Kapitola 31
„Zrkadlo, tu Očná guľa. Počujete ma?“
„Očná guľa, počujem vás dobre. Čo vidíte?“
„Discovery sa práve vynoril z oblakov. Poloha dobrá. Uhol zostupu dobrý. Rýchlosť v norme. Zdá sa, že môžete čakať hladké pristátie.“
„Rozumiem, Očná guľa. Pokračujte v sledovaní. Končím.“
Rozhovoru medzi Očnou guľou, veliteľským strojom formácie stíhačiek, ktorá mala sledovať raketoplán počas pristavania, a riadiacou vežou na základni Groome Lake si s napätím vypočuli desiatky párov uší.
V pozorovacom bunkri sa prezident letmo rozhliadol po miestnosti. Všetky oči boli prilepené k monitorom, na ktorých sa Discovery znášal k zemi. Jedna z obrazoviek zaberala doktora Karia Bauera, ktorý sa práve chystal opustiť dekontaminačnú komoru. Prezident sa zhlboka nadýchol. Už čoskoro…
Bauer v biologickej ochrannej kombinéze vošiel do krátkej chodby medzi dekontaminačnou komorou a masívnymi dverami, ktorými sa vchádzalo do tunela. Zastal pred nimi, pozrel do kamery upevnenej na konzole nad dverami a prikývol. Dvere sa pomaly začali otvárať a odhaľovať otvor vysekaný do betónového múru. Koniec tunela bol vzduchotesne upevnený k stene hangára. Bauer vošiel do plastového tunela a dvere sa za ním hneď začali zatvárať.
Pred sebou videl dlhý koridor, osvetlený modrastým svetlom. Keď sa dvere za ním pevne zavreli a počul, ako zapadli jazýčky zámok, vykročil po gumou vyloženej dlážke tunela. Steny boli vyrobené z pevného, sčasti priehľadného plastu. Videl cez ne nejasné obrysy veľkej komory, zaliatej svetlom z obrovských reflektorov. Vykročil k dekontaminačnému oddeleniu na druhom konci tunela a začul tlmené dunenie. Prístupová rampa začala klesať a do bunkra preniklo ešte viac svetla.
„Tu Bauer,“ povedal do mikrofónu. „Počujete ma?“
„Počujem vás, pane,“ ohlásil sa technik z pozorovacieho bunkra.
„Raketoplán už pristál?“
„Pristane každú chvíľu, pane.“
„Dobre,“ povedal Bauer a znova vykročil k dekontaminačnému oddeleniu na konci tunela.
Smith si túto krátku slovnú výmenu vypočul na druhom konci základne. Pozrel na Jacka Rileyho. „Poďme na to.“
Tím sa vyškriabal na zakryté korby dvoch nákladiakov. Smith by sa bol radšej odviezol na rýchlejších a pohyblivejších terénnych autách, ale v objemných kombinézach by sa do nich nepomestili.
Dvere hangára sa otvorili a malý konvoj, ktorý viedol Riley na terénnom vozidle, sa pohol do púštnej noci. Smith sedel na poskakujúcej lavici na korbe nákladiaka a pokúšal sa udržať v pokoji malý monitor, pripomínajúci Palm Pilot. Raketoplán bol už len vo výške deväťsto metrov nad púšťou. Prednú časť mal mierne nadvihnutú a podvozky s kolesami vysunuté. Smith musel voľky-nevoľky myslieť na Megan. Najradšej by sa hneď po pristátí rozbehol k raketoplánu, vliezol doň a začal ju hľadať. Ale tým by ju len ohrozil. Najprv musí nájsť a zneškodniť Reeda. Až potom môže začať hľadať ju.
Spomenul si na Kleinove námietky, keď mu povedal, čo zamýšľa urobiť. Šéfovi Záštity 1 záležalo na záchrane Megan rovnako ako jemu, no uvedomoval si aj to, akému nebezpečenstvu sa pritom Smith vystaví.
„Nemáme nijakú záruku, že keď ju nájdete, bude ešte nažive, Jon,“ povedal mu vtedy. „Kým vás pošlem dnu, musíme vedieť, čo nás tam čaká.“
„To sa veľmi rýchlo dozvieme,“ sľúbil mu zachmúrene Smith.
V slúchadlách mu zapraskalo a ozval sa Rileyho hlas. „Jon, pozri sa na juhovýchod.“
Smith sa zahľadel za nákladiak a zbadal jasné, rýchlo klesajúce svetlá. Po oboch stranách blikali signalizačné svetlá sprievodných stíhačiek. Počul, ako Riley odratúva zvyšnú výšku: „Sto… päťdesiat… dotyk.“
Konvoj sa pohyboval rovnobežne s pristávacou dráhou raketoplánu. Smith videl, ako mu poklesol nos, keď na hydraulický systém predného podvozka doľahla jeho plná váha. Potom sa za koncovými stabilizátormi otvorili padáky a spomalili ho.
„A už je tu kavaléria,“ zaznel Rileyho komentár.
Za raketoplán sa zavesili tri požiarne autá a servisné vozidlo. Pomaly sa roztiahli do šírky a udržiavali od orbitálneho modulu nemenný päťdesiatmetrový odstup.
Keď …
