15
Pokiaľ išlo o mňa, na druhý deň bola aréna zásobovacieho oddelenia celkom zmenená. Nech som sa ukázal kdekoľvek a stretol s hocikým, zmenu bolo možno vidieť i cítiť. V stredu som bol kombináciou nového chlapského prírastku, ktorý bolo treba obzrieť a zhodnotiť, a votrelca, od ktorého sa mohlo čakať, že bude na tie ľúbezné čarodejnice hľadieť jednoducho ako na zamestnankyne. Vo štvrtok ráno som bol detektívom, ktorý vyšetruje vraždu. To si mysleli všetky a bolo to na nich vidieť. Či Kerr Naylor vypustil do obehu ďalšiu informáciu, alebo či to jednoducho presiakalo z rôznych miest, to som nevedel, ale atmosféra, s ktorou som sa stretol, nech som prišiel kamkoľvek, nenechávala ma na pochybách.
Tabakové omrvinky na prieklepe boli neporušené. Veľmi ma to nesklamalo, lebo som nemal konkrétny dôvod predpokladať, že niekto v podniku ma sleduje, a nechal som všetko tak. O desiatej som zavolal Jaspera Pina a informoval som ho o príhode s pánom Haroldom Anthonym a jeho ženou Rosou.
„Vaša pani bola včera v noci u nás,“ pridal som.
„Viem o tom,“ odpovedal stručne. Nič sa nespýtal, akoby mu bola sama dopodrobna všetko porozprávala. Povedal som mu, že sa na mňa očividne celé oddelenie díva ako na detektíva, načo sa uškrnul, že v tom prípade sa môžem pokojne tak správať a že mám voľnú ruku.
Prvý raz som ju použil mimo podniku, brnkol som Lonovi Cohenovi a zabehol som za ním do Gazetty. Živo ma zaujímal nielen Pinov postoj k svojej žene a k jej náklonnosti k miláčikom, ale aj jej vzťah k Moorovi. Stretol som sa s Lonom, pozhováral som sa s niekoľkými súdničkármi, aby som získal čo najkritickejší názor, a vypadol som odtiaľ veľmi spokojný. Alebo si Pine už pred rokmi osvojil filozofiu, že sa manžel nemá čo starať do ženiných zvykov, naozaj sa na to vykašlal a pani Pinová stratila záujem o Moora začiatkom roku 1946, len čo dozrela, aby dostal zamestnanie, alebo chlapci v Gazette snívali, čo bolo málo pravdepodobné.
Zaplatil som im obed u Pietra a potom som sa vrátil na William Street. Vo svojej kancelárii som nič nenašiel, nečakal ma odkaz od Wolfa ani od Pina, ba ani od Kerra Naylora, a priečinok v skrini som našiel nedotknutý. Keďže som nemal nijaké inštrukcie, mohol som si vymyslieť vlastný program. Pomyslel som si, že by nezaškodilo prejsť sa cez halu do kancelárie slečny Livseyovej.
Dvere neboli zamknuté a ona dnu klepkala na stroji. Vstúpil som, zatvoril dvere, klesol na stoličku pri jej stole a spýtal som sa: „Čo si myslíte o Rose Bendiniovej?“
„Preboha, čo to máte na tvári?“ spýtala sa a vyvalila na mňa oči.
„Možno si myslíte, že ste zmenili tému,“ povedal som jej, „ale nie je to pravda. To všetko súvisí. Rosin manžel mi ju takto povyšíval. Povedzte mi desaťtisíc slovami, čo si o nej myslíte.“
„Bolí vás to?“
„Poďme, poďme. Ešte ste ani nezačali zabúdať na Moora a už ste sladká a ženská? Nevykrúcajte sa!“
Na líca jej vystúpil náznak červene, veľmi slabý, ale prvý, čo som vôbec videl. „Nevykrúcam sa,“ zaprotestovala. „Ak tomu neveríte, mali by ste sa pozrieť do zrkadla. Čo je s Rosou Bendiniovou?“
Uškrnul som sa na ňu, aby som ukázal, že svaly sa hýbu, nech to vyzerá akokoľvek. „Vidím, že sa radšej pýtate. Dobre. Moora volá Wally. Vraj nikdy nemal v úmysle sa s vami oženiť a že ste sa išli zblázniť – to sú jej slová – keď ste zistili, že za ňou chodí, a že ste sa vraj z toho nikdy nespamätali. Môžem k tomu pripojiť, že som jej vo všetkom neuveril, lebo ak ste sa nikdy nespamätali, museli by ste sa ešte vždy blázniť, a v tomto bode hlasujem proti.“
Sfarbenie tváre zmizlo. Dovtedy sedela za písacím strojom s prstami nad klávesnicou, akoby som k nej iba zaskočil pozdraviť ju a mal hneď vypadnúť, ale teraz sa telom a tvárou obrátila rovno ku mne a pozrela mi priamo do očí. Tón jej hlasu vyjadroval to isté ako jej pohľad.
„Mali ste ma požiadať, aby som vám dala zoznam najväčších klebetníkov, ale možno ste ho nepotrebovali, lebo Rosu, ktorá patrí k špičkám, ste si našli sám. Ak ste si našli aj ďalších, nemusíte sa obťaž…
