8
Napokon sa zúčastnilo celé mesto a Deke Simmons mal v jednej veci pravdu: tie bradaté vtipy v skutočnosti nikomu nelezú na nervy. Aspoň nie dvetisíc kilometrov od Broadwaya.
Jim LaDue (ktorý nebol zlý a dokonca vedel trochu spievať) a Mike Coslaw (ktorý bol neskutočne zábavný) sa zhostili hlavných úloh, takže naša šou nepripomínala doťahovanie parodovaných černoškov, ale skôr Deana Martina a Jerryho Lewisa. V scénkach sa žiadali aj komické facky, kopance a pády, a keď som do nich mohol obsadiť dvoch športovcov, vypálili lepšie, než sa dalo čakať. Obecenstvo si plieskalo po stehnách a gombíky z nohavíc len tak lietali. Možno prasklo aj zopár opaskov.
Ellen Dockertyová vytiahla zo zaslúženého odpočinku svoje bendžo a na dámu s dôchodcovskou modrou trvalou hrala ako diabol. A napokon sme mali aj polonahé tanečnice. Mike a Jim presvedčili zvyšok futbalového tímu, aby zatancoval veselý kankán v naberaných sukniach a spodničkách od pása nadol a hore úplne bez. Jo Peetová našla chlapcom parochne a bol z toho zlatý klinec programu. Najmä ženská časť Jodie sa nadchýnala pri pohľade na vyšportované hrudníky, aj keď nad nimi trónili hlavy korunované parochňami.
Do finále šli všetci účinkujúci v pároch a naplnili pódium v telocvični frenetickými pohybmi swingu, kým z reproduktorov hučala skladba In the Mood. Lietali sukne aj nohy, futbalisti (už v oblekoch a frajerských klobúčikoch) zvŕtali okolo seba ohybné dievčatá. Väčšinou roztlieskavačky, ktoré už o tancovaní na efekt vedeli dosť.
Doznela hudba a rozosmiati, zadychčaní účinkujúci vystúpili do popredia, aby prijali aplauz. A keď publikum vstalo zo sedadiel už tretí, alebo možno aj štvrtý raz, odkedy sme vytiahli oponu, Donald znovu spustil In the Mood. Tentoraz sa dievčatá a chlapci rozbehli k obom stranám javiska, pobrali do rúk šľahačkové torty, ktoré sme im nachystali v zákulisí, a vypukla šľahačková vojna. Obecenstvo nadšene hučalo.
O tejto časti predstavenia účinkujúci vedeli a tešili sa na ňu, no keďže na skúškach skutočné torty nelietali, nebol som si istý, ako to dopadne. Samozrejme, dopadlo to nad očakávanie, ako to už so šľahačkovými bitkami býva. Decká si boli isté, že toto je vrcholné číslo, mal som však ešte jedno eso v rukáve.
Prišli sa pokloniť znovu, s tvárami aj kostýmami zamazanými od šľahačky, a tu sa tretí raz rozoznela skladba In the Mood. Väčšina deciek sa zmätene obzerala, takže málokto si všimol, že učitelia v prvom rade vstávajú a v rukách držia šľahačkové torty, ktoré sme spolu so Sadie ukryli pod sedadlami. Znovu vzduchom leteli šľahačkové bomby a decká to schytali druhý raz. Tréner Borman mal dve torty a stopercentnú mušku – trafil svojho zadáka aj hlavného rozrážača.
Mike Coslaw, ktorému z tváre kvapkala šľahačka, skandoval prvý: „Pán Amberson! Slečna Dunhillová!“
Chytili sa aj ostatní herci a potom publikum, kričali a do rytmu tlieskali. Vyšli sme na pódium ruka v ruke a Bellingham opäť pustil tú prekliatu platňu. Decká sa rozostúpili do dvoch radov a volali: „Tanec! Tanec! Tanec!“
Nemali sme na výber, a hoci som bol presvedčený, že moja priateľka sa v tej šľahačke pošmykne a doláme si krk, napokon sme prvý raz od tej pamätnej premiéry nášho lindy hopu boli dokonalí. Na konci som stisol Sadie obe ruky, videl som, ako máličko prikývla – poďme na to, verím ti –, a prešuchol som ju po dlážke pomedzi svoje nohy za seba. Obidve topánky jej odleteli do prvého radu, sukňa sa jej bláznivo vyhrnula na stehná… a ona nejakým zázrakom pristála na nohách, celá a neporušená, s rukami vystretými k obecenstvu – ktoré sa div nezjašilo –, a potom ich spustila k bokom šľahačkou pofŕkanej sukne a vystrúhala dámsky pukerlík.
Napokon sa ukázalo, že aj decká mali svoje eso v rukáve, ktoré takmer určite vymyslel Mike Coslaw, hoci sa k tomu nikdy nepriznal. Vzadu si schovali ešte zopár tort, a ako sme tam stáli a prijímali potlesk, zasypala nás salva najmenej desiatich šľahačkových striel. Dav, ako sa vraví, šalel.
Sadie sa vypla na špičky, utrela mi malíčko…
