Červený vietor

7

Otvoril som oblok, vystavil hlavu vetru a pozoroval policajné auto, uháňajúce dolu ulicou.

Do izby vnikol prudký náraz vetra. Zo steny spadol obraz a dve šachové figúrky sa skotúľali dolu z kartárskeho stolíka.

Bolerko Loly Barsalyovej sa nadvihlo a zatrepotalo.

Zašiel som do kuchynky, vypil si škótskej, vrátil sa do obývačky a zavolal jej – hoci bolo veľmi neskoro.

Okamžite zdvihla telefón, v jej hlase nebolo ani stopy po ospanlivosti.

„Tu je Dalmas. Je u vás všetko v poriadku?“

„Áno… áno. Som sama.“

„Niečo som našiel. Vlastne policajti… A ten počerný chlapec vás oklamal. Mám perly. Nie sú pravé. Pravé asi predal a dal urobiť falošné s vašou sponou.“

Dlho mlčala. Nato sa trocha bezvýrazné spýtala:

„Našla ich polícia?“

„Vo Waldovom aute. Ale nevyjdú s tým von. Dohodli sme sa. Pozrite si ráno noviny a pochopíte, prečo.“

„Zdá sa, že už niet čo povedať. Tú sponu dostanem?“

„Áno. Mohli by ste sa so mnou stretnúť zajtra o štvrtej v bare klubu Esquire?“

„Ste veľmi milý,“ reagovala unavene. „Môžem. Frank je ešte stále preč…“

Rozlúčili sme sa.

Vykrútil som číslo Los Angeles. Ešte vždy bol u tej brunetky.

„Ráno mi môžete poslať šek na päť stovák. Ak chcete, adresujte ich policajnému fondu. Tomu sú totiž určené.“

Copernik zaplnil takmer celú tretiu stranu ranného vydania dvoma fotografiami a dlhším článkom. Drobný hnedý človiečik z bytu číslo tridsaťjeden sa v novinách vôbec nezjavil. Aj združenie, ktorému patril činžiak, malo ľudí, ktorí vedeli brániť jeho záujmy.

Po raňajkách som šiel von.

Vietor celkom stíchol.

Bolo pokojne, chladno, ľahká hmla. Obloha bola blízko, sivá a utešujúca. Viezol som sa dolu bulvárom, vybral si najlepší klenotnícky obchod a položil šnúru perál na čiernu zamatovú podložku pod veľkú lampu, ktorá žiarila jasným belasým svetlom.

Muž v tvrdom golieriku a pásikavých nohaviciach sa na ne lenivo pozrel.

„Koľko by stáli?“ spýtal som sa.

„Ľutujem, pane. Odhady nerobíme. Môžem vám dať meno odhadcu.“

„Nevaľte ma. Sú holandské.“

Usmernil na ne svetlo lampy, naklonil sa a pohral sa s kúskom šnúry.

„Chcem presne také isté perly upevnené tou istou sponkou. A veľmi rýchle!“

„Akože, také ako tieto?“ Nepozrel na mňa. „A nie sú holandské, ale české.“

„Okay, môžete mi urobiť duplikát?“

Potriasol hlavou a odtisol zamatovú podložku, akoby ju boli perly zašpinili.

„Tak o tri mesiace. U nás sa takéto nevyrábajú. Ak chcete, aby boli rovnaké – najmenej tri mesiace. My sa takýmito vecami vôbec nezaoberáme.“

„Iste je veľmi príjemné byť taký horenos,“ uškrnul som sa. Položil som mu pod čierny rukáv navštívenku. „Povedzte mi meno toho, kto to urobí – a nie o tri mesiace a možno ani nie celkom také presné ako tieto.“

Pokrčil plecami, odišiel s navštívenkou, vrátil sa o päť minút a podal mi ju. Na zadnej strane bolo čosi napísané.

Starý Levantínec mal krámik na Melrose, starinárstvo. V jeho výklade bolo všetko – od skladacieho detského kočíka po lesný roh, od perleťového náhrdelníka vo vyblednutom plyšovom puz…