36. KAPITOLA
Foster, úspešný obchodník s hodvábom, vlastnil veľký dom na Pembrokeskej ulici, severovýchodne od prístaviska. Hunter prekĺzol dovnútra zozadu a prešiel okolo kuchynskej časti. Po schodoch vyšiel na prvé poschodie do pánovej spálne.
Fostera našiel spať s manželkou. Zobudil ho tak, že mu zľahka pritlačil pištoľ na nozdry.
Tučný päťdesiatnik Foster zachrápal, potiahol nosom a prevalil sa nabok. Hunter mu pritlačil hlaveň o nozdru.
Foster zažmurkal a otvoril oči. Posadil sa a nepovedal ani slovo.
„Upokoj sa,“ zašomrala jeho manželka rozospato. „Veľmi sa prevaľuješ.“ Nezobudila sa však. Hunter a Foster na seba uprene hľadeli. Foster striedavo na pištoľ a Huntera.
Napokon Foster zdvihol prst a potichu vyšiel z postele. Jeho manželka spala. Foster v nočnej košeli prešiel krížom k truhlici.
„Dobre vám zaplatím,“ zašepkal. „Pozrite.“ Otvoril falošnú priehradku a vytiahol veľmi ťažký mešec zlata. „Mám ešte viac, Hunter. Zaplatím vám, koľko budete chcieť.“
Hunter mlčal. Foster v nočnej košeli natiahol ruku s mešcom zlata. Ruka sa mu chvela.
„Prosím,“ zašepkal. „Prosím, prosím…“
Kľakol si na kolená.
„Prosím, Hunter, zaprisahávam vás, prosím…“
Hunter mu strelil do tváre. Náraz odhodil telo dozadu, nohy mu vyleteli do vzduchu, bosé chodidlá kopali do prázdna. Manželka spiaca v neďalekej posteli sa nezobudila, len sa rozospato obrátila a niečo zamrmlala.
Hunter zdvihol mešec so zlatom a odišiel tak, ako prišiel.
Poorman vôbec nebol chudobný, ako to naznačoval anglický význam jeho mena. Bol to zámožný obchodník so striebrom a cínom. Dom mal na Vyšnej ulici. Hunter ho našiel spať v kuchyni za stolom s napoly prázdnou fľašou vína.
Hunter vzal kuchynský nôž a preťal Poormanovi obe zápästia. Poorman sa opito prebudil, zbadal Huntera, a vzápätí krv vytekajúcu na stôl. Zdvihol krvácajúce ruky, no nemohol nimi pohnúť. Šľachy mal prerezané, dlane mu bez života padli nadol ako prsty na handrovej bábike a už naberali sivobiely odtieň.
Poorman položil ruky naspäť na stôl. Pozeral sa na krv, ktorá tvorila mláku na dreve a kvapkala cez praskliny na zem. Potom sa obrátil späť na Huntera. Na tvári mal zvedavý, zmätený výraz.
„Zaplatil by som,“ povedal chrapľavo. „Urobil by som, čo by ste… čo by ste…“
Vstal spoza stola, so závratom sa prehol a zranené ruky držal zohnuté v lakťoch. Krv kvapkala na dlážku so zvláštnou hlasitosťou.
„Bol by som…“ začal Poorman, no vtom sa prehol dozadu a vystrel sa na zemi.
„Vy, vy, vy, vy,“ hovoril čoraz slabšie a slabšie. Hunter nečakal, kým muž zomrie. Vyšiel na nočný vzduch a zakrádal sa tmavými ulicami Port Royalu.
Na poručíka Dodsona natrafil náhodou. Vojak si pospevoval a opitý sa tackal s dvomi šľapkami po boku. Hunter ho zbadal na konci Vyšnej ulice, otočil sa, prešmykol sa dole Kráľovninou ulicou a zabočil na východ na Howellovu aleju práve včas, aby sa na rohu stretol s Dodsonom.
„Kto to tam ide?“ dožadoval sa Dodson. „Viete, že je zákaz vychádzania? Zmiznite, lebo vás zavriem do Marshallsea.“
Hunter v tieni povedal: „Práve som odtiaľ prišiel.“
„Hm?“ povedal Dodson a naklonil hlavu za hlasom. „Čo majú znamenať tieto nevychované reči? Ja vás naučím…“
„Hunter!“ zvrieskli šľapky a ušli. Bez opory sa opitý Dodson zvalil do blata.
„Doparoma aj s neistou pošvou,“ zavrčal a usiloval sa postaviť. „Pozrite sa na moju uniformu, dočerta s vami všetkými!“ Bol celý od blata a hnoja.
Už sa zdvihol na kolená, keď mu slová žien dorazili do mozgu zatemneného alkoholom. „Hunter?“ spýtal sa tlmene. „Vy ste Hunter?“
Hunter v tieni prikývol.
„Potom vás zatknem za to, aký ste lotor a pirát,“ povedal Dodson. No skôr, ako sa postavil na nohy, Hunter ho kopol do žalúdka, takže sa zase rozvalil.
„Au!“ povedal Dodson. „Zranili ste ma, dopekla.“
To boli posledné slová, čo vyslovil. Hunter schmatol vojaka za krk, zatlačil mu tvár do blata a hnoja, držal zvíjajúce sa telo, ktoré zápasilo so stupňujúcou sa silou a napokon s divokým šklbaním a vykrúcaním, až sa prestalo hýbať.
Hunter ustúpi…
