Kapitola 4
Nové výcvikové stredisko NASA na okraji Houstonu pozostávalo okrem iného zo štyroch obrovských hangárov, z ktorých každý dosahoval veľkosť rugbyového ihriska. Celý pozemok bol chránený drôteným plotom, hore zakončeným niekoľkými pásmi ostnatého drôtu, senzormi pohybu a bezpečnostnými kamerami. Navyše ho strážila letecká polícia.
V budove, označenej ako G-3, bol dokonalý trenažér raketoplánu najnovšej generácie. Postavili ho na základe komerčného leteckého simulátora, určeného na výcvik pilotov, a posádke raketoplánu poskytoval neoceniteľné skúsenosti, ktoré mohla neskôr využiť vo vesmíre.
Megan Olsonová sa nachádzala v dlhom tuneli, spájajúcom strednú palubu raketoplánu s nákladným priestorom. Mala na sebe neforemné modré nohavice, voľnú bavlnenú košeľu a vznášala sa ako pierko v priestore so zníženou gravitáciou.
V slúchadlách zapraskalo a ozval sa hlas: „Vyzeráš, ako keby ťa to poletovanie neskutočne bavilo.“
Megan sa chytila jedného z gumových držadiel, upevnených na stenách tunela, a obrátila sa tvárou ku kamere, ktorá zachytávala jej postup. Ryšavé vlasy, zviazané do konského chvosta, jej vplávali pred tvár, preto ich netrpezlivo odsunula nabok.
„Túto časť mám z celého nácviku najradšej,“ zasmiala sa. „Je to ako športové potápanie, len tu nie sú nijaké ryby.“
Megan doplávala k monitoru, na ktorom zbadala tvár doktora Dylana Reeda, šéfa biomedicínskeho programu NASA.
„Dvere Spacelabu sa otvoria o niekoľko sekúnd,“ upozornil ju Reed.
„Hneď som tam.“
Megan sa presunula pod štyridsaťpäťstupňovým uhlom šikmo dolu, k okrúhlemu príklopu na prieleze. Len čo pokrútila kolesom, zasyčal stlačený vzduch, ktorý uvoľňoval uzávery. Trochu potlačila a dvere sa otvorili.
„Som tam.“
Usadila sa na dlážke, potiahnutej špeciálnou látkou, a cítila, ako sa k nej prichytávajú podošvy čižiem. Fungovalo to na princípe suchého zipsu. Znova získala stabilitu. Zavrela dvere a na malej alfanumerickej klávesnici naťukala patričný kód. Jazýčky zámok sa znova zasunuli do zárubne.
Obrátila sa a uvidela pracovný priestor vesmírneho laboratória, rozdeleného na dvanásť modulov, sotva väčších než komôrka na čistiace potreby. Každý z nich bol určený na iné experimenty a tomu zodpovedalo aj ich vybavenie. Opatrne prechádzala stredom uličky, takej tesnej, že sa jej plecia takmer dotýkali oboch stien. Prešla okolo Skúšobne kritického bodu prechodu a SPE (Vesmírneho fyziologického experimentu) k svojej pozícii - Bioskrini.
Ako ostatné stanice, aj Bioskriňa mala titánový plášť, takže pripomínala veľký hranatý vzduchovod, s dĺžkou strán stodvadsať centimetrov a výškou dvestodesať centimetrov, pričom od výšky stopäťdesiat centimetrov sa panel pod uhlom tridsať stupňov vykláňal k používateľovi. Bolo to nevyhnutné, lebo celé laboratórium umiestnili do veľkého valca.
„Dnes máme čínske menu,“ povedal Reed veselo. „Vyber si jednu položku zo stĺpca A a jednu zo stĺpca B.“
Megan zastala pred Bioskriňou a zapla hlavný vypínač. Prvý sa s hučaním prebral k životu najvyšší modul, mraziaci box čiže biomraziak. Potom, postupne odhora nadol, nabehla chladnička, inkubátor A, ochranná komora so vstavanými rukavicami a inkubátor B. Skontrolovala prístupový a ovládací pult a napokon zdroj elektrického prúdu, umiestnený vo výške kolien. Bioskriňa, ktorú dôverne prezývali Bernie, fungovala bezchybne.
Megan skontrolovala na displejoch z tekutých kryštálov výpisy o pripravených experimentoch, ktoré Reed zo žartu nazýval čínskym menu.
„Myslím, že začnem chrípkou a potom to trochu pritvrdím - legionárskou chorobou.“
Reed sa zasmial. „To znie dobre. Spustím stopky, len čo vložíš ruky do komory.“
Rukavicová ochranná komora, kváder nie väčší než škatuľa na topánky, vytŕčala asi dvadsaťpäť centimetrov z Bioskrine. Vyrobili ju rovnakou technológiou ako oveľa väčšie ochranné komory, používané vo väčšine laboratórií, a preto bola úplne bezpečná. Na rozdiel od svojich pozemských príbuzných bola však navrhnutá tak, aby sa v nej dalo pracovať aj v podmienkach…
