PIATOK 12. MAREC 1971
Dysfunkcia
Na šiestom poschodí známom ako špeciálna chirurgia panovalo ticho. Na oddelení boli dve sestry. Jedna zapisovala poznámky do pacientovho chorobopisu, druhá jedla čokoládovú tyčinku a čítala filmový magazín. Ani jedna si nevšímala Rossovú, ktorá podišla k polici, otvorila Bensonov chorobopis a skontrolovala posledné zápisy.
Chcela sa ubezpečiť, či Benson dostal všetky lieky, a na svoje prekvapenie zistila, že nie. „Prečo ste Bensonovi nepodali torazín?“ spýtala sa dôrazne.
Sestry na ňu prekvapene pozreli. „Bensonovi?“
„Tomu pacientovi na sedemstodesiatke.“ Pozrela na hodinky; minula už polnoc. „Mali ste mu začať podávať torazín na poludnie. Pred dvanástimi hodinami.“
„To ma mrzí… môžem?“ Jedna zo sestier sa načiahla za chorobopisom. Rossová jej ho podala a sledovala ju, ako v ňom listuje na stránku s pokynmi na ošetrovanie. McPhersonom naordinovaný torazín bol červeno zakrúžkovaný a pri ňom bola stručná poznámka: „Zavolať.“
Rossovej preletelo mysľou, že bez silných dávok torazínu nič nebude brzdiť Bensonove psychotické myšlienkové pochody, a to by mohlo byť nebezpečné.
„Aha, áno,“ povedala sestra, „už si spomínam. Doktor Morris nám povedal, že máme prijímať pokyny len od neho alebo od vás. Toho doktora McPheeho nepoznáme, takže sme mu chceli najprv zavolať a overiť si, či je to správne.“
„Doktor McPherson,“ povedala sťažka Rossová, „je šéf NPS.“
Sestra pozrela na podpis a zamračila sa. „Ako sme to mali vedieť? Ten podpis sa nedá rozlúštiť. Pozrite!“ Vrátila Rossovej chorobopis. „Mysleli sme, že to vyzerá ako McPhee, no jediný McPhee v zozname zamestnancov nemocnice je gynekológ, a to nedávalo zmysel. Niekedy sa lekári pomýlia a zapíšu poznámku do nesprávneho chorobopisu, takže sme…“
„Okej,“ prerušila Rossová sestru, „už to nechajme tak, len mu čo najskôr podajte ten torazín, dobre?“
„Hneď to bude, doktorka Rossová,“ povedala sestra. Vrhla na ňu namosúrený pohľad a podišla k vitríne s liekmi. Rossová zamierila po chodbe k izbe číslo sedemstodesať.
Policajt pred Bensonovou izbou mal stoličku naváženú dozadu tak, že sa opierala operadlom o stenu. Čítal Tajné lásky s väčším zaujatím, než aké by Rossová uňho predpokladala. Bolo jej jasné, ako k nim prišiel; nudil sa, a tak mu ich niektorá sestra požičala. Pri čítaní fajčil cigaretu a popol oklepával zhruba v smere popolníka, ktorý ležal na dlážke.
Keď sa k nemu priblížila, zdvihol hlavu. „Dobrý večer, doktorka.“
„Dobrý večer.“ Potlačila nutkanie vyhrešiť ho za to, ako trúsi popol po dlážke. Policajti však nepatrili do jej jurisdikcie, a potom, uvedomovala si, že ju podráždili tie sestry. „Všade je pokoj?“ opýtala sa.
„Úplný pokoj.“
Na sedemstodesiatke počula televízor; bola tam talkshow a diváci sa smiali. Ktosi povedal: „A čo ste urobili potom?“ Zaznela ďalšia salva smiechu. Otvorila dvere.
Svetlá v izbe boli zhasnuté. Jediným zdrojom svetla bola obrazovka televízora. Benson očividne zaspal; bol obrátený chrbtom k dverám a celý zakrytý prikrývkou, vrátane hlavy. Vypla televízor a prešla k posteli. Jemne sa mu dotkla nohy.
„Harry,“ povedala potichu. „Harry…“
Zmeravela.
Noha pod prikrývkou bola mäkká a neforemná. Keď ju potlačila silnejšie, čudne sa preliačila. Zažala lampu na nočnom stolíku. Keď izbu zalialo svetlo, odhrnula prikrývku.
Benson bol preč. Namiesto neho ležali v posteli tri plastikové vrecia, akými v nemocnici vystieľajú odpadkové koše. Boli nafúknuté a potom pevne zaviazané. Bensonovu hlavu predstavoval poskladaný uterák a jeho ruku ďalší.
„Strážnik,“ zavolala tlmene na policajta pred dverami, „mali by ste sa sem ísť pozrieť, ale rýchlo!“
Policajt vrazil do izby a už-už siahal po revolveri. Ros-sová ukázala na posteľ.
„Ja sa poseriem,“ vyhŕkol policajt. „Čo sa to tu stalo?“
„To som sa práve chcela opýtať ja vás.“
Okamžite vošiel do kúpeľne a skontroloval ju; bola prázdna. Pozrel do skrine. „Má tu šaty…“
„Kedy ste sa sem naposledy dívali?“
„…ale topánky sú fuč,“ dokončil policajt, ešte vždy s hlavou v…
