V
Obaja policajní dôstojníci sa vrátili na Čajkino Bralo a vypočuli si Williamsovo a Jonesovo hlásenie.
Ani v jednej spálni sa nenašlo nič podozrivé ani príťažlivé. Služobníctvo sa dožadovalo, aby ho prepustili – museli sa venovať domácnosti. Má privoliť?
„Hádam môžu ísť,“ povedal Battle. „Pôjdem sa sám poprechádzať po poschodiach. Izby, kde sa pričasto neupratuje, nám neraz povedia o svojich obyvateľoch veľa užitočného.“
Seržant Jones položil na stôl malú škatuľku.
„Z tmavomodrého kabáta pána Nevila Sirangea,“ oznamoval. „Červené vlasy holi na rukáve, plavé na golieri a na pravom pleci.“
Battle vytiahol dva červené vlasy a niekoľko plavých a zahľadel sa na ne:
„Toto je voda na môj mlyn. Jedna blondínka, druhá červenovláska a tretia brunetka. Takto hneď vieme, na čom sme. Červené vlasy na rukáve, plavé na golieri? Zdá sa, že pán Nevile Strange je tak trochu modrofúz. Jednou rukou objíma jednu manželku a hlava druhej mu leží na pleci.“
„Krv na rukáve sme poslali na rozbor, pán komisár.“ Leach kývol hlavou.
„A čo so služobníctvom?“
„Postupoval som podľa vašich inštrukcií, pán komisár. Nikto z nich nemienil odísť, ani neprechovával voči starej panej nepriateľstvo. Bola prísna, ale mali ju radi. Ostatne, celú domácnosť viedla slečna Aldinová. Zdá sa, že bola medzi nimi obľúbená.“
„Na prvý pohľad som videl, že je to schopná ženská,“ povedal Battle. „Ak je našim vrahom ona, nebude ju ľahko obesiť.“
Jones bol v pomykove.
„Ale tie odtlačky na palici boli…“
„Viem – viem. Boli to odtlačky neobyčajne slušného gentlemana, pána Strangea,“ doplnil Battle. „Všeobecne panuje mienka, že športovci neoplývajú rozumom (ostatne to nie je vôbec pravda), ale nemôžem veriť, že by bol Nevile Strange celkom debilný. Ako je to s tým zdravotným čajom služobnej?“
„Čaj býva vždy na polici v kúpeľni pre služobníctvo na druhom poschodí. Dávala ho ta na poludnie a stál tam do večera, kým nešla spať.“
„Takže sa k nemu mohol dostať každý! Totiž každý z domácich.“
„To je typicky domáca záležitosť,“ usúdil Leach presvedčivo.
„Áno, aj ja si to myslím. Nie že by táto vražda bola nejaký začarovaný kruh. To nie. Každý, kto mal kľúč, mohol si otvoriť bránu a vojsť. Nevile Strange mal ten kľúč včera večer – ale iste by bolo jednoduché dať si urobiť nový, a skúsená ruka by to dokázala aj s kúskom drôtu. Ale neviem si predstaviť, že by niekto okrem domácich vedel o zvonci a o tom, že Barrettová pije každý večer zdravotný čaj! To môžu vedieť len domáci!“
„Poďme, chlapče! Vyjdeme hore a pozrieme si tú kúpeľňu a všetko ostatné.“ Začali od najvyššieho poschodia. Prvá bola komora, plná dolámaného nábytku a všakového haraburdia.
„Tu som nerobil prehliadku, pán komisár,“ povedal Jones. „Nevedel som…“
„Čo by ste tu hľadali? Máte pravdu. Iba čo by ste čas márnili. Podľa prachu na dlážke sem najmenej šesť mesiacov nevkročila ani noha.“
Všetky izby pre služobníctvo boli na tomto poschodí, boli tu aj dve neobývané spálne s kúpeľňou. Battle nazrel do každej miestnosti, prebehol po nej pohľadom a všimol si, že Alice, slúžka s vyľakanými očami, spávala pri zatvorenom okne, že tenká Emma má veľa príbuzných – celý jej bielizník bol obložený ich fotografiami – a že Hurstall má dva-tri kúsky cenného, aj keď popukaného porcelánu značky Dresden a Crown Derby.
