7
Pridelili mi vlastnú kanceláriu akurát dosť veľkú pre nejakého írskeho setra, buldog by sa tam už nespratal. Bola asi uprostred radu kancelárií po boku arény a stál v nej šikovný písací stôl, tri stoličky a registračka, od ktorej mi dali kľúč. Oproti na ulici boli iste len búdy, lebo pred oblokom sa rozkladal voľný priestor, a keď človek pozrel šikmo, naskytol sa mu pekný výhľad na East River.
Vošiel som tam a sadol si.
Podľa všetkého som bezhlavo do čohosi vletel, neuvážiac si ani stratégiu ani taktiku. Na to konto som už dva razy strelil capa. Keď na mňa Kerr Naylor nečakane vypálil s tým Moorom a vrahom, mal som to odvrhnúť ako človek, ktorý nemá ani chuť ani žalúdok na nič iné ako na osobné problémy. A keď sa mu podarilo vykoľajiť ma a potom uhol, mal som sa stiahnuť a tváriť sa akoby nič, a nie sa napaprčiť a ešte zopakovať Moorovo meno pôvabnej vidine, ktorá nevie pravopis. Priveľmi som sa rozhadzoval.
Na druhej strane rozhodne sa mi nechcelo týždeň alebo koľko zariaďovať sa ako osobný expert. Sedel som tam a vyfajčil v úvahách dve cigarety, potom som prešiel k registračke, odomkol ju a vybral dva obaly, ktoré som si tam odložil. Jeden bol označený: ZÁSOBOVACIE ODDELENIE – KOVOVÉ KONŠTRUKCIE a druhý ZÁSOBOVACIE ODDELENIE – KONTROLA KOREŠPONDENCIE. S obalmi pod pazuchou som sa objavil v aréne, prešiel som krížom cez hlavnú uličku, zaklopal som na dvere kancelárie na drahej strane a vošiel som dnu.
„Prepáčte,“ povedal som, „ste zaneprázdnený.“
Pán Rosenbaum, vedúci úseku stavebných kovov, bol plešivý chlapík v stredných rokoch a s okuliarmi v čiernom ráme. Kývol mi, aby som išiel ďalej.
„Tak čo,“ povedal bez otáznika v hlase. „Ak diktujem list a nik ma nevyruší, stratím sled myšlienok. Tu mi nikto neklepe, jednoducho vtrhnú dnu. Sadnite si. Potom zacengám, slečna Livseyová. Toto je pán Truett, ktorého sme spomínali v obežníku. Slečna Hester Livseyová, moja sekretárka, pán Truett.“
Čudoval som sa, ako som si ju mohol nevšimnúť, aj keď to bol kolosálny roj tam v hale, až som si uvedomil, že sekretárka vedúceho úseku má možno vlastnú kanceláriu. Vôbec nebola nápadná krásavica, keď ju porovnám so svojím objavom, čo nevie pravopis, ale dve veci na nej človeka ihneď upútali. Na prvý pohľad ste mali dojem, že je na nej čosi krásne, čo vidíte iba vy, a popritom akoby mala starosti, ozajstné starosti, ktoré nik okrem vás nepochopí a z ktorých jej len vy môžete pomôcť. Ak to znie priveľmi zložito, darmo, ja som tam bol a pamätám sa na to veľmi presne.
Keď vyšla von so svojím zápisníkom, sadol som si.
„Ďakujem za prijatie,“ povedal som Rosenbaumovi a vybral som si papiere z obalu. „Nezdržím sa dlho. Mám iba niekoľko všeobecných otázok a jednu-dve ohľadne tých hlásení. Iste tu máte dobrú organizáciu a prácu prehľadne rozdelenú podľa úsekov a pododdelení, takže to bude jednoduché.“
Súhlasil, ale poznamenal:
„Pravdaže, niekedy je to trochu popletené. Ja mám na starosti stavebné kovy, ale práve teraz mám v Afrike k dispozícii tridsaťsedem slonov a ani jeden úsek ich nechce odo mňa prevziať. Môj zásadný postoj k slonom je taký, že nie sú z kovu. Mal by som zájsť za pánom Naylorom, aby som sa ich striasol.“
„Aha! Takže tam máte sklady!“ zvolal som víťazne. „V Afrike! A slony! Veď som sa čudoval. Teraz je mi to jasné, takže môžem prejsť k personálnym veciam. A keď sme pri tom, všimol som si, že vaša sekretárka, slečna Livseyová, nevyzerá, že by sa topila v blaženosti. Dúfam, že nejdete vyhodiť aj ju?“
Vidíte, že na mňa zapôsobila tak, ako som povedal, keď som len tak naverímboha spomenul jej meno, hoci som nemal nijakú príčinu.
„V blaženosti?“ Rosenbaum pokrútil hlavou. „Nie. Myslím, že nie. Bola zasnúbená s mužom, ktorý pred niekoľkými mesiacmi zomrel. Zrazilo ho auto.“ Znova pokýval hlavou. „Ak patrí do vašej náplne práce robiť zamestnancov šťastných, obávam sa, že nebudete môcť začať u slečny Livseyovej. A pritom je to naozaj výborná sekretárka. Keby som mal toho nezodpovedného vodiča tu – niečo by som mu urobil.…
