12
Lampu zapínali, až keď bola úplná tma. Asi šetrili elektrinu. Okrem toho, Lee bol robotník. Chodil skoro spávať, ona s ním. Keď som si prvý raz pustil pásku, počul som väčšinou ruštinu – a vzhľadom na pomalé nahrávanie aj spomalenú. Ak si Marina skúšala anglickú slovnú zásobu, Lee ju hrešil. No niekedy sa June prihováral po anglicky, keď bolo dieťatko nepokojné, a vždy to bolo tichým a chlácholivým hlasom. Niekedy jej dokonca spieval. Na spomalenej nahrávke to znelo, akoby sa ork pokúšal o Rockabye, Baby.
Dvakrát som počul, ako Marinu udrel, druhý raz mu na vyjadrenie hnevu nestačila ruština. „Ty otravná piča! Moja mama asi mala pravdu!“ Nasledovalo tresnutie dverami a Marinin plač. Náhle sa prerušil, keď zhasla lampu.
Večer štvrtého septembra som videl, ako pred dverami Oswaldovcov zastal asi trinásťročný chalan s plátenným vrecom cez plece. Otvoril Lee, bosý a oblečený v tričku a džínsoch. Rozprávali sa. Lee ho pozval dnu. Znovu sa rozprávali. V istej chvíli Lee vzal nejakú knihu a ukázal ju chalanovi, ten na ňu pochybovačne pozrel. Nemohol som použiť všesmerový mikrofón, lebo sa ochladilo a okná boli zavreté. No šikmá lampa v Pise bola zapnutá a vypočul som si zábavný rozhovor. Keď som si ho prehrával tretíkrát, takmer som nevnímal spomalenú rýchlosť hlasov.
Chalan predával predplatné na nejaké noviny – alebo možno na časopis – s názvom Grit. Povedal Oswaldovcom, že sú v ňom zaujímavosti, ktorými sa newyorské noviny nezaoberajú (označil to ako „domáce spravodajstvo“), plus šport a rady pre záhradkárov. Zároveň tam boli „príbehy“ a komiks. „Dixie Duganovú v Times Heralde nenájdete,“ oznámil im. „Moja mama zbožňuje Dixie.“
„To je v poriadku, synak,“ povedal Lee. „Ty si hotový malý podnikateľ, čo?“
„Ehm… prosím?“
„Povedz mi, koľko zarábaš.“
„Len štyri centy z desiatich, ale to nie je to hlavné. Páčia sa mi prémie. Kúpim si za to dvadsaťdvojku! Otec povedal, že mi to dovolí.“
„Synak, vieš o tom, že ťa vykorisťujú?“
„Prosím?“
„Im idú do vrecka peniaze. Ty máš len drobné, za ktoré si chceš kúpiť pušku.“
„Lee, on dobrý chlapec,“ povedala Marina. „Daj jemu pokój.“
Lee jej nevenoval pozornosť. „Mal by si vedieť, čo je v tejto knihe, synak. Vieš si prečítať, čo tu stojí?“
„Áno, pane. Postavenie robotníckej triedy. Friedrich… Endželz?“
„Engels. Je to o tom, čo sa stane chlapcom, ktorí si myslia, že sa z nich stanú milionári, keď si budú zarábať na brigádach.“
„Ja nechcem byť milionár,“ namietol chlapec. „Ja chcem len dvadsaťdvojku, aby som na smetisku mohol strieľať potkany ako môj kamoš Hank.“
„Ty zarábaš drobné, lebo predávaš ich noviny, a oni zarábajú doláre, lebo predávajú tvoj pot a pot miliónov chlapcov ako ty. Voľný trh neznamená slobodu. Musíš sa vzdelať, synak. Ja som sa vzdelával a začal som s tým, keď som bol presne v tvojom veku.“
Lee brigádnikovi desať minút prednášal o zlobe kapitalizmu, aj s citátmi z Karla Marxa. Chlapec trpezlivo počúval, potom sa spýtal: „Takže mi dáte to predplatné?“
„Synak, počul si aspoň slovo z toho, čo som vravel?“
„Áno, pane!“
„Tak by si mal vedieť, že tento systém rovnako okráda mňa, ako aj teba a tvoju rodinu.“
„Nemáte peniaze? Prečo ste to nepovedali?“
„Ja som sa ti pokúšal vysvetliť, prečo nemám peniaze.“
„No super! Mohol som to skúsiť ešte v troch domoch, ale teraz už musím ísť domov, lebo je neskoro!“
„Veľa šťastia,“ povedala Marina.
Dvere zavŕzgali na starých pántoch, vzápätí zarachotili (boli príliš obdraté, aby zaduneli). Nastalo dlhé ticho. Potom Lee bezfarebným hlasom povedal: „Vidíš, proti čomu stojíme?“
Zakrátko nato zhasla lampa.
