11
Llewellyn Frost namietal: „Ale Helen, veď je to vec polície. Nie že by bol azda horší ako polícia, ale to je vec polície – a nech si to vyšetria. A mimochodom, tatko a teta Callie budú zlostní ako čerti, dobre to vieš, veď si počula, ako sa do mňa pustili, keď som… v utorok.“
Helen odvetila: „Nedbám, nech sa zlostia. Nie sú to ich peniaze, ale moje. A ja to spravím. Pravda, plnoletá budem až na budúci mesiac – záleží na tom, pán Wolfe? Je to tak v poriadku?“
„Celkom.“
„Spravíte to?“
„Myslíte, či prijmem poverenie od vás? Napriek skúsenostiam s iným Frostom ako s klientom – áno.“
Obrátila sa k svojmu bratancovi. „Lew, ty si rob, čo chceš. Choď domov a povedz im to, ak chceš. Ale… bola by som rada, keby si tu…“
Mračil sa na ňu. „Si pevne odhodlaná?“
„Áno. Pevne a neoblomne.“
„Dobre.“ Sadol si zas do kresla. „Ostanem tu. Som za Frostovcov, ale ty si prvá na zozname. Si… Ale nič.“ Začervenal sa trochu. „Daj sa do toho.“
„Ďakujem ti, Lew.“ Obrátila sa zase k Wolfovi. „Predpokladám, že budete chcieť, aby som vám najskôr niečo podpísala?“
Wolfe pokrútil hlavou. „Netreba.“ Oprel sa dozadu a prižmúril oči. „Moje trovy budú primerané, ale nie závratné. Nepokúsim sa predložiť vám účet za ľahkomyseľnosť vášho bratanca. Ale jedno si musíte jasne uvedomiť. Poverujete ma touto úlohou z lásky a úcty k pánu McNairovi a želáte si, aby vrah bol zistený a potrestaný. V tejto chvíli podliehate silným emóciám. Viete isto, že i zajtra alebo na budúci týždeň budete chcieť, aby som splnil svoju úlohu? Chcete, aby vraha naozaj našli, odsúdili a popravili, aj keby to náhodou bol, napríklad, váš bratanec, váš strýko, vaša matka, alebo pán Perren Gebert?“
„Ale veď to… to je smiešne…“
„Možno, ale je to otázka, na ktorú si žiadam odpoveď.
Chcete mi zaplatiť za to, že chytím vraha, bez ohľadu na to, kto je to?“
Hľadela naňho, ale napokon povedala: „Áno. Ktokoľvek zabil uja Boyda… áno, chcem.“
„Neustúpite od toho?“
„Nie.“
„Dobre, to stačí. Verím vám. Prijmem to. A teraz sa vás opýtam na niekoľko vecí, pravda, je možné, že vaša odpoveď na prvú otázku bude taká, že ďalšie už budú zbytočné. Kedy ste naposledy videli červenú koženú kazetu pána McNaira?“
„Čo?“ Zamračila sa. „Červenú koženú kazetu?“
„Správne.“
„Nikdy. Nikdy som ju nevidela. Nevedela som, že má nejakú kazetu.“
„Áno. – A vy, pane, ste ochotný odpovedať na otázky?“
Lew Frost odvetil: „Prečo nie? Som. Ale nie o červenej koženej kazete. Nikdy som ju nevidel.“
Wolfe si vzdychol. „Ľutujem, ale potom nám treba pokračovať. Môžem vám zároveň prezradiť, slečna Frostová, že pán McNair predvídal – aspoň sa obával toho, čo ho očakáva. Kým ste boli včera tu, zatiaľ on bol u svojho právnika a nadiktoval mu závet. Majetok zanechal sestre Isabel, ktorá žije v Škótsku. Určil ma vykonávateľom svojej pozostalosti a poručil mi svoju červenú koženú kazetu a jej obsah. Prišiel ma požiadať, aby som prijal poručníctvo a legát.“
„Určil vás vykonávateľom svojho závetu?“ Llewellyn hľadel naňho nedôverčivo. „Ale veď vás nepoznal. Predvčerom sa s vami ani zhovárať nechcel…“
„Správne. A práve to dokazuje, aký bol zúfalý. Ale je jasné, že v červenej kazete sa nájde tajomstvo jeho smrti. Slečna Frostová, som vlastne rád, že ste dnes prišli. Dúfal som, že zistím niečo od vás – aspoň popis kazety, ak už nič viac.“
Pokrútila hlavou. „Nikdy som ju nevidela. Nevedela som… ale nechápem… ak chcel, aby ste kazetu dostali, prečo vám včera nepovedal…“
„Chcel mi to povedať. Ale nedostal sa k tomu. Jeho posledné slová – jeho posledný márny boj proti osudu – to bol pokus povedať mi, kde je červená kazeta. Mal by som vás upozorniť: inšpektor Cramer má odpis testamentu a v tejto chvíli desiatky policajtov hľadajú kazetu, nuž ak vy alebo váš bratanec o nej viete, nemali by sme strácať čas. Bolo by žiadúce, aby som sa dostal ku kazete skôr ako polícia. Nie aby som chránil vraha, lenže ja postupujem svojím spôsobom – a polícia nemá klientov, ale elektrické kreslo.“
Llewellyn poznamenal: „Ale veď ste povedali, …
