39
Urobiť obhliadku miesta činu, v tomto prípade evidentne iba miesta nálezu mŕtvoly, bol problém. Ani jeden vyšetrovateľ nechcel, ani technici nechceli.
„Ale vydolovať všetky nálože nám bude trvať týždeň,“ namietal strelmajster.
„To už bude na tom uhlí pochodovať.“
„Spíšeme to sami,“ navrhol Krauz Burgerovi.
Na začiatku ulice tesne pred bielou čiarou už boli všetci služobní pyrotechnici z kraja, dvaja z armády, celé vedenie mesta, funkcionári zhora, truľovia zdola, zase truľovia zhora... všetci. Výhodou bolo, že im nikto nemohol pošliapať inkriminované miesto. Každý sa bál priblížiť.
Burger si vzal od vyšetrovateľa zošit v tvrdých doskách. Krauz od technika fotoaparát. Hanzel sa prezul do gumákov.
„Clonu máš nastavenú, ničím nehýb, tu budeš točiť týmto kolieskom a zaostrovať, ostrosť obrázka uvidíš tu v okienku, keď bude v poriadku – stlačíš spúšť, tá je tu. Máš tam tridsaťšesť obrázkov. Keby bolo málo, prídeš sem a vymením ti film. Hlavne si zapamätaj jedno...“
„No?“
„Čo odfotíš, je samostatný obrázok, je to udalosť zachytená na momentku, je to pevne stanovená situácia na mieste činu. Ak ti niekto niečo prestaví, posunie alebo doloží, už to nie je miesto činu. Dávaj na to pozor, musíš fotiť skôr, než ti do toho zasiahnu ostatní na mieste činu, inak narobíš zmätočné snímky. Fotodokumentácia z miesta činu je ako film, ale nejde tak rýchlo za sebou. Jedna sekvencia strieda druhú a sú od seba časovo závislé, nasledujú po sebe. Sú oddelené, ale sú postupné a závisia jedna od druhej. Ak to poserieš a nezapamätáš si poradie a Burger si nezapíše čísla snímok, vyrobíte chaos.“
„Rozumiem, ide jedna snímka za druhou a musia byť zapísané v obhliadke a očíslované, inak je v tom chaos. Je to ako spomalený film.“
„Presne.“
Celé miesto nálezu neznámej mŕtvoly dievčaťa si zadokumentovali sami, boli pri tom už veľakrát, robili to spolu s vyšetrovateľom a s technikom skoro každý týždeň, nemohli sa pomýliť.
Ani sa nepomýlili.
Horšie to bolo s vynesením mŕtvoly, ani havrani tam nechceli ísť. Vzali si nosidlá a Watzka im pomohol. Štyria ju pohodlne vyniesli až za čiaru. Tam ju naložili do pohrebného voza a previezli na pitvu.
Dav sa pomaly rozchádzal.
„Šéfe...“ Watzka chytil Krauza za rameno.
„Ja tu nie som šéf.“
„Ale zareagovali ste najrýchlejšie, iba vďaka vám sme ju našli.“
„To je možné.“
„Nepostrehol som vaše meno.“
„Krauz. Richard Krauz.“
„Áno, spomínam si... Vaša dedukcia bola brilantná.“
Podal mu ruku. Krauz ju rád prijal.
„Vďaka, pán inžinier.“
„Keby ste niečo potrebovali, budem tu,“ rukou ukázal na maringotku, „ešte asi týždeň. Mám rád správnych chlapov, zastavte sa na pohárik. Takúto akciu som zažil prvý raz, oplatí sa ju poriadne zapiť.“
„V poriadku, keď budem mať čas, zastavím sa.“
Watzka ho udrel do pleca a s úsmevom sa rozišli. Po pár krokoch sa strelmajster ešte otočil.
„Takže kedy to budeme môcť odpáliť? Chcel by som to už mať za sebou a ísť domov.“
„Súdr...“
„Stačí Watzka.“
„Pán Watzka, ešte deň-dva to bude miesto činu a po pitve sa sem asi ešte raz vrátime dohľadať detaily, ale o také tri dni vám už dáme voľnú ruku.“
„Tak tri dni, hovoríte. No, niečo vydržíme. Ľúto mi je toho ich režiséra, ten sa mi v maringotke upije na smrť.“
