6
Mike mal pravdu. Celú hodinu pred začiatkom predstavenia bol piatkový večer vypredaný. Donald Bellingham, náš inšpicient, stlmil svetlá presne o ôsmej večer. Očakával som, že pocítim sklamanie po takmer nadpozemskom origináli so šľahačkovou vojnou na záver (ktorú sme chceli zopakovať, ale iba v sobotu, aby sme javisko a prvé rady v sále nemuseli umývať viac ako jedenkrát), no aj táto verzia bola skoro rovnako dobrá. Ako komediálny zlatý klinec večera sa mi javila tá tancujúca kobyla. Predvoj doktora Ellertona, tréner Borman predchnutý divokým nadšením, v jednej chvíli div nestrepal celú plátennú Bertu z pódia.
Publikum bolo presvedčené, že tých dvadsať alebo tridsať sekúnd prepletania sa medzi reflektormi patrilo k choreografii a tlieskalo odvahe účinkujúcich. Ja, ktorý som vedel, čo je vo veci, som sa prichytil pri emocionálnom paradoxe, aký sa pravdepodobne nebude opakovať. Stál som v zákulisí pri takmer zmeravenom Donaldovi Bellinghamovi, rehotal sa ako blázon a moje vydesené srdce sa mi trepotalo vysoko v krku.
Harmonizácia minulosti sa objavila pri závere. Mike a Bobbi Jill ruka v ruke prešli doprostred javiska. Bobbi Jill sa obrátila tvárou k obecenstvu a povedala: „Slečna Dunhillová pre mňa strašne veľa znamená práve vďaka svojej láskavosti a kresťanskej dobrote. Pomohla mi, keď som potrebovala pomoc, a tak ma naučila tomu, o čo sa teraz pokúsime s vami. Chceme vám všetkým poďakovať, že ste dnes večer prišli a prejavili kresťanskú dobrotu. Je tak, Mike?“
„Hej,“ prikývol. „Ste vynikajúci, ľudkovia.“
Pozrel doľava. Ukázal som na Donalda, skloneného nad magnetofónom s pravou rukou zdvihnutou – bol pripravený spustiť to. Tentoraz sa Donaldov otec nemohol nedozvedieť, že syn si požičal jednu z jeho bigbandových platní, pretože sedel v hľadisku.
Glenn Miller, ten dávno nebohý trubkár, spustil úvod skladby In the Mood a na pódiu, sprevádzaní rytmickým tlieskaním obecenstva, predviedli Mike Coslaw a Bobbi Jill Allnutová omnoho energickejší lindy hop, než som sa ja kedy odvážil s Christy alebo so Sadie. Mladosť a entuziazmus sa spojili a vytvorili nádheru. Keď som videl, ako Mike stisol Bobbi Jill ruku, ako jej dal dotykom signál, nech sa zvrtne v protismere a prešmykne sa mu pomedzi nohy, zrazu som bol zase v Derry a pozeral sa na iný pár: Bevvie a Richieho.
Je to všetko v jednom, pomyslel som si. Táto ozvena je tak blízko dokonalosti, že sa nedá odlíšiť, ktorý hlas je živý a ktorý je ten, čo sa len vracia ako prízrak.
Chvíľu bolo všetko jasné, a vždy keď sa také niečo prihodí, človek vidí, že svet sotva jestvuje. A vari o tom potajme všetci nevieme? Je to celé dokonale vybalansovaný mechanizmus výkrikov a ozvien, ktoré sa tvária ako kolesá a ozubnice, ako snové hodiny, ktoré zvonia, odbíjajú pod záhadným zrkadlom, ktoré nazývame život? Za ním? Pod ním a okolo neho? Chaos, búrky.Muži s kladivami, muži s nožmi, muži s puškami. Ženy, ktoré to, čo neovládnu, prekrútia, a to, čo nepochopia, ponížia. Univerzum hrôzy a straty obklopujúce jediné osvetlené javisko, na ktorom smrteľníci tancujú navzdory temnote.
Mike a Bobbi Jill tancovali vo svojom čase a ich časom bol rok 1963, tá éra vojenských zostrihov, konzolových televízorov a domáceho garážového rocku. Tancovali v deň, keď prezident Kennedy prisľúbil, že podpíše dohodu o zákaze jadrových testov a povedal reportérom, že „nedovolí, aby naše vojenské sily uviazli v neprehľadnej politike a starodávnychkrivdách juhovýchodnej Ázie“. Tancovali tak ako predtým Bevvie a Richie, tak ako Sadie a ja, boli krásni a ja som ich miloval nie napriek tej krehkosti, ale práve kvôli nej. Stále ich milujem.
Záver predviedli dokonalý, so zdvihnutými rukami, takmer bez dychu a obrátení tvárami k obecenstvu, ktoré poskákalo na nohy. Mike im dovolil tlieskať plných štyridsať sekúnd (neuveriteľné, ako dokážu reflektory zo skromného futbalistu vyrobiť egocentrika). Napokon to pochopil.
„Náš režisér, pán George Amberson, vám chce povedať niekoľko slov. Do tohto predstavenia vložil veľa…
