Kapitola 23
Od chvíle, keď sa Dylan Reed zavrel v Spacelabe, uplynulo päť hodín. Po celý čas sledoval pohyby a rozhovory ostatných členov posádky pomocou zapnutých slúchadiel. Megan Olsonová sa ho dva razy opýtala, či nepotrebuje pomôcť, po tretí raz chcela vedieť, ako dlho mu to ešte potrvá. Nevedela sa dočkať, kedy už začne s vlastnými experimentmi.
Keby si vedela, čo tu robím, vôbec by si sa sem nehrnula, pomyslel si zachmúrene Reed.
Zdvorilo, ale pevne jej odpovedal, že ona aj ostatní musia počkať, kým skončí.
Pretože musel pri práci monitorovať posádku, trvalo mu to oveľa dlhšie, než očakával. Vyrušovali ho tiež nepretržité rozhovory jednotlivých členov posádky s letovou kontrolou. Napriek tomu pracoval tak rýchlo, ako sa len dalo. Prestávku si doprial, len keď bol priveľmi unavený a začínal dostávať kŕče do nik, neustále zastrčených v dlhých gumových rukaviciach.
Gigantickosť úlohy, na ktorú sa podujal, ho takmer drvila. Zahľadený do mikroskopu videl svet nových vírusov varioly, aké nikdy nepoznal. Doteraz ich videl len jediný človek - ich stvoriteľ Kari Bauer. V laboratóriu na Havajských ostrovoch sa tomuto švajčiarskemu vedcovi podarilo postupmi genetického inžinierstva tieto vírusy trikrát zväčšiť a vložiť do nich predpoklady ešte väčšieho rastu. Bauerovi však, na rozdiel od Reeda, zväzovala ruky zemská príťažlivosť.
Genéza Bauerovho diela sa dala vysledovať k jednej z prvých misií raketoplánu. Astronauti vtedy našli dva dni staré vrecúško so sendvičmi, ktoré ktosi zabudol zjesť. Potrava uzavretá v zapečatenom plastovom vrecúšku sa vznášala v priestore ako volejbalová lopta. Otvorili ich a zdalo sa im, že sú ešte dobré - no zrazu ktorýsi z členov posádky poznamenal, že vrecúško sa mohlo nafúknuť len preto, lebo baktérie obsiahnuté v jedle vyprodukovali nečakane veľa plynu.
Toto náhodné pozorovanie poskytlo vedcom neodškriepiteľný dôkaz, že baktérie v prostredí mikrogravitácie rastú oveľa rýchlejšie a možno dosahujú aj väčšie rozmery.
Keď sa Kari Bauer dočítal o tomto jave, okamžite si pomyslel, že čo platí pre baktérie, mohlo by platiť aj pre iné mikroorganizmy. Jeho genetické mutácie vírusov sa začali rozvíjať sľubne, no pribrzdila ich gravitácia. Bauer nemohol dospieť k definitívnemu záveru. Trvalo celé roky, kým sa zoznámil s Reedom a vymyslel spôsob, ako vykonať záverečný experiment vo vesmíre.
Teraz Reed pozoroval vírusy pravých kiahní desaťkrát väčšie a smrtonosnejšie, než akékoľvek iné vírusy varioly na Zemi. Ich proteínové bunky, ktoré na zemi po dosiahnutí istého štádia praskali, si zachovávali integritu a smrtiace schopnosti. Ako biologická zbraň tento kmeň nemal páru. Reeda striaslo, keď si predstavil, ako rýchlo by sa dali vyhladiť celé národy, keby tento nový kmeň vírusu rozprášili nad nejakým územím aerosólovými bombami. Kiahne by sa rýchlo presunuli z dýchacích ciest do lymfatických uzlín, odtiaľ by sa rozšírili do sleziny, kostnej drene a drobnými vlásočnicami by prenikli až do pokožky. Pri normálnej variole tento proces trvá päť až desať dní. Reed odhadoval, že inkubačný a infekčný čas zmutovaného vírusu by sa dal merať na minúty. Telo by vôbec nestihlo zmobilizovať imunitný systém.
Vytiahol ruky z ochrannej komory so vstavanými rukavicami, poutieral si ich a chvíľu sa sústreďoval. Potom aktivoval hrdlový mikrofón.
„Hej, ľudia! Som už skoro hotový. Chystáte obed?“
„Práve sme ťa chceli zavolať,“ odvetil Stone. „Všetci si objednali biftek s vajcom.“
Reedovi sa podarilo zasmiať. „Počkajte, až uvidíte, ako nechutne vyzerá biftek zabalený v plaste.“ Po krátkej odmlke dodal: „Mohli by ste sa všetci zhromaždiť v jedálni? Chcel by som s vami prebrať plán na zajtra.“
„Rozumieme. Necháme ti kúsok bifteku. Takže o chvíľu ahoj!“
Reed zavrel oči a donútil sa zostať pokojný. Vypol mikrofón, no slúchadlá nechal zapnuté. Netúžil počuť, aké zvuky začne o chvíľu vydávať celý zvyšok posádky. Budú iste neľudské. Ale ak chcel zistiť, ako rýchlo zaúčinkuje vírus, nezostávalo mu iné ako počúvať.
V…
