PIATOK
38
Jeannie sa zobudila na čiernej pohovke vo svojej nabielo vymaľovanej obývačke, v Stevovej náruči, oblečená len v ružovom frotírovom župane.
Ako som sa sem dostala?
Polovicu noci strávili prípravami na dnešné vypočúvanie. Srdce jej búšilo: dnes ráno sa rozhodne o jej osude.
Ale, ako to, že ležím v jeho objatí?
Okolo tretej ráno zívla a na chvíľočku zavrela oči.
A potom…?
Musela zaspať.
Zrejme vošiel do spálne, stiahol z postele modro‑červenú pásikavú prikrývku a prikryl ju.
Ale Steve nemôže za to, že leží s hlavou na jeho stehnách a rukami ho obopína okolo pása. Musela sa tak uložiť sama, v spánku. Trochu ju to uvádzalo do pomykova. Tvár mala veľmi blízko jeho rozkroku. Čo si o nej pomyslí? Správa sa čudne. Vyzlečie sa pred ním, a potom na ňom zaspí. Ako pri dlhodobom milencovi.
Nuž, mám ospravedlnenie na čudné konanie, prežila som veľmi zvláštny týždeň.
Nevhodne s ňou zaobchádzal policajt McHenty, otec ju okradol, obvinili ju New York Times, Dennis Pinker ju ohrozoval nožom, prepustili ju z univerzity a napadli vo vlastnom aute. Cítila sa mizerne.
Tvár sa jej na mieste po včerajšom údere chvela, ale zranenia nemali len fyzický charakter. Útok zasiahol aj jej psychiku. Keď si v duchu vybavila zápas v aute, znova sa rozčertila a túžila schmatnúť toho muža za krk. Aj vo chvíľach, keď na to nemyslela, sa v podvedomí cítila nešťastne, akoby jej život kvôli tomu útoku stratil na cene.
Prekvapujúce, že uverila každému mužovi. Dokázala zaspať na pohovke s chlapom, ktorý vyzerá presne ako tí, čo na ňu zaútočili. Ale teraz môže Stevovi väčšmi veriť. Nikto iný by nestrávil noc s dievčaťom a nenaliehal naň.
Zvraštila čelo. Steve čosi v noci predsa len urobil, rozpamätávala sa nejasne, čosi milé. Áno: vynára sa jej matná spomienka na veľké ruky, ktoré jej dlho a rytmicky hladkajú vlasy, zatiaľ čo drieme. Cíti sa ako láskané mačiatko.
Usmiala sa a pohla. Ihneď sa ozval: „Si hore?“
Zívla a natiahla sa. „Prepáč, že som zaspala na tebe. Si v poriadku?“
„Asi okolo piatej mi prestala prúdiť do ľavej nohy krv, ale keď som si na to zvykol, dalo sa to vydržať.“
Posadila sa, aby naňho lepšie videla. Šaty mal pokrkvané, vlasy strapaté a na tvári strnisko, ale vyzeral príťažlivo. „Spal si?“
Potriasol hlavou. „Vychutnával som pohľad na teba.“
„Nepovedz, že chrápem.“
„Nechrápeš. Trošičku slintáš, to je všetko.“ Ďobol na škvrnu na svojich nohaviciach.
„Och, nechutné!“ Vstala. Oči jej padli na modré hodiny na stene: ukazovali pol deviatej. „Nemáme veľa času,“ zvolala vyplašene. „Vypočúvanie sa začína o desiatej.“
„Osprchuj sa, ja zatiaľ urobím kávu,“ navrhol Steve.
Prekvapene sa naňho pozrela. „Vari ťa zoslal Santa Klaus?“
Zasmial sa. „Podľa tvojej teórie som zo skúmavky.“ Nato znova zvážnel. „Vlastne, ktovie!“
Aj ona sa zachmúrila, prešla do spálne, zhodila zo seba šaty a vošla do kúpeľne. Umývala si vlasy a dumala, ako ťažko sa za posledných desať rokov prebíjala: zápasy o štipendiá, intenzívny tenisový tréning kombinovaný s dlhými hodinami štúdia, mrzutá malichernosť jej doktorandského konzultanta. Pracovala ako robot, aby sa dostala tam, kde je dnes. Všetko preto, že túži byť vedkyňou a pomôcť ľudstvu lepšie sa spoznať. A Berrington Jones sa teraz chystá všetko zničiť.
Sprcha jej zlepšila náladu. Pri sušení vlasov zazvonil telefón. Zdvihla prípojku pri posteli. „Prosím?“
„Jeannie, tu je Patty.“
„Ahoj, sestri, čo sa robí?“
„Objavil sa ocko.“
Jeannie si sadla na posteľ. „Ako sa má?“
„Je na mizine, ale zdravý.“
„Najskôr prišiel ku mne,“ povedala Jeannie. „Ukázal sa v pondelok. V utorok sa trochu naštval, lebo som mu neuvarila večeru. V stredu zmizol aj s mojím počítačom, televízorom a stereo vežou. Zrejme už minul alebo prehral všetko, čo za to dostal.“
Patty zhíkla. „Och, Jeannie, to je strašné!“
„Presne tak. Zamkni si cennosti.“
„Okradnúť vlastnú rodinu! Och, Bože, ak sa to dozvie Zip, vyhodí ho.“
„Patty, mám dokonca aj horšie problémy. Dnes ma môžu vyraziť z práce.“
„Jeannie, prečo?“
„Nemá…
