12
Meyera som našiel pri stole v bare. Bolo tam rušnejšie ako zvyčajne. Billy Jean Baileyová vybrnkávala svoju každodennú povinnú dávku náladovej hudby, ale nik ju nepočúval. Bez zmeny výrazu tváre pozrela na mňa a ponad mňa, odvrátila zrak, usmiala sa a kývla na niekoho iného.
Keď som si priniesol nápoj k stolu, Meyer mi zreferoval, čo zistil o prenajatej mazde.
„Musel som chvíľu čakať na pána Wedleyho. Bol kdesi vonku s nákladniakom s vlečkou. Majú nedostatok pracovných síl. Chlapec, ktorý predáva benzín, nevedel o ničom. Keď sa Wedley vrátil, ešte asi desať minút telefonoval. Potom mi konečne porozprával o prenajatej mazde. Päť dní po tom, ako Lawless zmizol, mu zatelefonovali na účet volaného z letiskovej správy v Orlande. Mazdu dakto nechal stáť na parkovisku, kam sa vracajú požičané autá. Kľúčiky boli zasunuté za tienidlo proti slnku. Nik nevie, kedy ju ta zaparkovali. Letisková správa sa o tom dozvedela, až keď sa zo spoločnosti Hertz prišli ponosovať, že auto je zaparkované na ich vyhradenom priestore a potrebujú ho uvoľniť. Na prívesku kľúčikov bolo uvedené meno a adresa benzínového čerpadla Garnera Wedleyho. Zavolali mu a on zariadil prepravu vozidla sem. Povedal, že prenajíma autá v minimálnom rozsahu a má licenciu iba pre túto oblasť. V zmluvách so zákazníkmi je dohodnuté, že auto treba vrátiť priamo jemu. Ale v tomto prípade sa tak nestalo. Keď o tom rozprával, veľmi sa rozčúlil. Povedal, že Hub auto prenajal pre tú svoju škandinávsku frajerku a dlhuje mu zaň deväťdesiatpäť dolárov sedemdesiatpäť centov, ktoré už nikdy neuvidí. Oznámil to šerifovi a ten po skončení vyšetrovania vyhlásil, že podľa logického predpokladu sa ráno dvadsiateho štvrtého slečna Petersenová odviezla autom do Orlanda. Získal jej fotografiu z archívu Bay Journalu. Odfotografovali ju na tlačovej konferencii, ktorú Lawless usporiadal, aby oznámil verejnosti svoj zámer postaviť nové nákupné stredisko. Šerif si vzal fotografiu do Orlanda a vypytoval sa na slečnu Petersenovú letiskového personálu. Ale nenašiel sa nik, kto by sa na ňu pamätal. Potom sa vypytoval zamestnancov požičovní áut. Očividne sa stalo veľmi obľúbeným trikom nechať auto bez zaplatenia stáť na parkovisku letiska, hneď si prenajať iné a zmiznúť. Vedel si o tom?“
„Doteraz nie.“
„Myslím, že by sme získali od Waltera Oliveru jej fotografiu, ale neviem, či to má dajaký zmysel. Vidí sa mi, že sa priveľmi vzďaľujeme od Harderovho problému.“
„Vzďaľujeme i nevzďaľujeme. Podľa mňa by Tuckermanove reči nik nebral natoľko vážne, aby sa znovu začal zapodievať Harderovým prípadom. Môžeme urobiť iba jedno, spýtať sa lekára, či sa Harderove príznaky zhodujú s príznakmi, ktoré vyvoláva druh upokojujúceho prostriedku pre kone, aký Lawless používal na ranči.“
Meyer pozrel do zápisníka a zalistoval v ňom. „Tu je to. Doktor Sam Stuart. Zjavne je to aj Tuckermanov lekár. Mám si to zaznačiť na pondelok? A ísť ta sám?“
„Koho máme podľa tvojho zápisníka ešte navštíviť?“
„Je tu žena Vaňa Hardera Eleanor Ann Harderová. Pracuje ako zdravotná sestra v nemocnici Bay General. A vyšetrovateľ z poisťovne. Mimochodom, zistil som jeho meno. Frederic Tannoy. Firma sa volá Plantersova všeobecná vzájomná poisťovacia spoločnosť. Tannoy pracuje ako likvidátor sporných prípadov pre celé združenie stredne veľkých poisťovacích spoločností. Platia ho percentami z hodnoty úspešne skončených sporov. Miestny agent, ktorý s Lawlessom uzavrel poistku, sa volá Ralph Stennenmacher a kanceláriu má v budove Pobrežnej národnej a úverovej banky.“
„Tannoy je so šerifovým zástupcom v Mexiku,“ povedal som. „Medzičasom v pondelok navštívim Stennenmachera.“
Okolo nášho stola prešla Billy Jean Baileyová a vrhla na mňa nesmierne jedovatý pohľad. To ma zarmútilo. Často rozmýšľam, aká hlboká neistota musí byť vo mne zakorenená, že tak dychtivo túžim po pochvale. Dotkol som sa náplasti nad okom. Nelákal som ju do pasce, ani som ju neprenasledoval. Nič som jej nesľuboval. Stalo sa to, ale nebolo to dôležité. Stalo sa to ib…
