3
Hlavná hradská vchádzala do Santa Terezy na dolnom konci mesta, blízko mora. Cesta viedla perifériou s brlohmi na spadnutie, s obydliami pripomínajúcimi obchodíky, prašnými chodníkmi tam, kde by mali byť asfaltované trotoáre, deti, čierne i biele, sa tu hrali v prachu. Bližšie k hlavnej ulici bolo zopár turistických hotelov s neónovými svetlami podobnými poleve na lepenkovom koláči, na červeno natreté domy, rad ošarpaných krčiem, kde sa schádzala svoloč. Chlapi na ulici mali nízke indiánske čelá a marokánske tváre. Po Cabrillskom kaňone som si pripadal ako človek z inej planéty. Cadillac sa mi zdal ako vesmírna loď, letiaca tesne nad zemou.
Pri hlavnej ulici Felix zabočil vľavo, opačným smerom od mora. Postupne ako sme stúpali, menila sa aj ulica. Chlapi vo farebných košeliach a plátenných oblekoch, ženy v nohaviciach a krátkych šatách odhaľujúcich rôzne časti brucha, vychádzali z kalifornských španielskych obchodov a úradov. Nikto sa nedíval na hory, čnejúce sa nad mestom, no hory tam predsa len boli a dodávali im čudný výraz.
Taggert mlčky sedel s prázdnym výrazom na peknej tvári. „Ako sa vám páči?“ spýtal sa ma, aby prerušil ticho.
„Mne sa to nemusí páčiť. A čo vy?“
„Podľa môjho vkusu je to mŕtve mesto. Ľudia sem chodia umierať ako slony. Ale potom predsa len žijú – aspoň to volajú žitím.“
„Mali ste vidieť mesto pred vojnou. Je tu čulo ani v úli v porovnaní s tým, čo bolo predtým. Nebolo tu nič okrem starých dám, ktoré zbierali ústrižky, šetrili pence a znižovali mzdy svojim záhradníkom.“
„Nevedel som, že poznáte toto mesto.“
„Zaoberal som sa tu niekoľkými prípadmi spolu s Bertom Gravesom – keď bol ešte okresným prokurátorom.“
Felix zaparkoval auto pred žltým dreveným podlubím, vedúcim do dvora kancelárskej budovy. Otvoril sklenú prepážku. „Pán Graves sedí na druhom poschodí. Môžete sa vyviezť výťahom.“
„Počkám tu,“ povedal mi Taggert.
Gravesova kancelária bola protikladom ošarpanej kutice v súdnej budove, kde si kedysi pripravoval súdne pojednávania. Čakáreň bola zariadená nábytkom zo svetlého dreva, potiahnutým zeleným súknom. Blondína s chladnými očami dopĺňala farebné zladenie miestnosti. Oslovila ma:
„Ste objednaný u pána advokáta?“
„Povedzte pánu Gravesovi, že prišiel Lew Archer.“
„Pán Graves je nateraz zaneprázdnený.“
„Počkám.“
Sadol som si na priveľmi vypchatú stoličku a dumal som o Sampsonovi. Blondínkine biele prsty tancovali na klávesoch písacieho stola. Bol som neposedný, ešte vždy som sa cítil neskutočný, lebo ma najali, aby som hľadal človeka, ktorého som si nevedel dobre predstaviť. Naftový kráľ, ktorý sa stýka so svätými mužmi a pritom sa opíja do nemoty. Z vrecka som vybral jeho fotografiu a opäť som si ju prezrel. Sampson hľadel z fotografie na mňa.
Otvorili sa vnútorné dvere a z nich vycúvala staršia dáma, trochu poskakovala a výdatne hovorila. Na hlave mala akýsi klobúk, ktorý iste našla na pláži, kde ho vyplavili morské vlny. Hodinky, ktoré mala prišpendlené na fialových hodvábnych prsiach, boli zdobené diamantmi.
Graves ju vyprevádzal von. Chválila ho, aký je len šikovný, aký veľmi šikovný a ako jej pomohol. Graves sa tváril, že ju počúva. Vstal som. Keď ma zazrel, mrkol na mňa ponad dámsky klobúk.
Klobúk sa vytratil a on sa vrátil odo dverí. „Aký som rád, že ťa opäť vidím, Lew.“
Po chrbte ma nepotľapkal, no jeho stisnutie ruky bolo pevné ako kedysi. Roky predsa len na ňom zanechali stopy. Na spánkoch mu vlasy ustupovali a malé sivé oči vykukovali zo siete drobných vrások. Ťažká, modrastým tieňom zahalená spodná čeľusť sa zdala pootvorená, zaťažená mäkkým mäsom líc. Nepríjemne mi padlo vedomie, že nie je ani o päť rokov starší odo mňa. No Graves sa vyšvihol po ťažkej ceste a od toho sa starne.
Povedal som mu, že ma teší toto stretnutie. A naozaj ma aj tešilo.
„Je to vari po šiestich či siedmich rokoch,“ poznamenal.
„Veru toľko,“ prisvedčil som. „Už nie si štátnym žalobcom.“
„Nemohol som si to ďalej dovoliť.“
„Ženatý?“
„Ešte nie. Inflácia,“ uškeril sa. „Ako sa má Sue?…
