Priveľa žien

35

Prešli štyri dni a štyri noci, a bola tu ďalšia sobota. V stredu sme mali dlhé posedenie s Cramerom. Po dvoch hodinách, ktoré strávil v červenom koženom kresle, nás opustil a nemal nás o nič radšej, ako keď prišiel. Mohol sa ponosovať, a to aj urobil, ale nič viac, lebo sa nemal do čoho zadrapiť. Zo srdca rád by bol býval videl v Gazette nadpis Polícia vyriešila prípad dvoch vrážd, ale toho sa nedočkal.

V piatok, deň po pohrebe Jaspera Pina, bola dlhá schôdzka s tromi viceprezidentmi, z ktorých jeden zastupoval prezidenta. Schôdzka sa konala s prísnym vylúčením verejnosti, a pokiaľ išlo o nás, to ani nevravím. Prehovorila k nim Cecily, oprávňoval ju k tomu jej balík účastín, a pravdepodobne aj jej otec. Správna rada od nás nikdy nedostala preklepané poznámky, ktoré som mal v zápisníku. Urobil som iba jednu kópiu, a tá je doteraz bezpečne zamknutá v našom safe.

V sobotu o jedenástej predpoludním zišiel Wolfe zo skleníka a ja som mal prácu za písacím stolom. Ešte bolo čo-to treba naklepať vo veci Naylor-Kerr, napríklad vypísať účet za naše služby. K účtu bol pripojený starostlivo vyhotovený presný zoznam výdavkov – Wolfe na tom vždy trval – ale výdavky predstavovali nepatrnú sumu v porovnaní s hlavnou položkou, s honorárom. Bol som ochotný obraňovať stanovisko, že si v skutočnosti zaslúži iba jednu desatinu, čo napokon predstavovalo iba jednu nulu.

Práve som klepal zoznam výdavkov, keď zacengal telefón. Prihlásil som sa.

„Archie? Hádajte, kto vás volá!“

„Ale čo? Drahá Gwynne! Váš hlas? Netárajte.“

„Takže ste na mňa celkom nezabudli? Bola som si istá, že hej. Už vás nikdy neuvidíme v zásobovacom oddelení?“

„Asi nie. Chcem sa od všetkého dištancovať. D-I-Š –“

„Ale, nebuďte taký! Škoda, všeličo by som vám mala porozprávať! Za ten týždeň sa stalo toľko vecí ako nikdy! Novým šéfom oddelenia je pán Rosenbaum, a pán Appleton bude – ach, musím vás vidieť! Dnes večer som voľná. Nemáte čas?“

Mal som. Pôvodne som sa mal stretnúť s Lily Rowanovou, ale prechladla a ležala v posteli.

„Umieram od nedočkavosti, čo je s pánom Appletonom,“ vyhlásil som. „Stretneme sa o siedmej u Rustermana.“

„Ale tam sa netancuje! Myslela som…“

„Prepáčte, že prerušujem, ale mám ešte veľa roboty. Keď sa najeme, môžeme ísť ďalej a pretancovať celú noc. Tak o siedmej do videnia, drahá.“

Nevšimol som si, ako Wolfe zafučal, a pokračoval som v robote. Keď som účet dopísal, prekontroloval som ho aj s dodatkami, úhľadne som ho poskladal, zastrčil do obálky; a kópiu odložil do registračky na poriadok. Potom som sa vrátil k písaciemu stroju, vložil som doň jeden zo svojich osobných listových papierov, naklepal som dátum a potom:

Drahá pani Pinová,

včera večer som zašiel…

Musel som prerušiť, lebo zase zvonil telefón.

„Archie? Tu je Rosa.“

„Akože? To si nemusela ani hovoriť. Ten hlas! Čo robia krivky?“

„Ale teraz vážne.“ Zachichotala sa. „Ako si na to prišiel v telefóne? Vieš, včera som si ľahla do postele o deviatej, a spala som až do rána do desiatej, takže sa cítim vynikajúco! Kým som pila kávu, spomenula som si na teba.

Dnes je sobota, a bola som zvedavá, či máš na dnes večer program.“

„Nič zvláštne. A ty?“

„Ani ja, preto ťa volám. Myslel…