36 / Dvadsiaty prvý deň. Veža
Cesta z Rachelinho domu ku skokanskému mostíku trvala tri minúty. Zaparkovali na vyhliadke pri obchodoch so suvenírmi. Doskočisko vyzeralo ako biely a zmrznutý vodopád pretekajúci pomedzi tribúny, ktorý sa sto metrov pod nimi vlieval do malého jazierka.
„Odkiaľ vieš, že je tu?“ nechápal Hagen.
„Lebo mi to sám povedal,“ odvetil Harry. „Sedeli sme pri klzisku. Tvrdil, že keď zavŕši svoje životné dielo a jeho choroba prejde do smrteľného štádia, skočí z tohto skokanského mostíka. Na oslavu života.“ Harry kývol smerom k mostíku, ktorý nad nimi žiaril na čiernej oblohe. „Vedel, že na to nezabudnem.“
„Šialené,“ zašepkal Gunnar Hagen a uprel zrak k tmavej presklenej kabínke na vrchole mostíka.
„Požičiaš mi putá?“ spýtal sa Harry šoféra.
„Veď máš vlastné,“ začudoval sa Hagen a kývol k Harryho pravému zápästiu. „Rád by som mal dvoje,“ odvetil Harry a vzal si kožené puzdro od šoféra. „Pomôžeš mi? Chýba mi pár prstov...“
Hagen zavrtel hlavou, no pripol šoférove putá k Harryho druhému zápästiu.
„Nepáči sa mi, že ideš sám. Mám o teba strach.“
„Hore nie je dosť miesta,“ odvetil Harry. „A chcem sa s ním porozprávať. Okrem toho mám toto.“ Ukázal mu Katrinin revolver.
„Práve toho sa bojím, Harry.“
Hlavný inšpektor Hole krátko pozrel na svojho šéfa, potom sa otočil a nezranenou rukou si otvoril dvere.
Policajt odprevadil Harryho k vstupu do lyžiarskeho múzea, ktorým musel prejsť, aby sa dostal na vežu. Mali so sebou sochor na rozbitie dverí. No už keď sa blížili, svetlo baterky sa odrazilo od úlomkov skla rozsypaných pri pokladni. V múzeu zavýjala siréna.
„Fajn, takže už vieme, že náš muž dorazil,“ povedal potichu Harry a skontroloval, či má revolver za opaskom. „Len čo príde ďalšie auto, postav dvoch ľudí k zadnému východu.“
Harry si vzal baterku, vošiel do tmavej miestnosti a prebehol okolo fotografií a plagátov nórskych hrdinov, nórskych vlajok, nórskych voskov na lyže, nórskych kráľov a nórskych korunných princezien a nápisov, ktoré hlásali, že Nórsko je dokonalá krajina. V tej chvíli pochopil, prečo odjakživa neznáša toto múzeum.
Výťah bol celkom vzadu. Tesná kabínka. Harry sa pozrel na dvere. Cítil, že ho zalial pot. Popri výťahu viedli železné schody.
Na ôsmom poschodí svoje rozhodnutie oľutoval. Opäť ho obchádzali mdloby. Musel sa vyvracať. Zvuk jeho krokov sa ozýval, putá, čo mal zavesené na zápästiach, vyhrávali zvláštnu melódiu. V tejto chvíli mu srdce malo pumpovať adrenalín do tela, dostať ho do stavu najvyššej pohotovosti. No možno bol na to priveľmi unavený a zničený. Alebo možno už vedel, že je koniec. Obchod je uzavretý, záver jasne daný.
Kráčal ďalej. Kládol nohy na schody, ani sa nesnažil kráčať potichu, veď ten druhý ho už aj tak dávno počul.
Schody viedli rovno do tmavej presklenej búdky. Zhasol baterku a len čo zdvihol hlavu, zacítil závan ľadového vzduchu. Miestnosť, dlhú aj širokú asi štyri metre, ožaroval mesačný svit. Obkolesovalo ju železné zábradlie, ktorého sa zrejme kŕčovito držali turisti, keď sa kochali pohľadom na Oslo a okolie, alebo snívali o tom, aké by bolo spustiť sa mostíkom na lyžiach. Alebo spadnúť z veže, letieť kolmo dole a rozbiť sa na stromoch hlboko pod nimi.
Harry sa vystrel a obrátil sa k obrysom postavy, čo zatienila svetlá mesta. Muž sedel za zábradlím vo veľkom otvorenom okne, odkiaľ fúkal vietor.
„Krásne, však?“ Mathias mal uvoľnený, takmer veselý hlas.
„Ak máš na mysli výhľad, súhlasím.“
„Harry, nehovorím o výhľade.“
Mathias si prehodil nohu von z okna, Harry zastal.
„Harry, zabil si ju ty, alebo snehuliak?“
„Čo myslíš?“
„Myslím si, že si to bol ty. Si predsa bystrý chalan. Rátal som s tebou. Musí to byť odporný pocit, však? S takým len ťažko oceníš krásu. Aké to je zabiť človeka, ktorého nadovšetko miluješ?“
„Nuž,“ nadýchol sa Harry a o krok sa priblížil. „O tom ty veľa nevieš, však?“
„Myslíš si?“ Mathias sa hlavou oprel o rám okna a zasmial sa. „Prvú ženu, ktorú som zabil, som ľúbil nadovšetko.“
„A prečo si ju zabil?“ Harry …
