Siedma časť
/ ČIERNY PLÁŠŤ
74/
Štátna nemocnica 11. máj 2000
Harry okamžite spoznal Bernta Brandhauga. Ústa mu zmeraveli v širokom úsmeve, oči na Harryho uprene hľadeli.
„Prečo sa usmieva?“ spýtal sa Harry.
„Mňa sa nepýtajte,“ odvetil Klemetsen. „Svaly na tvári stuhnú a človek má po smrti často nemožný výraz tváre. Zažil som aj prípady, keď rodičia nespoznali vlastné deti.“ Operačný stôl s mŕtvolou stál uprostred pitevnej miestnosti. Klemetsen zdvihol plachtu a odhalil celé telo. Halvorsen sa odvrátil. Harry mu pred vstupom do sály ponúkol voňavý krém, no Halvorsen odmietol. Keďže však teplota v pitevnej miestnosti číslo 4 v Inštitúte súdnej medicíny Štátnej nemocnice bola nastavená na dvanásť stupňov, zápach nebol to najhoršie. Halvorsen nemohol prestať kašlať.
„Súhlasím,“ prikývol. „Nie je naňho pekný pohľad.“
Harry prikývol. Klemetsen bol kvalitný patológ a pozorný muž. Rýchlo pochopil, že Halvorsen je nový, a nechcel ho dostať do rozpakov. Brandhaug nevyzeral horšie než iné mŕtvoly. Teda – nevyzeral horšie než dvojičky, ktoré ležali týždeň pod vodou, osemnásťročný chlapec, ktorý na úteku pred policajtmi v dvestokilometrovej rýchlosti narazil do steny, alebo drogovo závislá žena, oblečená len v polyesterovej bunde, ktorá zapálila samu seba. Pravda, na to, že Bernta Brandhauga guľka trafila do chrbta, vyzeral strašne. Rozďavená diera po výstrele v hrudníku bola dosť veľká na to, aby ňou Harry prestrčil päsť.
„Takže guľka ho trafila do chrbta?“ spýtal sa Harry.
„Presne medzi lopatky, jemne smerom nadol. Pri vchádzaní do tela roztrhala chrbticu a pri vychádzaní hrudný kôš. Ako vidíte, časti hrudného koša sú preč, našli sme ich na sedadle auta.“
„Kde?“
„Práve otváral dvere garáže, zrejme išiel do práce, guľka preletela telom, potom cez predné okno, zadné okno a zaryla sa do múra vzadu v garáži. Preto.“
„Čo to mohlo byť za guľku?“ spýtal sa Halvorsen, ktorý chcel ukázať, že aj on sa už vie zapojiť.
„Chlapi z balistiky by vám to povedali presne,“ odvetil Klemetsen. „Správala sa ako čosi medzi dum-dumom a dynamitom. Podobnú vec som videl len počas svojej misie v Chorvátsku roku 1991.“
„Singapur,“ vysvetlil Harry. „Jej zvyšky našli pol centimetra v stene. Nábojnica, ktorú našli v lese, bola taká istá, ako som našiel ja v Siljan v zime. Preto ma hneď zavolali. Pán Klemetsen, máte ešte niečo?“ Nebolo toho veľa. Pitva sa už vykonala, kriminálka sa na nej zúčastnila podľa predpisov. Príčina smrti bola zjavná a inak stáli za spomenutie dve veci – v krvi mal zvyškový alkohol a pod nechtom na pravom ukazováku našli pohlavné výlučky.
„Manželkine?“ spýtal sa Halvorsen.
„To tu zistia technici,“ pozrel Klemetsen na mladého policajta ponad okuliare. „Ak si to želáte. Ak si však nemyslíte, že je to pre súčasný stav vyšetrovania nutné, možno sa jej na to predbežne nemusíme pýtať.“ Harry prikývol.
Vychádzali po Sognsveien a ďalej na Peder Ankers vei, kým nedorazili k Brandhaugovmu domu.
„Škaredý dom,“ konštatoval Harry.
Zazvonili. Chvíľu trvalo, kým im otvorila silno namaľovaná päťdesiatnička.
„Pani Elsa Brandhaugová?“
„Som sestra. O čo ide?“
Harry jej ukázal preukaz.
„Ďalšie otázky?“ spýtala sa sestra, potláčajúc v hlase hnev. Harry prikývol a tušil, čo príde.
„Teraz vážne! Je absolútne vyčerpaná, a muža jej nevráti, keď…“
„Prepáčte, nie sme tu kvôli jej manželovi,“ prerušil ju Harry, udržujúc zdvorilý tón. „On je mŕtvy. Sme tu kvôli ďalším obetiam.
Aby ďalší ľudia nemuseli čeliť tomu, čo teraz prežíva pani Brandhaugová.“ Sestra zostala stáť s otvorenými ústami, nevedela, ako pokračovať. Harry jej pomohol tým, že sa jej spýtal, či sa pred vstupom do domu potrebujú vyzuť.
Pani Brandhaugová nepôsobila tak vyčerpane, ako ju opisovala sestra. Sedela na pohovke, hľadela na strop, no Harry si všimol ihlice s pletením, ktoré vytŕčali spod vankúša. Niežeby bolo čosi zlé na fakte, že človek pletie, hoci mu práve zabili manžela. Harrymu sa videlo, že to je jediná správna a prirodzená vec. Čosi, čo človeku dá pevný…
