Los Angeles 23 októbra 1971
UTOROK 9. MAREC 1971
Prijatie
O dvanástej prišli na pohotovosť a sadli si na lavičku pri lietacích dverách, za ktorými bolo parkovisko. Ellis, starší z oboch mužov, bol zamyslený, duchom neprítomný. Mladší z dvojice lekárov, Morris, si odhrýzal z čokoládovej tyčinky. Keď dojedol, obal pokrkval a vložil si ho do vrecka na bielom plášti.
Z miesta, kde sedeli, videli slnkom zaliate parkovisko s veľkou tabuľou POHOTOVOSŤ a menšou tabuľou, na ktorej bol nápis VYHRADENÉ PRE SANITKY. Z diaľky zaznela siréna.
„Žeby to bol on?“ ozval sa Ellis.
Morris pozrel na hodinky. „Pochybujem. Je priskoro.“
Sedeli na lavičke a počúvali sirénu; znela čoraz bližšie. Ellis si zložil okuliare a poutieral sklá kravatou. Akási sestra z oddelenia, ktorú Morris nepoznal, podišla k nim a zvedavo sa opýtala: „Vy ste privítací výbor?“
Ellis sa na ňu zahľadel. Morris povedal: „Berieme ho rovno na neurochirurgiu. Máte pripravený jeho chorobopis?“
„Myslím, že áno, doktor,“ odvetila sestra a odchádzala s mierne podráždeným výzorom.
Ellis si vzdychol. Znova si nasadil okuliare a zamračil sa na sestru „Už o tom vie celá táto prekliata nemocnica, však?“
„Také veľké tajomstvo nie je ľahké udržať,“ povedal Morris.
Sirény sa už ozývali celkom blízko; cez okno zbadali, ako sanitka cúva na voľné parkovacie miesto. Dvaja ošetrovatelia otvorili dvere a vytiahli z nej nosidlá. Ležala na nich staršia krehká žena a lapala dych, pričom jej na pľúcach chrčavo bublalo. Dosť vážny edém pľúc, pomyslel si Morris, a díval sa, ako ju odvážajú na jednu z ošetrovní.
„Dúfam, že je v dobrej forme,“ povedal Ellis.
„Kto?“
„Benson.“
„Prečo by nemal byť?“
„Možno si ho trocha podali.“ Ellis sa zachmúrene zahľadel z obloka. Naozaj nemá najlepšiu náladu, pomyslel si Morris. Vedel, že keď sa Ellis tvári namrzene, znamená to, že je vzrušený; asistoval mu už pri toľkých operáciách, že ho poznal ako falošný peniaz. Kým čakal, bol napätý a podráždený – no len čo sa začala operácia, dokonale sa uvoľnil a bol takmer ležérny. „Kde doparoma trčia?“ zašomral Ellis a znova pozrel na hodinky.
Morris zmenil tému. „Sme na pol štvrtú pripravení?“ Popoludní o 15:30 mali Bensona predviesť nemocničnému osadenstvu počas špeciálnej vizity na neurochirurgii.
„Pokiaľ viem, tak áno,“ odvetil Ellis. „Prezentáciu urobí Rossová. Dúfam len, že Benson bude v dobrom stave.“
Z reproduktora zaznel tlmený hlas: „Doktor Ellis, doktor John Ellis, volajte dva-dva-tri-štyri. Doktor Ellis, volajte dva-dva-tri-štyri.“
Ellis sa zdvihol a zamieril k najbližšiemu telefónu. „Dofrasa,“ zaklial.
Morris vedel, že 2234 je číslo laboratória so zvieratami. Podľa všetkého to značilo, že niečo nie je v poriadku s opicami. Ellis operoval tri opice za týždeň, aby on a jeho tím nevyšli z cviku.
Pozeral, ako Ellis zdvíha slúchadlo telefónu pripevneného na stene. Ellis pri chôdzi mierne kríval. Bol to následok poranenia z detstva, pri ktorom sa mu prerušil spoločný peroneálny nerv v pravej nohe. Morris vždy rozmýšľal, či toto zranenie dajako nesúviselo s neskorším Ellisovým rozhodnutím stať sa neurochirurgom. Ellis sa rozhodne tváril ako človek odhodlaný naprávať defekty, dávať do poriadku veci. Veď to aj vždy vravieval svojim pacientom: „Dáme vás do poriadku.“ Zdalo sa, že sám má defektov neúrekom – kríval, predčasne oplešivel, mal slabý zrak a musel nosiť hrubé okuliare. Zdanlivá zraniteľnosť robila jeho výbušnú povahu znesiteľnejšou.
Morris sa zahľadel z obloka na slnkom zaliate parkovisko. Začínali sa popoludňajšie návštevy. Na parkovisku pribúdali príbuzní, vystupovali z áut a pozerali na výškové budovy nemocnice. V tvárach sa im jasne zračil rešpekt; nemocnica patrí k miestam, ktorých sa ľudia boja.
Morris zbadal, že mnohí sú opálení. Jar bola toho roku v Los Angeles teplá a slnečná, no on bol ešte vždy biely ako plášť a nohavice, ktoré mal na sebe. Pomyslel si, že musí častejšie chodiť von. Mal by začať obedovať mimo nemocnice. Prirodzene, hral tenis, ale zvyčajne až večer.
Ellis…
