8
O dve hodiny neskôr, o šiestej, som sedel za písacím stolom a energicky rýchlo som klepal na stroji, odpisoval som prvé stránky ktoréhosi Hoehnovho katalógu. Rádio som pustil čo najhlasnejšie, vyhrávala kapela z hotelu Portland. Spolu s rádiom som robil riadny hurhaj. Boyden McNair s pravým lakťom na kolene a so sklonenou hlavou, podopretou tak, že si prstami zakrýval oči, sedel pred Wolfovým stolom v bláznovskom kresle. Prezýval som ho tak odvtedy, čo v ňom raz sedel westchesterský okresný prokurátor Anderson a Wolfe si z neho robil blázna.
McNair čakal už skoro hodinu. Veľa sa narozčuľoval do telefónu a odmietol čakať do šiestej, napokon prišiel čosi po piatej, zasa sa trochu rozrečnil a potom sa ticho usadil, lebo mu nič iné neostávalo. Vo vrecku mal fľaštičku aspirínu, dva stihol zhltnúť, kým som mu priniesol pohár vody a ponúkol som mu pre zmenu fenacetínové tabletky, ale odmietol. Ani si nechcel nič vypiť, hoci by mu to bolo iste urobilo dobre.
Zvuková clona z môjho písacieho stroja a z rádia mala zabrániť, aby nebolo prípadne počuť hlasy z haly, kým Nero Wolfe odprevadí Helen Frostovú z výťahu k vchodu a otvorí jej bránu, aby nastúpila do taxíka, čo jej Fritz telefonicky objednal z kuchyne. Pravdaže, ani ja som takto nič nepočul, a preto som hľadel na dvere do kancelárie, ale prsty mi pritom nezastali. Napokon sa dvere otvorili a Wolfe vošiel. Keď spozoroval mise en scéne, žmurkol na mňa pravým okom a zamieril k písaciemu stolu. Prešiel cez celú miestnosť a sadol si prv, ako návštevník zbadal, že už prišiel. Vstal som, vypäl som rádio a zahalilo nás ticho. McNair prudko zdvihol hlavu. Zazrel Wolfa, zažmurkal, vstal a poobzeral sa.
„Kde je slečna Frostová?“ opýtal sa.
Wolfe povedal: „Prepáčte, že som vás nechal čakať. Slečna Frostová šla domov…“
„Čože?!“ McNair vypleštil naňho oči. „Šla domov? Neverím. Kto ju odviezol? Gebert a Lew Frost tu boli…“
„Naozaj tu boli.“ Wolfe naňho zamieril prstom. „Zaprisahám vás, pane, dnes popoludní bolo v tejto izbe plno idiotov a pre zmenu by mi veľmi dobre padlo stretnúť sa s rozumným človekom. Nie som luhár. A slečnu Frostovú som pred necelými desiatimi minútami odprevadil do taxíka a šla rovno domov.“
„Pred desiatimi minútami… ale veď tu celý čas sedím! V tomto kresle! Vedeli ste, že sa chcem s ňou stretnúť. Aký trik…“
„Viem, že ste sa s ňou chceli stretnúť, ale ja som nechcel, aby ste sa s ňou stretli, a je absolútne bezpečná, ak šťastlivo vyviazne z ruchu na uliciach. Nechcel som, aby ste sa stretli so slečnou Frostovou skôr, ako sa s vami pozhováram. Uznávam, bol to trik, ale mám na také triky právo. A čo vaše triky? Čo vaše vyložené lži, ktoré ste rozprávali polícii, odkedy zavraždili Molly Lauckovú? Nuž, ako to bolo? Odpovedzte, prosím?“
McNair sa dva razy pokúsil prehovoriť, ale vždy ostal ticho. Pozrel na Wolfa. Sadol si. Vytiahol z vrecka vreckovku a potom ju nepoužitú vopchal späť. Pot mu vysadol na čelo.
Napokon povedal tenkým, chladným hlasom: „Neviem, o čom to hovoríte.“
„Ale pravdaže viete.“ Wolfe ho pribil očami na stoličku. „Hovorím o otrávenej bonboniére. Viem, odkiaľ slečna Frostová poznala jej obsah. Viem, že ste bonboniéru poznali od samého začiatku a že ste polícii vedome zatajili závažnú informáciu pri vyšetrovaní vraždy. Pán McNair, nebuďte hlúpy. Mám tu podpísané vyhlásenie Helen Frostovej, nemala iného východiska. Keby som povedal polícii, čo viem, zatkli by vás. Zatiaľ to neprezradím, lebo si chcem zarobiť honorár, a keby vás zatkli, nedostal by som sa už k vám. Azda vám nelichotím, keď predpokladám, že máte kúsok zdravého rozumu. Ak ste ten cukrík otrávili, radím vám, aby ste nepovedali ani slovka, ale okamžite odišli a vyhýbali sa mi. Ak ste to nespravili, tak hovorte k veci, aby z vás nebolo treba žmýkať pravdu po kvapkách.“ Wolfe sa oprel dozadu a zahundral: „Nemám rád ultimáta, ani svoje vlastné. Ale toto už zašlo priďaleko.“
McNair sa ani nepohol. Potom som si všimol, ako sa mu ľavé plece zachvelo, bol to rýchly, krátky kŕč, a prst…
