Beštia (Dominik Dán)

Krauz zadusil cigaretu a rozbalil si raňajky. Sylvia ho v poslednej dobe rozmaznávala a lepenák so šunkou a skorou reďkovkou bol na dennom poriadku.

Sa niekto má!“ Váňa nakúkal ponad stôl a napriek naládovanej igelitke mu reflexy pažravca kázali najskôr požrať všetko na okolí a až potom vlastné zásoby.

„Dáš si?“ neochotne zamrmlal Krauz.

„Len okoštujem... či ťa ľúbi viac ako moja!“

„Tvoja ma neľúbi vóbec, už som sa ti sťažoval, či nie?!“ „Moja... má ľúbiť mňa... tú tvoju som myslel. Ty zmrd!“ Odhryzol si skoro pol krajca. Zazvonil telefón. Krauz bol bližšie.

„Preboha!“ dychčal hlas v telefóne.

„Preboha aj vám, dobrý človeče... a s hovorím?“ „Firma Omal...“

„Tu je firma Polícia, ako vám môžeme pomôcť?“

„Ja... ja sa chcem ohlásiť... vlastne ja chcem ohlásiť... ja som Vladimír Kuzma... ja... som maliar...“

„Ja som detektiv Richard Krauz z Oddelenia vrážd, a keď sme sa už tak pekne pozdravili a predstavili, čo keby ste mi, pán Kuzma, povedali, čo vás trápi a v čom vám môžeme pomôcť. Upokojte sa, prosím, nadýchnite sa a skúste...“

„Zabili ju! Ja som k nej vliezol... vliezol... oknom... aj on... asi... lebo dvere boli zamknuté, tak som zvonil.., včera sme sa dohodli a ja som vliezol oknom, lebo chcela niečo pripraviť, ale povedal som jej, aby nie... že sa iba pozriem...

a on vliezol asi oknom a ja tiež, ale až potom a už bola taká... zvláštne... mŕtva... ale ja som tam nebol! Ja... som to nebol... Ježiši Kriste... keby ste to videli.., to je hrôza!“

„Tak moment, moment... kto je mŕtvy a kde ste vliezli? Vlastne, takto... povedzte mi, kde ste teraz, pán Kuzma, odkiaľ voláte?“

„Z obchodu, tu na rohu Kvetnej, ako je detské ihrisko. Ja som... našiel... pani... Novotnú... mŕtvu!“

„Volali ste sanitku, možno nie je mŕtva a potrebuje pomoc! Volali ste?“

„Nie, nevolal... ona nepotrebuje... sanitku... určite nepotrebuje sanitku, keď nemá... hlavu!“