33/ Dysosmia
Začala sa popoludňajšia špička a štvrťou Granland pomaly prechádzali kolóny áut a zástupy pracujúcich ľudí. Na konári stromu pristála vrchárka, chvíľu sledovala, ako sa so stromom lúči jeho posledný list, potom sa opäť vzniesla a preletela popred okno na piatom poschodí policajnej stanice.
„Nie som veľký rečník,“ otváral stretnutie Bjarne Moller a tí, ktorí ho poznali, mu dávali za pravdu.
Všetci účastníci vyšetrovania prípadu Mäsiar, fľaška šumivého vína za sedemdesiatdeväť nórskych korún a štrnásť ešte zabalených plastových pohárov svorne čakali na to, kedy skončí.
„V prvom rade vám chcem odovzdať pozdrav od mesta, od starostu Osla, ale aj policajného prezídia. Chcú sa vám všetkým poďakovať za skvele odvedenú prácu. Boli sme – a už to môžem povedať – pod dosť veľkým tlakom. Mali sme do činenia so sériovým vrahom…“
Ivarsson čosi zakričal a odpoveďou mu bol hlasný smiech. Stál celkom vzadu pri dverách, odkiaľ mal výborný výhľad na všetkých prítomných.
„Teraz sa už môžeme smiať,“ nesmelo sa usmial Moller. „Chcel som teda povedať… áno, viete, že… sme radi, že je to za nami. A skôr ako si pripijeme, chcem sa zvlášť poďakovať človeku, ktorému patrí najväčšia vďaka…“
Harry cítil, ako sa k nemu obracajú tváre. Tieto ďakovačky nenávidel. Šéfove príhovory, príhovory šéfovi, vďaka klaunom, divadlo trivialít.
„Chcem sa poďakovať Runemu Ivarssonovi, ktorý viedol vyšetrovanie. Vďaka, Rúne.“
Potlesk.
„Rúne, chceš nám k tomu niečo povedať?“
„Nie, ďakujem,“ precedil pomedzi zuby Harry.
„Áno, ďakujem,“ ujal sa slova Ivarsson. Všetci prítomní sa otočili k nemu. Odkašlal si. „Žiaľ, nemám to privilégium ako ty, Bjarne, ktorý sa môžeš vyhovoriť na to, že nie si veľký rečník. Lebo ja som rečník.“ Smiech. „A skúsenosť s inými objasnenými prípadmi ma naučila, že všetky tie ďakovné ódy vedia byť pekne únavné. Práca polície je, ako vieme, tímovou prácou. Beate a Harry mali tú česť vsietiť rozhodujúci gól, no mohlo sa im to podariť len s prispením celého tímu.“
Harry s údesom sledoval, ako kolegovia opäť súhlasne prikyvujú.
„Preto vďaka vám všetkým!“ Ivarsson prešiel prítomných pohľadom tak, aby mal každý pocit, že sa vďaka týka aj jeho osobne, a potom veselo zvolal: „A teraz sa pustime do osláv!“ Niekto mu podal fľašu. Ivarsson ňou zatriasol a začal vyťahovať korok.
„Nevládzem,“ zašepkal Harry Beate. „Padám.“
Beate sa naňho vyčítavo pozrela.
„Na zdravie!“ Korok vystrelil do stropu. „Sem s pohármi!“
„Sorry,“ vstal Harry. „Uvidíme sa zajtra.“
Vo výťahu sa oprel o zrkadlo. Spal len niekoľko hodín v Albuho chate. O šiestej ráno sa odviezol autom na železničnú stanicu v Mosse, vyťukal číslo mestskej polície a ohlásil im nájdenie mŕtvoly v mori. Vedel, že požiadajú o pomoc políciu hlavného mesta. Preto keď o ôsmej dorazil do Osla, sadol si do kaviarne na Ulleválsveien a pil kávu, kým si nebol stopercentne istý, že prípadu sa už ujali iní a on sa môže v pokoji vrátiť do práce.
Dvere výťahu sa otvorili, Harry vyšiel na studený, čistý vzduch jesenného Osla, o ktorom niektorí tvrdia, že je znečistenejší než v Bangkoku. Sám seba napomenul, že mu nič neujde, a prinútil sa kráčať pomaly. Dnes nebude na nič myslieť, len zaspí s nádejou, že sa mu nebude nič snívať a zajtra sa zobudí a za sebou bude mať len hrubú čiaru.
Okrem jednej veci. Na ktorú nikdy nezabudne a ani nechce zabudnúť. No na to bude myslieť až zajtra. Zajtra sa s Halvorsenom prejdú po brehu rieky Akerselva. Zastavia sa na mieste, kde ju našli. Stý raz sa pokúsia zrekonštruovať celý prípad. Niežeby na niečo zabudli. Urobia to len preto, aby sa im vrátil cit a pach do nosných dierok. Tá predstava mu už teraz naháňala zimomriavky.
Vybral si cestičku krížom cez trávnik. Skratka. Na sivé múry väznice ani nepozrel. Raskol si tam zrejme práve ukladá šachové figúrky do škatule. V Larkollene ani nikde inde nenájdu nič, čo by políciu doviedlo k Raskolovi alebo jeho robotníkom. Nepomohlo by, ani keby sa prípadu ujal Harry. Mali toľko času, koľko uznali za vhodné. Mäsia…
