3
Nasledujúci deň, vo štvrtok poobede, sme konečne vystopovali syna obchodníka so železiarskym tovarom. Keďže to bola z viacerých dôvodov tichá akcia – aby som vám ukázal aká tichá, tak on nebol ani obchodníkom so železiarskym tovarom a nebol ani z Youngstownu – nemôžem poskytnúť nijaké detaily. Len jednu poznámku. Ak mal Wolfe pocit, že si zaslúžil peniaze, čo z toho vtáčika vycical, tak potom ešte nikdy nebolo žiadne ego podrobené prísnejšej skúške.
Štvrtok bol teda trochu hektický, nebolo ani trochu voľného času na uváženie, či by azda Pete ešte dýchal, keby sme boli hneď spočiatku mali na jeho prípad iný názor. Práca detektíva poskytuje množstvo príležitostí pre podobný druh úvah a aj keď vás ani len percento z nich hlbšie nezasiahne, nezaškodí veru nájsť si občas trochu času na zamyslenie.
V stredu večer bolo už prineskoro, aby sa náš inzerát mohol dostať do štvrtkového čísla. V piatok ráno som sa musel viackrát uškrnúť. Keď som zišiel po dvoch schodištiach zo svojej spálne a vstúpil do kuchyne, pozdravil som Fritza a hneď som sa vrhol na inzeráty v Timesoch, aby som pozrel aj náš. To vyvolalo prvý úškrn. Veď to nemalo prakticky žiadny význam, ani z profesionálneho ani z osobného hľadiska, keďže možnosť dostať naň nejakú odpoveď bola dokonca ešte menšia než môj odhad jednej k miliónu. Druhý úškrn prišiel neskôr, keď som sa zapodieval ovsenými dolkami s klobásou – Fritz podľa predpisu odniesol raňajky Wolfovi do spálne – a Timesmi, ktoré ležali predo mnou, a telefón zazvonil a ja som skoro prevrátil stoličku, ako som vyskočil zdvihnúť slúchadlo. Nebol to nikto, kto by odpovedal na náš inzerát. Nejaký chlapík z Long Islandu chcel vedieť, či by sme mu nepredali tri rozkvitnuté sadenice Vandy caeruleay. Povedal som, že sadenice nepredávame a Vanda rozhodne v máji nekvitne.
Ale s Petovým prípadom sme mali do obeda ešte raz do činenia, aj keď nie zásluhou inzerátu. Wolfe práve zišiel zo skleníka do kancelárie a usadil sa pri svojom stole, aby si prezrel rannú poštu, keď sa pri dverách ozval zvonček. Keď som prešiel cez halu a pozrel cez okienko vo dverách, nemusel som sa už ani spytovať, čo si želá. Tento zákazník si vždy želal hovoriť s Wolfom a jeho príchod presne o jedenástej to len potvrdil.
Vrátil som sa a povedal Wolfovi: „Inšpektor Cramer.“
Zamračil sa na mňa. „Čo chce?“ Zase bol ako dieťa.
„Mám sa ho spýtať?“
„Áno. Nie. Nuž, dobre.“
Išiel som ho vpustiť dnu. Z toho, ako zahundral čosi na pozdrav, ak to možno nazvať pozdravom, a z výrazu jeho tváre sa dalo usúdiť, že neprišiel odovzdať Wolfovi medailu. Cramerova veľká červená tvár a telnatá postava nevzbudzovali nikdy pocit kamarátstva a veselej družnosti on sám však niekedy býva aj dobre naladený, ale v to ráno istotne nebol. Vošiel predo mnou do kancelárie, pozdravil Wolfa podobným spôsobom ako mňa, spustil sa do červeného koženého kresla a upriamil na Wolfa svoj chladný pohľad. Wolfe mu ho vrátil.
„Prečo ste dali do novín ten inzerát?“ žiadal Cramer.
Wolfe sa od neho odvrátil a chvíľu sa prehŕňal v kôpke papierov na stole, ktoré práve pred niekoľkými minútami vybral z obálok. „Archie,“ povedal, „tento Jordanov list je nezmyselný. Veľmi dobre vie, že nepestujem Brassavolas krížený z troch druhov. Nezaslúži si vlastne ani odpoveď, ale odpovieme mu. Váš zápisník. Milý pán Jordán. Som si vedomý, že ste mali neúspech s…“
„Odpustite si to,“ zaškrípal Cramer zubami. „Okay. Dať do novín inzerát nie je ťažký zločin, ale pýtal som sa vás zdvorilo.“
„Nie,“ povedal Wolfe s rozhodnosťou. „Zdvorilo?“
„Vysvetlite si to teda, ako chcete. Viete, čo ma zaujíma. Ako sa teda mám na to spýtať?“
„Najprv by som rád vedieť, prečo vás to zaujíma.“
„Lebo sa domnievam, že skrývate niečo alebo niekoho, čo súvisí s vraždou. Včera ste povedali Stebbinsovi, že nemáte záujem o vraždu toho chlapca a že nemáte žiadneho klienta. Potom by ste ale za to nedali ani deravý groš a zaručene by ste sa nepustili do vyšetrovania, ktoré by vás mohlo stáť veľa energie. Mohol by som sa vás …