Kuchárkina izba bola v prísnom poriadku a izba kuchynskej slúžtičky v priam chaotickom neporiadku. Battle vošiel do kúpeľne, ktorá bola najbližšie ku schodišťu. Williams ukázal na dlhú policu nad umývadlom, kde stáli poháre a zubné kefky, všelijaké mastičky, fľaše so soľou do kúpeľa a pomády na vlasy. Na jednom konci ležal balíček bylinkového čaju. „Nenašli ste odtlačky na pohári alebo na balíčku?“
„Len jej vlastné. Mám ich z jej izby.“
„Nemusel sa pohára ani dotknúť,“ nadhodil Leach. „Stačilo prášok doň hodiť.“
Battle zišiel dolu schodmi, Leach ho nasledoval. V polovici poschodia bolo dosť nešikovne umiestené okno.
V kúte stála tyč a na nej hák.
„Možno ňou otvoriť horný oblok,“ vysvetľoval Leach. „Ale je v tom háčik. Oblok možno otvoriť len trošku. Otvor je priúzky, aby sa ním dostal niekto dnu.“
„Nemyslel som na to, že by tade niekto vliezol.“ Vošiel do prvej spálne na prvom poschodí. Bola to spálňa Audrey Strangeovej. Vládol v nej poriadok a sviežosť: na toaletnom stolíku ležali hrebene a kefy zo slonoviny – šaty sa nepovaľovali nikde. Battle nazrel do skrine. Dva jednoduché kostýmy, niekoľko večerných šiat, dvoje-troje letných. Šaty boli lacné, kostýmy dobre ušité a drahé, ale už nie nové.
Battle kývol hlavou. Chvíľu stál pri písacom stole a pohrával si s kalamárom naľavo od pijavého papiera.
„Na pijavom papieri, ani v koši nevidno nič zaujímavé,“ poznamenal Williams.
„Máte pravdu.“ prisvedčil Battle. „Nevidno tu nič.“ Pobrali sa ďalej do ostatných miestností. V izbe Thomasa Royda bol neporiadok – šaty sa váľali kade-tade. Fajky a popol z nich boli roztrúsené po stoloch a vedľa postele, na ktorej ležala napoly otvorená kniha – Kiplingov Kim.
„Zvykol si, že po ňom upratuje domorodé služobníctvo,“ povedal Battle. „Rád číta staré obľúbené knihy. Konzervatívny typ.“
Izba Mary Aldinovej bola malá, ale útulná. Battle nazrel do cestopisov na policiach a všimol si aj staromódne hrebene a kefy z tepaného striebra. Zariadenie a farby v tejto izbe boli modernejšie ako v ostatnom dome.
„Nie je taká konzervatívna,“ usúdil Battle. „Ani ona si nepovykladala fotografie – nežije minulosti.“
Boli tam ešte tri-štyri neobývané izby, napospol dobre udržiavané a pripravené pre ďalšie návštevy, a zo dve kúpeľne. Potom prišla veľká dvojitá izba lady Tressilianovej. Po nej: o tri schodíky nižšie, nasledovali izby a kúpeľňa, kde bývali Strangeovci.
Battle nemámil čas v Nevilovej izbe. Vyzrel otvoreným oblokom, pod ktorým sa strmá skala ľútila rovno do mora. Oblok pozeral na západ na Prísnu Hlavu – čo divo a hrozivo vyčnievala z vody. „Má popoludňajšie slnko,“ zahundral si v duchu, „aj zápach morskej trávy a odlivu. A tamtie vŕšky pôsobia pošmúrne. Ký div, že to láka samovrahov!“
Prešiel do väčšej izby, na ktorej už otvorili dvere.
Vládol tam neopísateľný neporiadok. Povaľovali sa tu kopy šatstva – tenunká spodná bielizeň, pančuchy, svetríky, vyskúšané a odhodené – letné šaty, prehodené cez stoličku. Battle nazrel do skrine. Bola plná kožušín, večerných šiat, nohavíc, tenisových sukničiek a športových úborov.
Battle temer s úctou zatvoril skriňu.
„Drahé chúťky,“ poznamenal. „Musí muža stáť veľké peniaze.“
„Možno preto…“ povedal Leach zachmúrene, no nedokončil.
„Preto potrebovali sto – alebo skôr päťdesiat tisíc funtov? Možno. Vypočujme si radšej, čo nám povie sám.“
Zišli dolu do knižnice. Williams mal oznámiť služobníctvu, že môže pokračovať v domácej práci. Rodina, ak chce, nech sa vráti do svojich izieb. Bolo ich treba o tom informovať a súčasne im povedať, že inšpektor Leach by rád vypočul každého osobitne, počnúc Nevilom Strangeom.
