7
Čierna izba v Swiftovom podniku bola vyložená čiernym dubom, ktorý sa nejasne ligotal pod leštenými mosadznými svietnikmi. Miestnosť po obidvoch stranách lemovali boxy s koženými čalúnenými sedadlami. Ďalší priestor zaberali stoly. Všetky boxy a väčšina stolov bola obsadená parádne vyobliekanými zákazníkmi, čo alebo jedli, alebo čakali na jedlo. Ženy zväčša mali napnutú kožu, hladom scvrknutú na priveľkých kostiach. Mužskí sa poväčšine honosili tým mužným hollywoodskym výrazom, ktorý je ťažko opísať. V ich hlučnom hlase a širokých gestách bolo badať neodbytné sebavedomie, ako keby boha viazala milióndolárová zmluva na ich opateru.
Fay Estabrooková sedela v jednom zo zadných boxov a naproti nej na stole bol belasý flanelový lakeť. Ostatok jej spoločníka skrývala prepážka.
Zašiel som k baru pri tretej stene a objednal som si pivo.
„Bass, Black Horse, Carta Blanca alebo čierne Guinness? Po šiestej hodine nepodávame domáce pivo.“
Objednal som si Bass, dal som barmanovi dolár a kázal som mu nechať si drobné. Nijaké nezostali. Barman odišiel.
Naklonil som sa dopredu, aby som sa pozrel do zrkadla za barom, a zachytil som tri štvrtiny z tváre Fay Estabrookovej. Bola to živá tvár s napätým výrazom. Ústa sa jej rýchlo pohybovali. Práve v tej chvíli muž vstal.
Bol to muž neurčitého veku, typ, čo sa obyčajne zdržuje v spoločnosti mladších žien a rok čo rok zarobí nejaký ten dolárik, hoci nikto nevie na čom. Bol z tých starnúcich miništrantov, o ktorých hovoril Cramm. Belasý smokingový kabát mu pristal až priveľmi. Biely hodvábny šál na hrdle zvýrazňoval jeho strieborné vlasy.
Podával ruku ryšavému pánovi, čo stál pri boxe. Spoznal som ryšavca, keď sa pomaly obrátil a kráčal k vlastnému stolu uprostred miestnosti. Bol to spisovateľ, ktorý zmluvne pracoval pre spoločnosť Metro a volal sa Russell Hunt.
Striebrovlasý muž kývol rukou na rozlúčku Fay a zamieril k dverám. Pozoroval som ho v zrkadle. Kráčal rozhodne a sebavedomo, díval sa rovno pred seba, ako keby miestnosť bola pustá. Preňho pustá aj bola. Nikto nezdvihol ruku, nikto neroztiahol ústa do úsmevu. Keď vyšiel, obrátilo sa niekoľko hláv, zdvihlo sa niekoľko obočí. Fay Eastabrookovú nechali v jej boxe samu, ako keby sa od neho bola nakazila a mohla nákazu preniesť na iných.
Odniesol som si pohár k stolu Russella Hunta. Sedel s brucháčom, ktorý mal čapatý, vyhrnutý nos a lesklé, malé oči, aké mávajú agenti.
„Ako idú obchody, Russell?“
„Ahoj, Lew.“
Naše stretnutie ho nepotešilo. Keď som mal prácu, zarábal som tristo dolárov týždenne, a to v jeho očiach bolo postavenie sedliaka. On zarábal pätnásť stovák. Bol to bývalý reportér z Chicaga, ktorý svoj prvý román predal filmovej spoločnosti Metro a ďalší nikdy nenapísal. Hunt sa premieňal z nádejného mládenca na odporného starca trpiaceho na migrény a vlastniaceho bazén, ktorý nemohol používať, lebo sa bál vody. Pomohol som mu zbaviť sa jeho druhej ženy a urobiť tak miesto pre tretiu, ale ani tá nebola o nič lepšia.
„Sadni si, sadni si,“ povedal, keď som sa nechystal odísť. „Napime sa. Rozptyľuje to migrénu. Nepijem pre vlastné rozptýlenie. Pijem pre rozptýlenie migrény.“
„Počkaj,“ vraveli agentské oči. „Ak si výtvarný umelec, môžeš si sadnúť. Ináč sotva môžeš očakávať, že budem s tebou márniť čas.“
„Timothy je mojím agentom,“ oznámil mi Russell. ,,Ja som tou kačicou, čo mu znáša zlaté vajíčka. Všimni si, ako sa nervóznymi prstami zahráva s nožom a pritom oči upiera na moje hrdlo. Ak sa nemýlim, nič dobrého to neveští.“
„Ak sa nemýli,“ povedal Timothy. „Tvoríte niečo?“
Prijal som jeho štýl reči a súčasne aj ponúknutú stoličku. „Som muž činu. Poľovnícky pes, aby som sa presne vyjadril.“
„Lew je detektív,“ vysvetľoval Russell. „Vyhrabáva hriešne tajomstvá ľudí a predkladá ich pred oči pohoršeného sveta.“
„Nuž teda, ako hlboko môžete hrabnúť?“ opýtal sa Timothy veselo.
Jeho vtip sa mi nepozdával, no prišiel som sa informovať, a nie manévrovať. Všimol si výraz mojej tváre a obrátil sa k čašníkovi za svojou stoličk…
