Celá e-kniha Hodina činu ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
XII
Keď komisár Battle prechádzal cez halu, Mary Aldinová mu prehradila cestu.
„Môžem vám dačo povedať, pán komisár?“
„Pravdaže, slečna Aldinová Pôjdeme sem?“ Otvoril dvere do jedálne, kde už Hurstall odpratal riad od obeda.
„Chcem sa vás čosi spýtať, pán komisár. Iste si už nemyslíte, nemôžete si myslieť – že túto strašnú vraždu spáchal niekto z nás. Musel to byť niekto zvonku! Nejaký maniak!“
„Nie ste ďaleko od pravdy, slečna Aldinová. Ak sa nemýlim, práve slovo maniak vystihuje tohto zločinca najlepšie. Ale nebol to nikto zvonku.“
Vytreštila oči.
„Chcete povedať, že niekto v tomto dome nie je… nie je normálny?“
„Možno si pod tým slovom predstavujete človeka, ktorý s penou okolo úst gúľa očami. Maniak nie je taký. Nejeden nebezpečný a šialený zločinec vyzeral tak normálne ako vy alebo ja. Obyčajne ide o posadlosť. Vedomia sa zmocní jediná myšlienka a pomaly ho znetvorí. Prídu za vami citliví, rozumní ľudia, vysvetľujú vám, ako ich prenasledujú a ako ich kde-kto špehuje – a niekedy sa vám zdá, že to je pravda.“
„Viem celkom iste, že tu si nik nemyslí, že ho prenasledujú.“
„Uviedol som vám to len ako príklad. Sú aj inakšie formy šialenstva. Ale ja som presvedčený, že ten, kto túto vraždu spáchal, bol v zajatí utkvelej myšlienky – myšlienky, ktorá mu nedala pokoja, kým n>u už na ničom nezáležalo a nič preňho nemalo význam.“ Mary sa zachvela.
„Mám niečo na srdci, čo by ste azda mali vedieť.“ Stručne a jasne mu rozprávala, ako bol u nich na večeri doktor Treves a čo im spomínal. Komisár Battle sa o to veľmi zaujímal.
„Hovoril, že by tú osobu spoznal? Mimochodom – bolo to dievča, alebo chlapec?“
„Mne sa zdalo, že hovorí o chlapcovi – ale doktor Treves to vlastne nepovedal – naozaj, už si spomínam – výslovne vravel, že nám nepovie nič bližšie ani o pohlaví, ani o veku dieťaťa.“
„Naozaj? Iste to malo svoj význam. A povedal, že dieťa malo nejakú fyzickú zvláštnosť, podľa ktorej by ho spoznal kdekoľvek na svete?“
„Áno.“
„Hádam nejaká jazva – má niekto z vás jazvu?“ Zbadal, že Mary Aldinová sa trocha zháčila, a len potom odpovedala:
„Ja som nič také nezbadala.“
„Von s tým, slečna Aldinová,“ usmial sa. „Voľačo ste hádam predsa len zbadali. Ak áno, zbadal by som to aj ja, nemyslíte?“
Pokrútila hlavou.
„Nič… nič také som nezbadala.“
Ale videl na nej, že je zarazená a nesvoja. Jeho slová v nej akiste vyvolali veľmi nepríjemné myšlienky. Rád by bol vedel, na čo myslí, ale skúsenosť mu hovorila, že by nátlak neviedol k ničomu.
Zvrtol reč znova na starého doktora Trevesa.
Mary mu rozpovedala, ako tragicky sa ten večer skončil.
Battle sa jej dlho na všeličo vypytoval. Potom pokojne povedal:
„To je pre mňa novinka. S takým niečím som sa ešte nestretol.“
„S čím ste sa nestretli?“
„Ešte nikdy sa mi nestalo, žeby bol niekto vraždil len tým, že vyvesil na výťah tabuľku.“
„Hádam si len nemyslíte…?“ pozrela naňho zhrozená.
„Že to bola vražda? Pravdaže to bola vražda! Rýchla a vtipná. Pravda, nemusela sa podariť – ale sa podarila.“
„Len preto, že doktor Treves vedel…“
„Áno. Lebo by bol mohol upozorniť na niekoho v tomto dome. A takto sme vykročili do tmy, ale teraz nám už bliká svetielko a celý prípad sa pomaly vyjasňuje. Voľačo vám poviem, slečna Aldinová – túto vraždu starostlivo pripravili do najmenších podrobností. A chcem, aby ste si dobre zapamätali jedno – dbajte, aby sa nikto nedozvedel, čo ste mi povedali. Je to veľmi dôležité. Rozhodne to nikomu nespomínajte.“
Mary prikývla. Ešte vždy bola ohromená.
Komisár Battle vyšiel z izby a pokračoval v práci tam, kde ho Mary Aldinová vyrušila. Postupoval vždy metodicky. Potreboval isté informácie a nový sľubný adut, čo by bol aký lákavý, neodviedol jeho pozornosť od systematického plnenia povinností.
Zaklopal na dvere do knižnice a hlas Nevila Strangea ho pozval ďalej.
Nevile predstavil Battla doktorovi Trelawnvmu, vysokému, uhladenému pánovi tmavých jastrivých očú.
„Prepáčte, že som sem tak vpadol,“ ospravedlňoval sa komisár Battle. „Ale čosi mi nie je celk…
