11
Desať minút po piatej v nedeľu popoludní strážca vsunul do zámky mojej cely kľúč, skrútil ním, otvoril dvere a povedal: „Máte návštevu.“
Nereagoval som nadšene. Nemohol to byť ani Wolfe ani Lily. Možno, že to bol Luther Dawson, keďže Lily vedela byť nesmierne energická, keď chcela, ale v tom prípade by to mohla byť iba zdvorilostná návšteva. Jedna zo stávok, ktorú som v priebehu dňa uzavrel ako dvadsať k jednej, bola, že sa v tú augustovú nedeľu nájde voľný sudca, ktorý by určil výšku kaucie. Mohol by to byť šerif Haight, ale s ním nebude príjemná robota. Pokúsi sa iba ma primäť k tomu, aby som hovoril, a ja by som iba vymýšľal vtipné odpovede, aby som zachoval postoj mlčania. Preto som sa ani nenamáhal hádať, keď som prikročil ku dverám, čo si vyžadovalo dva a pol kroka.
Bol to Ed Welch a prekvapene som zdvihol obočie, keď som videl, že má v ruke želiezka. To znamená cestu, ale kam? Nasadil mi putá, ukázal hlavou vpravo a povedal: „Choďte sa prejsť,“ a ja som vyšiel na chodbu. Keď som prechádzal okolo dverí označených dvanástkou, tajne som dúfal, že Harvey sa nebude dívať a že ma neuvidí, keďže som sa nemohol pri ňom zastaviť a vysvetliť mu, ako som sa sem dostal. Welch odomkol veľké zamrežované dvere na konci chodby, potom ďalšie na protiľahlom konci štvorhrannej miestnosti, a tak sme sa dostali na koniec bočnej haly súdnej budovy. Ideme teda k šerifovej kancelárii a pravdepodobne k šerifovi. Ale nešli sme ta. Kráčali sme ďalej veľkým foyerom, krížom k hlavnému schodišťu a potom hore schodmi. Začal som sa domnievať, že som sa predsa len mýlil s tými sudcami. Možno sa Lily a Dawsonovi predsa len podarilo nejakého splašiť, no keď sme vyšli po schodoch, Welch ma usmernil doprava a ďalej k dverám, ktorými som už predtým vošiel. Boli otvorené, a keď sme sa priblížili, na prahu sa zjavil muž, ktorého meno bolo napísané na dverách. Okresný prokurátor Thomas R Jessup. Boli sme asi na štyri kroky od neho, keď prehovoril.
„Prečo tie putá, Welch?“
„A prečo nie?“ pýtal sa Welch.
„Zložte mu ich.“
„Ak to má byť rozkaz, tak potom na vašu zodpovednosť, lebo kládol odpor, keď sme ho zatýkali.“
„Je to rozkaz. Zložte mu ich a vezmite si ich so sebou. Zazvoním na vás, keď…“
„Neodchádzam. Mám rozkaz zostať pri ňom.“
Jessup urobil krok smerom do predsiene. „Dajte mu dolu tie železá, ale odovzdajte mi od nich kľúč. Ak neviete, kam až siahajú hranice právomoci, tak to vie šerif Haight a ja tiež. Nevchádzajte do mojej kancelárie. Zazvoním na vás, keď budete mať poňho prísť. Dajte mi ten kľúč.“
Welch musel zase premýšľať. No trvalo mu to iba niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, že na to potrebuje pomoc a že tá pomoc je dolu na prízemí. Vybral z vrecka kľúče, oddelil jeden od ostatných, podal ho Jessupovi, obrátil sa a odpochodoval. Šikovnejší než on, vrátane aj mňa, mali čo robiť, aby dostali kľúč z kotúča, a on to dokázal, ľahko a rýchle, keď bol pod nátlakom.
Jessup mi pokynul, aby som vošiel, nasledoval ma a zavrel dvere. Bol asi taký upravený a štíhly od krku dolu ako obyčajne, ale oči mal červené, viečka napuchnuté a nebol oholený. V jeho miestnosti bol písací stôl a ešte jeden, ale nikto pri nich nesedel a v ďalšej izbe, do ktorej ma zaviedol, tiež nebol nikto. Tri obloky dobre osvetľovali miestnosť, Jessup na mňa pozrel a povedal. „Nebadám nijaké stopy.“
„Nikde nijaké nemám,“ odvetil som, „iba ak na pleci, kde ma Welch kopol. Kládol som odpor, keď ma zatýkal, a to tak, že som sa uhol, keď sa na mňa rozohnal.“ Natiahol som obidve ruky, on odomkol želiezka, stiahol mi ich a pritom sa pýtal: „Koľko ste rozprávali?“
„Vôbec nič, iba som Welchovi vysvetľoval, čo znamená zaujať postoj mlčania, a to, že som žiadal zatelefonovať istému právnikovi menom Jessup. To bolo okolo tretej hodiny dnes ráno. Odvtedy som sa nemal s kým zhovárať.“
„A Haight?“
„Niet po ňom ani stopy.“
„Nuž, budete sa musieť rozhovoriť teraz, ale najprv…“ Ukázal na lepenkovú škatuľu previazanú motúzkom, ktorá bola na stoličke. „To je od slečny Rowanovej. Vra…
