Svitalo. Nespali už tretí deň. To by ani tak nevadilo, ale aj dve noci medzi tým. Podupávali v rannej hmle a zahnevah sa rýchlou chódzou na krátke vzdialenosti. Krauz prechádzal mestom a kam pozrel, všade stál policajt. Nicktorí postávali a fajčili, mí behahi z brány do brány a otravovali Tudí náhliacich sa do práce.
Krauz odparkoval auto a chcel navrhnúť Canisovi čerstvú šišku a horúci čaj, ale vo vysielačke to zaprašťalo a...
„Chlapci... Nákupná uhica číslo sedemdesiat... pavlač na prvom...“
Parkovali tri kroky odtiaľ.
Dvor sa zaplnil a stále prichádzali ďalší a ďalší. Dlho bolo ticho. Krauz stál na prahu zdemobovanej spálne a nemohol... nemohol spraviť krok, nemohol prekročiť magickú hranicu, pretože potom by to už bola vražda. Zatiaľ to bolo iba oznámenie prestrašenej susedky, že niečo nie je v poriadku a že pani Uhrovecká, šesťdesiatsedemročná pani, leží akosi čudne..
„Viete...“ vzlykala suseda, „o tri dni mala ísť za dcérou do Ameriky, už mi ukazovala aj letenku, všetko mala vybavené... ako teraz... pôjde?“
Našla ju, lebo sa jej včera večer zabudla opýtať, čo jej má priniesť z obchodu, chcela to napraviť ráno a...
Krauz stál na prahu spálne a nemohol... tak vošiel Lengyel. V kuchyni a v obývačke sa už zvŕtali technici, všade mali porozkladané svoje nezmyselné pachšametle... Krauz mal pocit, že tam nepatrí, že všetkým iba zavadzia, že by mal byť niekde úplne inde, kde by ho mali radi, vážili by si ho a kde by za ním bolo vidieť kus poctivej, peknej roboty! Zatúžil pracovať v záhradníctve a vysádzať na nábreží tulipány a narcisy...
Zbehol po strmých schodoch a pripojil sa k fajčiacim. Na dvorčeku obkolesenom z každej strany troma radmi pavlačí už bol riaditeľ, Mayor, Canis a Burger a... vlastne všetci, všetci stáli a čakali. Väčšina z nich zamračene čumela do zeme ako maturanti pred tabuľou. Lekárovi to netrvalo ani pol hodinu. Pripojil sa k nim. Ani ho nepočúvah.
„Osemdesiatcentimetrová železná rúra... útok smeroval na hlavu... zneuctená mŕtvola... vyrabované zásuvky...“
Riaditeľ rozšliapal ohorok a nespoločensky si odpľul... a ešte nespoločenskejšie zaklial.
„Kurva!! Bola to zbytočná smrť, úplne zbytočná... ale nechcem, aby niekto čo i len naznačil, že to bola chyba toho abebo toho, alebo chalanov odtiaľ alebo odtiaľ... jasné?! Žiadne osočovanie sa, žiadne výčitky, žiadne vzájomné útoky a napádanie... Nič! Iba my vieme, ako to naozaj bolo, a tak to aj ostane! Naveky! A teraz... Krauz... kde... aha, tu si! Richard, chcem počuť posledný pokyn tohto skurveného prípadu!“
Krauz mal sto chutí povedať všetkým, že sa na to móže zvysoka vykašľať, že končí, že už na to nemá nervy, nech niekto iný... namiesto toho precedil pomedzi zuby.
„Má už iba dve možnosti. Pivnica, abebo hotel. Polovica tam... polovica tam...“
Recepčný v hoteli iba oči vyvaľoval. Skoro ráno taký nával hostí nezažil od revolúcie. Predtým, keď prišla sovietska delegácia, to bolo iné! Hostí bolo podstatne viac, ale v poslednom čase akosi nechodili. Dnes prišli čudní hostia. Postávali po dvaja, po traja, kto sa zmestil, posedával v obrovských kožených kreslách, čítali časopisy, ale akosi rýchlo, vlastne iba listovali... fajčili, ale nezapísal sa ani jeden. Oslovil najbližšieho.
„Prosím, pane... vaše prianie? Prišli ste zďaleka?“
„Iste... ešte chvíľu počkám... rozmyslím si to...“
„Nerozmýšľajte, lepší hotel nezoženiete... pomôžeme vám s batožinou? Služba!“
„Nie! Ešte nie... počkám...“
Čakali.
Vo vysielačkách to zaprašťalo.
„Vidím ho! Je na Mosadznej... ide smerom k hotelu... máme ho zbaliť?“
„Nie! Nevyplašte ho... všetci do strehu!“ zasyčal Krauz. Hostia poodkladali časopisy, zadusili cigarety a recepčný s chamtivým odleskom v očiach otvoril veľkú knihu hostí.
„Vchádza bočným vchodom pre zamestnancov...“ bola posledná správa do éteru. Hostia sa vyhrnuli von. Recepčný posmutnel.
Muž zaštrngal veľkým zvázkom kľúčov a keď ich vyberal z vrecka kabáta, skoro mu vypadla vreckovka zbalená do malého uzlíčka. Bola plná, plnučká... bola to dob…
