17
„Videl niekto z vás inžiniera Watzku?“ zahulákal stavbyvedúci.
Ani jeden z majstrov ho od rána nevidel.
„Kurva, ja ho...“ nedopovedal stavbyvedúci a zamieril k maringotke v rohu staveniska.
Inžinier Watzka ležal na kovovej rozheganej posteli a chrápal. Nepotil sa, nemal horúčku ani nebol chorý – nie zas taký chorý, aby ho obvodný vypísal. Inak chorý bol. Nemal angínu ani chrípku, bol sťatý pod obraz boží. Na posteli ležal v montérkach, hrubé bagandže už nestiahol z nôh aspoň dva dni.
„Roman!“ zareval stavbyvedúci.
Zbytočne.
Stavbyvedúci vyšiel z maringotky a kývol na majstra.
„Pošli mi sem dvoch chlapov, a nech prinesú vedro vody.“
„Zase je?“
„Zase je.“
Prišli dvaja mocní robotníci a priniesli vedro vody.
„Postavte ho a namočte mu hlavu.“
Chlapi zodvihli inžiniera z postele, kľakli ho na zašpinené linoleum a namočili mu hlavu do vedra s vodou. Ruky mu držali za chrbtom ako krídla kačky pred ošklbaním.
Prebral sa, až keď sa začal topiť.
Stavbyvedúci mu nalial plný pohár kávy z vlastnej termosky. Nikdy z vlastnej termosky neplytval, ale dnes tu bolo vedenie z podniku a za bariérou bol aj minister, tak sa musel obetovať. Nalial.
„Na! Slop, ty hovado!“
Inžinier Watzka fŕkal, bohoval, dávil, ale keď ho posadili za večne zamastený stôl a naliali doň kávu, začal reagovať.
„Dnes je už streda?“
„Je streda ráno, ty debil! Prečo mi to robíš, Roman?“ skučal stavbyvedúci.
„Prepáč, nemám tu v maringotke kalendár...“
Stavbyvedúci iba zatínal zuby, na sánkach mu navierali svaly.
„Musíš ju odstreliť!“
„Viem,“ priznal inžinier Watzka. „Odstrelím ju bez zľutovania!“
„Musíš ju zložiť k zemi, inak sme bez práce. Uvedomuješ si to?“
„No.“
„Hovno si uvedomuješ! Ešte raz to vedro!“
„Nie!“ ohradil sa inžinier, skôr než ho znova vykúpali. „Uvedomujem. Ešte kúsok z tej kávy...“
Stavbyvedúci mu nalial.
„Vydržte chvíľu.“
„Všetci už čakajú. A dosť netrpezlivo!“
„Tak ešte chvíľu...“
Inžinier Watzka ledva-ledva vstal a odpotácal sa do rohu stavbárskej maringotky. Popamäti našiel umývadlo a zrkadlo. Zrkadlo bolo plesnivé, funkciu plnila iba spodná časť. Inžinier sa zohol a uhladil si mokré vlasy. Potom sa umyl v umývadle a znova sa nahol k zrkadlu. Vlasy mal už kompletne mokré a prsty nestačili, musel použiť zahumusený vyštrbený hrebeň.
„Prilbu!“ rozhodol stavbyvedúci.
Robotníci narazili inžinierovi na hlavu bielu plastovú prilbu. Konečne vyzeral ako jeden z nich. Vrátil sa k stolu, ale nesadol si. Zo zásuvky vybral fľaštičku s liekmi a na dlaň si vysypal dve biele pilulky. Skôr než mu v tom stihli zabrániť, hodil ich do úst a zapil kávou. Ostal stáť a čakal. Čakali všetci. Výsledok sa dostavil.
„A môžeme ísť,“ povedal triezvo.
„Zvládneš to?“ pochyboval stavbyvedúci.
„Ak nie, máš niekoho iného?“
„Si sviňa, vieš to, Roman? Týraš ma...“
„Neskuč a poď. Zložím ju jednou ranou, uvidíš.“
Z maringotky vyšli husím pochodom – na schodíkoch dávali pozor predovšetkým na inžiniera, istili ho aj spredu, aj zozadu. Zvládol schodíky aj tých pár metrov cez stavenisko.
„Zavolajte Braňa,“ požiadal inžinier Watzka, keď si sadol za odpaľovací stolík.
Prišiel Braňo. Čupol si k inžinierovi.
„Je to naložené, ako sme to včera večer skontrolovali?“
„Je.“
„Strážili ste celú noc?“
„Strážili.“
„Určite tam nikto nie je?“
„Prezreli sme to aj s políciou. Žiadni bezdomovci.“
„Rozvody ste skontrolovali? Nič nie je porušené?“
„Skontrolovali, je to v poriadku.“
„Tak sa pomodli.“
„Ja som komunista.“
„Aj tí sa modlia, keď ide o život.“
Inžinier Watzka mal všetko spočítané a premyslené. Robil na tej barabizni dva týždne bez prestávky, vo dne aj v noci. Dnes ráno malo byť finále. Zapojil dva drôty do indukčnej skrinky, roztočil kľuku a počkal na signál. Keď zarevala siréna, potlačil červený gombík.
Ozval sa trieštivý výbuch, v polsekundovom oneskorení ďalší a potom ešte dva. Najprv sa nič nedialo, z budovy sa iba zadymilo a stavbyvedúci prestal dýchať. Odrazu sa pohla ako lenivá zdochlina. Nahla sa dopredu, dozadu, potom sa zlo…