Keď Williams vyšiel z miestnosti, Battle a Leaeh sa usadili za mohutný viktoriánsky stôl. V kúte sedel mladý strážnik s ceruzkou v ruke.
„Začni ty, Jim,“ ohlásil sa Battle. „A nech je to pôsobivé.“
Keď mladý inšpektor prikývol, Battle si pošuchal bradu a zachmúril sa.
„Raz neviem, prečo mi stále vŕta v hlave Hercule Poirot.“
„Myslíš toho starého Belgičana – to je smiešny človiečik.“
„Akurát, smiešny,“ zahriakol ho komisár Battle. „Je asi taký nebezpečný ako čierna mamba a leopardica – taký je, keď sa začne hrať na šarlatána! Keby tu len bol! Toto by bolo čosi pre neho.“
„Ako na to ide?“
„Psychologicky,“ odvetil Battle. „Na základe skutočnej psychológie – nie nepodareného mudrlantslva ľudí, čo sa tomu nerozumejú.“ Namrzene si spomenul na slečnu Amphreyovú a na svoju dcéru Sylviu. „Podľa neho treba vraha nechať hovoriť. Vraj skôr-neskôr každý povie niekde pravdu – lebo je to oveľa ľahšie ako klamať. A tak sa niekde pomýli – neuvedomí si, že na tom tak veľmi záleží – a chytí sa.“
„Chceš dokázať, že ti Nevile sám vlezie do slučky?“
Battle roztržité prikývol. A doložil trocha namrzene a zmätene:
„Len jedno ma trápi – prečo mi ten Hercule Poirot vŕta v hlave? Zišiel mi na um tam hore. Čo som tam len videl, že mi to pripomenulo toho malého človiečika?“
Vošiel Nevile Strange a prerušil ich.
Bol bledý a utrápený, ale oveľa menej nervózny ako pri raňajkách. Battle naňho uprel spýtavý pohľad. Neuveriteľné, že by človek, ktorý vedel – a musel vedieť, ak len trochu rozmýšľal – že nechal svoje odtlačky na vražednom nástroji a že tie odtlačky polícia už poznala, nebol ani mimoriadne nervózny, ani sa z toho nijako nevyzúval.
Nevile Strange sa tváril celkom prirodzene – bol otrasený, ustarostený, skormútený – a iba mierne nervózny.
Jim Leach ho oslovil svojím príjemným hlasom:
„Boli sme radi, keby ste nám odpovedali sa niekoľko otázok, pán Strange, jednak o tom, čo ste včera večer robili, jednak o niektorých osobitných skutočnostiach. Zároveň vás upozorňujem, že na otázky nemusíte odpovedať, iba ak chcete, a ak si želáte, môže byť prítomný aj váš advokát.“
Oprel sa a pozoroval, ako jeho slová zapôsobia. Nevite Strange hľadel úprimne, nechápavo.
‚Ani netuší, na čo mierime, alebo je čertovsky dobrým hercom‘, pomyslel si Leach.
„Pravdaže, pýtajte sa na čo chcete,“ súhlasil Nevile. „Uvedomte si,“ pripomenul. Battle vľúdne, „že všetko, čo poviete, budeme protokolovať a použije sa to neskôr na súde ako svedecká výpoveď.“
Strangea zaliala červeň.
„Vyhrážate sa mi?“
„Nie, nie, pán Strange, Len vás upozorňujem.“ Nevile pokrčil plecami.
„Porozprávajte nám teda po poriadku, čo ste včera večer robili. Počnúc, povedzme, večerou.“
„Prosím. Po večeri sme odišli do salóna. Pili sme tam kávu. Počúvali sme rádio – zprávy a tak ďalej. Potom som sa rozhodol, že pôjdem do Easterhead navštíviť istého mladíka – svojho priateľa.“
„Ako sa ten priateľ volá?“
„Latimer. Edward Latimer.“
„Je to váš dôverný priateľ?“
„Ach, nie, nie veľmi. Odkedy je tu, vídame sa s ním často, Bol u nás na obede a na večeri a my sme boli zas uňho.“
„Nebolo už trocha neskoro ísť až do Easlerheadu?“ spýtal sa Battle.
