17/
„Podľa lekára bude Oleg o pár dní v poriadku,“ Rachel sa opierala o chladničku, v ruke držala šálku s kávou.
„Potom ho musia presťahovať niekam, kde sa k nemu nedostane ani živá duša,“ prikývol Harry.
Stál pri jej kuchynskom okne a hľadel na mesto. Popoludňajšia premávka upchávala hlavné cesty.
„Polícia určite vie ochrániť svojich svedkov.“
Rachel nereagovala hystericky, informáciu o pokuse zabiť jej syna prijala rezignovane. Akoby to v podstate očakávala. No Harry si v jej tvári všimol rozhodnosť. Tvár bojovníčky.
„Musí zostať vo väzení, no porozprávam sa s prokurátorom o jeho premiestnení,“ prisľúbil Hans Christian Simonsen. Prišiel, len čo mu Rachel zavolala, sedel pri kuchynskom okne, pod oboma pazuchami sa mu šírili fľaky potu.
„Skús nevyužiť oficiálne kanály,“ navrhol Harry.
„Ako to myslíš?“
„Dvere neboli zamknuté, minimálne jeden zo zamestnancov väznice musel spolupracovať. Kým nevieme kto, musíme vychádzať z toho, že vinní sú všetci.“
„Nie si trošku paranoidný?“
„Paranoja môže zachrániť život,“ odvetil Harry. „Vybavíš to?“
„Uvidím, čo sa bude dať zariadiť. A čo s miestom, kde je teraz?“
„Leží v nemocnici Ulleval, postaral som sa, aby ho strážili dvaja policajti, ktorým dôverujem. Ešte jedna vec: ten, čo naňho zaútočil, tiež leží v nemocnici, no postihnú ho mimoriadne reštrikčné opatrenia.“
„Zákaz návštev a písania listov?“
„Presne tak. Vedel by si zistiť, čo povedal polícii a svojmu advokátovi?“
„To bude ťažšie.“ Simonsen sa poškrabal po zátylku.
„Zrejme z neho nedostali ani slovo, no aj tak to skús,“ pokračoval Harry a zapol si plášť.
„Kam ideš?“ spýtala sa Rachel. Položila mu ruku na plece.
„Za svojím zdrojom.“
* * *
O ôsmej večer premávka v hlavnom meste krajiny s najkratším pracovným dňom na svete dávno stíchla. Chlapec na rohu ulice Tollbugata mal číslo dvadsaťtri. Aršavin. Kapucňu mikiny si vytiahol na hlavu, na nohách mu svietili priveľké tenisky Air Jordan. Značkové džínsy Girbaud mal čerstvo vyžehlené, no boli také tvrdé, že by stáli aj samy. Gangsterský vzhľad ako vystrihnutý z posledného videa Ricka Rossa. Harry tušil, že keby mu padli nohavice, odhalili by správnu značku spodkov, nijaké jazvy po bodnutí nožom či streľbe, no aspoň jedno tetovanie oslavujúce násilie.
Harry sa neobzeral napravo ani naľavo a zamieril priamo k nemu.
„Violín, štvrťku.“
Chlapec sa pozrel na Harryho a bez toho, aby si vytiahol ruky z vreciek, prikývol.
„Takže?“ spýtal sa Harry.
„Musíš počkať, boraz.“ Chlapec hovoril pakistanským prízvukom, ktorý určite nepoužíval, keď sa doma u nórskej mamy napchával typickými nórskymi jedlami.
„Nemám čas čakať, kým zoženieš ďalších.“
„Chillax, hneď to bude.“
„Zaplatím ti stovku navyše.“
Chalan naňho zagánil. Harry tušil, čo si asi myslí pri pohľade naňho: škaredý chlap v čudnom obleku, drogy má zatiaľ pod kontrolou, iba sa trasie od hrôzy, že ho tu náhodou uvidia kolegovia alebo niekto z rodiny. Doslova si koleduje o to, aby ho oblafol.
„Šesťsto,“ povedal chlapec.
Harry si vzdychol a prikývol.
„Idra,“ kývol naňho chalan a vykročil.
Harry predpokladal, že mu tým chce povedať, aby ho nasledoval.
Zašli za roh, v najbližšom dome vošli do dvora. Drogy mal pri sebe černoch, zrejme zo severnej Afriky, ktorý sa opieral o kopu drevených prepraviek. Hlava sa mu knísala do taktu hudby z iPodu. Jedno slúchadlo mu voľne viselo na hrudi.
„Štvrťku,“ povedal Rick Ross v drese Arsenalu.
Černoch čosi vylovil z hlbokého vrecka bundy a podal to Harrymu s dlaňou obrátenou k zemi, aby nič nevidel. Harry sa zadíval na vrecko. Prášok bol biely s malými tmavými hrudkami.
„Chcem sa vás niečo spýtať,“ nadýchol sa a vopchal ruku do vrecka.
Obaja chlapci zmeraveli. Harry si všimol, ako sa černochova ruka pohla za chrbát. Predpokladal, že za opaskom má zastrčený ľahký kaliber.
„Videl niekto z vás toto dievča?“ Ukázal im fotografiu rodiny Hanssenovcov.
Zadívali sa na fotografiu a zavrteli hlavou.
„Mám päťtisíc korún pre toho, kto by mi naznačil, prezradil, čo počul, čokoľvek…
