10
Vyrazil som z mesta cestou číslo sedem, spomalil som a obzeral sa na každej križovatke na obe strany, či už som mal prednosť, alebo nie. A bol to výborný nápad, pretože na križovatke sedmičky a Old Derry Road prefrčal na červenú nákladiak plný štrku. Nebyť toho, že som takmer úplne zastal, hoci mi svietila zelená, moja fordka by mu padla za obeť. A zo mňa by bol hamburger. Napriek boľavej hlave som tresol po klaksóne, ale vodič mi nevenoval pozornosť. Vyzeral za volantom ako zombík.
Toto nedokážem, pomyslel som si. Ale ak nezastavím Franka Dunninga, môžem dúfať, že zastavím Oswalda? Načo mám vôbec ísť do Texasu?
Lež nie to ma hnalo ďalej. Pomohla mi myšlienka na malého Tuggu. A, samozrejme, na tri ďalšie deti. Už raz som ich zachránil. Ak ich nezachránim znovu, ako uniknem pred istotou, že som sa podieľal na ich zavraždení – lebo som podnietil ďalší reset?
Priblížil som sa k autokinu a zabočil na štrkovú cestu, ktorá viedla k zatvorenej pokladnici. Cestu lemovali ozdobné jedličky. Zaparkoval som za nimi, vypol motor a pokúsil sa vystúpiť. Nešlo to. Dvere sa zasekli. Niekoľkokrát som do nich vrazil plecom, ale nepohli sa a po chvíli som si všimol, že kolík zámky je stlačený dole, hoci éra samozamykacích áut bola ešte v nedohľadne a ja som ho určite nestláčal. Ťahal som za kolík. Nepohol sa. Pokýval som ním. Nič. Stiahol som okno, vyklonil sa a podarilo sa mi zasunúť kľúč do zámky na dverách, ktorá sa nachádzala pod chrómovaným tlačidlom na vonkajšej kľučke. Kolík tentoraz vyskočil. Vystúpil som a potom som siahol dnu po vyšívaný vankúšik.
Odpor voči zmene je priamo úmerný tomu, ako veľmi nejaký čin môže zmeniť budúcnosť, povedal som Alovi svojím najzvučnejším učiteľským hlasom, a bola to pravda. Ale netušil som, koľko to bude stáť mňa osobne. Teraz mi to dochádzalo.
Napokon stromy zostali za mnou. Namiesto nich sa popri ceste vinul kamenný múr. Za múrom boli starostlivo upravené vŕšky posiate náhrobkami a pomníkmi. Prišiel som k cintorínu Longview. Vyšiel som na kopec a na druhej strane cesty bol stánok s kvetmi. Teraz zatvorený a tmavý. Víkendy bývali bežne rušné, lebo okolo hrobov sa rojili pozostalí, ale v takomto počasí kšeft veľmi nešiel, a povedal som si, že stará pani, ktorá stánok prevádzkuje, si asi prispala. Neskôr však otvorí. Videl som to na vlastné oči.
Preliezol som múrik s očakávaním, že sa podo mnou rozsype, ale držal. A keď som sa ocitol na cintoríne, stalo sa čosi úžasné: migréna sa stlmila. Posadil som sa na náhrobok pod ovisnutým brestom, zatvoril oči a skontroloval hladinu bolesti. To, čo bolo predtým roztúrovanou desiatkou, možno dokonca jedenástkou, ako na fiktívnom zosilňovači nejakej extrahlasnej kapely, sa vrátilo na osmičku.
„Myslím, že som prerazil, Al,“ povedal som. „Myslím, že už som na druhej strane.“
Ale pohyboval som sa stále opatrne a striehol na ďalšie možné triky: padajúce stromy, vykrádačov hrobov, možno aj na ohnivý meteor. Kým som zastal pri dvoch hroboch s menami ALTHEA PIERCEOVÁ DUNNINGOVÁ a JAMES ALLEN DUNNING, bolesť v hlave klesla k päťke.
Poobzeral som sa a uvidel kryptu so známym menom vytesaným do ružového granitu: TRACKER. Prešiel som k nemu a zatlačil na železnú bránu. V roku 2011 by bola zatvorená, ale toto bol päťdesiaty ôsmy a brána sa otvorila ľahko… aj keď s hororovým zaškrípaním hrdzavých pántov.
Vošiel som dnu, brodiac sa v záveji krehkých suchých listov. V strede krypty sa tiahla kamenná lavica, popri nej stáli z oboch strán mramorové zásuvky s rakvami Trackerovcov až k roku 1831. Podľa medenej tabuľky spočívali v tej najstaršej kosti monsieura Jeana Paula Traichea.
Zatvoril som oči.
Ľahol som si na lavicu a zadriemal.
A potom som zaspal.
Keď som sa prebudil, bolo takmer poludnie. Prešiel som ku vchodu trackerovskej krypty a čakal na Dunninga… presne tak, ako Oswald bude o päť rokov nepochybne čakať na Kennedyho sprievod v streleckom hniezde na šiestom poschodí texaského skladu učebníc.
Bolesť hlavy bola preč.
