ČASŤ 1
ADVENT
1 / August 1991. Hviezdy
Mala štrnásť rokov. Bola si istá, že ak poriadne prižmúri oči a sústredí sa, cez strechu domu uvidí hviezdy.
Všade okolo nej dýchali ženy. Pravidelne, sťažka. Len jedna z nich chrápala. Teta Sára. Preto ju aj uložili na matrac pod oknom.
Zavrela oči a snažila sa dýchať ako ostatné. Nevedela však zaspať, lebo všetko okolo nej bolo nové a iné. Zvuky noci a lesa za oknom tu v Ostgarde zneli inak. Ľudia, ktorých tak dôverne poznala zo stretnutí v Chráme a z letných táborov, už neboli tí istí. Ani ona už nebola ako predtým. Toto leto v zrkadle nad umývadlom videla už inú tvár a iné telo. Zmenili sa aj jej pocity. Keď na ňu pozrel nejaký chlapec, telom jej prúdili zvláštne teplo a chlad. Najmä ten jeden. Robert. Aj on sa tento rok zmenil.
Opäť otvorila oči a uprene hľadela do stropu. Vedela, že Boh je dosť mocný aj na to, aby jej cez strechu umožnil vidieť hviezdy. Ak bude chcieť.
Mala za sebou dlhý deň, plný nečakaných udalostí. Lánmi obilia prefukoval suchý letný vietor, listy stromov horúčkovito tancovali a svetlo poskakovalo na tvárach letných hostí v tráve. Všetci počúvali, ako jeden z kadetov dôstojníckej školy Armády spásy rozpráva o svojom pôsobení na Faerských ostrovoch. Bol sympatický a hovoril s veľkým zápalom. Väčšmi ju však zaujímal veľký čmeliak, ktorý jej bzučal okolo hlavy. Chvíľu sa po ňom zaháňala rukami, a keď konečne zmizol, uspalo ju teplo. Kadet skončil a všetky pohľady sa upriamili na veliteľa Davida Eckhoffa, ktorý na nich hľadel párom veselých mladých očí, hoci už mal ďaleko po päťdesiatke. Privítal ich pozdravom Armády spásy – vysoko zdvihol pravú ruku, ukazovák namieril k nebeskej ríši a zakričal: Aleluja! Potom sa pomodlil za požehnanie kadetovej práce medzi chudobnými a slabými a všetkým prítomným pripomenul Matúšove slová, že Spasiteľ možno chodí medzi nimi ako neznámy cudzinec a žije ako vyhnanec bez jedla a bez šiat. A v súdny deň tých, ktorí pomohli najbiednejším, spravodlivo odmení večným životom. Zdalo sa, že Eckhoff si prichystal dlhší prejav, no niekto mu čosi pošepol, on sa usmial a povedal, že dnešok, samozrejme, patrí mladým a na rade je Rikard Nilsen.
Všimla si, ako sa mu Rikard za slovo poďakoval strojene dospelým hlasom. Svoju reč si ako zvyčajne napísal vopred a naučil sa ju naspamäť. A teraz im rozprával o boji, ktorému chce zasvätiť život, o Ježišovom boji za Božie kráľovstvo. Nervózne, ale aj tak monotónne a uspávajúco. Gánil na ňu svojím introvertným pohľadom. Zažmurkala predstavujúc si, ako jeho spotená pera formuluje známe, upokojujúco nudné frázy. Preto nereagovala, keď sa jej chrbta dotkla čiasi ruka, až kým sa končeky prstov nezačali kĺzať medzi jej lopatkami čoraz nižšie. Pod tenkými letnými šatami ju striaslo.
Obrátila sa a hľadela do Róbertových veselých hnedých očí. Želala si byť taká tmavá ako on, aby nevidel, že sa zapýrila.
„Ticho,“ zašepkal Jon.
Robert a Jon boli bratia. Jon bol o rok starší, no kedysi ich všetci pokladali za dvojičky. Robert však nedávno dovŕšil sedemnásť, a hoci si zachovali súrodeneckú podobnosť, rozdiel medzi nimi sa prehĺbil. Robert bol veselý, bezstarostný chlapec, rád žartoval, hral na gitare, iba často meškal do Chrámu. Jeho žarty občas zachádzali priďaleko, najmä keď postrehol, že ostatní sa na nich smejú. Vtedy často zasiahol práve Jon, poriadkumilovný chlapec, ktorý si vzorne plnil všetky povinnosti. Všetci si mysleli, že pôjde na dôstojnícku školu a – hoci to nikto nepovedal nahlas – nájde si dievča z Armády. Pri Robertovi to nebolo až také isté. Jon bol od neho o dva centimetre vyšší, no Robert vyzeral urastenejšie. Jon totiž už od svojich dvanástych narodenín chodil zhrbený, akoby na pleciach niesol celú ťarchu sveta. Obaja mali pekné, pravidelné črty, no Robert mal čosi, čo Jonovi chýbalo. Niečo v očiach, čosi temné a zároveň koketné. A ona chcela aj nechcela odhaliť, čo to je.
Kým Rikard hovoril, pohľadom prechádzala po známych tvárach. Jedného dňa sa vydá za chlapca z Armády spá…
