ŠTVRTÁ ČASŤ
20 / Sedemnásty deň. Slnečné okuliare
O siedmej ráno Harry vstúpil do cely číslo dvadsaťtri. Becker sedel oblečený v tom, v čom ho do väzby priviedli, a hľadel na Harryho neprítomným pohľadom. Harry si z vrátnice priniesol stoličku a posadil sa doprostred piatich štvorcových metrov, ktoré na policajnej stanici prideľovali nočným návštevníkom. Sadol si na ňu obkročmo tvárou k operadlu stoličky a z pokrčenej škatuľky ponúkol Beckerovi kamelku.
„Tu sa asi nesmie fajčiť,“ pripomenul mu Becker.
„Myslím si, že keby mi hrozilo doživotie, tak by som to riskol,“ odvetil Harry. Becker ho mlčky pozoroval.
„Prestaň sa pretvarovať,“ pokračoval Harry. „Na porušovanie zákazu fajčiť nenájdeš lepšie miesto.“
Profesor sa uškrnul a vytiahol si ponúkanú cigaretu.
„Jonas sa má vzhľadom na okolnosti dobre,“ informoval ho Harry a ponúkol mu zapaľovač. „Hovoril som s Bendiksenovcami. Vzali si ho na niekoľko dní k sebe. Sociálka namietala, no napokon som ich presvedčil. Médiá sme zatiaľ neinformovali.“
„Prečo nie?“ začudoval sa Becker a vtiahol dym do pľúc.
„K tomu sa ešte vrátim. Verím, že si uvedomuješ, že ak nebudeš spolupracovať, tú správu neutajím dlho.“
„Aha, takže ty si ten dobrý policajt. A vypočúval ma zlý. Je to tak?“
„Máš pravdu. Ja som dobrý policajt. A chcem ti položiť zopár otázok off the record. Nech mi povieš čokoľvek, nemôžeme a ani to nepoužijeme proti tebe. Berieš?“
Becker mykol plecom.
„Podľa Espena Lepsvika, ktorý ťa včera vypočúval, klameš,“ začal Harry a vydýchol modrý cigaretový dym k dymovému detektoru na strope.
„V čom klamem?“
„Že si sa s Camillou Lossiusovou v garáži len rozprával, a potom si odišiel preč.“
„Je to pravda! Čo tvrdí on?“
„Povedal ti to včera. Že si ju uniesol, zabil a kamsi ukryl.“
„Veď to je choré!“ vybuchol Becker. „Len sme sa zhovárali. Neklamem!“
„Prečo nám potom neprezradíš, o čom ste hovorili?“
„Už som povedal, že je to súkromná vec.“
„Priznávaš, že si telefonoval s Idarom Vetlesenom v deň jeho zavraždenia. No a tému toho rozhovoru pokladáš za súkromnú vec. Je to tak?“
Becker sa obzeral okolo seba, akoby hľadal popolník. „Počúvaj. Neurobil som nič nezákonné, no na ďalšie otázky budem odpovedať už len v prítomnosti svojho advokáta. Príde v priebehu dňa.“
„Včera večer sme ti ponúkli advokáta, ktorý je k dispozícii okamžite.“
„Chcem mať poriadneho advokáta, nie... štátneho úradníčka. Nemyslíš si, že je vhodné, aby ste mi vysvetlili, prečo si myslíte, že som ublížil Lossiusovej žene?“
Harry sa zarazil. Lossiusova žena.
„Ak zmizla, zrejme by ste mali zatknúť Erika Lossiusa,“ pokračoval Becker. „Veď vinný je vždy manžel.“
„Možno,“ prikývol Harry. „Ale Lossius má alibi. V čase jej zmiznutia bol v práci. Si tu preto, lebo si myslíme, že si Snehuliak.“
Becker zabudol zatvoriť ústa. Žmurkal ako predchádzajúci deň vo svojej obývačke. Harry kývol smerom k cigarete, čo mu dymila medzi prstami. „Musíš aj vdychovať, aby sme nespustili alarm.“
„Snehuliak?“ nechápal Becker. „Veď Vetlesen bol Snehuliak.“
„Nie,“ odsekol Harry. „Už vieme, že nebol.“
Becker neveriacky zavrtel hlavou a vybuchol do suchého a zatrpknutého smiechu, ktorý znel ako kašeľ. „To preto ste nič nepustili novinárom. Nemajú sa dozvedieť, ako ste sa strápnili. A zúfalo hľadáte skutočného vinníka. Alebo aspoň potenciálneho Snehuliaka.“
„Presne tak,“ dal mu za pravdu Harry a potiahol si z cigarety. „A v tejto chvíli si ním ty.“
„V tejto chvíli? Myslel som si, že máš za úlohu presvedčiť ma, že si si istý a že sa už rovno môžem priznať.“
„Nie som si istý.“
Becker prižmúril jedno oko. „Toto je nejaký trik?“
Harry mykol plecom. „Je to len môj pocit. Potrebujem, aby si ma presvedčil o svojej nevine. Krátky výsluch v nás však posilnil dojem, že máš čo skrývať.“
„Nemal som čo skrývať. Chcem povedať, že nemám čo skrývať. Len nevidím dôvod zdôverovať sa vám so súkromnými záležitosťami, keď som neurobil nič zlé.“
„Chvíľu ma počúvaj. Podľa mňa nie si ani Snehuliak, ani vrah Camilly Lossiusovej. Pokladám ťa …
