19
Stavbyvedúci sa chvíľu mordoval s kľučkou na maringotke, a keď dvere konečne povolili, len-len že nezletel zo schodíkov. Našťastie sa nahol dopredu a padol dnu.
„Boha aj s dverami...“ hromžil. Vošiel a zavrel za sebou.
V maringotke bol smrad ako v normálnej stavbárskej maringotke, kde sa už mesiace neupratovalo. Pach mužského potu sa miešal s pachom hnijúcich zvyškov z konzerv, všetko to umocňovali špaky prekypujúce z popolníka a porozlievané pivo s vodkou. Trochu vlhkosti dodávali interiéru rozvešané ponožky a trenky na šnúrach naťahaných krížom-krážom, ale aj tie boli opraté iba tak v rukách mydlom a smrdeli viac ako pred opratím.
„Boha, kde si,“ zahromžil stavbyvedúci a cez rozvešanú bielizeň sa prebojoval až na koniec maringotky k posteli.
Inžinier Watzka mu iba kývol. Ani ho nehlo pohnúť sa z postele. Kamkoľvek prišiel stavbyvedúci, všetci skákali do pozoru, lebo stavbyvedúci bol na ľudí sekera, ale v maringotke inžiniera Watzku mu nikto nesalutoval.
Stavbyvedúci si sadol na plastovú stoličku s chrómovanými nožičkami – mal montérky a mohol si dovoliť ignorovať špinu a mastnotu na sedadle.
„Pokračuješ?“ spýtal sa stavbyvedúci.
„Dáš si?“ spýtal sa rozvalený Watzka a natrčil k nemu fľašu vodky. Aj on bol v montérkach, ale ešte od minulého týždňa. Mesiaca.
Na jeho prekvapenie stavbyvedúci si vzal a chvíľu hľadal pohár. Všetky poháriky na stole boli špinavé, v dvoch sa už na dne zelenala pleseň. Hľadať v skrinkách sa mu nechcelo, tušil výsledok. Napil sa z fľaše a podal ju späť Watzkovi. Natiahli k sebe ruky, ale chýbalo pol metra. Stavbyvedúci pochopil, vstal a podal mu fľašu do ruky.
„Prišiel som ti oznámiť, že končíš.“
„Odstrelil som ju, ako si chcel, tak prečo? Pre toto?“ zamával fľašou.
„Nie. Sľúbil som ti, že pokiaľ budeš robiť u mňa, privriem oko, a slovo som dodržal. Na odstrele bol prítomný aj minister. Upozornil som ťa.“
„Hovno...“
„Povedal som ti to.“
„Nepamätám sa...“
„Roman, veľa vecí si nepamätáš pre to, čo máš práve v ruke. Bol tam. Videl všetko. Našťastie teba nie. Veľmi sa mu náš výkon páčil. Chce ťa do hlavného mesta. Budú odstreľovať celú ulicu, celý rad domov. Vyrastie tam nové sídlisko. Chce na to teba. Povýšil ťa, pôjdeš strieľať do hlavného mesta.“
„Seriem na všetky mestá, na hlavné zvlášť,“ uľavil si inžinier odstreľovač a napil sa. Netrafil a oblial si krk aj hrudník. „Sľúbil si mi, že tu môžem ostať,“ brblal a utieral si bradu.
„Sľúbil, lebo si bratovi zachránil život, ale ja som ťa chcel ochrániť pred krachom, pred povýšením ťa ochrániť nemôžem. Chcú ťa tam, tak tam pôjdeš.“
„Seriem na nich.“
„A pôjde s tebou aj Braňo a celá partia, pôjdete všetci. Ministrovi som vysvetlil, že ste zohraný tím, a súhlasil.“
„Nejdem nikam.“
„Nemáš inú možnosť. Už som to podpísal. Ako som povedal, pôjde aj Braňo, ustráži si svoje a dúfam, že ustráži aj teba. Ostaneš v pozemných stavbách, z podniku ťa nikto nevyhadzuje, ale vyšleme ťa tam ako odborníka. Plat ti pôjde aj tu, aj tam. Nejaké diéty a tak podobne, iba na tom zarobíš.“
„Bez maringotky nejdem!“
„Zajtra ráno o desiatej príde od nich tatrovka, zoberie ťa do vleku a prevezie ju na stavenisko. To som zariadil. Vedel som, že bez zelenej opachy nepôjdeš.“
„Si sviňa.“
„Možno, ale konečne máš možnosť ukázať aj tým v hlavnom meste, čo dokážeš. Inak by si zhnil v tejto... v tejto...“ stavbyvedúci sa rozhliadol okolo seba. Božie dopustenie! Smradľavé božie dopustenie.
„Roman...“
„No?“
„To chceš vážne iba pre ten jeden-jediný výbuch stráviť celý život v maringotke a upiť sa na smrť? Nezáleží ti už na ničom? Mohol by si si nájsť babu, oženiť sa, konečne mať deti. Nájdem ti byt, kde len budeš chcieť...“
Inžinier Watzka sa napil. Tentoraz trafil.
„Čo ešte? Máš aj nejaké dobré správy?“
„Áno. V hlavnom meste dávajú na stavbách každé ráno fúkať.“
…
