V tieni prerastenej tuje stál muž a jeho tmavá pokožka a vlasy splývali s temnotou dvorčeka, na ktorom slabé žlté svetlo z jediného otvoreného okna na prízemí modelovalo desivé tiene. Stál a ani sa nepohol už vyše hodiny. Pred chvíľou to vyzeralo, že si už-už ľahne, ale potom začala piť a telefonovať a jej uvrešťané neznesiteľné bliakanie nemalo konca-kraja. Stál trpezlivo ako hradná stráž pri bráne. Trpezlivosť bola jeho výhoda, priúčal sa jej odmalička, pretože chlapec tmavší než všetci ostatní na ulici inú možnosť nemá.
Stál a ani sa nepohol... ani ťažká železná rúra z plota mu neprekážala a držal ju stále v tej istej ruke, len aby neopatrným pohybom nenarobil hluk. Ešteže tie nemecké ploty stoja za starú belu, vykývať rúru trvá v týchto končinách pár sekúnd... Konečne zložila... opáť si naliala... preboha, čo to stvára?! Ona... ona... cvičí! Toto museli robit‘ na vojne, keď chceli dostať od mazáka list z domu.., ale prečo to robí ona? A dobrovoľne?! Za list tridsať kľukov, za pohľadnicu dvadsat‘. Tmavší páťdesiat a tridsať... vždy bol zvýhodňovaný a mal viac než ostatní. Nevadilo mu to, bol trpezlivý a len sa usmieval. Urobil by ich aj sto, telo mal ako oceľovú pružinu potretú čokoládou a fyzickú záťaž znášal s úsmevom. Mazák šaleb od zlosti, ale nepomohol si. Nakoniec sa dočkal. Po roku sa aj on stal mazákom a na prvej vychádzke toho chlapca zbil tak, že skončil na ošetrovni. Škoda, že mu vtedy vytrhli z rúk tú násadu z lopaty!
„Ty debil, ti drbe!!? Skoro si ho zabil, keby sme ti nevytrhli ten papek, tak skončíš v Sabinove, hovádo blbé...“
kvičali chalani z cimry, ale bob mu to fuk. Bol spokojný a akoby... ukojený... keď videl jeho rozsekaný ciferník a potoky krvi, rinúce sa z úst a nosa, mal pocit, ako keďs Angelou...
Žena v byte na prízemí docvičila a zaliezla pod sprchu. Jasne počul zurčiacu vodu. Veľmi pomaly a opatrne preniesol váhu na druhú nohu a železnú rúru si preložil do druhej ruky. Uvoľnené prsty skrivil kŕč, dva-trikrát zovrel a uvoľnil päsť a boli opäť v poriadku. Len pomaly a opatrne. Neprezradiť sa.
Vyšla z kúpeľne, babičkovsky ružová nočná košeľa jej padala až po členky. Videl, ako niečo prehltla, vypila pohárik a opáť si naliala... tak už zalez, zalez do postele, lebo,..
Nebol by si ju všimol, keby sa chlapča na bicykli nevyvalilo na chodníku a nerevalo, akoby ho z kože drali. Bolo mu čudné, že rodičia nechajú chalana vonku tak neskoro, a bohvie kde vlastne boli, keď sa k nemu nikto nemal... Koleno krvácalo, chalan rumádzgal, a tak prikľakol a... prikľakla aj ona. Papierovou vreckovkou mu utrela kry, z kabelky vybrala dezinfekčný sprej a opatrne strekla. Okolie rany sa sfarbilo do oranžova, chlapec zaryčal, Sadol na bicykel a zdrhal čo najďalej od sadistickej ošetrovateľky. Vstali takmer naraz, ona sa previnilo usmiala, pokrčila ramenami a niečo mu povedala. Nerozumel, a tak sa tiež usmial. Schovala sprej, on jej galantne podal nákupnú tašku a ešte ju aj oprášil od špiny. Sledoval vzďaľujúcu sa líniu jej bokov... Pekná baba. Mohutná.
Krv malého chlapca voňala ako mamina štrúdľa, keď ju horúcu a pariacu sa vytiahla z rúry Najväčšia slasť, akú v živote zažil... presnejšie, ako chlapec. Keď vyrástol, prišli aj ďalšie. Škoda, že mamka čarovala so štrúdľou tak zriedka... voňala a leskla sa presne ako fľak krvi na spotenej pokožke. Človeku sa až slinky zbiehali. Normálny človek nemóže odolat‘, normálny človek musí... privoňať, nežne sa poláskať, oliznúť a... Pocítil mravčenie v zátylku, zatmelo sa mu pred očami a... nedal na seba dlho čakať a prišiel... hlas... pošepol mu, aby ju dokončil a aby strčil... aby ju dokončil a strčil... aby ju dokončil a strčil... aby strčil...
Vykročil za ňou.
Konečne zhasla.
Stál a ani sa nepohol. Bol trpezlivý, veľrni trpezlivý.
Krytý nepreniknuteľnou tmou urobil pár drepov, rúru si oprel o koleno a rozcvičil si prsty. Ešte chvíľu čakal. Chcel mat‘ istotu, vlastne musel mať istotu! Prekvapenia a nepredvídateľné náhody mohli znamenat! katastrofu a... už sa tam …