„Oj, tam je veselo – majú tam otvorené do rána.“
„Ale v tejto domácnosti sa chodí spávať so sliepkami, však?“
„Vcelku áno. Ale ja som si vzal kľúč od brány. Nikto ma nemusel čakať.“
„Vaša pani nechcela ísť s vami?“
Nevilov tón sa trocha zmenil, bol o stupeň upätejší, keď odpovedal:
„Nie, bolela ju hlava, Odišla spať už predtým.“
„Pokračujte, prosím, pán Strange.“
„Práve som sa chcel ísť preobliecť…“
„Prepáčte, pán Strange,“ prerušil ho Leach. „Preobliecť do čoho? Do večerného úboru, alebo z večerného úboru?“
„Ani jedno, ani druhé. Mal som na sebe modrý oblek – náhodou svoj najlepší, a pretože mrholilo a ja som sa rozhodol, že sa preveziem na kompe a potom pôjdem peši – ako viete, je to asi na pol míle – preobliekol som sa do staršieho obleku. – do sivého páskavého, ak ste už takí zvedaví na všetky podrobnosti.“
„Radi máme vo všetkom jasno,“ poznamenal Leach úctivo. „Prosím, pokračujte.“
„Ako vravím, išiel som hore a stretol som sa s Hurstallom ktorý mi povedal, že ma volá lady Tressilianová, Tak som šiel k nej a – a trocha sem sa s ňou povadil“
„Myslím, pán Strange, že ste boli posledný, čo ste ju videli živú?“ spýtal sa Battle.
Nevile sa zapálil.
„Áno, áno… zdá sa, že som bol posledný. Vtedy jej ešte nič nebolo.“
„Ako dlho ste sa u nej zdržali?“
„Asi dvadsať-tridsať minút, potom som odišiel do svojej izby, preobliekol som sa a ponáhľal som sa von. Kľúč od brány som vzal so sebou.“
„O koľkej to bolo?“
„Okolo pol jedenástej. Zbehol som dolu, len-len že som vyskočil na odchádzajúcu kompu a previezol, som sa na druhý breh. Latimera som zastihol v hoteli, trocha sme spolu pili a hrali biliard. Čas sa tak rýchlo míňal, že som sa spamätal až vtedy, keď som zmeškal poslednú možnosť previezť sa člnom späť. Odchádza totiž o pol druhej. Latimer veľmi úslužne vytiahol svoj voz a odviezol ma domov. Ako viete, autom treba ísť okolo Saltingtonu, čo je šestnásť míľ. Odišli sme z hotela o druhej, a sem sme prišli asi okolo pol tretej. Poďakoval som Tedovi Latimerovi, pozval som ho dnu na kalištek, ale on odmietol, vraj sa radšej vráti, tak som vošiel do domu sám a hneď som si ľahol spať. Nevidel a nepočul som nič podozrivého. Zdalo sa, že celý dom pokojne spí. A potom ráno som počul, ako to dievča vykríklo a…“
„Tak je, tak je,“ prerušil ho Leach. „Ale aby sme sa trocha vrátili k vášmu rozhovoru s lady Ttressilianovou – správala sa celkom normálne?“
„Celkom normálne.“
„O čom ste sa zhovárali?“
„Ach, o všeličom.“
„Priateľsky?“
Nevite sa začervenal.
„Pravdaže.“ .
„Nedošlo medzi vami napríklad k prudkej výmene názorov?“
Nevile neodpovedal hneď. Leach ho upozornil:
„Viete, bude lepšie, ak vyjdete s pravdou von. Poviem otvorene: časť vášho rozhovoru ktosi vypočul.“
„Trocha sme sa nepohodli,“ odpovedal stroho Nevile. „Ale nič to nebolo.“
„Prečo ste sa nepohodli?“
Nevile sa ovládol a usmial sa.
„Poviem pravdu, zvozila ma. Stávalo sa to často. Ak s niekým nesúhlasila, hneď mu to dala najavo. Bola staromódna a odsudzovala moderný spôsob života a moderné zmýšľanie, napríklad rozsobáš a iné. Poškriepili sme sa a ja som sa trocha rozčúlil, ale rozišli sme sa celkom priateľsky. Uznali sme si, že dvaja ľudia nemusia rovnako zmýšľať.“ A nahnevano doložil: „Určite som ju netresol po hlave, pretože som pri škriepke stratil nervy – alebo myslíte, že áno?“
Leach pozrel na Battla. Battle sa sťažka nahol ponad stôl.
„Dnes ráno ste priznali, že tá golfová palica je vaša. Môžete nám vysvetliť, ako to, že sme na nej našli vaše odtlačky?“
Nevile sa zahľadel pred seba, potom strmo odpovedal:
„No – pravdaže museli byť moje – je to moja palica – mával som ju v ruke.“
„Totiž, keby ste nám vysvetlili, ako to, že podľa odtlačkov ste boli posledný, kto mal palicu v ruke.“ Nevile zbledol a ani sa nepohol.
