Kapitola 2
Pentagón zamestnáva vyše dvadsaťtritisíc ľudí - vojakov aj civilistov -, ktorí pracujú v jedinečnej budove zaberajúcej vyše tridsaťšesť hektárov. Kto hľadá bezpečnosť, anonymitu, prístup k najmodernejším komunikačným prostriedkom a blízkosť mocenského centra Washingtonu, nemôže sa ocitnúť na lepšom mieste.
Oddelenie prenájmu zariadení zaberá v Pentagóne zanedbateľnú časť kancelárskych priestorov bloku E. Ako naznačuje názov, toto oddelenie sa zaoberá údržbou, správou a bezpečnosťou všetkých vojenských budov a priestorov, počnúc obrovskými skladmi v St. Louis a končiac rozsiahlymi leteckými cvičnými zariadeniami v nevadskej púšti. Vzhľadom na vyložene rutinné kancelárske úkony je medzi mužmi a ženami na tomto oddelení oveľa viac civilistov než vojakov. Prichádzajú do práce na deviatu a pracovisko opúšťajú o piatej popoludní. Svetové udalosti, kvôli ktorým podaktorí ich kolegovia v rovnošatách musia tráviť za svojimi stolmi nepretržite celé dni aj noci, na nich nemajú nijaký dopad. Väčšina z nich je tomu rada.
Nathaniel Frederick Klein bol tomu tiež rád - ale z celkom odlišných dôvodov. Kleinova kancelária bola na samom konci chodby, zastrčená medzi dvojicou dvier s nápismi ELEKTRICKÉ ROZVODY a ÚDRŽBA. Ibaže za nimi neboli nijaké servisné priestory a ich zámky sa nedali otvoriť ani najpremyslenejšie navrhnutými elektronickými kľúčmi. Tieto priestory ukrývali tajný Kleinov apartmán.
Klein nemal na dverách menovku, bolo tam len interné označenie Pentagónu: 2E377. Ak by ste sa naňho opýtali tých zopár ľudí, ktorí ho niekedy videli, opísali by ho ako stredne vysokého šesťdesiatnika, nápadného azda len okuliarami s drôteným rámom a pomerne dlhým nosom. Možno by si spomenuli na jeho konzervatívne, trocha pokrčené obleky a na to, ako sa letmo usmial, keď sa stretli na chodbe. Niektorí vedeli, že si ho zavše predvolá zbor náčelníkov štábov alebo nejaký kongresový výbor. Ale to sa dalo pri jeho funkcii čakať. Povrávalo sa, že sa stará o všetky nehnuteľnosti, ktoré si Pentagón prenajíma, alebo o ne má záujem. Preto sa s ním tak zriedka stretávali. Vlastne väčšina ľudí by len ťažko vedela definovať, kto je a čo robí Nathaniel Klein.
O ôsmej večer Klein ešte vždy sedel za svojím stolom v skromnej kancelárii, ktorá sa ničím nelíšila od všetkých ostatných kancelárií v okolí. Fádny výzor miestnosti si spestril len niekoľkými osobnými maličkosťami: zarámovanými rytinami máp kartografov zo šestnásteho storočia, staromódnym glóbusom na stojane a veľkou zarámovanou fotografiou zeme z raketoplánu.
Hoci si to uvedomovalo len málo ľudí, Kleinov záujem o globálny prehľad priamo súvisel s jeho skutočným poverením: plnil funkciu prezidentových očí a uší. Z tejto nenápadnej kancelárie Klein riadil voľne sformovanú organizáciu pod názvom Záštita 1. Po hrôze, ktorá sa v dejinách stala známa pod názvom Operácia Hádes, ju prezident vytvoril na to, aby sa stala jeho systémom včasného varovania a aby v utajení reagovala na všetky ohrozenia.
Pretože Záštita 1 pôsobila mimo rámca bežnej vojenskej výzvednej byrokracie a nepodliehala dohľadu Kongresu, nemala formálnu organizačnú štruktúru ani vedenie. Klein nepoužíval osvedčených operatívnych pracovníkov. Namiesto nich vyhľadával mužov a ženy, ktorých nazýval „mobilné cifry“. Boli to jednotlivci, ktorí sa stali uznávanými majstrami vo svojich odbornostiach, no zároveň sa, či už zhodou okolností, alebo v dôsledku svojho založenia, ocitli mimo hlavného prúdu spoločnosti. Väčšina z nich, ale rozhodne nie všetci, pôsobila istý čas v armáde a získala množstvo vyznamenaní a ocenení, no títo ľudia si spravidla nevedeli zvyknúť na štruktúrované velenie, a tak sa rozhodli odísť z činnej služby. Ďalší pochádzali z civilných oblastí: bývalí vyšetrovatelia, štátni aj federálni, jazykovedci, plynulé ovládajúci desiatku jazykov, lekári, ktorí precestovali svet a boli zvyknutí na najtvrdšie podmienky. Najlepší, ku ktorým patril aj plukovník Jon Smith, sa vyznali vo viacerých oblastiach.
Spájal ich a…
