2. ČASŤ
ČIERNA LOĎ
14. KAPITOLA
Z diaľky bol na Cassandru pekný pohľad. Plachty napnuté v rannom vánku; naklonená o niekoľko stupňov svižne pretínala čistú modrú vodu a vytvárala šumiacu cestičku.
Paluba lode však bola preplnená a bolo tam nepohodlne. Šesťdesiat prešedivených a páchnucich bojovníkov sa tlačilo o priestor na sedenie, hru alebo spánok na slnku. Bez akýchkoľvek ceremónií si uľavovali z boku lode a ich kapitánovi sa často naskytol pohľad na pol tucta obnažených zadkov nahýnajúcich sa cez záveterný okraj.
Nerozdeľovalo sa žiadne jedlo ani voda. Prvý deň nedostal nikto vôbec nič a posádka, ktorá to očakávala, sa v poslednú noc v prístave najedla a napila do sýtosti.
V ten večer Hunter ani nezakotvil. Korzári mali vo zvyku uchýliť sa do nejakej chránenej zátoky, aby sa posádka vyspala na brehu. Celú prvú noc však Hunter plával ďalej. Mal dva dôvody ponáhľať sa. Po prvé, obával sa špiónov, ktorí sa mohli dostať na Matanceros a varovať tamojšiu posádku. Po druhé, nechcel sa zdržiavať, pretože nao s pokladom mohla kedykoľvek opustiť prístav na Matancerose.
Na konci druhého dňa sa plavili na severovýchod cez nebezpečný prieliv medzi Hispaniolou a Kubou. Posádka dobre poznala túto oblasť, pretože boli asi deň vzdialení od Tortugy, čo bolo dlhodobé útočisko pirátov.
Pokračoval aj tretí deň a potom na noc pristál, aby si unavená posádka oddýchla. Hunter vedel, že nasledujúci deň sa začne dlhá oceánska plavba okolo Inaguy a následne k samotnému Matancerosu. Na trase už nebudú mať bezpečné miesto na pristátie. Len čo prejdú cez 20. stupeň zemepisnej šírky, budú v nebezpečných španielskych vodách.
Posádka mala dobrú náladu, smiala sa a vtipkovala okolo táborových ohňov. Za posledné tri dni iba jediného muža posadli vidiny plaziacich sa čertov, ktoré niekedy sprevádzali neprítomnosť rumu; muž bol teraz pokojnejší, už sa nechvel a netriasol.
Spokojný Hunter hľadel do ohňa. Sanson podišiel k nemu a sadol si.
„O čom rozmýšľaš?“
„O ničom zvláštnom.“
„Dumáš o Cazallovi?“
„Nie,“ pokrútil Hunter hlavou.
„Viem, že ti zabil brata,“ povedal Sanson.
„Áno, privodil mu smrť.“
„A to ťa žerie?“
Hunter si vzdychol. „Už nie.“
Sanson naňho uprene hľadel v mihotavej žiare ohňa. „Akým spôsobom zomrel?“
„To nie je dôležité,“ odvetil Hunter pokojne.
Sanson chvíľu mlčky sedel. „Počul som,“ povedal, „že Cazalla zajal tvojho brata na obchodnej lodi. Vraj ho dal zavesiť za ramená, odrezal mu vajcia a napchal mu ich do úst, kým sa nezadusil a nezomrel.“
Hunter chvíľu neodpovedal. „Tak znie ten príbeh,“ odvetil napokon.
„A ty mu veríš?“
„Áno.“
Sanson si skúmavo prezeral jeho tvár. „Prefíkaní Angličania. Hunter, kde je tvoj hnev?“
„Je vo mne,“ odvetil Hunter.
Sanson prikývol. Vstal. „Keď nájdeš Cazallu, zabi ho rýchlo. Nedovoľ, aby ti nenávisť zatemnila mozog.“
„Môj mozog nie je zatemnený.“
„Nie. Vidím, že nie je.“
Sanson odišiel. Hunter ešte dlho uprene hľadel do ohňa.
Zrána vplávali do nebezpečného Náveterného prielivu medzi Kubou a Hispaniolou. Vetry tu boli nevypočítateľné a vody búrlivé, no Cassandra mala vynikajúci čas. Niekedy v noci minuli po pravom boku tmavý mys Le Mole – západný výbežok Hispanioly. A pred úsvitom sa bočný obrys zeme rozdelil a pozdĺž severného pobrežia uvideli ostrov Tortuga.
Pokračovali ďalej.
Celý piaty deň sa plavili na otvorenom mori, počasie bolo dobré a iba zľahka čerili morskú hladinu. Neskoro popoludní zahliadli po ľavoboku ostrov Inagua a čoskoro nato Lazue zbadala na obzore priamo pred nimi kúsok zeme, čo bolo súostrovie Caicos. To bolo dôležité, pretože na juh od súostrovia Caicos sa niekoľko míľ tiahla zradná plytčina.
Hunter prikázal odbočiť na východ k stále schovaným ostrovom Turks. Sprevádzalo ich ustavične dobré počasie. Posádka spievala a driemala na slnku.
Slnko klesalo nižšie, keď Lazue šokovala ospalú posádku výkrikom: „Loď na dohľad!“
Hunter vyskočil na nohy. Zažmúril na obzor, no nevidel nič. Kormidelník Enders si priložil k očiam ďalekohľad a presk…
