39
„Máme tu bičíkovce,“ povedal Tolland, hľadiac do svetielkujúcej vody.
Corky sa uškrnul. „Že by tu niekto chcel niekoho bičovať?“
Rachel vycítila, že Michael Tolland nemá náladu na žartovanie.
„Neviem, ako sa to mohlo stať,“ povedal, „ale akosi sa stalo, že táto voda obsahuje bioluminiscenčné obrnenky.“
„Bioluminiscenčné čo?“ spýtala sa Rachel. Hovor po anglicky.
„Jednobunkový planktón, schopný oxidovať svetielkujúci katalyzátor, ktorý sa volá luceferín.“
To bolo po anglicky?
Tolland sa nadýchol a obrátil sa k svojmu priateľovi. „Corky, existuje možnosť, že meteorit, ktorý sme z tej diery vytiahli, mal na sebe živé organizmy?“
Corky sa rozrehotal. „Mike, hovor vážne!“
„Hovorím vážne!“
„V nijakom prípade! Spoľahni sa, že keby NASA čo len tušila, že na tej skale sú živé mimozemské organizmy, na milión percent by ju nikdy nevytiahla na vzduch.“
Tollanda to uspokojilo len čiastočne. Jeho úľavu zrejme kalila akási hlbšia záhada. „Bez mikroskopu si nemôžem byť istý,“ pokračoval, „ale zdá sa mi, že toto je svetielkujúci planktón z kmeňa Pyrrophyta. Ten názov znamená ohnivá rastlina. Severný ľadový oceán je ho plný.“
Corky pokrčil plecami. „Tak prečo si sa pýtal, či sú z vesmíru?“
„Lebo meteorit bol pochovaný v ľadovcovom ľade – v sladkej vode zo sneženia. Voda v tej šachte je z roztopeného ľadovca a bola zamrznutá tri storočia. Ako by sa do nej mohli dostať oceánske tvory?“
Po Tollandovom vysvetlení sa rozhostilo dlhé mlčanie.
Rachel stála na okraji jazierka a usilovala sa sústrediť na to, čo počula. Svetielkujúci planktón v šachte. Čo to znamená?
„Niekde dolu musí byť puklina,“ vyhlásil Tolland. „To je jediné vysvetlenie. Planktón sa musel dostať do šachty trhlinou v ľade, ktorou vsiakla dnu morská voda.“
Rachel tomu nerozumela. „Vsiakla? Odkiaľ?“ Spomenula si na dlhú cestu IceRoverom od oceánu. „Veď pobrežie je odtiaľto dobré tri kilometre.“
Corky aj Tolland na ňu vrhli začudovaný pohľad. „Oceán je v skutočnosti rovno pod nami. Tento kusisko ľadu pláva.“
Rachel na nich nadobro zmätená vyvalila oči. „Pláva? Ale… sme predsa na ľadovci.“
„Áno, sme na ľadovci,“ prisvedčil Tolland. „Ale nie sme nad zemou. Ľadovce sa niekedy zošmyknú po pevninskej mase na vodu, a keďže ľad je ľahší ako voda, ľadovec sa drží na hladine, nadnáša sa na oceáne ako obrovská ľadová plť. To je definícia ľadového šelfu… plávajúca časť ľadovca.“ Odmlčal sa. „Momentálne sme vyše kilometra na mori.“
Šokovaná Rachel razom zostražitela. Keď si v duchu predstavila okolie, myšlienka, že stojí nad Severným ľadovým oceánom, ju vystrašila.
Tolland vycítil jej tieseň. Upokojujúco zadupal nohou na ľade. „Nič sa nebojte. Tento ľad je hrubý sto metrov a sedemdesiat metrov z nich je pod vodou ako kocka ľadu v pohári. Šelf je v dôsledku toho veľmi stabilný. Mohli by ste na ňom postaviť mrakodrap.“
Rachel automaticky prikývla, ale úplne ju to nepresvedčilo. Jej obavy to celkom nerozptýlilo, ale pochopila Tollandovu teóriu o pôvode planktónu. Nazdáva sa, že je tam trhlina, siahajúca až do oceánu, a cez ňu sa dostal planktón hore do šachty. Má to logiku, pomyslela si, lenže práve v tom sa skrýval rozpor, ktorý ju znepokojoval. Norah Mangorová sa veľmi jednoznačne vyslovila o neporušenosti ľadovca. Vyvŕtala predsa množstvo ľadových vzoriek, aby potvrdila jeho celistvosť.
Pozrela na Tollanda. „Myslela som, že práve na celistvosti ľadovca je založené jeho datovanie podľa vrstiev. Doktorka Mangorová predsa povedala, že v ľadovci nie sú nijaké trhliny ani pukliny. Je tak?“
Corky sa zachmúril. „Zdá sa, že naša ľadová kráľovná to zbabrala.“
Len to nehovor priveľmi hlasno, lebo ti zatne do chrbta sekáčik na ľad, pomyslela si Rachel.
Tolland pozoroval fosforeskujúce tvory a šúchal si pritom bradu. „Nijaké iné vysvetlenie neexistuje. Musí tam byť puklina. Ťarcha ľadového šelfu na oceán vytláča do šachty morskú vodu, bohatú na planktón.“
To teda musí byť puklina, uvažovala Rachel. Ak je ľad sto metrov hrubý a šachta je sedemdesiat metrov hlboká, potom t…
