34
Sedela v červenom koženom kresle. Toho dňa mala na sebe norkový kožuch a priliehavé vlnené hnedé šaty s elegantnou čiernou kockou Povedala, že sa ešte nestretla so slečnou Livseyovou, a podávala jej ruku, ale Hester ju neprijala. Vôbec ju to neuviedlo do pomykova. Pokiaľ sa dalo súdiť z jej správania, nič ju nevyviedlo z rovnováhy, i keď myseľ mala dostatočne zaujatú, aby mohla urobiť nejakú osobnú poznámku na moju adresu. Sedela upiata v kresle a povedala Wolfovi:
„Nebolo by sa to stalo, keby ste ma boli poslúchli. Môj brat mohol žiť. Bol by sa prestal pochabieť. Všetko by bolo bývalo v poriadku.“
„Nie, nebolo,“ odpovedal Wolfe. „Ukazuje sa jasne, že váš brat by nikdy nebol odstúpil od svojho rozhodnutia stať sa prezidentom firmy. Ani smrť pána Moora by sa nebola vyjasnila, ale to vás nezaujíma. Chcem, aby ste začali s tým piatkovým večerom. Prečo ste mi povedali, že váš muž je doma v posteli, keď nebol?“
„Lebo som nevidela príčinu – čo to robíte, Archie?“
„Rýchlopis,“ povedal som jej. „Ovládam to.“
„Tak potom prestaňte. Nechcem, aby z tohto bol záznam.“
„Ja chcem,“ stručne jej oznámil Wolfe. Varovne proti nej zdvihol prst. „Musím vašej správnej rade ukázať, že som urobil prácu, na ktorú ma najali. Pokiaľ ide o mňa, na nič iné mi záznam netreba, ale musí byť. A nejdem vám nie predstierať. Teraz viem presne iba to, čo potrebujem, nič viacej. Napríklad, iba som odhadoval – bol to iba predpoklad – že váš manžel nespal v posteli, ako ste tvrdili, kým ste na moju požiadavku hovoriť so služobníctvom nereagovali tak, ako ste reagovali. Tým sa, pravdaže, stal odhad istotou. Prečo ste mi klamali?“
„Neklamala som.“
„Pch! Nie?“
„Nechcela som.“ Cecily neprestávala vrhať pohľady mojím smerom, ale na zápisník, nie na mňa. „Keď som telefonovala, bola som vo svojej obývačke. Izba manžela je trochu ďalej, a myslela som si, že išiel spať. Keď som sa išla pozrieť, nebol tam. Nevedela som, že vyšiel z domu. Iba som vám to nepovedala, lebo som si myslela, že na tom nezáleží, vtedy som si to myslela, tak som povedala, že zaspal. Prišiel chvíľu po tom, čo sme dotelefonovali…“
„O aký čas?“
„Neviem – o dvadsať minút alebo o pol hodiny. Potom neskôr, keď som sa dozvedela, že môj brat bol zabitý, vedela som, že ho zabil môj manžel.“
„Ako ste na to prišli? Povedal vám to?“
„Nie tej noci. Ale vedela som to, a na druhý deň, keď som sa s ním zhovárala, mi to povedal.“ Hodila rukou. „Skôr či neskôr mi manžel vždy všetko vyrozprával. Prišiel na to, že je to najlepšie.“
„Kedy vám povedal, že zabil pána Moora?“
Pokrútila hlavou. „O tom sa s vami nemienim zhovárať. Podľa mňa nemusím.“ Prestala si všímať môj zápisník a sústredila sa na Wolfa. „Viem, na čo je potrebný tento rozhovor, a poviem vám toľko, aby ste boli spokojní. Uvedomujem si, že vám niektoré veci musím oznámiť, lebo inakšie to odovzdáte polícii, ale nič nemusím pridávať. Je pravda, že môj manžel zabil Walda Moora, ale so mnou to nijako nesúvisí. Zabil ho, lebo slečna Livseyová sa doňho zamilovala a mala sa za neho vydať.“
Prudko som zdvihol hlavu a pozrel na ňu. Wolfe bol lepší. Iba zašomral: „Žiarlivosť.“
Prikývla. „Môj manžel celkom stratil hlavu, pokiaľ išlo o ňu – ale predpokladám, že vám to už všetko porozprávala nie?“
„Nie všetko. Chcem vašu verziu. Pokračujte!“
„Zoznámil sa s ňou na večierku, ktorý každoročne usporiadala firma pre svojich zamestnancov, bolo to pred rokom. Veľmi sa pre ňu zapálil, povedal mi o tom a chcel sa so mnou rozviesť. Čím ďalej, tým to s ním bolo horšie. Nechcela sa s ním často stretávať, a už vôbec nie na verejnosti. Bola veľmi šikovná, nechcela mu dovoliť, aby zlepšil jej postavenie v úrade, a keď som opakovala, aby si z nej urobil milenku, že mu nič iné nezostáva, povedal, že ona nechce.“
Cecily sa obrátila v kresle a pozrela na Hester. „Bolo to od vás veľmi šikovné, slečna Livseyová,“ konštatovala bez známky akejkoľvek namrzenosti, „ale mne to skomplikovalo situáciu.“
Hester sa ani nepohla a nepovedala ani slovo.
„Chcel sa rozvies…
