24
Steve Logan zložil slúchadlo.
Osprchoval sa, oholil, obliekol si čisté šaty a napchal sa maminou lasagnou. Porozprával rodičom krok za krokom každý detail svojho utrpenia. Trvali na tom, aby vyhľadal právnu pomoc, aj keď im tvrdil, že ho určite zbavia obvinenia, len čo budú k dispozícii DNA testy, a tak sa hneď zajtra rozhodol zájsť za právnikom. Celou cestou z Baltimoru do Washingtonu spal na zadnom sedadle otcovho Lincolna Mark VIII, a hoci sa to nevyrovnalo poldruha prebdenej noci, aj tak sa cítil dobre.
A túžil sa stretnúť s Jeannie. Len čo sa dozvedel, aké má starosti, jeho túžba sa ešte znásobila. Chcel ju objať okolo pliec a ubezpečiť, že všetko bude v poriadku.
Šípil, že je nejaká súvislosť medzi jeho a jej problémami. Stevovi sa zdalo, že všetko sa im obom rúca od chvíle, čo ho predstavila šéfovi, a Berringtona to tak ohromilo.
Rád by vedel viac o záhade svojho pôvodu. Túto vec rodičom neprezradil. Bola príliš bizarná a znepokojivá. Ale potreboval sa o nej s Jeannie pozhovárať.
Schytil slúchadlo, že jej hneď zavolá znova, ale rozmyslel si to. Povedala, že netúži po spoločnosti. Ľudia v depresii zvyčajne mávajú taký pocit, hoci v skutočnosti potrebujú plece, na ktorom by sa mohli vyplakať. Možno by sa mal vybrať za ňou so slovami: „Nože skúsme povzbudiť jeden druhého.“
Vošiel do kuchyne. Mama drhla drôtenkou nádobu na lasagnu. Ocko odišiel na hodinu do svojho úradu. Steve ukladal kameninové nádoby do umývačky riadu. „Mami,“ prihovoril sa, „bude ti to znieť trošku čudne, ale…“
„Ideš za dievčaťom,“ prerušila ho.
Usmial sa. „Ako to vieš?“
„Som predsa tvoja mama. Telepatia. Ako sa volá?“
„Jeannie Ferramiová. Doktorka Ferramiová.“
„Som vari židovská matka? Má na mňa urobiť dojem, že je doktorka?“
„Je vedkyňa, nie lekárka.“
„Ak už má doktorát, musí byť staršia ako ty.“
„Má dvadsaťdeväť.“
„Hm. Aká je?“
„No, je neobyčajná. Vysoká, vyšportovaná – fantastická tenisová hráčka – s hustými tmavými vlasmi a očami. Jednu nozdru má prepichnutú tenučkým strieborným krúžkom. Je energická, každému na rovinu povie, čo si myslí, ale takisto sa často smeje. Aj ja som ju pár ráz rozosmial, ale najmä,“ hľadal správne slovo, „má také osobné čaro, že keď je nablízku, človek z nej nemôže odtrhnúť oči…“
Mama chvíľu uprene hľadela naňho a potom mu povedala: „Och, synku – si zaľúbený až po uši.“
„Nuž, ani by som nepovedal…“ odmlčal sa. „Vlastne, máš pravdu. Som do nej zbláznený.“
„Aj ona cíti to isté?“
„Zatiaľ nie.“
Mama sa nežne usmiala. „Choď za ňou, dúfam, že si ťa zaslúži.“
Pobozkal ju. „Ako sa ti podarilo stať sa takým úžasným človekom?“
„Prax,“ povedala lakonicky.
Stevovo auto parkovalo vonku. Vyzdvihli ho z parkoviska v areáli Univerzity Jonesa Fallsa a matka ho doviezla nazad do Washingtonu. Vyšiel na diaľnicu 1-95 a vracal sa nazad do Baltimoru.
Jeannie potrebuje nežnú láskavú starostlivosť. V telefóne sa mu zverila, že ju otec okradol a univerzitný prezident zradil. Potrebuje niekoho, kto sa o ňu postará, a to on dokáže.
Cestou si predstavoval, ako sedí vedľa neho na gauči, smeje sa a hovorí: „Som rada, že si prišiel, vďaka tebe sa cítim oveľa lepšie, prečo si nezoblečieme šaty a nejdeme do postele?“
Zastavil pri nákupnom stredisku vo štvrti Mount Washington a kúpil pizzu s morskými rybami, desaťdolárovú fľašu chardonnay, téglik so zmrzlinou a desať žltých klincov. Jeho pohľad pritiahla titulná strana Wall Street Journal titulkom o Geneticu Inc. Spomenul si, že ide o spoločnosť, ktorá financuje Jeannin výskum dvojčiat. Vyrozumel, že väčšinu ich akcií kupuje nemecký konglomerát Landsmann. Vzal aj noviny.
Jeho príjemné predstavy zatienila znepokojivá myšlienka, že Jeannie mohla medzitým odísť. Alebo je doma, ale nemusí otvárať dvere. Prípadne má návštevu.
Potešil sa, keď zbadal červený Mercedes 230C zaparkovaný v blízkosti jej domu. Iste je doma. Zišlo mu na um, že mohla odísť peši. Alebo taxíkom. Či autom priateľa.
Stlačil zvonček domáceho telefónu a hľadel na mikrofón v nádeji, že sa ozve. Nijaký …
