DRUHÁ ČASŤ
10 / Štvrtý deň. Krieda
O pol štvrtej ráno na smrť unavený Harry konečne odomkol dvere svojho bytu. Vyzliekol sa a zamieril rovno do sprchy. Snažil sa na nič nemyslieť, horúca voda mu bičovala stuhnuté telo, masírovala svaly, rozmrazovala studenú pokožku. Už sa porozprávali s Rolfom Ottersenom, no s výsluchom počkajú do zajtra. V Sollihogde už dávno vyspovedali susedov, nemali sa veľmi koho pýtať. Technici a psy sú ešte v plnom nasadení. Nezostáva im veľa času, potom sa stopy znehodnotia, zakryje ich sneh alebo zmyje dážď. Zastavil sprchu. V kúpeľni sa prevaľovala sivá para, a keď utrel zrkadlo, ihneď sa opäť zarosilo. Deformovalo mu tvár a nahému telu dávalo nejasné obrysy.
Práve si čistil zuby, keď zazvonil telefón. „Harry.“
„Stormann. Ten s tou plesňou.“
„Viete, koľko je hodín?“ začudoval sa Harry.
„Predpokladal som, že budete v práci.“
„Prosím?“
„Dávali to večer v správach. Tá pani v Sollihogde. Videl som vás v zábere. Mám výsledok testov.“
„Počúvam.“
„Našli sme pleseň. Poriadne hladnú. Versicolor.“
„Čo to znamená?“
„Že môže meniť farby. Ak ju vôbec uvidíte. Okrem toho vám musím strhnúť ďalšie kusy stien.“
„Hm.“ Harry tušil, že by sa mal viac zaujímať, robiť si väčšie starosti, aspoň sa viac pýtať. No nevládal. Dnes v noci nie.
„Tak do toho.“
Harry položil a zavrel oči. Čakal na prízraky, ktorým nemohol uniknúť, ak neužil jediný liek, čo proti nim poznal. Takže dnes ho možno čaká nová známosť. Predpokladal, že sa vygúľa z lesa s veľkým bielym telom bez nôh ako vyrastený kolok s hlavou. Do čiernych očných jamôk jej budú ďobať vrany, pery, na ktorých si pochutila líška, už nebudú chrániť jej vycerené zuby. Ťažko povedať, čo uvidí, lebo podvedomie je nevypočítateľné. Až tak veľmi, že keď Harry zaspal, snívalo sa mu, ako leží vo vani s hlavou pod vodou a zvonka k nemu dolieha žblnkot bubliniek a ženský smiech. Na kachličkách rástli morské riasy, liezli po ňom ako zelené prsty po bielej ruke, hľadajúce jeho dlaň.
Ranné slnko vrhalo svetlý lúč na noviny na Hagenovom písacom stole. Ožaroval úsmev Sylvie Ottersenovej na titulnej stránke. Zabitej žene odťali hlavu. Popravená v lese. A najkratšia a zrejme najlepšia verzia: Sťatá.
Harryho bolela hlava od chvíle, keď sa prebudil. Teraz si ju držal v dlaniach a uvažoval, že radšej mohol včera chľastať. Necítil by sa o nič horšie. Mal chuť zatvoriť oči, no musel čeliť Hagenovmu pohľadu. Uvedomil si, že Hagenove ústa sa naďalej otvárajú a zatvárajú, takže formuluje slová, ktoré Harry vnímal ako šum nevyladeného rádia.
„Záver...“ povedal Hagen a Harry pochopil, že je čas zbystriť sluch, „... je ten, že celý prípad má odteraz najvyššiu prioritu. To si vyžiada rozšírenie vyšetrovacieho tímu...“
„Nesúhlasím,“ prerušil ho Harry. Už pri vyslovení tohto jediného slova mu išlo roztrhnúť lebku. „Môžeme sa podľa potreby obracať na ľudí s konkrétnymi úlohami, no zatiaľ na poradách nechcem nikoho ďalšieho. Len nás štyroch.“
Hagen sa tváril ako obarený. Aj na vyšetrovaniach tých najjednoduchších vrážd vždy pracoval aspoň tucet ľudí.
„Najlepšie sa premýšľa v malých skupinách,“ vysvetlil mu Harry.
„Premýšľa?“ vybuchol Hagen. „A čo ostatná policajná práca? Zaisťovanie technických stôp, výsluchy, overovanie tipov? A čo koordinácia údajov? Skupina...“
Harry ho umlčal gestom. „Presne o to ide. Nechcem sa v tom utopiť.“
„Utopiť?“ Hagen naňho neveriacky hľadel. „Tak potom prípad radšej posuniem niekomu, kto vie plávať.“
Harry si pretrel spánky. Bol si istý, že Hagen si uvedomuje, že nikto iný ako hlavný inšpektor Hole nemôže viesť tento prípad. Vedel aj to, že presunutie zodpovednosti na centrálny vyšetrovací orgán kriminálky by pre čerstvého riaditeľa znamenalo takú stratu prestíže, že by si radšej nechal odťať svoje chlpaté predlaktie.
Harry si vzdychol. „Bežné vyšetrovacie tímy vynakladajú obrovské úsilie, aby si udržali prehľad v množstve informácií, čo sa na nich valia zo všetkých strán. A to hovoríme o bežnej vražde. Pri týchto titulkoch...“ Harry buch…