„To nie je pravda,“ povedal napokon. „To nemôže byť pravda. Niekto ju mohol mať v ruke aj po mne – mohol mať rukavičky.“
„Nie, pán Strange – nikto ju nemohol mať v ruke tak, ako vy myslíte – že by sa s ňou bol zahnal a udrel – a pritom nerozmazal vaše odtlačky.“
Nastala prestávka – veľmi dlhá prestávka.
„Ach, božemôj,“ vzdychol Nevile trhano a zachvel sa. Zakryl, si rukami tvár. Policajní úradníci ho pozorovali.
Potom, sňal ruky z tváre a vzpriamil sa.
„To nie je pravda,“ vyhlásil pokojne. „Jednoducho to nie je pravda. Nazdáte sa, že som ju zabil ja, ale nezabil som ju. Prisahám, že som ju nezabil Je to nejaký strašný omyl.“
„Nemôžete nám vysvetliť, ako to bolo s tými odtlačkami?“
„Ako by som mohol? Zasiahlo ma to ako hrom z jasného neba.“
„Môžete nám vysvetliť, ako to, že rukávy a manžety vášho tmavomodrého obleku sú samá krv?“
„Krv?“ zašepkal v hrôze, „To nie je možné!“
„Neporezali ste sa azda…“
„Nie. Pravdaže nie!“
Nevile Strange zvraštil čelo – zdalo sa, že premýšľa. Naostatok zdvihol vystrašený, zhrozený zrak.
„Fantastické!“ zvolal. „Priam fantastické. Nie je na tom ani zamak pravdy.“
„Fakty sú celkom pravdivé,“ zdôraznil komisár Battle.
„Ale prečo by som to bol urobil? Je tu nemysliteľné – neuveriteľné! Poznal som Camillu, odkedy som na svete.“
„Ak sa nemýlim, pán Strange, sám ste nám spomínali, že po smrti lady Tressilianovej zdedíte veľkú sumu?“
„Myslite si, že preto? Ale načo sú mi peniaze! Ja ich nepotrebujem!“
„To hovoríte vy, pán Strange,“ povedal Leach a odkašlal si.
Nevile vyskočil.
„Pozrite, ja vám dokážem, že nepotrebujem peniaze. Zavolám vám vedúceho vo svojej banke, pozhovárajte sa s ním.“
Zavolali. Linka nebola obsadená, takže zakrátko dostali spojenie s Londýnom. Nevile sa ohlásil:
„To ste vy, Donaldson? Tu Nevile Strange. Poznáte ma po hlase. Počúvajte, nepoinformovali by ste políciu – sú tu vedľa mňa – o mojom finančnom položení? Áno. Áno, prosím vás!“
Leach prevzal slúchadlo. Hovoril pokojne. Vypytoval sa a počúval odpovede, naoststok zložil slúchadlo.
„No?“ spýtal sa Nevile dychtivo.
„Máte vraj neobmedzený úver a banka má dozor nad všetkými vašimi investíciami a hlási, že ich stav je priaznivý,“ odvetil Leach ľahostajne.
„No vidíte. Nehovoril som vám.?“
„Zdá sa, že áno – ale aj tak, pán Strange, možno máte nejaké záväzky, dlžoby – možno vás niekto vydiera – to sú všetko dôvody, aby ste si zadovážili peniaze, a o tých dôvodoch my nevieme.“
„Ale ja také dôvody nemám! Ubezpečujem vás, že nemám. Nič také u mňa nenájdete.“
Komisár Battle pokrčil ťažkými plecami.
„Iste uznáte, pán Strange,“ prihovoril sa mu vľúdne, otcovsky, „že máme dosť dôkazov, aby sme vás zatkli. Doteraz sme to neurobili. Ako vidíte, správame sa zásadou ‚najprv ospravedlň, až potom obviňuj‘.“
„Chcete spovedať,“ Ozval sa Nevile trpko, „ste presvedčení, že som to bol ja, ale chcete prísť na to, prečo som to urobil, a až potom všetko obrátiť proti mne?“
Battle mlčal, Leach hľadel na povalu.
Nevile zúfalo zvolal:
„Je to ako dajaký hrozný sen. Neviem, čo povedať a čo robiť. Akoby som bol v pasci a nemohol z nej von.“
Komisár Battle sa pohniezdil. Spod poloprivretých viečok mu chápavo zažiarili oči.
„To sa vám podarilo,“ povedal. „To sa vám vskutku podarilo. Pripomína mi to…“
