50
Chceli s celou nepodarenou kauzou skončiť. Chceli ju hodiť za hlavu. Kuky nech podrží spis v skrini, pokiaľ sa bude dať, a nech už dajú všetci pokoj. V tomto svinstve pretlaku prachov a mocných prachatých a polomocných naviazaných na ozaj mocných a všemocných... sa jednoducho nedala vyriešiť žiadna vražda. Taká bola doba, tak to v Našom Meste chodilo.
Napriek tomu tušili, že aj prokuratúra, aj vyšetrovačka ich budú tlačiť, aby zistili aspoň dílerov, ktorých Bronko využíval, a pokúsili sa medzi nimi nájsť jedného, ktorému by mohol volať. Nebude to ľahká úloha, lebo ak bežní páchatelia boli opatrní, díleri boli super opatrní a preniknúť medzi nich bude fuška.
„Dáme pivo,“ navrhol Krauz cestou z vyšetrovačky.
„Nie, najebeme sa,“ spresnil Chosé.
„Nech je po tvojom!“
„Ale jedno ti poviem, parťák...“
„No?“
„Ja ju len tak ľahko nepustím! Poznáš to o tých Božích mlynoch?“
„Poznám. Vraj kto melie múku, ostane zamúčený...“
„Presne to som mal na mysli.“
Zašli k Jumbovi a ožrali sa ako prasce. Nezaujímal ich ani šéf, ani kolegovia, ani fotografie v Krauzovom fotoaparáte, ani problémy Kukyho na pitve, ani Petrin prípad zastreleného dedka v záhrade, ani prípad nikoho iného, ani celý svet – nezaujímalo ich nič.
Ožrali sa, lebo život okolo nich bol odrazu akýsi divný, lebo ľuďom začalo hrabať, lebo prachy prevážili zdravý rozum, lebo vagabundi chodili po uliciach a nevinní sedeli v base, lebo politici klamali a všetci ich aj tak volili, lebo policajti kradli a zlodeji stavali nákupné centrá, lebo muži bili svoje ženy a deti a nikoho okrem novín to nezaujímalo, lebo ľuďom brali byty a domy pre tisíckorunové pôžičky, lebo vrahovia sa im smiali do očí, lebo za jednu facku vagabundovi ich pofidérny minister prepúšťal do civilu, lebo lúpežníci mohli beztrestne fackať, biť, podrezávať a znásilňovať, koho sa im zachcelo, lebo ľudia zabúdali na základné pravidlá slušnosti, lebo oni boli policajti a štvalo ich to, lebo...
Tak sa ožrali, hoci dobre vedeli, že je to riešenie iba na jednu noc.
V piatok ráno im bolo obom zle od žalúdka, ale život išiel ďalej. Aj pracovný. Dali si jedno chladené na vyklinenie a snažili sa tváriť normálne. Nikto v kancelárii do nich nerýpal, lebo videli, kde celú noc boli. Aj Kuky zalial svojho miláčika bez zbytočného komentára – dnes by mu nemal kto kontrovať.
Krauz si upratoval stôl. Po dlhom čase sa znížil aj k niečomu takému. Nemohol sa zbaviť pocitu, že práve ukončili závažný prípad a mal by začať s čistým stolom. Hoci akcia s Bronkom sa skončila fiaskom, aj tak mal pocit ukončeného prípadu, a teda upratoval. Papierik s dvojitým odkazom našiel až naposledy – zastrčený pod kalendárom. Druhý odkaz od Burgera vybavil, prvý nie. Pritiahol si bližšie služobný telefón a zavolal na chémiu.
„Podporučík inžinier Toman.“
„Nazdar, tu je Krauz.“
„Ahoj.“
„Mám tu odkaz, aby som ti zavolal.“
„Kedy to bolo!?“
„Máme tu frmol...“
„Ako všade, ja viem. No volal som ti, lebo si chcel vedieť, keby sme niečo zistili.“
„A zistili ste?“
„Pozrel som sa na stopu číslo dvadsaťdva.“
„Ja tu nemám spis, musíš mi povedať, čo to je.“
„Nemáš, lebo je to okresná záležitosť a ja by som o tom s tebou vôbec nemal...“
„Prepáč, ale my si občas s okresákmi takto vypomáhame a...“
„Viem, už mi to vysvetľoval tvoj kolega, čo to minule zdvihol. Chápem to a nič mi už vysvetľovať nemusíš, poviem ti, čo som zistil.“
„Počkaj, pripravím si ceruzku... už môžeš.“
„Stopa dvadsaťdva je súprava šiestich decových širokých pohárov používaných na whisky s ľadom...“
„Už si spomínam, boli vo vitríne za chrbtom nebohého.“
„Správne. Na prvý pohľad nič zvláštne, žiadne dakto odtlačky, všetky boli rovnako nezaprášené, teda vyutierané, ale jeden mal na dne hnedý povlak. Veľmi jemný, viditeľný iba pod mikroskopom. Urobil som spektrálnu analýzu, boli to pozostatky whisky.“
Krauz si písal, dopísal a odul pery.
„No a? Veď nebohý pil whisky, jednu fľašu mal aj na stole.“
„Aj fľašu, aj pohár. Prečo bol použitý aj druhý pohár? Ty piješ whisky…
