Celá e-kniha Hodina činu ke stažení v ePUB, PDF a MOBI
VIII
Keď sa Audrey obliekla, zamierila pozdĺž brehu a skalnatého výbežku k Thomasovi Roydovi, sediacemu s fajkou v zuboch práve oproti Čajkinmu Bralu, ktoré sa jasne belelo na druhom brehu.
Keď sa Audrey priblížila, Thomas obrátil k nej hlavu, ale sa nepohol. Mlčky sa usadila vedľa neho. Sedeli ticho a bez slova, ako ľudia, ktorí sa veľmi dobre poznajú.
„Ako sa zdá blízko,“ ozvala sa konečne Audrey.
Thomas pozrel ponad rieku na Čajkino Bralo.
„Áno, mohli by sme doplávať domov.“
„Teraz veru nie. U Camilly raz slúžilo isté dievča. Veľmi rado sa kúpalo a zakaždým, keď bol príliv alebo odliv, preplávalo rieku ta a späť. Musel byť príliv alebo odliv – ináč človeka strhol prúd a zaniesol ho až do delty. Raz sa jej to aj stalo – ale našťastie nestratila hlavu a doplávala na breh pri Easter Pointe celá – ale veľmi vyčerpaná.“
„To ešte neznamená, že je tu nebezpečne.“
„Pri tomto brehu nie. Prúd je pri druhom brehu, hlboko pod útesmi. Vlani tam chcel jeden spáchať samovraždu – skočil z Prísnej Hlavy – ale zachytil sa na strome, rastúcom na útese, a pobrežní strážcovia ho zachránili.“
„Chudák,“ povedal Thomas. „Stavím sa, že sa im nepoďakoval. Musí to byť otrava, keď sa už človek rozhodne, že so všetkým skoncuje, a potom ho zachránia. Akoby mal sám seba za blázna.“
„Možno je teraz rád,“ poznamenala Audrey zasnene. Bola aj trocha zvedavá, kde teraz je a čo robí.
Thomas bafkal zo svojej fajky. Stačilo mu trošičku obrátiť hlavu a videl Audrey. Všimol si, že je zahladená ponad vodu a tvár má prísnu, pohrúženú do myšlienok.
„Mimochodom: mám tvoju náušnicu – tú, čo si včera večer stratila.“
Prehŕňal sa vo vrecku. Audrey vystrela ruku. „Výborne! Kde si ju našiel? Na terase?“
„Nie. Pri schodoch. Azda si ju stratila, keď si schádzala na obed. Všimol som si, že už pri obede si ju nemala.“
„Som rada, že sa našla.“
Vzala náušnicu. Thomas si pomyslel, že je to priveľká, priam barbarská náušnica do takého drobného ucha. Aj tie včerajšie boli veľké.
Ohlásil sa:
„Nosíš náušnice, aj keď sa kúpeš. Nebojíš sa, že ich stratíš?“
„Oj, toto je lacná čačka. Nerada chodím bez náušníc pre toto,“ dotkla sa ľavého ucha. Thomas sa pamätal.
„To je odvtedy, ako ťa uhryzol starý Bouncer?“ Audrey prikývla.
Zamĺkli – obaja spomínali na detstvo. Audrey Standishová (ako sa vtedy volala), nohaté dievčatko, pritúlila si tvár k starému Bouncerovi, ktorý si poranil nohu. Nepekne ju pohrýzol. Museli jej ranu zošívať. Dnes ju už temer ani nevidno – zostala len malá jazvička.
„Dievča moje,“ povedal Thomas, „veď to takmer ani nevidno. Prečo ťa to tak mrzí?“
Audrey na chvíľu zamĺkla, potom veľmi úprimne odpovedala:
„Lebo… lebo nechcem byť poznačená.“
Thomas prikývol. Zhodovalo sa to s tým, ako Audrey poznal – vždy túžila po dokonalosti.
„Si oveľa krajšia ako Kay,“ povedal znenazdania.
„Oj, nie, Thomas. Kay – Kay je vskutku veľmi pekná.“
„Zvonka. Ale zdnu nie.“
„Narážaš na moju krásnu dušu?“ dozvedala sa Audrey trocha obveselená.
Thomas vytriasol z fajky popol.
„Nie. Myslím na tvoje kosti.“
Audrey sa zasmiala.
Thomas si znova napchal fajku. Mlčali hodnú chvíľu, avšak Thomas neraz pozrel na Audrey, no tak nenápadne, že si to nevšimla.
Naostatok sa pokojne spýtal:
„Čo je s tebou, Audrey?“
„Čo je so mnou? Čo by malo byť?“
„Voľačo nie je v poriadku. Voľačo máš na srdci.“
„Nie, nič. Celkom nič.“
„Ale áno.“
Pokrútila hlavou.
„Nechceš mi to povedať?“
„Nemám ti čo povedať.“
„Možno som tĺk – ale musím ti to povedať…“ Zamĺkol. „Nemôžeš na to zabudnúť, Audrey? Nemôžeš sa cez to dostať?“
Kŕčovite sa chytila skaly drobnými rukami. „Nerozumieš tomu – raz tomu nemôžeš rozumieť.“
„Ale, Audrey, rozumiem. Práve, že rozumiem. Viem o tom.“
Obrátila k nemu drobnú, neveriacu tvár.
„Viem presne, čo si prežila. A… a čo to pre teba znamenalo.“
Zbledla, ba aj ústa jej obeleli.
„Hm,“ zašepkala. „Nemyslela som, že to niekto vie.“
„Ja to viem. Nebudem ti o tom rozprávať. Chcem ti iba vštepiť, že je po všetkom – že to prešlo a nikdy sa nevráti.“
„Niečo n…
