Pred polnocou

13

Moja návšteva v kancelárii LBA v to popoludnie asi stála firmu okolo tridsať dolárov, možno päťdesiat, lebo neskôr som príležitostne uviedol celú sumu Wolfovi, mysliac na to, že by to mal brať do úvahy, keď sa bude rozhodovať o konečnom účte, čo určite urobil, ako ho poznám.

Vo vestibule moderného mrakodrapu v strede mesta ma informovali, že LBA má vyhradených šesť poschodí, načo som trocha pouvažoval a vybral si jedno z nich. Vybral som si dvadsiate druhé, pretože bolo označené ako „Vedenie“. Natrafil som na správny výťah, ktorý ma ta dopravil, a našiel som sa v sále, v ktorej by sa dal hrať aj bedminton, keby odstránili koberec. Boli tu čalúnené kreslá, nedbanlivo rozhodené po miestnosti, moderné lampy vrhali kruhy svetla, čo vytváralo veľmi kultivovanú atmosféru. Dve alebo tri kreslá boli obsadené a obďaleč oproti výťahom za takmer dvaapolmetrovým stolom sedela tmavovláska aristokratického zovňajšku s malými peknými ušami. Keď som ta prišiel, opýtala sa ma, čím mi môže poslúžiť, povedal som jej svoje meno a že chcem vidieť pána Buffa.

„Pán Goodwin, a ste ohlásený?“

„Áno, ale pod menom Nero Wolfe.“

To ju priviedlo do rozpakov a vzbudilo podozrenie, ale keď som jej to vysvetlil, chytila telefón a požiadala ma, aby som počkal. Prichádzal som ku kreslu, keď sa otvorili dvere a zjavil sa Vernon Assa. Chvíľu postál, poutieral si obrvy a hrdlo vreckovkou, potom prišiel ku mne. Malí tuční muži majú sklon potiť sa, ale predsa by sa hádam patrilo, aby sa vedúci predstaviteľ LBA poutieral skôr, ako vstúpi do prijímacej miestnosti.

„Kde je pán Wolfe?“ opýtal sa.

„Doma. Ja budem referovať. Všetkým.“

„Nemyslím…“ Zaváhal. „Poďte za mnou.“

Prešli sme do priestrannej haly pokrytej kobercami. Tretie dvere zľava boli otvorené, do nich sme vošli. Bola to pekná veľká miestnosť a bola by bývala krásna, keby bola uprataná, teraz tam bol neporiadok. Lesklú dosku mahagónového stola uprostred miestnosti takmer nebolo vidieť, tak husto bola obsypaná popolom z cigariet a kúskami papiera. Deväť z desiatich šéfovských kresiel bolo každé inde. Z popolníka sa sypal na mahagón popol z cigár.

Traja muži, nepočítajúc Assu, pozreli na mňa a ja na nich. Talbott Heery nebol až taký robustný, keď sa pošuchol na stoličke ďaleko dopredu a vyzeral, akoby bol skoro celý pod stolom. Buff mal biele vlasy strapaté a okrúhlu červenú tvár napuchnutú. Sedel oproti Heerymu a musel sa obrátiť, aby mohol na mňa pozrieť. Rudolph Hansen mal na dlhom tenkom krku pod ľavým uchom veľkú šmuhu. Stál bokom so založenými rukami, úzke plecia ovisnuté.

„Goodwin hovorí, že nám bude referovať,“ povedal Assa. „Vypočujeme si ho.“

„Každému z vás,“ odvetil som pokojne. „Včítane pána O’Garru.“

„Je na schôdzi.“

„Tak teda počkám.“ Sadol som si. „On zrušil zmluvu a nemalo by cenu, keby sme sa tu dohodli a on by mi hneď po návrate zavolal a všetko zrušil.“

