21. KAPITOLA
Sanson Hunterovi opäť ponúkol napiť sa vody zo súdka, potom don Diego povedal: „Kapitán, je tu ešte niečo, čo by ste mali vidieť.“
Skupinka sa vyštverala hore svahom k okraju útesu, ktorý v predošlú noc zdolali. Išli pomaly, s ohľadom na Huntera, ktorý pri každom kroku cítil bolesť. Keď pozrel hore na čistú modrú oblohu bez jediného obláčika, cítil bolesť iného druhu. Vedel, že urobil vážnu a takmer osudnú chybu, keď trval na tom, že budú liezť počas búrky. Mali počkať a vystúpiť až ráno. Vyčítal si, že bol pochabý a príliš nedočkavý.
Keď prišli k okraju útesu, don Diego si čupol a ukázal na západ. Ostatní urobili to isté, Sanson pomohol Hunterovi. Ten nechápal, prečo sú takí opatrní – až kým nevidel cez kolmú stenu, ponad lístie v džungli až na zátoku za ňou.
V zálive kotvila Cazallova vojnová loď.
„Doparoma,“ zašepkal tlmene.
Sanson skrčený po jeho boku prikývol. „Šťastie je s nami, priateľu. Loď priplávala na úsvite. Odvtedy je tam.“ Hunter ju sledoval, videl dlhú veslicu viezť vojakov na breh. Na pláži desiatky španielskych vojakov v červených kabátoch prehľadávali pobrežie. Zreteľne bolo vidieť Cazallu v žltej tunike, ako divo gestikuluje a dáva rozkazy.
„Prehľadávajú pláž,“ konštatoval Sanson. „Uhádli náš plán.“
„Ale búrka…“ podotkol Hunter.
„Áno, búrka zmazala všetky stopy našej prítomnosti.“
Hunter myslel na plátenné popruhy, ktoré mu spadli z nôh. Teraz ležia na úpätí skalnej steny. Vojaci ich však pravdepodobne nikdy nenájdu. Dostať sa k útesu znamenalo náročnú celodennú cestu cez podrast. Nepodniknú ju bez dôkazov, že ich skupina pristála na brehu.
Kým ich Hunter sledoval, z vojnovej lode vyplávala ďalšia veslica plná vojakov.
„Celé dopoludnie vyloďuje vojakov,“ vzdychol don Diego. „Na brehu ich už musí byť zo sto.“
„Plánuje nechať mužov tu,“ povedal Hunter.
Don Diego prikývol.
„Tým lepšie pre nás,“ usúdil Hunter. Vojaci, čo zostanú na západnej strane ostrova, nebudú môcť bojovať v pevnosti a prístave. „Dúfajme, že ich tu nechá aspoň tisíc.“
V ústí jaskyne don Diego pripravil Hunterovi ovsenú kašu na vypitie, Sanson zatiaľ uhasil ohník. Lazue si priložila k očiam ďalekohľad a scénu opisovala Hunterovi, ktorý sedel vedľa nej. Hunter videl iba základné obrysy usporiadania pri vode. Spoliehal sa, že ho bude viesť ostrosť Lazuinho zraku.
„Najprv mi porozprávaj o delách, o delách v pevnosti.“
Zatiaľ čo Lazue pozerala cez ďalekohľad, jej pery sa ticho hýbali. „Dvanásť,“ povedala napokon. „Dve batérie po tri mieria na východ, na otvorené more. Šesť v jednej batérii páli na vchod do prístavu.“
„A sú to kulveríny?“
„Majú dlhé hlavne. Myslím, že sú to kulveríny.“
„Čo môžeš povedať o ich veku?“
Lazue chvíľu mlčala. „Sme priďaleko,“ odvetila. „Možno neskôr, keď zídeme nižšie, uvidím viac.“
„A ako sú upevnené?“
„Na podvozkoch. Myslím, že sú drevené, so štyrmi kolesami.“
Hunter prikývol. Budú to obyčajné palubné podvozky na delá, prenesené pre batérie na súši.
Prišiel k nim don Diego s kašou. „Som rád, že sú drevené,“ povedal. „Bál som sa, že by delá mohli byť upevnené na kameňoch. To by všetko sťažovalo.“
Hunter sa spýtal: „Vyhodíme podvozky do vzduchu?“
„Samozrejme,“ odvetil don Diego.
Každá kulverína vážila vyše dvoch ton. Ak zničia podvozky, delá budú nepoužiteľné. Nebude sa dať s nimi mieriť ani strieľať. A ak by aj v pevnosti mali podvozky navyše, osadenie každého kanóna na nový podvozok by vyžadovalo prácu desiatok mužov na dlhé hodiny.
„Ale najprv,“ uškrnul sa don Diego, „v nich urobíme trhliny.“
Táto myšlienka Hunterovi nikdy nenapadla, no okamžite pochopil jej hodnotu. Kulveríny sa ako všetky delá nabíjali cez ústie. Obsluha najprv natlačila dovnútra vrece s pušným prachom, za ktorým nasledovala delová guľa. Potom sa cez zápalný kanálik v uzávere dela ostňom narušilo vrece a vložila sa horiaca zápalná šnúra. Tá prehorela cez zápalný kanálik, zapálila prach a guľa vystrelila z dela.
Táto metóda paľby bola dostatočne spoľahlivá, pokým zostal zápalný kanálik malý. Po …
