V najlepších rodinách

12

Jeden alebo dvaja moji priatelia sa ma usilovali ubezpečiť, že niektoré z mojich prípadov tohto leta si zaslúžia pozornosť, ale aj keby som ich vzal za slovo, nebudem zachádzať do podrobností. Keď som však dal do Gazette inzerát a rozšírilo sa to, prestal som už počítať telefonáty, ktoré mi prinášali zisk. Zhrniem ich tu v skratke podľa mesiacov.

Máj. Žena, ktorej ukradli jej miláčika – mačku. Dostala ju nazad. Päťdesiat dolárov a výdavky. Chlapík, ktorého vtiahli do akejsi špekulácie s marihuanou a nechcel volať políciu. Dve stovky. Muž, ktorý chcel vyslobodiť svojho syna z osídiel ostražitej a prefíkanej blondíny. Mal som to nechať tak; dostal som totiž po nose, ale výdavky jednako zaplatil. Sto dolárov. Reštaurácia s naivnou pokladníčkou s lepkavými prstami; na jej odhalenie mi stačilo jedno popoludnie: klient nechcel splniť moje požiadavky (šesťdesiatpäť dolárov), ale nakoniec zaplatil.

Jún. Celé dva týždne som sa zaoberal chúlostivým prípadom poistenia Dela Bascoma, a nemal som už ďaleko od toho, aby mi začalo šibať. Ale dal som to do poriadku. Del mal toľko bezočivosti, že mi ponúkol tri stovky; pýtal som tisícku a dostal som ju. Mal som za lubom zarobiť si za týždeň viac, než som dostával od Wolfa, niežeby mi záležalo na peniazoch, ale zo zásady. Istému človeku z Meadville v Pensylvánii som našiel podvodníka, ktorý zapisoval stávky pri dostihoch Stopäťdesiat dolárov. Chlapík, ktorý odo mňa chcel, aby som mu našiel ženu, ktorá zmizla, ale vyzeralo to neurčito a okrem toho mohol platiť iba dvadsať dolárov na deň, preto som to nezobral. Potom ma domŕzalo dievča, nespravodlivo obvinené z toho, že prezradila obchodné tajomstvo konkurenčnej firme a vyrazili ju. Dokázala, že má pravdu, a dostala miesto nazad. Moje úsilie bolo hodné päťsto dolárov namiesto mizerných stodvadsať v splátkach. Jej tvár nestála za veľa, ale mala pekný hlas a dobré nohy. Dostal som ponuku z FBI, čo bola moja deviata ponuka z rôznych miest, ale odmietol som.

Júl. Podobral som sa na sledovanie desiatich mužov pre skupinu koncesionárov z Coney Islandu; chytil som jedného z nich, ako si kráti cestu od jedného zo stánkov; vrhol sa na mňa a ja som mu zlomil ruku. Unavený z dozerania na tisícky štvorcových metrov väčšinou sa lúpajúcej holej kože, čo nebolo ani najmenej lákavé, som od toho odstúpil. Osemdesiatpäť za sedemnásť dní. Prepásol som tak niekoľko menších prípadov, ktoré by mi vyniesli aspoň dvetisíc. Jednej bláznivej žene na Long Islande ukradli nepoistené šperky a myslela si, že polícia uviazla vo vyšetrovaní. Podnikol som niekoľko výpadov a vykonal som naozaj dobrý kus práce. Ťahalo sa to až do augusta. Získal som šperky nazad, dôkazmi som odhalil natieračovho pomocníka a zobral som od nej spolu tridsaťpäť.

August. Z Wolfovho bankového konta som si už od šiesteho mája nevybral nič, a nezačrel som ani do svojho vkladu, ktorý nielenže neklesol, ale dokonca narástol. Rozhodol som sa, že si urobím prázdniny. Wolfe ma nikdy neuvoľnil na dlhší čas ako na dva týždne a teraz som si pomyslel, že to prinajmenej zdvojnásobím. Moja priateľka, ktorej meno sa zjavilo v tlači v súvislosti s jedným z Wolfových prípadov, dostala nápad, aby sme sa pozreli do Nórska, a to sa mi celkom hodilo.

