17
Prv než sme prešli údolím, červené slnko sa ponorilo za mračná nad prímorským horským hrebeňom. Zatienené polia boli pusté. Stretli sme asi tucet nákladných áut naložených poľnohospodárskymi robotníkmi, ktorí sa vracali do svojich barakov na rančoch. Natlačení v hrkotajúcich autách ako statok, stáli trpezlivo a mlčali, chlapi, ženy a deti, v očakávaní jedla a spánku a východu slnka nasledujúceho dňa, šoféroval som opatrne, lebo som sa cítil trochu deprimovaný, postihnutý súmrakom, keď sa deň už vyčerpal a noc ešte nenadobudla moc.
Mračná prúdili priesmykom ako bystriny mlieka a predchádzali nás dolu k druhej strane hôr, miešajúc sa s pribúdajúcou nocou a silnejúcim chladom. Raz či dva razy v zákrute sa Miranda o mňa oprela a zachvela sa. Nepýtal som sa jej, či jej je zima, alebo či sa bojí, lebo som ju nechcel prinútiť, aby si vybrala medzi týmito možnosťami.
Mračná sa zosunuli po svahu vrchu až po štátnu hradskú 101. Z výšky priesmyku som videl reflektory motorových vozidiel v diaľke na ceste, rozmazané a obrovské v hmle. Kým som čakal pri dopravnej značke „stop“, až sa uvoľní prúd vozidiel na hlavnej ceste smerom od Santa Terezy, pár mocných svetiel sa rýchlo šplhalo hore. Zrazu zabočili smerom k nám ako divé oči. Uháňajúce auto sa iste pokúsi zabočiť na cestu k priesmyku. Brzdy mu zaškrípali, gumy zasvišťali a zavrčali. Vedľa mňa sa reku nepretlačí.
„Hlavu dolu,“ zavolal som na Mirandu a pevne som uchopil volant.
Ten druhý šofér vyrovnal, s rachotom prehodil na dvojku pri rýchlosti štyridsaťpäť alebo päťdesiat míľ za hodinu, otočil sa mi pred predným nárazníkom a prešiel na moju pravú stranu do sedemstopového priestoru medzi mnou a dopravnou značkou. V okamihu som zazrel šoférovu tvár, chudú, bledú, žltú v svetlách mojich hmloviek, nad ňou čiapku so šiltom. Sedel v tmavej limuzíne.
Cúvol som, obrátil som a hnal sa za ním. Čierna strecha sa mu ligotala od vlhka a trvalo mi dosť dlho, kým som sa rozbehol. Červené zadné svetlo, ktoré ma predchádzalo na ceste, zmizlo v hmle. Aj tak mi nebolo na nič. Mohol zabočiť na hociktorú poľnú cestu, čo viedli rovnobežne so štátnou hradskou. A možno najlepšie, čo som pre Sampsona mohol urobiť, bolo nechať limuzínu odísť. Zastavil som tak prudko, že Miranda sa musela obidvoma rukami zaprieť o predné sklo. Moje reflexy sa stávali prudké.
„Preboha, čo sa robí? Veď nás fakticky ani nenabúral.“
„Bodaj by nás bol nabral.“
„Je bezohľadný, ale šoféruje výborne.“
„Áno, je to pohyblivý terč, do ktorého som raz chcel trafiť.“
Zvedavo na mňa pozrela. Na tmavú tvár s obrovskými tmavými očami jej iba odspodu dopadalo svetlo zatienenej rozvodovej dosky. „Vyzeráte odhodlaný na všetko, Archer. Vari som vás opäť nazlostila?“
„Nie vy,“ povedal som. „To večné čakanie, že konečne dôjde k nejakému prelomu. Milší mi je priamy konflikt.“
„Rozumiem.“ V hlase jej bolo badať sklamanie. „Prosím vás, zavezte ma teraz domov. Je mi zima a som hladná.“
Obrátil som sa v plytkej hrobli a pobral som sa cez hradskú ku Cabrillovmu kaňonu. Za pruhom žltého svetla, ktoré hmlové svetlá tlačili pred nami, stromy a živé ploty viseli v hustom povetrí, popolavosivé emanácie, zanechané slnkom. Táto krajina sa zhodovala so zamračenou vzorkou v mojej lebke. Moje myšlienky, slepé a pomalé, sa tápavo poberali k nejakému náznaku, čo by viedol tam, kde sa skrýval Ralph Sampson.
Ten náznak čakal v poštovej schránke pri vchode do Sampsonovej príjazdovej cesty. A nebolo treba veľkej ľsti, aby ju človek našiel. Miranda ju zbadala prvá.
„Zastavte!“
Keď otvorila dvere, zazrel som bielu obálku, zastrčenú do otvoru poštovej schránky. „Počkajte. Nech ju pozriem ja.“
Tón môjho hlasu ju zadržal s jednou nohou na zemi, s rukou vystretou po obálke. Vzal som ju za jeden rožok a zabalil do čistej vreckovky. „Môžu na nej byť odtlačky prstov.“
„Ako viete, že je to od otca?“
„Neviem to. Zavezte teraz auto hore až k domu.“
V kuchyni som vybalil obálku. Neónové svetlo z povaly vrhalo mŕtvolne bielu žiaru na biely smaltovaný stô…
