8
Krauz zariadil, aby Matejkovú vypočul vyšetrovateľ a aby jej z tela odobrali všetky stopy, čo na nej mohol žeriavnik zanechať. Kožu pod nechtami, nejaké vlasy, chlpy z ohanbia…
Do bytu sa už nevrátil. Chlapcom, čo tam išli, všetko vysvetlil a presne im popísal, kde nájdu aké stopy.
„Pozývam ťa, kompl…“ navrhol Chosé. Už sedeli v teple vraždárskej kancelárie.
„Chosé… sú sviatky pokoja a mieru, tak ma neštvi…“
„Zaslúžiš si… mal si dobrý nos… niečo ti doňho dám…“
„Nechcem! Idem domov! Veď je už,“ pozrel na hodinky, „kristepane! Pol tretej! Už ma asi nečakajú, chúdence!“
„Pol tretej?“ Chosé povytiahol obočie. „Najvyšší čas niekoho zobudiť, nemyslíš?“ a škodoradostne sa zašklábil.
„No… to nie je najhorší nápad!“
Krauz sa natiahol cez celý stôl a zo služobného telefónu vyťukal číslo šéfa oddelenia vrážd.
„Pro… sím…“ zamumlal ospalý hlas.
„Haló, haló! Voláme Tatry! Je vyhlásená evakuácia, pohotovostný stupeň číslo osem… blíži sa tajfún a snehová metelica…“
„Choď doboha, hovädo! Slopte si doma a ja si budem tu! Načo otravujete slušných ľudí!? Teraz, uprostred noci! Inak… šťastné a veselé aj vám… určite je s tebou aj Chosé!“
„Je, ale nežúrujeme! Robíme! Máme vraždu…“
„Doboha…“
„Aj my sme sa tak radovali… ale upokoj sa, už je to vybavené! Páchateľ je za mrežami a tešíme sa na mastné odmeny!“
„Chlapi… počúvajte…!“ evidentne sa už prebral. „… ja som na vás taký hrdý… ste jedničky…“
„No… s tým nám prdel nenctrhneš… radšej priprav obálky…“
„Ale no táák! Však viete, že koncom roka sú kvóty vyčerpané… možno inokedy… ale v každom prípade som na vás hrdý!!“
„Tak ti díky… hrdý šéfe! Bodaj by si si tam zlomil tú tvoju lakomú ruku… aj nohu… a inak šťastné a veselé aj tebe a aj ženičke… čau!“
„Čaute! A… som rád, že ste zavolali…“
„My už nie…“
Krauz zložil a zívol.
„Čo povedal?“ vyzvedal Chosé.
„Že je hrdý, že nás má, a na odmeny aby sme radšej zabudli… nie sú financie…“
„Strýko Držgroš… ale inak ho mám rád…“
„Majte ma obaja… idem domov!“ rozhodol sa Krauz a aj išiel.
Sylvia zabudla zhasnúť stromček. Alebo… napadlo mu, že mu ho tak nechala naschvál, aby sa aj on trochu potešil. Opatrne nazrel do detskej izby. Krpatú Lauru nebolo spod veľkého somárika ani vidieť. Iba uši sa mu pravidelne nadvihovali. Sylvinka spala s teniskami na nočnom stolíku.
Nazrel do spálne. Bola odkopaná. To, čo zbadal, mu rozbúšilo srdce a nahnalo krv do… tak ju radšej prikryl. Iba sa pomrvila.
Odlomil si kus vysmaženej podkovičky a z chladničky si vzal plechovku piva. Vodu nechcel púšťať, aby ich nepobudil, tak vrchnák iba utrel utierkou. Unavene sa vyvalil do pohovky. Pivo otvoril opatrne, tichučko…
Ponaprával si ubolený krk a hltavo sa napil. Otvoril ústa… ale rýchlo ich zavrel a grgol si pekne spoločensky… do zavretej päste.
Stromček blikotal raz červeno, raz žlto a Krauzovi sa to začalo páčiť. Usmial sa. V obývačke bolo príjemne teplo a tak sa ešte napil.
Pohľad mu padol pod stromček. Jeden balík bol ešte zabalený. Spomenul si na Sylviine slová a mľandravo sa zosunul zo sedačky.
Bol ťažký. Našiel slabé miesto v obale a zasunul ukazovák. Papier povolil. Od prekvapenia mu nadskočilo obočie.
Štyri knihy. Štyri detektívky. Eda McBaina poznal, už od neho čo–to prečítal. Vedel, že tieto dve mu vyšli v preklade tento rok, ale dvoch ďalších autorov nepoznal. Opäť sa usmial. Už vedel, prečo ich má pod stromčekom. Spomenul si, ako sa v lete na dovolenke sťažoval manželke, že číta čím ďalej tým menej a že má chronický nedostatok času na všetko, čo ho kedysi bavilo. A že… už ani nie je čo čítať, detektívky sú všetky rovnaké a chcelo by to niečo na oživenie, nejakého nového autora z praxe, čo pozná chlapcov a vedel by napísať aj niečo zo života, niečo, čomu by čitatelia rozumeli a bolo by im to blízke a verili by tomu. Škoda, že takí u nás nie sú… povzdychol si v lete Krauz a Sylvia si to zapamätala.
„Len frfleš a frfleš… ja viem, že tebe sa detektívky zle čítajú, lebo ich čítaš inými očami než my nezasvätení, ale… nenapadlo ti sadnúť na za…
