Červená kazeta

3

Po prvý raz zavolal Llewellyn Frost okolo pol druhej, keď sme sa s Wolfom práve pustili do klobások s desiatimi druhmi korenia. Dostával ich každú jar niekoľko ráz od istého Švajčiara z okolia Chappaqua, chlapík ich sám robil z doma chovaných prasiat. Fritz Brenner, šéf a pýcha domácnosti, dostal príkaz povedať Llewellynovi, že pán Wolfe práve obeduje a teraz ho nemožno vyrušovať. Chcel som vstať a vziať telefón, ale Wolfe ma usadil prstom. Po druhý raz sa ozval telefón čosi po druhej, kým si Wolfe pomaly upíjal kávu a ja som prešiel do kancelárie prevziať rozhovor.

Frostov hlas znel mrzuto a urazene. Chcel vedieť, či nájde Wolfa doma o pol tretej, a ja som mu odpovedal, že áno, pravdepodobne bude odteraz vždy doma. Keď som zložil, ostal som za písacím stolom a s niečím som sa tam babral. O niekoľko minút vošiel aj Wolfe, pokojný a v milostivej nálade, ale rozhodne by zazlieval každý pokus rozhýbať ho, tak ako vždy po výdatnom, ničím nerušenom jedle.

Sadol si za stôl, spokojne si vzdychol a obzeral sa po stenách – po policiach s knihami, mapami, Holbeinovou grafikou, ďalšími policami a leptom zobrazujúcim Brilliat-Savarin. Po chvíli otvoril prostrednú zásuvku, vyberal z nej závery z pivných fliaš a ukladal ich do kôpok na stôl. Poznamenal:

„Trocha menej estragónu a pridať štipku šalvie. Nabudúce to Fritz môže skúsiť. Poviem mu to.“

„Áno,“ prisvedčil som. Nechcelo sa mi debatovať, veď veľmi dobre vedel, že mám estragón úžasne rád. „Ale ak chcete porátať tie závery, bolo by dobre, keby ste sa trochu poponáhľali. Náš klient je už na ceste.“

„Naozaj?“ Kládol závery do kôpok po piatich. „Pozrimeže, bez ohľadu na tie tri fľaše vonku, myslím, že som už vypil štyri pivá nad určenú týždennú dávku.“

„Nuž veď to je normálne,“ odsekol som. „Nože ma osvieťte skôr, ako sem príde Frost. Čo vás zarazilo na mladej Frostke?“

Mierne zdvihol plecia a zas ich spustil. „Zlosť. To zapišťal potkan zahnaný do kúta. Trčal som v kúte tej smradľavej diery, vtiahnutý do prípadu, a vôbec som nemal záchytný bod. Alebo skôr, bolo tam priveľa všeličoho. A okrem toho nemám rád náhodné vraždy. Nech ten cukrík otrávil hocikto, je to sprostý fušer. A tak som zapišťal.“ Zamračil sa na kopu záverov. „Dvadsaťpäť, tridsať, tridsaťtri. Ale výsledok bol zaujímavý. A dosť presvedčivý. Bolo by sardonické, keby sme si druhú polovicu honoráru zarobili tým, že by slečnu Frostovú odviedli do väzenia. Nie že by som to pokladal za pravdepodobné. Archie, dúfam, že vám moje táranie neprekáža.“

„Nie, po jedle to celkom dobre padne. Len pokračujte. Nijaká porota by aj tak nikdy a za nič neodsúdila slečnu Frostovú.“

„Asi nie. A prečo by ju mali odsúdiť? Predsa aj porotca musí mať právo koriť sa kráse. Ale ak sa slečna Frostová bude musieť brániť proti vážnemu obvineniu, tak to tuším vôbec nebude v súvise s dnešným prípadom. Všimli ste si, aký veľký diamant má na prste? A ďalší na pudrenke?“