Pomaly, ale iste som si začal vypracovávať svoj vlastný postoj k životu bez pocitu, že je za mnou Nero Wolfe. Spomalila to iba skutočnosť, že začiatkom júla ma Marko Vukčič požiadal, aby som mu priniesol ďalších päťtisíc v hotovosti. Vedel som, že on ich nemôže potrebovať, pretože keď ste chceli jesť v jeho reštaurácii, museli ste si rezervovať stôl deň dopredu a potom zaplatiť šesť dolárov za jednu porciu sliepky v hodnote dvadsaťjeden šilingov. Ďalšia vec: dom sa nepredal, a keď som trochu snoril na vlastnú päsť, zistil som, že cena je stodvadsaťtisíc, čo bolo naozaj prehnané. Na druhej strane, ak Marko berie peniaze pre Wolfa, to ešte neznamená, že ho niekedy uvidím, a okrem toho s predajom domu sa netreba ponáhľať, kým sa bankové konto nescvrkne; a bol tam tiež Wolfov vklad. Informoval som sa aj tam.

V skutočnosti som z New Yorku nechcel odísť, najmä nie až do Nórska. Mal som pocit, že keď budem prechádzať cez Sandy Hook, mohlo by sa niečo ozvať; ako napríklad telegram, telefón, list alebo odkaz na Tridsiatu piatu ulicu alebo 1019 v šifre, ktorú pochopím – ak tam budem, aby som ju mohol prevziať. A keby to prišlo, chcel by som tu byť, ináč mi môže ujsť Wolfov najskvelejší výkon. Neprešli však iba dni a týždne, ale celé mesiace a moja priateľka sa v niektorých veciach veľmi dobre vyznala, najmä čo sa týkalo mojej nerozhodnosti, a tak sme si objednali lístky na loď na dvadsiateho šiesteho augusta.

Štyri dni predtým, dvadsiateho druhého augusta, v utorok popoludní som sedel za stolom na 1019 a čakal som na človeka, s ktorým sme si telefonicky dohovorili schôdzku. Povedal som mu, že čoskoro odchádzam na mesiac na dovolenku, a on neuznal za potrebné povedať svoje meno, ale zdalo sa mi, že som spoznal jeho hlas, a dohodli sme sa. Keď prišiel presne na minútu o 3.15, potešilo ma to, lebo som zistil, že moja pamäť mi ešte vždy slúži. Bol to môj starý spoluväzeň Max Christy.

Vstal som a potriasli sme si ruky. Položil svoj panamský klobúk na stôl a poobzeral sa. Jeho čierna hriva bola kratšia než v apríli, ale husté obrvy sa nezmenili a v sivom tropickom obleku vyzerali jeho plecia rovnako široké ako predtým.

Ponúkol som ho, aby si sadol.

„Musím sa ospravedlniť,“ povedal som, „že som sa s vami nevyrovnal za tie raňajky. To bola moja záchrana.“

Kývol rukou. „Ale to nestojí za reč. Ako vám to tu ide?“

„Och, ďakujem, nemám sa na čo sťažovať. A vy?“ spýtal som sa.

„Mal som strašne veľa roboty.“ Vytiahol vreckovku a pretrel si tvár a krk. „Fuj, ale sa potím… Niekedy mám už po krk toho večného tlačenia a strkania sa, aby sa človek dostal dopredu.“

„Počul som čosi o vás.“

„To si myslím. Prečo ste mi nezavolali?“

„Vaše číslo je Churchill 53 232,“ povedal som.

„Ale nikdy ste ho nevytočili.“

„To nie, pán Christy,“ pripustil…