5 / VYŠETRENIE
„Neublíži vám,“ ubezpečil Elliot vystrašeného ošetrovateľa. Sedeli v kabíne pre cestujúcich nákladnej sedemstoštyridsaťsedmičky. „Pozrite sa, usmieva sa na vás.“
Amy sa naozaj usmievala svojím najvíťaznejším úsmevom a dávala si pritom pozor, aby neodhalila zuby. Lenže ošetrovateľ zo súkromnej kliniky v Nairobi nepoznal tieto jemnôstky gorilej etikety. Ruka, v ktorej držal injekčnú striekačku, sa mu chvela.
Nairobi bolo pre Amy poslednou príležitosťou na starostlivú prehliadku. Jej veľké, mocné telo bolo v rozpore s jej vrodenou chúlostivosťou, rovnako ako zamračená tvár so širokým obočím neladila s pokornou, takmer nežnou povahou. V San Francisku ju tím Projektu Amy podrobil starostlivému lekárskemu režimu – vzorky moču odoberali každý druhý deň, vzorky stolice kontrolovali každý týždeň kvôli skrytej krvi, každý mesiac sa podrobovala kompletnému vyšetreniu krvi, každý tretí mesiac navštevovala dentistu, ktorý jej odstraňoval čierny zubný kameň, čo sa jej usadzoval na chrupe z vegetariánskej diéty.
Amy všetko znášala ako samozrejmosť, ale vydesený ošetrovateľ o tom nevedel. Blížil sa k nej so striekačkou v ruke a držal ju pred sebou ako zbraň. „Ste si istý, že nehryzie?“
Amy sa mu snažila pomôcť, zagestikulovala: Amy sľubuje nepo-hryzie. Znaky robila pomaly, uvoľnene, ako robila vždy, keď sa stretla s kýmsi, kto nepoznal jej jazyk.
„Sľubuje, že vás nepohryzie,“ povedal Elliot.
„To hovoríte vy,“ odvrkol ošetrovateľ. Elliot si nedal námahu vysvetliť mu, že to nepovedal on, že to povedala ona.
Ošetrovateľ jej zobral vzorky krvi a trochu sa uvoľnil. Zbalil si veci a povedal: „Určite je to hnusný surovec.“
„Urazili ste jej city,“ povedal Elliot.
A naozaj, Amy divo signalizovala: Kto hnusný?
„Nič to, Amy,“ chlácholil ju Elliot. „Nikdy predtým nestretol gorilu.“
Ošetrovateľ sa spýtal: „Prosím?“
„Urazili ste jej city. Bolo by lepšie, keby ste sa ospravedlnili.“
Ošetrovateľ prudko zaklapol tašku s lekárskymi inštrumentmi. Chvíľu hľadel na Elliota, chvíľu na Amy. „Ospravedlniť sa jemu?“
„Jej,“ opravil ho Elliot. „Áno. Ako by padlo vám, keby vám niekto povedal, že ste hnusný?“
Elliota celá vec napálila. Po rokoch experimentov so zvieratami ho urážali predsudky, ktoré ľudia pociťovali voči ľudoopiciam. Hnevalo ho, že šimpanzov pokladali za roztomilé decká, orangutanov za múdrych starcov a gorily za nemotorných, nebezpečných surovcov. Vo všetkých prípadoch sa mýlili.
Každé z týchto zvierat bolo unikátne a priečilo sa ľudským stereotypom. Šimpanzy, napríklad, sú oveľa otrlejšie ako gorily. Šimpanzy sú totiž extroverti a rozhnevaný šimpanz je oveľa nebezpečnejší ako rozzúrená gorila. Elliot v zoo s prekvapením sledoval, ako ľudské matky strkajú deti bližšie, aby videli na šimpanzy, ale cúvali pri pohľade na gorily. Tieto matky zrejme nevedeli, že divé šimpanzy chytajú a žerú ľudské mláďatá – také čosi by gorila nikdy neurobila.
Elliot bol viac ráz svedkom ľudských predsudkov voči gorilám, a spoznával, ako také počínanie účinkuje na Amy. Amy nemohla urobiť nič proti tomu, že bola urastená a čierna, že mala husté obrvy a ploskú tvár. Za tvárou, ktorú ľudia pokladali za odpudzujúcu, bolo inteligentné a citlivé vedomie, súcitiace s ľuďmi okolo seba. Bolelo ju, keď ľudia pred ňou utekali alebo kričali od strachu, či keď mali surové poznámky.
Ošetrovateľ sa zamračil. „Chcete povedať, že on rozumie po anglicky?“
„Áno, ona rozumie.“ Zámena pohlavia bolo ďalšie, čo Elliot nemal rád. Ľudia, ktorí sa báli Amy, vždy usúdili, že je to samec.
Ošetrovateľ pokrútil hlavou. „Neverím tomu.“
„Amy, odprevaď toho pána k dverám.“
Amy sa odhojdala k dverám a dokorán ich ošetrovateľovi otvorila. Jeho oči sa pri odchode rozšírili. Amy za ním zatvorila dvere.
Hlúpy ľudský samec, gestikulovala Amy.
„Nič to,“ odpovedal jej Elliot. „Poď, Peter poškrabká Amy.“ Nasledujúcich pätnásť minút ju škrabkal, Amy sa prevaľovala po zemi a chrochtala od spokojnosti. Elliot si nevšimol, že dvere za jeho chrbtom sa otvorili, nevšimol si …