Prikývol som. „A čo? Je zasnúbená?“

„To vám nepoviem. Všimol som si diamanty, lebo jej nepristanú. Už ste ma počuli zdôrazňovať, že mám zmysel pre zvláštne javy. Osobnosť slečny Frostovej, jej rezervovanosť, ešte aj za nevšedných okolností, naznačujú, že je pre ňu celkom neprirodzené nosiť brilianty. A potom to divošské nepriateľstvo pána McNaira bolo rozhodne nielen nepríjemné, ale i neprirodzené, hoci snáď nenávidí Llewellyna Frosta – ale prečo ho vlastne nenávidí? Priehľadnejšia je príčina, prečo pán Frost použil také nevšedné slovo ako „bratníčka“, veď bratancov tak presne rozlišujú dnes iba antropológovia, no necháva nám to možnosť na rozličné špekulácie… antropológovia totiž rozoznávajú, či sú rodičia bratancov jednakého pohlavia, teda deti bratov alebo sestier. U niektorých kmeňov bratanec a sesternica môžu uzavrieť manželstvo, ak ich rodičia sú súrodenci rôzneho pohlavia, ale deti bratov alebo sestier sa brať nesmú. Zrejme pán Frost túto otázku dokonale preskúmal… Iste je možné, že ani jedna z týchto zvláštností nemá vôbec vzťah k smrti Molly Lauckovej, ale treba si ich popri mnohých iných veciach rozhodne všimnúť. Dúfam, že vás nenudím, Archie. Viete, je to mechanická práca môjho génia, hoci obyčajne o tom nehovorím. Raz som tu v tomto kresle sedel päť hodín a uvažoval som o fenoménoch manželky Paula Chapina a členov tej neslýchanej Ligy vydesených. Rozprávam stručne, lebo keby som hovoril obšírne, začali by ste šuchoriť papiermi, aby ste ma otrávili a nemám chuť dať sa dráždiť. Tá klobáska… ale už cengá zvonec. Náš klient. Ha! Je stále naším klientom, hoci si to azda ani neuvedomuje.“

Z haly zazneli kroky a čoskoro sa zas vracali. Dvere do kancelárie sa otvorili a vošiel Fritz. Oznámil pána Frosta. Wolfe kývol hlavou a žiadal si pivo. Fritz odišiel.

Llewellyn rezko vošiel. Vykračoval si rázne, ale z očí sa mu dalo vyčítať, že je akýsi rozpoltený. Kdesi hlboko na dne očí sa mu tajil meravý strach. Domašíroval k Wolfovmu stolu a spustil, akoby bol už zmeškal deväť rozličných schôdzok.

„Mohol som vám i zatelefonovať, pán Wolfe, ale najradšej vybavujem veci z očí do očí. Rád vidím človeka, s ktorým sa zhováram, a chcem, aby aj on videl mňa. Najmä v takomto prípade. Musím sa vám ospravedlniť. Neudržal som sa na uzde a blamoval som sa. Prišiel som sa vám ospravedlniť.“ Natiahol ruku. Wolfe pozrel na ruku a potom Frostovi do tváre. Klient stiahol ruku, začervenal sa a pokračoval. „Nemali by ste sa na mňa hnevať, veď som sa iba neudržal na uzde. A okrem toho, pochopte prosím, na tom rozhodne nástojím, že na tom nič nebolo. Helen – moja sesternica – bola len zmätená. Zhováral som sa s ňou. Je vyvedená z rovnováhy, veď už predtým bola celkom bez seba, pozhovárali sme sa a uznal som, že som nemal právo ta vtrhnúť. Možno som sa nemal do ničoho miešať, ale myslel som si – nuž – nezáleží na tom, čo som si myslel. Veľmi si cením, čo ste spravili, a bolo to ohromné, že ste ta zašli, hoci je to proti vašim zásadám… Priznajme si, že to bol neúspech, a povedzte mi, koľko som vám dlžný.“

Zmĺkol, usmial sa najprv na Wolfa, potom na mňa a zas…