3
Bývala v jednoposchodovom montovanom dome na Bee Tree Lane, vo štvrti pozostávajúcej zo štyroch či piatich blokov podobných príbytkov na západe Jodie. V učebnici dejepisu v roku 2011 by letecká fotografia takýchto domov mohla byť uvedená s titulkom DOMY PRE MLADÉ RODINY Z POLOVICE 20. STOROČIA. V ten deň tam prišla okolo tretej popoludní po stretnutí so študentkami, ktoré pomáhali v knižnici. Pochybujem, že si obďaleč všimla bielo-červený plymouth zaparkovaný pri obrubníku.
Na druhej strane ulice, o štyri alebo päť domov ďalej, umývala pani Hollowayová svoje auto (renault, na ktorý jej susedia podozrievavo zazerali). Sadie jej zamávala, keď vystúpila zo svojho chrobáka. Pani Hollowayová odmávala. Spájalo ich to, že ako jediné v celom bloku mali zahraničné (takmer mimozemské) automobily.
Sadie vyšla po chodníku k svojim dverám a chvíľu tam zamračene postála. Boli pootvorené. Nechala ich tak ráno? Vošla dnu a zavrela ich za sebou. Nezaklapli, pretože zámka bola vylomená, ale nevšimla si to. Vtedy si nevládala všímať nič, len stenu nad pohovkou. Jej vlastným rúžom tam boli metrovýmipísmenami načarbané dve slová. ŠPINAVÁ PIČA.
Mala utiecť, no zmätok a zúrivosť boli také silné, že nenechali miesto pre strach. Vedela, kto to urobil, ale veď Johnny bol už určite za horami, za dolami, nie? Muž, ktorého si vzala, nemal sklony k fyzickému riešeniu sporov. Pravdaže, ostrých slov padlo dosť a to jedno zaucho tiež, ale inak nič.
Okrem toho, na dlážke ležala jej bielizeň.
Zhruba vytvárala chodník od obývačky cez krátku chodbu do spálne. Bola tam všetka – spodničky, kombiné, podprsenky, nohavičky, korzet, ktorý nepotrebovala, ale občas ho nosila. A bola dorezaná. Na konci chodby dokorán otvorené kúpeľňové dvere. Vešiak na uteráky strhnutý. Na kachličkách, z ktorých predtým vytŕčal, zazrela ďalší odkaz načmáraný jej rúžom: ŠPINA VYJEBANÁ.
Aj dvere do spálne boli otvorené. Zastala v nich a netušila, že Johnny Clayton stojí za nimi s nožom v jednej a s tridsaťosmičkou Smith and Wesson Victory v druhej ruke. Revolver, ktorý mal v ten deň so sebou, mal rovnakú značku aj model ako zbraň, ktorou Lee Oswald vyhasí život dallaského policajtaJ. D. Tippita. Na posteli ležala otvorená jej malá toaletná taštička a obsah, väčšinou mejkap, sa rozsypal po prikrývke. Harmonikové dvere na šatníku boli otvorené. Niektoré šaty smutne ovísali na vešiakoch, väčšina ležala na dlážke. Všetky boli dorezané.
„Johnny, ty sviniar!“ chcela vykríknuť, ale šok ju premohol. Vládala len šepkať.
Vykročila k šatníku, ďaleko sa však nedostala. Krk jej zovrela ruka a k spánku jej pritlačila oceľovú hlaveň. „Nehni sa a nebráň sa. Ak to skúsiš, zabijem ťa.“
Aj tak sa pokúsila odtiahnuť, tresol ju po hlave revolverom. Zároveň zosilnil zovretie okolo krku. V pästi ruky, ktorá ju dusila, uvidela nôž, a prestala sa mykať. Bol to Johnny – spoznala jeho hlas –, ale v skutočnosti to nebol on. Zmenil sa.
Mala som ho poslúchnuť, pomyslela si – a myslela tým mňa. Prečo som ho neposlúchla?
Odtlačil ju do obývačky, s rukou stále okolo jej krku, potom ju zvrtol a sotil na pohovku. Padla tam s roztiahnutými nohami ako handrová bába.
„Stiahni si šaty. Chcem ti vidieť podväzky, ty kurva.“
Mal na sebe montérky (už pri pohľade na ne mala pocit, že sa jej to sníva) a vlasy si odfarbil na čudesný plavý odtieň s oranžovým nádychom. Takmer sa rozosmiala.
Posadil sa pred ňu na taburetku. Zbraňou jej mieril na brucho. „Teraz zavoláme tomu tvojmu nabijakovi.“
„Neviem, o čom to…“
„Ambersonovi. Tomu, s ktorým sa hrávaš na otecka a mamičku v tom trtkacom kempe za Kileenom. Všetko viem. Už dlho vás pozorujem.“
„Johnny, ak teraz odídeš, nezavolám políciu. Sľubujem. Aj keď si mi doničil šaty.“
„To sú šaty pre kurvu,“ mykol bradou.
„Ja ne… neviem jeho číslo.“
Adresár, ten, ktorý si zvyčajne nechávala v malej pracovni pri písacom stroji, ležal otvorený vedľa telefónu. „Ja ho viem. Je na prvej strane. Najskôr som pozrel N ako nabijak, ale tam nebol. Ja zatelefonujem, aby si si nezmy…
