23
Slnko už bolo nad horami, keď som sa dostal do Santa Terezy. Presne zaostrilo každý predmet, každý list, každý kameň, každé steblo trávy. Od kaňonovej cesty vyzeral dom Sampsonovcov ako hračka postavená z kociek cukru. Keď som bol bližšie, uvedomil som si ticho, vládnuce okolo neho. Zastavil som auto. Aby som zastavil aj motor, musel som odpojiť kábel zapaľovania.
Felix prišiel ku vchodu pre služobníctvo, keď som zaklopal. „Pán Archer?“
„Vari sa dá o tom pochybovať?“
„Mali ste nejakú nehodu, pán Archer?“
„Tak to vyzerá. Je môj kufor ešte v sklade?“ Mal som v ňom rezervný oblek a rezervné kľúče od auta.
„Áno, pane. Máte poranenú tvár, pán Archer. Mám zavolať lekára?“
„Nerobte si starosti. Ale sprcha by mi dobre padla, keby bola nejaká poruke.“
„Áno, pane, nad garážou mám sprchu.“
Zaviedol ma do svojho bytu a priniesol mi kufor. Osprchoval a oholil som sa v jeho miniatúrnej kúpeľni a vyzliekol som oblek mokrý od morskej vody. Lenlen že som sa nenatiahol na nepostlatú posteľ v jeho čistučkej malej cele a nepustil som celý prípad dolu vodou.
Keď som sa vrátil do kuchyne, práve nakladal na podnos striebornú raňajkovú súpravu. „Zajedli by ste si, pane?“
„Slaninu s vajíčkami, ak by to bolo možné.“ Ochotne prikývol okrúhlou hlavou. „Len čo budem hotový s týmto, pane.“
„Pre koho je ten podnos?“
„Pre slečnu Sampsonovú, pane.“
„Tak zavčasu?“
„Bude raňajkovať vo svojej izbe.“
„Je v poriadku?“
„Neviem, pane. Veľmi málo spala. Prišla domov až po polnoci.“
„Odkiaľ?“
„Neviem, pane. Odišla súčasne s vami a s pánom Gravesom.“
„Sama viedla auto?“
„Áno, pane.“
„Ktoré auto?“
„Packard combi.“
„Nože, nech si spomeniem: je to krémové auto, však?“
„Nie, pane. Je červené. Krikľavočervené. Zatiaľ čo bola preč, najazdila vyše dvesto míľ.“
„Dávate dobrý pozor na členov rodiny, čo, Felix?“
Nevinne sa usmial. „Medzi moje povinnosti patrí starať sa o benzín a olej v motorových vozidlách, pane, lebo riadne zamestnaného šoféra tu nemáme.“
„Ale vy nemáte slečnu Sampsonovú v láske.“
„Som jej oddaný, pane.“ Jeho nepriesvitné čierne oči boli jeho maskou.
„Moc vás tu preháňajú, Felix?“
„Ani nie, pane. Ale moja rodina je vážená na Samare. Prišiel som do Spojených štátov študovať na Californskú vysokú školu technickú, keď budem môcť. Uráža ma podozrenie pána Gravesa, ktorý mi neverí len preto, že mám pleť inej farby. Aj záhradníkov to urazilo.“
„Hovoríte o včerajšom večere?“
„Áno, pane.“
„Nemyslím, že to tak mienil.“ Felix sa úprimne usmial. „Je pán Graves teraz tu?“
„Nie, pane. Myslím, že je v šerifovej kancelárii. Prepáčili by ste mi na chvíľku, pane?“ Zdvihol si podnos na plece.
„Viete šerifovo telefónne číslo? A musíte povedať pane v každej vete?“
„Nie, pane,“ povedal s jemnou iróniou. „23665.“
Vytočil som číslo v sklade hlavného sluhu a žiadal som Gravesa k telefónu. Ospanlivý šerifov zástupca ho zavolal.
„Tu Graves.“ Hlas mal zastretý a unavený.
„Tu Archer.“
„Kde si bol, preboha?“
„Poviem ti to neskôr. Dozvedel si sa niečo o Sampsonovi?“
„Ešte nie, ale predsa sme trochu pokročili. Pracujem s väčšou skupinou z FBI. Do Washingtonu sme telegrafovali klasifikáciu prstových odtlačkov mŕtveho a asi pred hodinou sme dostali odpoveď. Je v záznamoch FBI a je to dlhý záznam. Volá sa Eddie Lassiter.“
„Prídem, len čo sa najem. Som u Sampsonovcov.“
„Radšej nie.“ Stíšil hlas. „Šerif sa na teba zlostí, že si včera ušiel. Prídem radšej ja za tebou.“ Položil slúchadlo a ja som otvoril dvere do kuchyne.
Na panvici sa veselo škvarila slanina. Felix ju preložil do ohrievacej misy, vložil krajce chleba do strojčeka na hrianky pri sporáku, rozbil vajíčka a vylial ich do horúcej masti a z rozpáleného variča mi nalial šálku kávy.
Sadol som si ku kuchynskému stolu a sŕkal som vriacu kávu. „Sú všetky telefóny v dome zapojené na jednu linku?“
„Nie, pane. Telefóny v prednej časti sú na inej linke ako telefóny pre služobníctvo. Mám vám vajíčka obrátiť, pán Archer?“
„Zjem ich, ako sú. Ktoré sú spojené s telefónom v zásobárni?“
„Te…
