8
Pred Dickersonovou kanceláriou som zabočil doľava na druhý koniec arény, ale vtom mi čosi vhuplo do hlavy a zastal som. Poobracal som si ten nápad zo všetkých strán, a keď som na ňom nenašiel nijakú chybu, zvrtol som sa a pustil opačným smerom. Dvere na Rosenbaumovej kancelárii som našiel zase zatvorené, ale keďže mi predtým povedal, aby som neklopal, stisol som kľučku a vstúpil. Chcel som sa ho spýtať, kde má kanceláriu jeho sekretárka, ale nebolo treba, lebo sedela so zápisníkom pri jeho písacom stole.
Ani neobrátila hlavu, keď som vstúpil. Rosenbaum na mňa pozrel a pokojne povedal: „Vitajte ešte raz.“
„Sled mojich myšlienok práve nadobudol istú logiku,“ povedal som im, „a rád by som vedel, čo si o tom myslí slečna Livseyová.“
Pozrela na mňa. Za tú hodinu, čo som ju nevidel, sa na nej nič nezmenilo. Ešte vždy bolo jasné, že nik okrem mňa ju nemôže pochopiť ani jej nemôže pomôcť.
„Ide o toto,“ začal som jej vysvetľovať. „Moja práca si vyžaduje, aby som sa pozhováral s toľkými pracovníkmi oddelenia, ako to len bude možné. Chcel by som pritom čo najmenej rušiť chod práce. Vy ste tunajšia zamestnankyňa. Ak by sme spolu išli na obed a potom sa porozprávali, vôbec by som vás nerušil v práci. Útrata by šla na môj účet, ktorý si dám preplatiť.“
Rosenbaum sa zaškeril. „To je správny prístup,“ povedal uznanlivo. Obrátil sa k sekretárke. „Všetko si to vymyslel kvôli vám, Hester, dajte si zaplatiť aspoň obložený chlebík.“
Prehovorila hlasom, ktorý by bola rozkoš počúvať, keby znel trochu veselšie: „Je to moja povinnosť voči niekomu?“
„Voči mne iste nie,“ vyhlásil, „ale možno by ste to mali spraviť kvôli sebe. Pán Truett by vás možno vedel trochu rozosmiať. Aj keby to bol iba slabý náznak úsmevu, prečo ho nenechať, aby to skúsil?“
Obrátila sa ku mne a zdvorilo povedala: „Ďakujem vám, ale radšej nie.“
Čosi na nej bolo a musím úprimne priznať, že som celkom vážne začal žiarliť na Walda Wilmota Moora, hoci bol mŕtvy. Našiel si spôsob, ako ísť na túto sýkorku, až ju nahovoril na sobáš.
Hester Livseyová znovu upierala pohľad do zápisníka. Rosenbaum mal stisnuté pery a hľadiac na ňu, kýval hlavou. Mňa akoby tam ani nebolo – tak som sa pobral. Bol som k nim chrbtom, ruku som mal na kľučke, keď zaznel jej hlas:
„Prečo ste sa spýtali toho dievčaťa, či počula nejaké reči o pánu Moorovi?“
Tomu sa povie šuškanda! Ešte neminuli ani dve hodiny! Obrátil som sa.
„Tam, aha? Nepovedal som, že vás nechcem vyrušovať pri robote? Mohli ste sa ma na to spýtať hocikedy medzi grilovaným kurčaťom a ananásovým kompótom.“
„Dobre. Chodím na obed o jednej hodine. Môžeme sa stretnúť vo vestibule, zo strany William Street, pri schránke na listy.“
„Dobré dievča! Čakám vás usmiatu!“ A odišiel som.
Horko-ťažko sa mi podarilo dať dokopy tú obedňajšiu schôdzku s Hester Livseyovou, a nakoniec sa neuskutočnila – hoci to nebola ani jej chyba ani moja. Vrátil som sa do svojej izbičky, odložil som obaly do registračky, zamkol ju a stal som si k obloku. Zamyslene som sa zahľadel na rieku, aby som si všetko rozobral, no prišiel som iba na to, že ešte niet čo rozoberať. Pravdaže, keby som bol Nero Wolfe, pomyslel som si ironicky, napoludnie by som to tu zabalil a išiel domov na pivo, ale ja sa zmôžem iba na to, že rozvírim ďalšie reči. Tie ma naozaj pomýlili. Za dve krátke hodiny, a ani v tom nebola obedňajšia prestávka! Asi sa to šíri z umyvárky, pomyslel som si. Môcť si tak požičať sukňu a blúzu, stráviť tam pol hodiny, a na betón viem všetko, čo potrebujem na záverečnú správu. Dolu na rieke sa skoro zrazili dva vlečné člny a jeden z nich vybrnkol odtiaľ ako vážka.
Zo zadumania ma vytrhol bzukot, ktorý znel v tej malej kancelárii strašne hlasno. Nebol som si istý, čo to je, ale dobre som odhadol, že telefón, prešiel som k stolu, zdvihol slúchadlo, povedal haló a len-len že som nepridal: „Pri telefóne Archie Goodwin.“ Ale to som prehltol a do ucha sa ma spýtal tenorový hlas:
„Tam je pán Truett?“
„Áno, pri telefóne.“
„Tu Kerr Naylor. Rád by som s vami…
