24 / Devätnásty deň. Toowoomba
V Sále Sonje Henieovej v hoteli Plaza to šumelo napätým očakávaním. Arve Stop prijímal hostí vo dverách. Čeľuste mu meraveli od nekonečných úsmevov a od potriasania rúk ho opäť rozbolel tenisový lakeť. Vedľa neho sa vynorilo dievča zodpovedné za technickú realizáciu akcie a s úsmevom mu oznámilo, že všetci hostia už sedia za stolom. Jeho čierne, neutrálne oblečenie a slúchadlá s takmer neviditeľným mikrofónom mu pripomínali agentku z filmu Mission Impossible.
„Pôjdeme dnu,“ povedala dievčina potichu a priateľsky, takmer nežne mu napravila motýlika.
Mala snubný prsteň. Boky sa jej pôsobivo knísali. Vznikol z nich už život? Čierne nohavice obopínali vyšportovaný zadok a Arve Stop si ten istý zadok predstavoval vyzlečený z nohavíc vo svojom byte v štvrti Aker Brygge. Pôsobila však priveľmi profesionálne. Nebolo by to s ňou jednoduché, vyžadovalo by si to dlhé prehováranie. Pohľady sa im stretli vo veľkom zrkadle vedľa dverí. Pochopil, že ho odhalila, a ospravedlňujúco sa usmial. Opätovala mu úsmev a líca sa jej neprofesionálne zapýrili. Mission Impossible? Sotva. Dnes večer však nie.
Keď vstúpil, všetci hostia pri jeho stole sa postavili. Stretnutie viedla zástupkyňa šéfredaktora. Nudná, no potrebná voľba. Vydatá matka s tvárou utrápenej ženy, ktorá trávi dvanásť až štrnásť hodín denne v práci. Úbohé deti. Vopred poľutoval seba, keď táto žena jedného dňa zistí, že život nie je len práca v jeho časopise. Hostia si pripili na jeho zdravie. Zahľadel sa na nich. Vo svetle lustrov sa ligotali usmiate oči, šperky aj kovové pliešky na šatách. Odhalené ramená, holý chrbát, hlboký výstrih.
Potom to vypuklo. Z reproduktorov sa ozvali mohutné tóny Also sprach Zarathustra. Pri stretnutí s eventovou agentúrou Arve Stop upozornil na to, že otvorenie nie je originálne, zato zbytočne pompézne a núti človeka uvažovať o vzniku ľudstva. Vysvetlili mu, že presne o to im ide.
Na veľkej scéne z dymu vystúpila televízna celebrita, ktorá žiadala – a dostala – za konferovanie večera šesťcifernú odmenu.
„Dámy a páni!“ zakričal muž do veľkého bezdrôtového mikrofónu, ktorého tvar Stopovi pripomínal obrovský vztýčený penis.
„Vitajte!“ Pery známej celebrity sa takmer dotýkali čierneho žaluďa. „Vitajte na večierku, na ktorý tak ľahko nezabudnete!“
Arve Stop sa nevedel dočkať jeho konca.
Vo svojej kancelárii Harry hľadel na fotografie na poličke. Dead Policemen’s Society. Usiloval sa premýšľať, no myšlienky, čo sa mu preháňali hlavou, nedokázal zachytiť. Neustále mal pocit, že niekto prenikol do jeho mozgu a teraz ovláda každý jeho krok. V skutočnosti to bolo celkom jednoduché. A zároveň neskutočne zložité.
Knut Müller-Nilsen potvrdil, že Katrine pokladali za jeden z najväčších talentov bergenskej polície a vychádzajúcu hviezdu vyšetrovacieho tímu. Nikdy s ňou nemali problém. Až na ten jeden prípad, pre ktorý odišla na mravnostné delikty. Svedok z dávno založeného prípadu sa im telefonicky sťažoval, že Katrine ho neustále obťažuje otázkami a nedá mu pokoj, hoci jej jasne vysvetlil, že všetko už povedal polícii. Tak vyšlo najavo, že Katrine vyšetruje prípad na vlastnú päsť a neinformovala vedenie. Keďže to robila vo svojom voľnom čase, za normálnych okolností mala na to právo, no konkrétne v tomto prípade dostala jasný pokyn. Bránila sa, poukazovala na chyby v doterajšom vyšetrovaní, no márne. Frustrovaná požiadala o preloženie na úsek mravnostných deliktov. Vyhoveli jej.
„Tým prípadom bola posadnutá,“ vysvetľoval Müller-Nilsen. „Myslím si, že vtedy ju opustil aj manžel.“
Harry vstal, vyšiel na chodbu a zastal pred dverami Katrininej kancelárie. Boli zamknuté, ako prikazovali inštrukcie. Pokračoval do kopírovacej miestnosti. Zo spodnej poličky spomedzi balíkov materiálu vytiahol ťažkú rezačku na papier. Nepamätal si, že by ju niekto niekedy použil, teraz ju však zobral a odniesol ku Katrininým dverám.
Zdvihol ju nad hlavu a rozohnal sa.
Železná platňa dopadla na kľučku. Zárubňa povolila a dvere sa otvorili.
…
