46
Katabatický vietor pred habisférou, fičiaci po ľadovci, bol celkom iný ako vetry, aké poznal Tolland z morí. Na mori je vietor výsledkom prúdenia a tlakových frontov a prichádza v poryvoch a náporoch. Katabatický vietor je naproti tomu výsledkom čistej fyziky – ťažký studený vzduch sa ženie po zvažujúcom sa ľadovci ako prílivová vlna. Prudší víchor Tolland ešte nezažil. Keby tento vietor fúkal rýchlosťou dvadsať uzlov, bol by snom každého jachtára, ale pri rýchlosti osemdesiat uzlov by sa rýchlo stal zlým snom aj pre ľudí na pevnej zemi. Tolland zistil, že ak sa celou váhou nakloní dozadu, jeho neochabujúci nápor ho poľahky udrží na nohách.
Táto vzdušná rieka znepokojovala Tollanda ešte väčšmi preto, lebo ľadový šelf sa mierne zvažoval a takto smeroval k moru, vzdialenému tri kilometre. Napriek ostrým zubom mačiek Pitbull Rapido sa ho zmocnil nepríjemný pocit, že pri každom chybnom kroku ho môže schytiť víchrica a vliecť ho po nekonečnom ľadovom svahu. Dvojminútový kurz Norah Mangorovej o bezpečnom správaní na ľadovci sa mu teraz zdal povážlivo nedostatočný.
Ľadový čakan Piranha, povedala Norah, keď pri vystrojovaní v habisfére každému pripla na opasok ľahký nástroj v tvare T. Štandardný hrot, banánový hrot, polodutý hrot, kladivo a dláto. Pamätajte si toto – ak sa niekto pošmykne alebo ho schytí poryv vetra, schmatnite čakan jednou rukou hore, druhou za rúčku, vrazte ho banánovým hrotom do ľadu, celou váhou si naň ľahnite a zaprite sa mačkami.
Po týchto povzbudivých slovách Norah každému navliekla postroj YAK so zaisťovacím lanom. Všetci si nasadili okuliare a vyšli do popoludňajšej tmy.
Po ľadovci sa uberali jedna za druhou štyri postavy. Delilo ich desať metrov zaisťovacieho lana. Na čele kráčala Norah, za ňou Corky, potom Rachel a zadný voj tvoril Tolland.
Keď sa dostali obďaleč od habisféry, Tollanda sa zmocnil nepokoj. V nafúknutom odeve mu síce bolo teplo, ale cítil sa ako ťarbavý astronaut, putujúci po vzdialenej planéte. Mesiac zmizol za hrubými búrkovými mračnami a ľad sa ponoril do nepreniknuteľnej tmy. Katabatický vietor akoby každou minútou silnel. Tolland cítil na chrbte jeho rovnomerný tlak. Keď jastril očami spoza okuliarov, aby v okolí aspoň čo-to rozoznal, svitlo mu, aké nebezpečné sú tieto končiny. Nech už NASA nariadila akékoľvek bezpečnostné opatrenia, Tollanda prekvapilo, že riaditeľ bol ochotný riskovať štyri životy namiesto dvoch. Najmä keď tie dva životy navyše patrili senátorovej dcére a slávnemu astrofyzikovi. Sám pociťoval o Corkyho a Rachel obavy, ale to ho neprekvapovalo. Ako kapitán lode si navykol zodpovedať za ľudí okolo seba.
„Držte sa za mnou!“ skríkla Norah. Jej slová pohltil vietor. „Nech nás vedú sane.“
Norah viezla na alumíniových saniach svoj testovací výstroj. Všetko, čo potrebovala na ľadovci v posledných dňoch – vrátane batérií, signálok a silného reflektora vpredu –, bolo na nich už vopred uložené a prikryté pevnou plachtou z plastu. Sane sa napriek ťažkému nákladu zľahka kĺzali na dlhých rovných saniciach. Aj na tomto ledva badateľnom svahu sa pohybovali samy od seba a Norah ich mierne zadržiavala. Vyzeralo to, akoby celú skupinu viedli.
Tolland vycítil, že vzdialenosť medzi nimi a habisférou sa zväčšuje. Obzrel sa. Neboli od nej ešte ani päťdesiat metrov, no bledá krivka jej kupoly už celkom zmizla v búrlivej tme.
„Nebojíš sa, že nenájdeš cestu späť?“ skríkol. „Habisféru už ne…“ Jeho slová prerušilo hlasné syčanie signálky, ktorú Norah držala v ruke. Jej červenobiela žiara náhle osvetlila desaťmetrový kruh ľadu. Norah vyhĺbila pätami do snehu jamku a z náveternej strany k nej navŕšila malý ochranný val. Nato zarazila do jamky signálku.
„Chlebové omrvinky!“ skríkla do vetra.
„Aké omrvinky?“ spýtala sa Rachel cloniac si oči pred prudkou žiarou.
„Ako v rozprávke o Jankovi a Marienke,“ zvolala Norah. „Tieto signálky horia hodinu – dosť času, aby sme našli cestu späť.“
Norah po týchto slovách znova vykročila po ľadovci – znova do tmy.
