Poznám to, ani si poriadne nespal, však?“

„Nie... nemôžem.“

„Tak sklapni a slop, spi, plávaj a trt... vlastne, ty si tam s manželkou, čo? Tak aspoň plávaj! Potrebujem, aby si sa vrátil čerstvý a vyvetraný, kto vie, čo nás ešte tento rok čaká...“

„Nič nás tento rok nečaká! Ani budúci rok... ani ten ďalší!!! Doboha, čo si všetci myslíte, dokedy sa s ním ešte budeme jebať?! Ja...“

„Ak neprestaneš vrieskať, tak položím!“

Prepáč... vlastne... prepáč, máš pravdu! Bože, už strácam nervy aj na dovolenke! Neštvi ma aj ty a radšej mi povedz, čo je nové!“

„Žije, videl som ju... teda to, čo z nej nechal. Namiesto hlavy biela guľa, hadičky, trubičky, kábliky... vraj... je to zlé. Črepiny z lebečnej kosti poranili šedú kôru, opuch neustupuje, vnútrolebečný tlak nie je v norme, dostala zápal...“

„Do riti!“

Nechcú jej robiť ani zuby, ani tvár, boja sa s ňou hýbať. Strážime ju vo dne v noci, striedame sa pri nej ako pri prezidentovi... prisám bohu! Ako pri prezidentovi a... modlíme sa... naozaj!“

„Verím. Čo labáky?“

„Volal doktor Lengyel, zapojil celé oddelenie súdneho lekárstva, vypomáhajú našim expertom, robia, čo môžu... všetci.“

„Čo povedal?“

„Že niečo našli, nejaké baktérie.“

„Do kelu... idem domov, to musím vidieť!“

„Nech ťa to ani nenapadne! Odložil som stretnutie s ním, kým sa nevrátiš, sľúbil, že dovtedy dokončia všetky testy a potom sa uvidíme, všetci. Dovtedy sa nič nedeje, čakám na teba!“

„Sľubuješ?“

„Jasnačka! A teraz padaj k vode a... už nevolaj. Nevezmem to a zakážem aj ostatným, jasné?“

„Jasné!“ a zložil.

Šéf miestnej kriminálky sa usmial a poklepal ho po pleci.

„Problémy, čo? Chcel by som mať chlapov, čo by mi volali aj z dovolenky a zaujímali sa o prípady, aj keď, pravdu povediac, my tu také svinstvo nemáme. Oproti vám si tu vegetíme s autičkármi a domovými zlodejmi. Vražda jedna za rok. Našťastie! Tak príď, keby si niečo potreboval... ako sa to...?“

„Krauz. Richard Krauz.“

„Zapamätám si...“ a odprevadil ho až dole na vrátnicu. Richard sa vrátil, meškal a všetci ho zdrbali, že nepriniesol ani noviny, ani konzervy. S úsmevom a rozpačito krútiac hlavou sa vrátil do dediny a nakúpil, čo mal. Keď v chate vykladal nákup, Sylvia ho skontrolovala a počítala.

„Aj druhýkrát ti to trvalo akosi dlho... a... to je všetko za dvesto korún!? Dala som ti celú dvojstovku! !“

„Ja... som niečo... daroval takému ošumelému staršiemu pánovi...“

„To jste! Ty a dobročinnosť! Čo robil ten starší ošumelý pán, že ťa obmákčil?“

„Čapoval v miestnej krčme pivo...“

Domáci ho poplieskal po spotenom chrbte a všetci sa schuti zasmiali.

„Konečne normálny Richard... konečne dovolenka!“ a otvorili si po jednom fľaškovom.

Tri týždne ubehli ako voda, vlastne oveľa rýchlejšie, pretože tie dovolenkové sú akoby zázrakom vždy oveľa kratšie.

Štvrtého augusta Krauz rozrazil dvere do kancelárie a zahulákal.

„Čaute banda, tak ma tu máte!“ a stvrdol.

Burger stál pri okne, jedna cigareta mu horela v popolníku a druhú zvieral medzi prstami. Oto Hanzel sedel za stolom a ťažkú hlavu držal v prepotených dlaniach. Canis driemal rozvalený v nepohodlnom kresle, Váňa nejedol. Všetci mali v tvárach strhaný výraz nevyspatých a vyšťavených ľudí pracujúcich už neúnosne dlhú dobu pod veľkým tlakom. „Vitaj,“ lakonicky poznamenal Hanzel a vstal, aby mu potriasol pravicou. Krauz nechápavo pokrčil ramenami.

„Zomrela. Včera... ani sa neprebrala. Alebo to bolo už predvčerom?“

Krauz sa posadil na svoje miesto, posunul pár papierov, ktoré na jeho stole nemali čo robiť, narovnal slúchadlo na telefóne a odrazu mal pocit, že tu bol s nimi celý čas. Z ničoho nič bol unavený a strhaný, akoby posledné tri týždne ani neboli.

Helena zomrela 2. augusta 1991, necelé dva dni pred Krauzovým návratom z dovolenky. Bojovala devätnásť dní, dvadsiaty podľahla v nerovnom zápase. Lekári boli bezmocní, rodina zdrvená, verejnosť zhrozená, policajti... nasrati... a unavení, veľmi unavení.

Informace

Bibliografické údaje

  • 21. 3. 2024