31/
O štvrtej stál Harry pod sprchou na deviatom poschodí hotela Radisson Plaza. Veril, že páska na krku znesie horúcu vodu, jemu aspoň na chvíľu utlmila bolesť. Dostal izbu číslo 1937, a keď si bral kľúč, prebleslo mu mysľou, že je to rok narodenia kráľa. S tým súvisí Koestlerova teória o koincidencii a všetky také výmysly. Harry na ne neveril. Veril v schopnosť ľudského mozgu nachádzať systém. Aj tam, kde nijaký neexistuje. Preto ako vyšetrovateľ vždy pochyboval. Pochyboval a hľadal, hľadal a pochyboval. Videl systém, no pochyboval o vine. Alebo naopak.
Začul pípanie telefónu. Jasné, no zároveň diskrétne a príjemné. Zvuk drahého hotela. Vypol sprchu a podišiel k posteli. Zdvihol slúchadlo.
„Prišla za vami dáma,“ oznámil mu recepčný. „Rachel Fauskeová. Prepáčte, Faukeová. Rada by vám čosi priniesla do izby.“
„Dajte jej, prosím, kľúč a pošlite ju hore,“ odvetil Harry. Pozrel na svoj oblek zavesený v skrini. Vyzeral, akoby prežil dve svetové vojny. Okolo bokov si obviazal ťažkú osušku. Otvoril dvere, sadol si na posteľ a čakal. Ešte vždy si ich pamätal. Jej trochu tvrdé kroky s vysokou frekvenciou, akoby kráčala v úzkej sukni. Zatvoril oči. Keď ich znovu otvoril, stála pred ním.
„Ahoj, nahý muž,“ usmiala sa, hodila tašky na dlážku a sadla si k nemu. „Čo je toto?“ Prstom prebehla po páske.
„Improvizovaný obväz,“ odvetil. „Nemusela si chodiť osobne.“
„To som pochopila,“ prikývla. „No nenašla som tvoje veci. Zrejme zmizli, keď som sa sťahovala do Amsterdamu.“
Zahodila ich, uvedomil si Harry. Napokon, je to prirodzené.
„Požiadala som Hansa Christiana. Má plnú skriňu šiat, čo nenosí. Nie je to celkom tvoj štýl, no veľkosťou by ti mali sedieť.“
Otvorila tašky. S hrôzou sledoval, ako vyťahuje košeľu Lacoste, štvoro čerstvo vyžehlených trenírok, džínsy od Armaniho s pukmi, pulóver s véčkovým výstrihom, bundu značky Timberland, dve košele s hráčom póla na hrudi, a dokonca topánky z mäkkej hnedej kože.
Keď ich začala vešať do skrine, vstal, aby jej pomohol. Ustúpila a s úsmevom ho pozorovala.
„Nechcel si si kupovať nové veci, kým sa na tebe oblek nerozpadne, čo?“
„Nuž,“ nadýchol sa Harry a poposúval vešiaky. Šaty boli cudzie, no vôňu poznal. „Musím priznať, že som zvažoval kúpu novej košele a treniek.“
„Nemáš čisté trenky?“
Harry na ňu pozrel. „Definuj, čo je čisté.“
„Harry!“ S úsmevom ho štuchla do ramena.
Usmial sa. Ruku si nechala položenú na jeho pleci.
„Si teplý,“ povedala potichu. „Máš horúčku. Si si istý, že pod tým takzvaným obväzom nemáš infekciu?“
S úsmevom zavrtel hlavou. Podľa pulzujúcej, tupej bolesti vedel, že rana sa mu zapálila. No dlhoročné skúsenosti z policajnej práce mu prezradili ešte čosi. Polícia určite vypočula barmana aj hostí z Cobainovho baru a dozvedela sa, že muž, ktorý zabil útočníka, ušiel z podniku s hlbokými ranami na krku a brade. Nepochybne sa obrátili na všetky pohotovosti aj kliniky v meste. Lenže teraz nemá čas trčať vo väzbe.
Pohladkala ho po pleci, pri krku a po hrudi. Pochopil, že vníma tlkot jeho srdca. Rachel bola ako televízor Pioneer, ktorý prestali vyrábať, lebo bol pridobrý, čo človek zistil podľa toho, že čierna farba na monitore bola skutočne čierna.
Podarilo sa mu okno aspoň pootvoriť. Hotel netúžil po samovrahoch. Aj na deviate poschodie doliehali zvuky popoludňajšej premávky, občasné trúbenie auta a odkiaľsi, možno z inej izby, nejaká hudba.
„Si si istá, že to chceš?“ spýtal sa chrapľavo. Prikývla s rukou na jeho pleci, s pohľadom upretým naňho ako tanečnica tanga.
Prikývla.
Bola taká neuveriteľne skutočná, až sa mu krútila hlava. Ani si nevšimol, kedy nohou zabuchla dvere. Len počul, ako zvláštne mäkko zacvakli. Pripomínalo to nežný bozk.
Kým sa milovali, myslel iba na ňu a jej vôňu. Čierne vlasy, obočie aj oči. Vôňa parfumu, na ktorý sa jej nikdy nepýtal, no patril k nej, cítil ho na jej šatách a preniesol sa aj na jeho oblečenie, keď viseli v skrini tesne vedľa jej šiat. Teraz sa vznášala v hotelovej skrini. Lebo šaty toho druhého tiež viseli v jej sk…
