46
„Toto je kolega kapitán Osuský,“ predstavil major kolegu.
Krauza usadili do stredu kancelárie na tvrdú stoličku.
„Bude mať pridelený váš spis.“
Krauz prikývol, že rozumie.
„Vypočuje vás do zápisnice.“
Major sa posadil a bolo jasné, že chce byť pri výsluchu osobne prítomný. Kapitán založil do stroja pretlač a vyplnil Krauzove generálie. Potom ho poučil o jeho právach a povinnosti hovoriť do zápisnice pravdu.
„Do zápisnice ste povinný hovoriť pravdu, inak sa vystavujete nebezpečenstvu stíhania pre krivú výpoveď alebo osočovanie. Ďalej máte právo odmietnuť vypovedať, ak by ste touto výpoveďou spôsobili trestné stíhanie sebe alebo osobám vám blízkym v priamom pokolení. Ďalej, ak ste držiteľom alebo nositeľom štátneho alebo služobného tajomstva, ste povinný ma na túto okolnosť upozorniť, aby sme sa na túto tému nebavili. Poznáte toto poučenie?“
„Iba tak zbežne,“ Krauz sa v duchu usmial.
„Pochopili ste poučenie?“
„Pochopil.“
„Ste držiteľom alebo nositeľom štátneho alebo služobného tajomstva?“
„Ešte nie.“
Kapitán Osuský tľapol do dlaní a mohli sa venovať podstate veci. Začali mu klásť otázky a Krauz ich veľmi pozorne počúval. Nie preto, aby si premyslel odpovede, vedel, že ho nemajú na čom nachytať a že sa nepomýli, lebo nemusel klamať. Dával pozor, lebo jedine zo zloženia a formulácie otázok mal možnosť zistiť, čo všetko už vedia a kto im to povedal. Dúfal, že sa prekecnú, dúfal, že urobia aspoň jednu chybu a zistí ich zdroj.
Výsluch sa začal celkom mierne, všetky výsluchy na inšpekcii sa začínajú rovnako, ale konce bývajú rôzne. Spočiatku si ho kapitán iba oťukával – Krauz pozorne počúval a bez rozmýšľania okamžite odpovedal. Potom mu začalo prihárať...
„Vrátime sa k tomu denníku... čítali ste ho?“
„V utorok prvý raz.“
„Predtým nie?“
„Nikdy.“
„To vám môžeme veriť, ale nemusíme.“
„Nemusíte.“
„Vedeli ste o ňom?“
„Vedel. Diana mi povedala, že si píše denník.“
„Ale nedala vám ho prečítať.“
„Nie. Uvažujte logicky...“ obaja sa až mykli. Takéto výrazy na inšpekcii nemali radi. „Písala o tom futbalistovi, nemala dôvod dať mi ho čítať, veď by sa prezradila. Evidentne posledný mesiac chodila s dvoma a v závere píše, že to chce nejako riešiť, a čo najskôr.“
„Odkedy viete o tom futbalistovi?“
„Od utorka. Dozvedel som sa to s Hanzelom od jej spoluhráčky.“
„Dovtedy ste o ňom nevedeli?“
„Nie.“
Krauzovi bolo jasné, kam kapitán smeruje. Major jeho správanie kvalifikoval ako zatajenie dôkazov, ale kapitán chcel vraždu. Bolo by to terno, zlom v jeho kariére. Keby tohto sopliaka z kriminálky prinútil priznať sa k vražde, stal by sa slávnym, možno legendou. Zavrieť detektíva z vrážd za vraždu – to tu ešte nebolo! Za taký úlovok by určite dostal vytúženého majora a tučnú odmenu, navyše tá sláva na oddelení! Všetci by mu závideli.
Krauz zovrel dlane medzi kolená, zhrbil sa a tváril sa zmorene. Poznal túto pozíciu ustráchaného slabocha zahnaného do kúta, v kancelárii ju videl toľkokrát, že napodobniť ju mu nerobilo žiadny problém. V duchu sa bavil. Už po prvých otázkach pochopil, že tohto ťuťka z inšpekcie preští ľavou zadnou, aj bez vysokej burgerovskej školy by naňho mal. Lenže on mal navyše aj tú vysokú školu a Burger bol vynikajúci pedagóg.
Major ho ticho pozoroval, zatiaľ ho nevedel zaradiť. Výsluch nechal na kolegu.
„Vráťme sa k tomu piatku.“
„Počúvam.“
„Boli ste na parkovisku každý piatok?“
„Nie, občas mala sústredenie, občas im tréning odpadol, občas som mal službu...“
„Ale inak vždy.“
„Áno, ak som mohol, tak vždy.“
„Boli ste tam v sobotu alebo v nedeľu?“
„Nie, chodil som na parkovisko iba v utorok a piatok, keď mala tréning. Čakával som ju.“
„Za akým účelom?“
„Po tréningu sme mali spolu pohlavný styk, ak sa to dá považovať za účel.“
„Bez toho sarkazmu, kolega, inak môžeme zmeniť rétoriku aj my.“
„Ospravedlňujem sa.“
„V poriadku. Takže ste so zavraždenou dlhší čas udržiavali milenecký pomer.“
„Áno.“
„Ale v piatok nie.“
„Nie, neprišla.“
„Ale my vieme, že na tréningu bola a odišla smer…
