18 / Pätnásty deň. Výhľad
Camilla Lossiusová sa vrátila domov z tréningu o druhej popoludní. Do tréningového centra Colosseum Park musela cestovať krížom cez celé mesto. Niežeby v okolí jej domu neboli posilňovne, no v bohatej západnej časti mesta do nich chodia ľudia, ktorí sú jej podobní. Z bohatých rodín. Sťahovanie do robotníckej štvrte Tveita bolo súčasťou manželstva s Erikom. Musí to vnímať ako jeden celok. Odbočila do svojej ulice. Videla svetlá v oknách susedov. Zdravili sa, no nikdy sa s nimi nerozprávala. Boli to Erikovi ľudia. Zabrzdila. Na ulici nebývali sami s garážou na dve autá, no ako jediný pár vlastnili elektrickú bránu. Erikovi na týchto veciach záležalo, jej to bolo jedno. Stlačila gombík, brána sa otvorila, zaradila rýchlosť a vošla do garáže. Erikovo auto tam nebolo. Je v práci. Zo sedadla spolujazdca vzala tašku z tréningu a igelitku s potravinami, čo nakúpila po ceste. Podvedome si skontrolovala tvár v spätnom zrkadle a vystúpila. Priateľky o nej tvrdia, že vyzerá dobre. Nemá ani tridsať a už vlastní vilu, auto a letnú chatu na Francúzskej riviére. Pýtali sa jej, ako sa býva vo východnom robotníckom Osle. A ako sa darí rodičom po ich bankrote. Zvláštne, že mozog si tie dve udalosti automaticky spojí do jednej.
Hľadela do zrkadla. Majú pravdu. Vyzerá dobre. Kdesi za chrbtom zachytila takmer nebadateľný pohyb. Nie, to sa len zatvorili dvere garáže. Vystúpila z auta a vytiahla kľúč od dverí, čo viedli z garáže priamo do domu. Vtedy si uvedomila, že si v aute zabudla telefón.
Obrátila sa. Vydesene vykríkla.
Muž stál priamo za ňou. S hrôzou zaspätkovala a rukou si zakryla ústa. Chcela sa usmiať a poprosiť ho o prepáčenie, nie že by sa mala za čo ospravedlňovať, len preto, že vôbec nevyzeral nebezpečne. Vtedy si však všimla, že v ruke drží pištoľ. A mieri na ňu. Napadlo jej, že vyzerá ako detská hračka.
„Volám sa Filip Becker,“ predstavil sa muž. „Zvonil som vám, no nikto nie je doma.“
„Čo chcete?“ spýtala sa a usilovala sa, aby sa jej netriasol hlas. Inštinktívne cítila, že nesmie dať najavo strach. „O čo vám ide?“
„O kurvenie,“ usmial sa muž.
Harry mlčky hľadel na Hagena, ktorý prerušil poradu tímu v jeho kancelárii, aby zopakoval šéfov príkaz, že teóriu o vražde Vetlesena sa nesmú dozvedieť ani manželky a priateľky členov tímu. Potom si všimol Harryho pohľad.
„To je všetko,“ zašomral a vyšiel z miestnosti.
„Pokračuj,“ Harry vyzval Bjorna, ktorý ich informoval o stopách z miesta činu v curlingovom klube. Alebo lepšie povedané, o neexistencii stôp.
„Len čo sme sa do toho pustili, padlo rozhodnutie, že Vetlesen spáchal samovraždu. Preto sme nezabezpečovali technické stopy, a v súčasnosti je miesto činu príliš znečistené. Bol som tam ráno. Obávam sa, že to môžeme zabaliť.“
Harry sa zamračil: „Katrine?“
Nazrela do poznámok. „Podľa tvojej teórie sa vrah stretol s Vetlesenom v curlingovom klube. Museli sa teda vopred dohodnúť. Zrejme spolu telefonovali. Chcel si, aby som skontrolovala rozpis hovorov.“
Harry prikývol a potlačil zívnutie.
Prevrátila list. „Telenor mi poskytol rozpisy k mobilu aj k Vetlesenovej pevnej linke v kancelárii. Vzala som ich k Borghild domov.“
„Domov?“ začudoval sa Skarre.
„Samozrejme, veď v práci už nemá čo robiť. Tvrdila, že Idara Vetlesena za posledné dva dni navštívili len pacienti. Tu je ich zoznam.“
Vytiahla hárok a položila ho na stôl.
„Tušila som správne. Borghild má veľmi dobrý prehľad o Vetlesenových pracovných aj súkromných kontaktoch. Pomohla mi identifikovať takmer všetky osoby na zozname. Tú sú dva zoznamy, pracovný a súkromný. Máte tam telefónne čísla, čas volania, dĺžku hovoru aj to, či volal Vetlesen, alebo volali jemu.“
Všetci kolegovia sa naklonili k zoznamom. Katrinina ruka sa takmer dotýkala Harryho. Nevidel na nej ani náznak rozpakov. Žeby sa mu to všetko len snívalo? Jej návrh z baru Fenris? Lenže jemu sa po chľastaní nikdy nič nesnívalo. V tom predsa spočíval zmysel pitia. Napriek tomu sa ráno zobudil s myšlienkou, čo sa zrodila kdesi …
