APRIL 1991
„Je dost‘ možné aj to, čo hovorí Canis... alebo Hanzel, že zdrhol do Holandska, alebo niekam... kamkoľvek a už dá pokoj. V každom prípade, sú to vraždy, ktorým sa treba venovať, to pripúšťam, ale nedá sa nič robiť! Máme nové vraždy a zatiaľ sa držíme celkom slušne... aj vďaka Krauzovi a Canisovi, ktorí preukázali naozaj obdivuhodnú výkonnosť. Len tak ďalej, chlapci! Len tak ďalej... Richard, mal by si pripraviť nejaké celkové vyhodnotenie pracovnej skupiny a pospomínať tam, ako sme sa narobili a čo všetko sme preverili a zistili a bla bla bla... aby nás nemohli z vrchu pokefovať. Ponožkový má zatiaľ pauzu, alebo skončil úplne, to sa ešte ukáže, ale nejakú správu by si mal v každom prípade pripraviť, čo keby náhodou... aby sme potom neboli vyjavení... Navrhujem, aby sa Canis, Burger a Krauz venovali aktuálnym vraždám a tie staré... dáme to niekomu mladšiemu... nech pokračuje... pro forma...“
„Šéfe, ale tri mesiace...“
„Skoro štyri!“
Tak skoro štyri... nemusia nič znamenať! Veď sme už na začiatku hovorili o tom, že čas ho nezaujíma a štengruje ho niečo, čo nevieme zatiaľ odhaliť, a ja osobne by som...“ Krauz sa nechcel vzdať srdcovej záležitosti za nič na svete.
„Dobre, Richard, ale sám vidíš, že naše vyšetrovanie nikam nevedie, neozýva sa, nové prípady zatiaľ pribúdajú... ešte sme na tom dobre, všetko, čo ste chytili do rúk, ste objasnili, žiadne neobjasnené vraždy na krku nemáme, načo sa zaťažovať? Nehovorím, aby sme sa na to úplne vykašlali! Hovorím, dajme to na preverovanie mladšej dvojici, aby ste mali voľnejšie ruky...“ myslel, aby sa na to úplne vykašlali, a Krauz to vedel. Aj Burger to vedel. Nečmáral si do zošita a neusmieval sa.
„Šaňo, to nie je dobre! Nerušme pracovný tím a nechajme veci nech dozrejú...“
„Edo! Prestaň! Máme dosť novej roboty... navalia sa nové prípady... uvažujte aj perspektívne... nové vraždy sa môžu objaviť hocikedy...“
Mayor bol včera na porade u riaditeľa a rozoberali aktuálnu situáciu. Boli radi, že už o ponožkovom vrahovi nepočuť, a strkali hlavy do piesku. Krauzovi a pár chalafom piesok v očiach vadil, ale psí štekot do neba nedôjde... ale zavýjať treba, keby náhodou...
Krauz namosúrene tresol zošit o stôl a znechutene precedil pomedzi zuby Burgerovi: „Kašlem na nich, žiadne hodnotenie písať nebudem! Rozpustíme tím a sme v keli! O pár dní začne znova a...“
„Čo si tam šepkáte, vy dvaja?“
„Že hodnotenie napíšeme až koncom týždňa, šéfe, lebo dnes ideme vybaviť tú ozbrojenú lúpež v pasáži,“ zahlásil pokojne Burger a nikto ani nehol brvou.
„Pani Novotná, už som vám povedal, že prídem,“ povedal muž.
„Ja volám iba preto, že neviem, či mám niečo nachystať a ako to bude dlho trvať, či sa zdržíte celý deň, alebo...“
„Ale pani Novotná... veď sme sa už minulý týždeň dohodli, že si to najprv prídem pozrieť, poviem vám, koľko miniem farby, ako dlho to bude trvať a čo to bude stáť... zajtra nič robiť nebudem, nič nechystajte, iba sa prídem pozrieť!“
„Aha! No... veď viem! Veď sme sa tak dohodli! Ja si to pamätám... volám iba tak, či si niečo dáte... či mám niečo prichystať...“
„Nie! Ste zlatá, pani Novotná, ste naozaj zlatá, ale zajtra ráno nič nechystajte, ja sa nezdržím, iba si to obzriem... ozaj, keď už voláte, dohodneme sa na zajtra na ôsmu... vyhovuje vám to?“
„Synček drahý, ja vstávam o piatej a už nezaspím, iba sa motkám po byte, príď, kedy chceš...“
„Dohodnuté! Ráno o ôsmej... dopočutia... dovidenia, pani...“
„Dovidenia... a prídite určite, budem vás čakať!“
Zložil a vyvrátil oči stlpkom. Znechutene sa hodil na operadlo stoličky a kolegovi, čo sa prezliekal, vysvetlil: „To bola tá babka, volá a volá a pritom sme sa jasne dohodli...“
„Nemôžeš od nej chcieť, aby si to pamätala, veď má aspoň sedemdesiat.“
„Má presne osemdesiat a čiperná je až-až! ... by si sa divil! Ale to sa mi na nej páči, raz mi vyká, raz mi tyká, potom ma presviedča, že si všetko pamätá a potom mi znova zavolá, na čom sme sa vlastne dohodli a kedy prídem a čo má nachystať... stará škola, od tak…
