41
Smrad pitevne vymenili za smrad staveniska. Cestou do kancelárie nerozprávali. Boli unavení, pracovali od skorého rána a v aute sa im pohodlne driemalo. Aj Krauzovi, ale bol pred ním volant, tak sa občas prebral.
V kancelárii ožili.
„Tie svine stavbárske by po sebe mohli aspoň upratať!“ rozčuľoval sa Hanzel.
Pod umývadlom a pri stene bola kopa malty, čerstvo zamurované vodovodné potrubie smrdelo vápnom a cementom.
Burgera trápili iné veci. Na kávu z minerálky chuť nemal, mal chuť na poldeci, sprchu, ženu, rezeň a posteľ. Poradie bol ochotný zmeniť, ale na posteli na konci by trval aj pred Lollobrigidou. Aj po nej.
„Čo sa dnes dozvieme?“ spýtal sa iba tak do priestoru a vodku si nalial sám.
Krauz sedel za stolom a oddychoval, mal toho naozaj dosť.
Burger sa zľutoval a jeden plný postavil aj pred neho.
„Volá sa Ivica Tardičová, vyrastali sme spolu na sídlisku.“
„Takže aj túto si poznal,“ skonštatoval Hanzel.
„Poznal,“ pripustil Krauz.
Porozprával im ako. Rozprával dlho a nevynechal ani podrobnosti na lavičke za domom. Počúvali pozorne a disciplinovane mlčali – nemalo zmysel skákať mu do reči.
Keď skončil, Burger si vzal fotografiu a zahľadel sa jej do tváre.
„A teraz vás prekvapím ja.“
Nechápavo vzhliadli.
„Jej otec bol niečo ako hospodár na juhoslovanskom veľvyslanectve, mal na starosti budovu veľvyslanectva, štyri domy pod Slavínom, kde býval veľvyslanec a členovia zboru, a ešte asi desať bytov v panelákoch pre personál. V jednom z nich býval aj on.“
„Ako to môžeš vedieť, Edo?“ pokrútil nechápavo hlavou Krauz.
Aj Hanzela prekvapil.
„Vieš, prečo ti Ivica na dva roky zmizla z dohľadu, Riško?“
„Nie.“
„Dragan zrazil na priechode dievča na kolieskových korčuliach. Na priechode tri zastávky električky nižšie, než ste bývali. To dievča malo deväť rokov a v krvi nula celá nula nič alkoholu. S Draganom to bolo horšie.“
„Pamätám sa na to,“ Krauz prižmúril oči a lovil v pamäti, „boli sme decká. O tej nehode sa hovorilo na celom sídlisku.“
„Dragan je jej otec?“ zaujímal sa Hanzel.
„Jej otec. On mal v krvi dve celé tri promile a vyslanec na zadnom sedadle osem celé deväť, ale iba odhadom, lebo jednak nevládal nadýchať, jednak sa naňho vzťahovala imunita, takže mu nikto nemohol dať fúkať. Ale ja som ho videl na vlastné oči a tých osem môžem potvrdiť.“
Krauz s Hanzelom si vymenili spýtavé pohľady.
„A ty si sa k tomu ako dostal?“
„Robil som už na kriminálke pár rokov a mal som v ten deň výjazd. Poslali ma tam, lebo Dragan vytiahol pištoľ a chcel nehodu riešiť po svojom. Najprv chcel zastreliť seba, potom vyslanca, ale tomu to bolo jedno, potom dopravákov, potom zase seba a nakoniec si sadol do kríkov a už iba plakal. Dopraváci chceli zavolať zásahovku, lebo si s ním nevedeli dať rady, a pištoľ si nedal vziať, ale náčelník mesta z toho nechcel robiť ešte väčšie divadlo, ako bolo, a poslal tam nás. Dragan mi nakoniec pištoľ podal a zvädol, a to som s ním podebatoval iba polhodinku.“
„Zase tie tvoje drísty o tom, ako mu pomôžeš, ak bude spolupracovať, čo?“
„Aj drísty občas pomôžu.“
„A ako sa to skončilo?“ posúril ho Krauz.
„V novinách sa nič neobjavilo, prísne embargo. Krv z priechodu o hodinu zmyli polievacie autá. Pár svedkom, čo nehodu videli na vlastné oči, už na mieste vysvetlili tajní, aby vo vlastnom záujme o ničom nerozprávali. A s matkou dievčatka sa vyrovnali finančne. Žila sama bez muža s tromi deťmi, Jugoši jej ponúkli toľko peňazí ako odškodné, že do smrti nemusela nič robiť. Robila upratovačku dolu na národnom výbore a už nikdy nemusela zobrať do ruky metlu. Presne takto jej všetko vysvetlili a súhlasila. Zaplatili aj pohreb. Umlčali ju. My sme Draganovi zadržali pištoľ a zistili sme, že ju nemá prihlásenú, jazdil s vyslancom a bez povolenia. Keď sa o dva dni vyslanec prebral, začal veci riešiť. Súdruhovia zhora nám vzali pištoľ aj celý spis. Dragan dostal formálne nejaký podmienečný paragraf na dva roky a odpratali ho domov. Nechcel odísť, bránil sa, bolo mu tu dobre, ale musel. Aj s…
