Červená kazeta

Rex Stout

89 

Elektronická kniha: Rex Stout – Červená kazeta (jazyk: slovenština)

Katalogové číslo: stout15 Kategorie:

Popis

E-kniha Rex Stout: Červená kazeta

Anotace

O autorovi

Rex Stout

[1.12.1886-27.10.1975] Americký autor detektivních románů Rex Todhunter Stout se narodil roku 1886 v Noblesville (Indiana, USA). Krátce poté se jeho rodina přestěhovala do Kansasu. V letech 1906-8 sloužil v americkém námořnictvu. V následujících čtyřech letech vystřídal asi třicet nejrůznějších profesíZároveň v té době začal časopisecky publikovat své básně, povídky a články, psal pro sešitové romány, kde zveřejňoval romantické a dobrodružné příběhy....

Rex Stout: životopis, dílo, citáty

Další informace

Autor

Série

Jazyk

Žánr

Název originálu
Jazyk originálu

Překlad

Formát

ePub, MOBI, PDF

Recenze

Zatím zde nejsou žádné recenze.

Buďte první, kdo ohodnotí „Červená kazeta“

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

15

Desať minút pred deviatou bolo na Sedemdesiatej tretej ulici a na blízkom okolí veľmi málo miest na parkovanie. Napokon som našiel voľné miesto asi pol bloku východne od Belfordskej kaplnky a šikovne som sa ta pichol. Číslo auta predo mnou sa mi zdalo akési známe a nemýlil som sa. Keď som vystúpil a pozrel som na auto, videl som, že je Gebertovo. Len sa tak lesklo, zrejme ho už umyli po dobrodružnej ceste do putnamskej divočiny. Gebert si za to vyslúžil môj obdiv, lebo sa za tri hodiny natoľko spamätal, že bol schopný spoločensky vystupovať.

Prišiel som k vchodu do kaplnky a vstúpil som do hranatého priestoru obloženého mramorom. Muž v stredných rokoch a v čiernom sa blížil ku mne a poklonil sa mi. Navidomoči trpel chronickou, ale vznešenou melanchóliou. Ukázal na dvere vpravo a zamrmlal:

„Dobrý večer, pane. Kaplnka je tamto. Alebo…“

„Alebo čo?“

Jemne si odkašlal. „Keďže zosnulý nemal rodinu, niekoľko najbližších priateľov sa zíde v súkromnom salóne…“

„Aha. Zastupujem správcu pozostalosti. Tak neviem. Čo myslíte?“

„Myslím, keby ste v tomto prípade snáď ráčili do salónu…“

„Dobre. A kde je?“

„Tadeto prosím.“ Obrátil sa vľavo, otvoril dvere a vypoklonkoval ma.

Stúpil som na hrubý, mäkký koberec. Bola to elegantná miestnosť s tlmenými svetlami, čalúnenými divánmi a kreslami a s vôňou pripomínajúcou prvotriedne holičstvo. Naproti v kúte sedela Helen Frostová, bledá, sústredená a krásna v tmavosivých šatách a čiernom klobúčiku. Pred ňou stál Llewellyn, akoby ju ochraňoval. Perren Gebert sedel na diváne vpravo. Dve ženy, z ktorých som jednu videl na cukríkovej skúške, sedeli v kreslách naproti dverám. Uklonil som sa klientke a jej bratancovi a obaja mi odpovedali na pozdrav, kývol som Gebertovi a on mne tiež a našiel som si stoličku vľavo. Začul som mrmot odtiaľ, kde sa Llewellyn nakláňal nad Helen. Gebertov oblek bol úhľadnejší ako jeho tvár, celá akoby ošľahaná vetrom a dažďom a s napuchnutými viečkami.

Premýšľal som o Wolfovej vete: pošmúrna tichá pocta strašnej hrôze. Otvorili sa dvere a vošiel Dudley Frost. Sedel som najbližšie pri dverách. Poobzeral sa, prešiel popri mne, akoby ma nebol nikdy videl, všimol si obe ženy, pozdravil sa im tak nahlas, že obe nadskočili, letmo kývol Gebertovi a zamieril do kúta k synovi a neteri.

„Namojveru, prišiel som zavčasu. Skoro nikdy sa mi to nestáva. Helen, drahá moja, kde dočerta je tvoja matka? Tri razy som ju volal – prepánajána! A predsa som zabudol priniesť kvety. Keď mi to zišlo na um, bolo už neskoro poslať ich, a tak som ich chcel sám priniesť…“

„Nič sa nestalo, tatko, vôbec nič. Je tu plno kvetov.“ Pocta bola možno ešte vždy pošmúrna, ale tichá už nie. Rozmýšľal som, ako sa im podarilo umlčať Dudleyho na minútu ticha v deň prímeria. Zišli mi na um tri možnosti, no vtom sa znova otvorili dvere a vošla pani Frostová. Švagor jej s hlasným zvolaním vykročil v ústrety. Aj ona bola bledá, ale rozhodne menej ako Helen. Zrejme mala na sebe čierne večerné šaty pod čiernym kabátom s čiernym saténovým turbanom. Kráčala pevne, keď si viac-menej nevšímala Dudleyho, kývla Gebertovi, pozdravila obe ženy a zamierila k dcére a synovcovi.

Sedel som nehybne a pozoroval som ich.

Zrazu vošiel ktosi druhými dverami tak ticho, že som ho vôbec nepočul. Bol to ďalší aristokrat, tučnejší ako tamten vonku, ale takisto melancholický. Spravil niekoľko krokov a uklonil sa.

„Keby ste ráčili vojsť.“

Všetci sme sa pohli. Pustil som ostatných pred seba. Lew si zrejme myslel, že by sa Helen mala oprieť o jeho rameno, ale ona si to, zdá sa, nemyslela. Kráčal som za ostatnými a zo všetkých síl som sa pokúšal tváriť dôstojne.

Aj kaplnka bola tlmene osvetlená. Náš sprievodca pošepol niečo pani Frostovej, ona len pokrútila hlavou a viedla nás k sedadlám. Zišlo sa tam štyridsať-päťdesiat ľudí. Našiel som tam zopár známych tvárí, medzi inými advokáta Collingera a dvoch tajných v zadnom rade. Zamieril som dozadu, lebo som si všimol, že tam sú dvere vedúce von. Matnočierna truhla s chrómovými držadlami a s vrchnákom, obložená kvetmi, stála vpredu na stupienku. O chvíľu sa otvorili dvere na druhom konci kaplnky a k truhle prišiel chlapík. Zastal a obzeral si nás. Bol v služobnej rovnošate, mal široké ústa a upokojujúci pohľad bez štipky vyzývavosti. Keď si nás zdvorilo premeral, spustil reč.

Na profesionála sa mi zdal slušný. Dávno pred koncom som toho mal dosť, mne naozaj stačí štipka pomazania. Keby som mal pekne pokojn…