26/
Potkan nervózne pobehoval po dlážke. Ľudské srdce ešte bilo, no čoraz pomalšie. Zastal pri topánke. Zahryzol sa do nej. Mäkká, ale hrubá a pevná koža. Opäť prebehol po ľudskom tele. Šaty smrdeli viac než topánky – potom, jedlom, krvou. Muž – podľa pachu cítil, že to je muž – ležal v rovnakej polohe, ani sa nepohol, zakrýval vchod. Potkan mu zaťal pazúry do brucha. Vedel, že to je najkratšia cesta. Slabé údery srdca. O chvíľu môže začať.
* * *
Otec, netrápi ma, že človek tu nie je navždy, ale že musí zomrieť, aby sa dostal z týchto sračiek. Súhlasíš, že by mal existovať lepší spôsob? Bezbolestný prechod do svetla namiesto tejto odpornej mrazivej tmy, čo ťa náhle pohltí. Niekto mal do nábojov vložiť štipku nejakej drogy, darovať mi jednosmerný lístok do Eufórie, zaželať mi šťastnú cestu! Do pekla! No všetko, čo je v tomto zasratom svete dobré, je buď na recept, buď vypredané, alebo také drahé, že musíš zapredať vlastnú dušu, aby si to ochutnal. Život je ako reštaurácia, čo presahuje tvoj rozpočet. Smrť je zasa účtom za jedlo, čo si ani nestihol zjesť. A tak si objednáš to najdrahšie z jedálneho lístka. Žiť totiž treba naplno, možno stihneš ochutnať aspoň pár hltov.
Okej, prestanem nariekať, otec, ešte nechoď, nepočul si všetko. Koniec je fajn. Kde sme prestali? Už viem. Len niekoľko dní po fiasku v Alnabru prišli po nás Peter s Andrejom. Olegovi zaviazali oči, odviezli nás k starcovmu domu a odvliekli do pivnice. Nikdy predtým som tam nebol. Vošli sme do dlhej tesnej chodby, museli sme skloniť hlavy. Postupne som pochopil, že nie sme v pivnici, ale v podzemnom tuneli. Možno to je úniková cesta. Sixpencovi však nepomohla. Vyzeral ako utopený potkan. Možno aj bol.
Potom Olegovi opäť zaviazali oči a vyviedli ho do auta. Mňa si však starec zavolal k sebe. Sedel v kresle oproti mne, neoddeľoval nás ani len stôl.
„Boli ste tam?“ spýtal sa.
Odvážne som naňho pozrel. „Ak sa pýtate na Alnabru, odpoveď znie nie.“
Mlčky ma skúmal.
„Si ako ja,“ povedal napokon. „Si ako ja. Nikto nevie, kedy klameš.“
Nedal by som za to ruku do ohňa, no zdalo sa mi, že sa pri tom usmial.
„Takže, Gusto. Pochopil si, čo bolo v pivnici?“
„Špeh. Sixpence.“
„Správne. A prečo?“
„Neviem.“
„Skús hádať.“
Starec musel byť v predchádzajúcom živote učiteľ. A tak som teda odpovedal: „Niečo dosral.“
Starec zavrtel hlavou. „Odhalil, že tu bývam. Vedel, že nemá dosť dôkazov, aby získal povolenie na prehliadku. Po zatknutí Los Lobos a zhabaní ich tovaru zrejme pochopil systém. Že také povolenie nikdy nedostane, aj keby sa pretrhol…“ Starec sa uškrnul. „Dali sme mu výstrahu. Verili sme, že ho zastaví.“
„Ako?“
„Špehovia veria falošným identitám. Nádejajú sa, že nikto netuší, kto sú. Ani ich rodina. No stačí poznať heslá v policajnej databáze. Ktoré majú napríklad zamestnanci Orgkrimu. A ako sme ho varovali?“
Odpovedal som bez rozmýšľania: „Zabili ste mu deti?“
Starec sa zachmúril: „Gusto, my nie sme zver.“
„Prepáčte.“
„Veď ani nemal deti.“ Zachrípnutý smiech. „Iba sestru. Alebo to možno bola jeho nevlastná sestra.“
Prikývol som. Nemal som šancu uhádnuť, či klame.
„Pohrozili sme mu, že ju znásilníme a zabijeme. No mýlil som sa v ňom. Namiesto toho, aby sa začal báť, prešiel do protiútoku. Do osamelého a zúfalého protiútoku. V noci sa mu sem podarilo preniknúť. Nečakali sme to. Musel mať tú sestru veľmi rád. Bol ozbrojený. Zišiel za mnou do pivnice. A potom zomrel.“ Sklonil hlavu nabok. „Ako?“
„Z úst mu tiekla voda. Utopil sa?“
„Správne. Kde sa utopil?“
„Doniesli ste ho sem z nejakého jazera?“
„Nie. Vošiel sem a utopil sa. Ako?“
„Potom neviem…“
„Rozmýšľaj!“ Znelo to ako švihnutie bičom. „Ak máš prežiť, musíš vedieť rozmýšľať, vyvodzovať závery na základe toho, čo vidíš. O tom je skutočný život.“
„Dobre, dobre.“ Pokúšal som sa rozmýšľať. „Tá pivnica nie je pivnica, ale tunel.“
Starec si skrížil ruky na hrudi. „A čo to znamená?“
„Je dlhší ako dom. Samozrejme, môže ústiť niekde pri vode.“
„Ale?“
„Ale hovorili ste, že aj susedný dom pat…
