Kapitola 18
LearJet dosadol na pristávaciu dráhu letiska Koná na Veľkom ostrove krátko pred zotmením havajského času. Pod Bauerovým dohľadom traja technici vyložili schránku s vírusom a naložili ju do čakajúceho vojenského terénneho vozidla. Cesta do areálu firmy Bauer-Zermatt trvala štyridsaťpäť minút.
Pretože komplex bol kedysi armádnym strediskom medicínskeho výskumu, vyhovoval istým konštrukčným požiadavkám, aby sa zamedzil prístup do zariadenia prípadným narušiteľom a znemožnil únik smrtonosných vírusov medzi obyvateľstvo ostrova. V oblasti preto najprv vyhĺbili obrovskú jamu medzi pobrežným útesom a lávovými poľami a odizolovali ju od okolia tisícami kubíkov betónu. V tejto betónovej kolíske potom postavili niekoľkoposchodovú, dokonale uzavretú škatuľu, rozdelenú do troch úrovní alebo zón. Najhlbšia bola vyhradená pre laboratóriá, v ktorých uchovávali tie najnebezpečnejšie vírusy. Keď celé zariadenie prevzal Bauer, našiel tam už prakticky všetko podstatné, čo potreboval. Po jednom roku a investovaní sto miliónov dolárov dokončili nutnú modernizáciu a výskum sa mohol rozbehnúť.
Len čo sa za veľkým vojenským tereniakom bezpečne zavreli masívne dvere garáže, schránku preložili na mechanizovaný vozík, ktorý ju odviezol k čakajúcemu výťahu. O tri podlažia nižšie Bauera privítal Klaus Jaunich, šéf starostlivo vybraného výskumného tímu. Jaunich a jeho šesťčlenná skupina sem prešla z zúrišského ústredia spoločnosti výlučne kvôli prácam na víruse pravých kiahní. Všetci robili pre Bauera už celé roky, ale terajšia spolupráca im vyniesla sumy, o akých sa im predtým nesnívalo ani v najbláznivejších snoch.
A všetci vedia, že poznám tajomstvá, ktoré by im mohli okamžite zlomiť väz, pomyslel si Bauer a usmial sa na Jaunicha. „Som rád, že vás vidím, Klaus.“
„Potešenie je na mojej strane, herr Direktor.“ Jaunich bol muž mnohých kontrastov. Veľký chlap pred šesťdesiatkou pripomínal mohutného medveďa, no hlas mal nezvyčajne tichý. Bradatou širokou drsnou tvárou pripomínal drevorubača, no tento dojem sa stratil, len čo odhalil v úsmeve rad drobných, takmer detských zubov.
Jaunich ukázal na dvoch čakajúcich kolegov. V oranžových biologických ochranných kombinézach vyzerali ako astronauti. Zobrali schránku z vozíka a držiac ju medzi sebou zamierili do prvej zo štyroch dekontaminačných komôr, cez ktoré sa vchádzalo do samého laboratória.
„Chcete sledovať procedúru, herr Direktor?“ opýtal sa Jaunich.
„Prirodzene.“
Jaunich vykročil prvý k zasklenému mezanínu, poskytujúcemu výhľad nielen na dekontaminačné komory, ale aj na laboratórium za nimi. Z tohto vyvýšeného pozorovacieho miesta Bauer sledoval, ako prepravný tím prechádza z jednej komory do druhej. Pretože dekontaminačnej procedúre sa pracovníci podrobovali len pri odchode z laboratória, vojsť doň im trvalo sotva dve minúty.
V laboratóriu tím otvoril schránku. Bauer sa naklonil dopredu a prehovoril do mikrofónu.
„Pri manipulácii s ampulkami buďte veľmi obozretní,“ pripomenul obom mužom.
„Ja, herr Direktor,“ zaznela kovová odpoveď z reproduktorov.
Keď dvojica vložila ruky do oblaku výparov z tekutého dusíka v schránke a pomaly vyberala komoru, ktorá ako bubienok revolvera ukrývala ampulky, Bauer zmeravel. Vzadu sa otvorili dvere na mraziacom boxe, ktorý sa veľmi nelíšil od „automatu na kolu“ v Bioaparate.
„Nemáme veľa času,“ zamrmlal Bauer. „Zvyšok tímu je pripravený?“
„Viac ako pripravený,“ ubezpečil ho Jaunich. „Celý proces dokončíme do ôsmich hodín.“
„Procedúru začnite bezo mňa,“ pokračoval Bauer. „Ja teraz odídem a pridám sa k vám, až keď sa pustíte do posledného štádia rekombinačného procesu.“
Jaunich prikývol. Bauer očividne chcel byť od začiatku pri tom, čo sa nakoniec bude pokladať za ďalší významný míľnik v dejinách biochemického inžinierstva. Ale okolnosti, za akých sa sem dostala vzorka - nech už boli akékoľvek - očividne zanechali na starom vedcovi stopy hlbokého vyčerpania. Kým sa odváži vstúpiť do napätej atmosféry laboratória, potrebuje si oddýchnuť.…