„To urobil z vlastnej iniciatívy,“ povedal Buff, „a neoprávnene.“

„Nie je vari členom firmy?“

„Je.“

„Dobre Počkám. Ak prekážam, povedzte, kde mám ísť.“

„Pošlite ho preč,“ vyzval ich Heery. „Ten mizerný účet môže dostať hocikedy.“

Začali vyťahovať pazúry, no nie na mňa, ale jeden na druhého. Sedel som, pozoroval to vrenie a počúval ich. V LBA to určite vrelo a ja som sa usiloval všetko zaregistrovať, pretože som vedel, že Wolfe bude chcieť doslovné hlásenie. Ale začalo to byť trocha zmätené. Konečne sa rozhodli, nevedel som presne ako; Buff išiel k telefónu a niekomu telefonoval. O chvíľku sa otvorili dvere a Patrick O’Garro bol medzi nami. Stále bol celý v hnedom a jeho bystré hnedé oči horeli.

„Čo ste všetci slabomyseľní?“ vyhŕkol. „Povedal som, že sa prispôsobím každému vášmu rozhodnutiu. Nemienim…“

Prerušil som ho. „Dosť, pán O’Garro, to je moja chyba. Prišiel som referovať namiesto pána Wolfa a vy musíte byť prítomný. Ja mám čas, ale oni sa ponáhľajú – niektorí z nich.“

Povedal niečo ostré Heerymu, ostatní sa pridali, a už som myslel, že to zase začne medzi nimi vrieť, ale Buff vstal, chytil O’Garru za ruku a posadil ho do kresla. Potom sa Buff vrátil k svojmu kreslu, ktoré stálo vľavo od môjho.

„V poriadku, Goodwin, začnite.“

Vybral som z vrecka poskladaný papier. „Po prvé,“ oznamoval som, „je tu list pre pána Hansena, podpísaný pánom Wolfom. Obsahuje iba jednu vetu. Hovorí sa v ňom: Tým vás prepúšťam ako svojho advokáta a nariaďujem vám, aby ste ma nezastupovali v nijakej veci. Pán Wolfe mi povedal, aby som to odovzdal pred svedkami.“ Podal som to Assovi, on O’Garrovi a ten Hansenovi. Hansen pozrel na papier, poskladal ho a vložil do vrecka.

„Pokračujte,“ povedal stroho.

„Áno prosím. Treba pouvažovať o troch otázkach. Prvou je vlastná záležitosť a to, ako ste ju vy nešťastníci riešili. Za roky, ktoré som u pána Wolfa, mal veľa naozaj bláznivých klientov, ale vy ste sa značne priblížili rekordu. Zrejme si…“

„Pre boha živého,“ zvolal O’Garro, „toto nazývate referovaním? Chceme vedieť, čo vykonal!“

„Nuž, to sa nedozviete. Zrejme si ešte stále neuvedomujete, aká je to práca. Poviem to takto: keby vedel hneď teraz, kto tam šiel a ukradol tú náprsnú tašku – a zabil Dahlmanna, zahrňujem aj toto – a všetko, čo potrebuje vedieť, je len ešte jeden svedecký dôkaz, a keby vedel, že ten dôkaz bude mať dnes večer – keby toto všetko vedel, nepovedal by o tom nikomu z vás ani jedno jediné mizerné slovíčko. Nie skôr, než by si to všetko absolútne presne zostavil. Neviem, nakoľko ma rozumiete, keďže vás drží taký strach – okrem pána Hansena, ale možno ma rozumiete.“

„Ja nie,“ povedal Buff. „To znie neprirodzene. Veď sme si Wolfa najali a zaplatíme mu.“

„Tak vám to teda poviem. Čo by sa stalo, keby vás informoval o tom, čo vykonal, čo robí a mieni urobiť? Bohvie, ale súdiac podľa toho, ako ste sa správali dnes popoludní, bol by z toho zmätok. Jeden alebo druhý by ste volali každých desať minút a rušili by ste to, čo povedal predchádzajúci, a dávali by ste mu stále nové inštrukcie. Pán Wolfe neprijíma inštrukcie, prijíma prácu, a to ste mali vedieť, kým ste si ho najali. Vy ste…