10. KAPITOLA
Cesta do Crawfordovho údolia predstavovala príjemnú polhodinovú jazdu cez bujný porast na úpätí Modrých vrchov. Hunter prišiel na vysoký hrebeň s výhľadom na údolie a uvidel kone pani Hacklettovej a jej dvoch otrokýň priviazané pri zurčiacom potôčiku, ktorý vytekal z kamenistého jazierka na východnom okraji údolia. Zbadal aj rozprestretú piknikovú deku a rozložené jedlo.
Pricválal ku koňom a priviazal aj svojho. Trvalo mu iba okamih, aby podplatil obidve černošky – pritlačil si prst k perám a hodil im šiling. Ženy sa zachichotali a odkradli sa. Nebolo to prvý raz, čo niekto jednu či druhú podplatil, aby mlčali o tajnom stretnutí. Hunter sa neznepokojoval, že by niekomu prezradili, čo videli.
A takisto nepredpokladal, že o chvíľu nebudú zízať cez krovie na dvoch belochov a chichotať sa. Potichu prešiel popri skalách na okraji jazierka pri spodnej časti jemného vodopádu. Pani Hacklettová sa čľapotala vo vodách prameňa. Huntera si ešte nevšimla.
„Sarah,“ pani Hacklettová oslovila otrokyňu, lebo si myslela, že je nablízku, „poznáš toho kapitána Huntera z prístavu?“
„Uhm-hm,“ odvetil Hunter vysokým hlasom. Posadil sa vedľa jej šiat.
„Robert hovorí, že to je iba obyčajný darebák a pirát,“ povedala. „Ale Robert mi venuje tak málo pozornosti… Bola som kráľova obľúbenkyňa – teraz tu je bodrý muž bez akejkoľvek chyby. Ten kapitán Hunter je veľmi pekný. Nevieš, má priazeň mnohých žien v meste?“
Hunter neodvetil. Sledoval pani Hacklettovú, ako sa čľapoce.
„Očakávam, že to tak musí byť. Má v očiach pohľad, ktorý roztopí aj to najtvrdšie srdce. Očividne je silný a statočný; žiadna žena si to nemôže nevšimnúť. A má dosť dlhé prsty aj nos, čo je dobrým znamením o jeho silných stránkach. Sarah, má v meste obľúbenkyňu?“
Hunter mlčal.
„Jeho veličenstvo má dlhé prsty a veľmi mu to v spálni svedčí.“ Zachichotala sa. „To by som nemala hovoriť, Sarah.“
Hunter ešte stále mlčal.
„Sarah?“ povedala a otočila sa. Uvidela Huntera, ako tam sedí a škerí sa na ňu.
„Neviete, že je nezdravé kúpať sa?“ spýtal sa Hunter.
Nahnevane špliechala okolo seba. „Všetko, čo sa o vás hovorí, je pravda,“ bedákala. „Ste ničomný, neokrôchaný, celkom odporný muž a vôbec nie ste džentlmen.“
„Očakávali ste tu džentlmena?“
Špliechala ešte viac. „Rozhodne som očakávala viac ako obyčajného zlodeja, čo sa tu bude zakrádať. Teraz odíďte, aby som sa mohla obliecť.“
„Toto miesto je podľa mňa veľmi príjemné,“ odvetil Hunter.
„Odmietate odísť?“
Bola veľmi nahnevaná. V priezračnej vode Hunter videl, že na jeho vkus je prichudá – vycivená žena s malými prsami a vyziabnutou tvárou. Jej hnev ho však vzrušoval.
„Naozaj sa obávam, že odmietam odísť.“
„Pane, potom som si o vás utvorila mylný úsudok. Myslela som si, že k žene v nevýhode sa budete správať s bežnou zdvorilosťou a obvyklými dobrými spôsobmi.“
„V čom spočíva vaša nevýhoda?“ spýtal sa Hunter.
„Som celkom nahá, pane.“
„To vidím.“
„A tento prameň je studený.“
„Áno?“
„Veru je.“
„Práve ste si to uvedomili?“
„Pane, ešte raz vás žiadam, prestaňte s touto drzosťou a poskytnite mi okamih súkromia, aby som sa osušila a obliekla.“
Hunter namiesto odpovede zišiel k vode, vzal ju za ruku a vytiahol ju na skalu. Stála tam, kvapkala z nej voda, triasla sa aj napriek slnečnému teplu a prebodávala ho pohľadom.
„Prechladnete na smrť,“ uškŕňal sa nad jej rozpakmi.
„Tak budeme na tom rovnako,“ nečakane ho sotila do vody.
Keď sa ho ľadová voda dotkla, pocítil šok. Zalapal po dychu. Zmietal sa vo vode, ona zatiaľ stála na skale a smiala sa.
„Madam,“ pachtil sa. „Madam, naliehavo vás prosím.“
Pani Hacklettová sa iba smiala.
„Madam, ja neviem plávať. Prosím vás o pomoc…“ Hlava sa mu na okamih ponorila pod vodu.
„Námorník, čo nevie plávať?“ Rozosmiala sa ešte väčšmi.
„Madam…“ to bolo všetko, čo stihol povedať, keď sa vynoril nad hladinu, vzápätí sa zase ponoril. Chvíľu s námahou a nekoordinovane špliechal a kopal. Znepokojene naňho pozerala. Natiahla ruku, Hunter kopal a prskal k nej.
Chytil ju za…
