37
Dvaja muži a chlapec sediaci v obývačke mlčali, prepaľovali sa pohľadmi. Muži povedali všetko, čo povedať mali, chlapec odhadol, že už skončili, ale že by odišli, ani nedúfal. Tušil, že teraz všetko záleží iba na ňom.
„To, že si všetko poutieral, ti vôbec nepomôže, práve naopak, priviedol si nás na myšlienku, že tú obývačku niekto upratal. Snažil si sa, ale nechal si po sebe toľko stôp, že už nemáš žiadnu šancu. Mal si si tie lepšie detektívky dopozerať až do konca,“ mentoroval Burger.
Miloš sklonil hlavu a sledoval koberec pod konferenčným stolíkom. Premýšľal.
„Tvoje semeno v jeho ústach, tvoje biologické stopy za jeho nechtami a za predkožkou, svedecké výpovede susedov… je toho veľa, Miloš,“ rýpal Burger.
„Zavriete ma?“ prekvapil ich úprimnou otázkou.
Obaja sa na sedačke vystreli, mozgy im začali pracovať na plné obrátky.
„Nie, my dvaja určite nie.“
„Nechcem sa dostať k otcovi.“
„Nedostaneš sa, nech je kdekoľvek.“
„V Ilave.“
„Aha.“
„Pomôžete mi?“
„Pomôžeme, ako len budeme môcť.“
„Ak vám poviem pravdu.“
„Presne, ak nám povieš pravdu.“
Pokýval hlavou a aj druhú ruku si vyložil na operadlo. Dva kýpte zovreli látku na operadle a urobili z nej vlnku. Začal sa s ňou hrať a žmoliť ju.
„My nemáme veľa peňazí.“
„To vidieť na byte, ale to nie je hanba, Miloš,“ pomáhal mu Burger, lebo dobre vedel, že chalan môže cuknúť aj z dobre rozbehnutej cesty.
„Chcel, aby som mu hovoril Paťko môj,“ rozhovoril sa štrnásťročný Miloš.
„Mal by si začať od začiatku,“ napomenul ho Burger.
„Od začiatku… hovoríte… A kde je začiatok? Otec je v base a neplatí, mama robí predavačku u Vietnamcov v obchode s lacnými rifľami, ani tí neplatia. Večer chodí upratovať, nikdy nie je doma, a aj tak máme dlžoby na nájomnom. Karol chce hrať futbal, ale nemáme na kopačky a dres, a ja by som chcel jazdiť na koňoch, ale nemám ani na to, aby ma pustili do stajne vynášať hnoj. Toto je začiatok?“ skúmavo si ich premeral.
„Áno, aj takto sa začínajú ľudské tragédie. Veľa smutných ľudských príbehov sa začína práve peniazmi.“
„Všetky,“ prikývol Miloš múdro, až príliš múdro na štrnásťročného chlapca, ktorý by takéto starosti vôbec nemal mať. „Bol som v chodbe a počúval som za dverami, keď prišli páni z bytového podniku a sedeli u nás v obývačke, presne ako vy teraz. Počul som, ako sa mame vyhrážali, že byt dajú do dražby a že nás vysťahujú ako neplatičov a čo ja viem čo a… mama plakala a sľubovala, že si zoberie ešte jednu robotu, že dlh splatí a že… a že… strašne plakala. Povedal som to Dorke. Je to kamoš, vie zariadiť všetko, vie pomôcť, veľa ľuďom už pomohol. Každý, kto je v kríze, za ním zájde a on zoženie matroš a pomôže, a tak… tak som mu to povedal. Vraj žiadny problém, vraj by som si mohol zarobiť tri kilá za večer…“
Miloš stíchol a necht začal ryť znova. Sledoval ho, ako ryje, a obaja detektívi sledovali s ním.
„Ukázal mi to na počítači uňho doma, vraj sú také stránky na nete, kde sa takíto páni bežne zoznamujú, a je to celkom legálne, o nič nejde. Videl som, čo ten pán chce a… najprv som nechcel, ale potom ponúkol štyri stovky, tak som napokon súhlasil. Dorka to všetko dohodol. Mal som iba… mal som ho iba…“
Nešlo to. Nešlo to z úst von. Pre decko to bolo dosť ťažké vysloviť a pre dospelých to bolo otrasné počúvať, ale oni museli a on tiež. Mali na krku mŕtvolu, museli byť tvrdí, aj naňho, aj na seba.
„Mal som ho iba vyfajčiť a prehltnúť a dať sa tiež vyfajčiť až do konca, on chcel tiež hltať – a to bolo všetko. Mal som prísť o piatej a o siedmej odísť. Štyri stovky za dve hodiny! Moja mama za to musí upratovať dva dni. Chcel som jej pomôcť, chcel som jej dať peniaze, aby nás nevysťahovali, aby nás tu nechali a dali nám už konečne pokoj. Chcel som, aby Karol mohol hrať futbal a aby mu mama kúpila nové kopačky a dres. Aj tak sa nás nemal kto zastať, ja som bol najstarší z chlapov v rodine, tak som musel niečo spraviť.“
Nechty sa zaryli ešte hlbšie do operadla – ryli a ryli.
„Prvýkrát to bolo podľa dohody a dostal som štyri stovky.…
