23. KAPITOLA
Holič, lekár a kormidelník Enders stál pri kormidle Cassandry a sledoval, ako sa jemné príbojové vlny farbili na strieborno, keď sa trieštili na útese Bartonovho ostrova asi sto metrov od prístavu. Priamo pred nimi sa týčil čierny kolos vrchu Mount Leres, ktorý už bol väčší.
Na kormu prišiel muž. „Otočili sme hodiny,“ povedal.
Enders prikývol. Od súmraku sa hodiny presýpali už pätnásťkrát, čo znamenalo, že boli takmer dve hodiny nadránom. Vietor fúkal od východu a mal silu desať uzlov; loď mala priaznivý kurz, k ostrovu dorazia o hodinu.
Cez prižmúrené oči pozrel na profil Mount Leresu. Enders nevedel rozoznať prístav Matanceros. Kým sa mu dostane do zorného poľa pevnosť a galeóna, ktorá – ako dúfal – stále kotvila v prístave, bude musieť oboplávať južný výbežok ostrova.
Dovtedy už bude na dostrel diel z Matancerosu, ak ich Hunter a jeho skupina neumlčali.
Enders pozorne skúmal svoju posádku stojacu na otvorenej palube Cassandry.
Nikto nehovoril. Všetci mlčky sledovali zväčšujúci sa ostrov. Všetci vedeli, čo je v stávke, všetci poznali riziká: o niekoľko hodín bude každý z nich nepredstaviteľne bohatý, alebo mŕtvy.
Už stý raz v tú noc Enders premýšľal, čo sa stalo s Hunterom a jeho partiou a kde sú.
V tieni kamenných múrov Matancerosu Sanson zahryzol do zlatého dublonu a podal ho Lazue. Lazue doň zahryzla a podala ho Maurovi. Hunter sledoval tichý rituál, o ktorom boli všetci korzári presvedčení, že im prinesie pred útokom šťastie. Napokon sa dublon dostal k nemu. Zahryzol a pocítil mäkkosť kovu. Vzápätí odhodil mincu ponad pravé plece a ostatní ho sledovali.
Bez slova sa rozišli rôznymi smermi.
Hunter a don Diego s lanami a kotvovými hákmi prevesenými cez plecia sa zakrádali na sever po obvode pevnosti. Často zastavovali a nechávali okolo seba prejsť hliadky. Hunter hľadel na vysoké kamenné hradby Matancerosu. Horné múry postavili hladko so zaobleným okrajom, aby sa o ne nedala zachytiť kotva. Murárske schopnosti Španielov však nestačili; Hunter si bol istý, že jeho háky nájdu záchytný bod.
Keď dorazili k severnému múru pevnosti – najvzdialenejšiemu od mora –, urobili si prestávku. Po desiatich minútach okolo nich prešla hliadka, ktorej brnenie a zbrane cvendžali v tichom nočnom vzduchu. Počkali, kým vojaci nezmizli z dohľadu.
Potom sa Hunter rozbehol a prehodil železnú kotvu cez múr. Keď pristála na vnútornej strane, začul jemné kovové cinknutie. Potiahol za lano, no železo sa vrátilo a zaborilo sa do zeme vedľa neho. Zanadával, čakal a počúval.
Nebolo počuť nijaký zvuk, ani náznak, že by ho niekto počul. Znova prehodil kotvu a sledoval, ako vysokým oblúkom preletela ponad múry. Potiahol. A musel uskočiť, keď sa železo vrátilo späť.
Hodil tretíkrát a tentoraz sa hák zachytil – takmer bezprostredne po tom však začul hluk ďalšej hliadky. Rýchlo sa šplhal po múre, fučal a lapal po dychu, hnali ho zvuky blížiacich sa ozbrojencov. Dosiahol nízky múrik so zábradlím, prehodil sa na druhú stranu a vytiahol lano. Don Diego sa stiahol späť do podrastu.
Hliadka prešla pod Hunterom.
Potom zhodil lano a don Diego sa vyšplhal hore, šomral pri tom a nadával po španielsky. Don Diego nebol silný a zdalo sa, že jeho výstup sa nikdy neskončí. Napokon sa však prehupol na druhú stranu.
Hunter ho vytiahol do bezpečia a zmotal lano. Muži sa prikrčili k studenému múru a obzerali sa okolo seba.
Matanceros bol v tme tichý, rady stanov plné stoviek spiacich mužov. Cítili zvláštne vzrušenie, že sú tak blízko pri nepriateľoch.
„Stráže?“ zašepkal Žid.
„Nevidím žiadne,“ odvetil Hunter, „okrem tamtých.“ Na opačnej strane pevnosti stáli pri delách dve postavy. To však boli morské hliadky, sledovali obzor, či sa neblížia lode.
Don Diego prikývol. „Pri sklade bude stráž.“
„Pravdepodobne.“
Dvojica bola takmer priamo nad drevenou budovou, o ktorej si Lazue myslela, že by to mohol byť sklad so strelným prachom. Z miesta, kde čupeli, nevideli dvere do budovy.
„Najprv musíme ísť tam,“ povedal Žid.
So sebou si nevzali …
