3 / Nedeľa 13. september. Psie zuby
Harry sedel pohodlne rozvalený na svojej stoličke v kancelárii číslo 605 v červenej zóne na siedmom poschodí policajnej stanice v sklobetónovom kolose s najväčšou zbierkou policajtov v celom Nórsku. Halvorsen – mladý policajt, s ktorým obýval desať štvorcových metrov – túto miestnosť s láskou nazýval miestnosťou riešení. No Harry, keď chcel Halvorsena nahnevať, učebňou.
Teraz tu však Harry sedel sám a civel do steny na miesto, kde by zrejme bolo okno, keby jeho kancelária nejaké mala.
Nedeľa. Správu dopísal, môže ísť domov. Tak prečo nejde? Imaginárnym oknom videl oplotený prístav v Bjorvike, kde nový sneh padal ako konfety na zelené, červené a modré kontajnery. Prípad vyriešili. Mladý heroinista Per Holmen stratil chuť žiť a poslednú dávku si dožičil v opustenom kontajneri. Pištoľou. Nijaké znaky vonkajšieho násilia, zbraň zostala vedľa neho. Podľa informácií vyšetrovateľov Per Holmen nikomu nedlhoval peniaze. Keď dlžníka zabijú díleri, neusilujú sa to kamuflovať. Naopak. Takže toto vyzerá na plánovanú samovraždu. Prečo potom zabíjať večer snorením v opustenom a neútulnom nákladnom prístave, kde aj tak nenájde nič okrem smútku a beznádeje?
Harry pozrel na svoj vlnený kabát na vešiaku. Malá ploskačka vo vrecku bola plná. Od októbra sa jej nedotkol. Vtedy si v obchode kúpil fľašu svojho úhlavného nepriateľa Jima Beama, naplnil ním ploskačku a zvyšok vylial do umývadla. Odvtedy neustále nosil pri sebe jed ako nacistickí pohlavári v topánke kyanidové tabletky. Čo chcel povedať týmto idiotským gestom? Netušil. Nepotreboval to vedieť. Najmä ak to fungovalo.
Pozrel sa na hodinky. O chvíľu jedenásť. Doma ho čaká jeho starý dobrý stroj na espresso a dévedečko, čo si nachystal práve na takýto večer. All about Eve. Mankiewiczovo majstrovské dielo z roku 1950 s Bette Davisovou a Georgeom Sandersom.
Uvažoval, čo urobí. A vedel, že pôjde do prístavu.
Harry si vyhrnul golier a chrbtom sa obrátil k severáku, čo prefukoval cez mohutný plot a sneh pri kontajneri navial do vysokých závejov. Takto v noci prístav s veľkými prázdnymi plochami vyzeral ako púšť.
Oplotená časť s kontajnermi bola osvietená, no lampy sa kolísali v nárazoch vetra a medzi kovovými debnami, nakladenými jedna na druhú, sa preháňali tiene. Kontajner, ktorý zaujímal Harryho, bol červený a nehodil sa k oranžovej policajnej páske. V decembri však ponúkal dokonalé útočisko, v podstate rovnako veľké a komfortné ako väzobná cela.
V správe vyšetrovacieho tímu, ktorý tvorili len dvaja ľudia – vyšetrovateľ a technik, sa písalo, že kontajner bol už dlhší čas prázdny. A nezamknutý. Šéf strážnej služby im vysvetlil, že prázdne kontajnery nezvyknú zamykať, keďže celý oplotený priestor aj tak strážia. Narkomanovi sa však predsa podarilo dostať dovnútra. Per Holmen zrejme patril k skupine úbožiakov zo štvrte Bjorvika, čo by kameňom dohodil od hlavnej nákupnej zóny všetkých narkomanov mesta pred železničnou stanicou. Šéf strážnej služby možno úmyselne prehliadal, že jeho kontajnery z času na čas narkomani používajú ako spálňu, možno vedel, že tým zachránil nejeden ľudský život.
Kontajner nezamykali, no bránu na plote zdobila veľká visiaca zámka. Harry už oľutoval, že sa z policajnej stanice neohlásil telefonicky. Ak tu naozaj majú strážnikov, teraz nijakého nevidieť.
Pozrel na hodinky. Chvíľu uvažoval, potom pohľadom premeral výšku plota. Cítil sa vo forme ako už dávno nie. Od osudného dňa v lete sa alkoholu ani nedotkol a pravidelne trénoval v posilňovni policajného zboru. Poctivo. Kým napadol prvý sneh, prekonal starý rekord Toma Waalera na policajnom cvičisku. Po čase sa ho Halvorsen opatrne spýtal, či jeho tréningy majú čosi spoločné s Rachel. Alebo sa mu len zdá, že sa už nestretávajú? Harry mu stručne a jasne vysvetlil, že spoločná kancelária ešte neznamená, že sa môže starať do jeho súkromného života. Halvorsen len mykol plecom a spýtal sa Harryho, s kým iným by sa chcel rozprávať o súkromí. A pochopil, že tušil správne, keď …
