6 / MUNRO
Meno „kapitán“ Charles Munro sa na zozname vodcov výprav, ktorý používali zvyčajné tímy v teréne, nevyskytovalo. Existovalo niekoľko príčin, a spomedzi nich najvýznamnejšia bola jeho jednoznačne zlá povesť.
Munro vyrástol v divej pohraničnej oblasti na severe Kene. Bol to nemanželský syn škótskeho farmára a jeho krásnej indickej domácej. Munrov otec nemal veľa šťastia – zabili ho partizánske oddiely Mau Mau v roku 1956. (Hoci počas povstania Mau Mau zahynulo viac ako devätnásťtisíc ľudí, za celých sedem rokov teroru zabili len tridsaťsedem belochov. Každého mŕtveho belocha pokladali skôr za obeť okolností ako za obeť čoraz viac sa presadzujúcej černošskej politiky.) Čoskoro nato umrela na tuberkulózu Munrova matka. Munro sa vybral do Nairobi, kde koncom roku 1950 pôsobil ako lovec, a vodil do buša skupiny turistov. Práve v tomto čase si Munro udelil hodnosť „kapitán“, hoci nikdy v živote vo vojsku neslúžil.
Neskôr kapitán Munro zrejme začal pokladať veselé turistické skupiny za menejcenné. V roku 1960 sa o ňom rozchýrilo, že pašuje zbrane do Konga, ktoré práve získalo nezávislosť. Po tom, čo Moise Čombe v roku 1963 odišiel do exilu, Munrove aktivity začali byť politicky nežiadúce. Ešte v tom istom roku ho donútili s definitívnou platnosťou zmiznúť z východnej Afriky.
V roku 1964 sa objavil znova ako jeden z bielych žoldnierov generála Mobutua v Kongu. Slúžil pod velením plukovníka, nazývaného Šialený Mike Hoare. Hoare odhadol Munra ako „drsného zabijaka“, ktorý pozná džungľu a len čo sa dostane spod vplyvu žien, je vysoko efektívny. Po úspešnej operácii Dragon Rouge, ktorá mala za následok oslobodenie Stanleyvillu, Munrovo meno sa začalo spájať s krutosťami žoldnierov v dedine zvanej Avakabi. Munro na niekoľko rokov znova zmizol.
V roku 1968 sa objavil opäť, tentoraz v Tangeri. Žil si tam v nádhere. Stal sa typickou miestnou figúrou. Prameň Munrovho očividne dostatočného príjmu bol nejasný, ale povrávalo sa, že sudánskych komunistických povstalcov zásobuje ľahkými zbraňami z východného Nemecka. To bolo v roku 1971. V rokoch 1974-75 pomáhal rojalistickým Etiópčanom v ich povstaní a v roku 1978 zasa asistoval francúzskym parašutistom, ktorých vysadili v zairskej provincii Šaba.
V sedemdesiatych rokoch si Munro svojimi rozmanitými aktivitami získal zvláštne postavenie. Hoci v poltucte afrických štátov bol persona non grata, voľne si cestoval po celom kontinente a používal pri tom rozmanité pasy. Bol to priehľadný trik: každý úradník na hranici ho poznal na prvý pohľad, lenže úradníci sa rovnako báli pustiť ho do krajiny, ako mu vstup odmietnuť.
Zahraničné banské a ťažobné spoločnosti, citlivé na miestne nálady, odmietali najať si Munra ako vodcu výpravy. Pravdou bolo aj to, že Munro bol zo všetkých sprievodcov po buši najdrahší. Aj tak sa však tešil povesti človeka, ktorého džobom sú drsné kšefty. V roku 1974 pod falošným menom zaviedol dve nemecké výpravy dolovačov cínu do Kamerunu a v roku 1977, keď najviac zúril ozbrojený konflikt v Angole, viedol jednu z predchádzajúcich výprav ERTS do tejto krajiny. Ďalšej skupiny ERTS, smerujúcej do Zambie, sa vzdal hneď nasledujúceho roku, po tom, čo Houston nesúhlasil s jeho finančnými nárokmi: Houston expedíciu odvolal.
Skrátka, Munro bol známy ako človek priamo stvorený na nebezpečné cesty. Práve preto sa lietadlo ERTS zastavilo v Tangeri.
Nákladné lietadlo ERTS a jeho obsah dali na letisku v Tangeri do colného skladu. Celá posádka okrem Amy prešla cez colnú kontrolu, nesúc si so sebou iba osobné potreby. Jensena a Levina vyzvali na osobnú prehliadku. V ich príručnej batožine našli stopové množstvo heroínu.
Táto bizarná udalosť sa prihodila spolu s celou sériou pozoruhodných súvislostí. Americkí colníci začali v roku 1977 používať neutrónový prístroj so spätným rozptylom spolu s chemickými plynovými detektormi a špeciálne vycvičenými psami. Oba prístroje boli elektronické zariadenia a vyrábali ich podľa zmluvy s Hakamiči Electronics v Tokiu. V roku 1978 sa za…
