STREDA 10. MAREC 1971
Implantácia
O šiestej ráno bola Janet Rossová pripravená na druhom poschodí na chirurgii. Oblečená v zelenom popíjala kávu a jedla šišku. V hale chirurgického oddelenia bolo o tomto čase už rušno. Hoci sa prvé operácie plánovali na šiestu, väčšina z nich sa v skutočnosti začínala s pätnásť až dvadsaťminútovým oneskorením. Chirurgovia posedávali, čítali noviny, diskutovali o burze cenných papierov a svojich golfových výsledkoch. Z času na čas sa niektorý z nich zdvihol, zašiel na galériu a pozrel sa dolu, v akom štádiu sú prípravy v jeho operačnej sále.
Rossová bola jedinou ženou v miestnosti a jej prítomnosť subtílne zmenila dovtedy čisto mužskú atmosféru. Hnevalo ju, že je jedinou ženou v miestnosti, aj to, že muži sa po jej príchode začali správať tichšie, zdvorilejšie, boli zrazu menej žoviálni a hluční. Neprekážalo by jej ani zamak, keby boli hluční; neznášala pocit, že je votrelcom. Zdalo sa jej, že celý život bola votrelcom, aj keď bola celkom mladá. Jej otec, chirurg, nikdy neskrýval sklamanie nad tým, že sa mu namiesto syna narodila dcéra. Syn by bol lepšie zapadol do jeho životnej schémy; bol by ho mohol v sobotu dopoludnia brávať so sebou do nemocnice, dokonca ho pustiť na operačnú sálu – to všetko sa dalo robiť so synom. Dcéra bola čosi iné: mätúce indivíduum, nevhodné na dráhu chirurga. A preto rušivý element…
Poobzerala sa po všetkých chirurgoch v hale a potom, aby zakryla pocit neistoty, zamierila k stene a vykrútila číslo šiesteho poschodia.
„Tu doktorka Rossová. Pán Benson tam ešte je?“
„Práve ho odviezli.“
„Kedy od vás odišiel?“
„Asi pred piatimi minútami.“
Zavesila slúchadlo a vrátila sa k svojej káve. Zjavil sa Ellis a zakýval jej cez celú halu. „Operácia sa odkladá o päť minúť kvôli prepojeniu s počítačom,“ povedal. „Už sa na tom pracuje. Pacient je na ceste?“
„Pred piatimi minútami opustil izbu.“
„Videla si Morrisa?“
„Ešte nie.“
„Mal by pohnúť zadkom a prísť sem,“ zavrčal Ellis.
Akosi ju to potešilo.
Morris bol vo výťahu so sestrou, s Bensonom, ktorý ležal na nosidlách, a s jedným policajtom. Cestou dolu Morris policajtovi povedal: „Až zídeme dolu, nemôžete s nami vystúpiť.“
„Prečo?“
„Ideme priamo na sterilné poschodie.“
„A čo mám robiť?“
„Môžete sa pozerať z galérie na druhom poschodí. Povedzte službukonajúcej sestre, že som vás ta poslal.“
Policajt prikývol. Výťah zastal na prvom poschodí. Dvere sa otvorili a za nimi sa zjavila hala plná ľudí v zelenom, pohybujúcich sa sem a ta. Na veľkej tabuli bol červený nápis: STERILNÝ PRIESTOR. ZÁKAZ VSTUPU NEPOVOLANÝM OSOBÁM.
Morris so sestrou vyviezli nosidlá s Bensonom z výťahu. Policajt zostal v kabíne; vyzeral nervózne. Stlačil gombík označený číslom dva a dvere sa zavreli.
Morris vykročil s Bensonom po chodbe. Po chvíli sa Benson ozval: „Ešte ste ma neuspali.“
„Prirodzene, že nie.“
„Ale ja už nechcem byť pri vedomí.“ 1 Morris pokojne prikývol. Benson dostal predoperačnú medikáciu už pred polhodinou. Jej účinok sa čoskoro musel prejaviť zvýšenou ospanlivosťou. „Aký pocit máte v ústach?“
„Sucho.“
To už začínal pôsobiť atropín. „Budete v poriadku.“
Morris nikdy nezakúsil tento pocit. Vykonal stovkšr operácií, ale ani raz nebol operovaný. V posledných rokoch sa začal zamýšľať nad tým, aké to je ocitnúť sa na operačnom stole. Hoci by si to nikdy nepripustil, mal podvedomý pocit, že to musí byť hrôza.
„Budete v poriadku,“ ubezpečil znova Bensona a položil mu ruku na plece.
Benson naňho len mlčky zízal, kým ho viezli chodbou k operačnej sále číslo 9.
Deviatka bola najväčšia operačná sála v nemocnici. Na ploche takmer tridsiatich štvorcových metrov bolo sústredené množstvo elektronického vybavenia. Keď dnu nastúpil kompletný pracovný tím – všetci dvanásti – ledva sa v nej dalo pohnúť. Teraz však v priestore vyloženom sivými obkladačkami, ktorý pripomínal jaskyňu, pracovali len dve sálové sestry. Pripravovali sterilné stoly a rúšky okolo kresla. Na deviatke nebol klasický operačný stôl, iba mäkké čalúnené k…
