9/ Hmla
Slnko sa skrylo za niekoľko oceľovosivých mrakov, ktoré sa nad mesto prihnali od fjordu. Ako predzvesť blížiaceho sa dažďa ulicami niekoľkokrát zadul prudký vietor. Na ulici Kirkeveien zatriasol bleskozvodmi, narazil do niekoľkých markíz. Stromy boli v tom čase už celkom nahé, akoby príchod zimy vysal z mesta aj posledné zvyšky farieb a zahalil ho do čiernych a bielych odtieňov. Harry bojoval s vetrom, rukami vo vreckách si pridržiaval plášť. S nevôľou konštatoval, že prišiel už aj o posledný gombík, pravdepodobne niekedy v priebehu večera či noci, no nechýbal mu len ten. Keď chcel zavolať Anne, aby mu pomohla zrekonštruovať priebeh večera, zistil, že stratil aj mobil. Skúsil volať z pevnej linky, no odpovedal mu len nahlúply ženský hlas, že volaný účastník je momentálne nedostupný a má zanechať svoj odkaz. Radšej zložil.
Relatívne rýchlo sa pozviechal a prekvapujúco jednoducho prekonal fyzickú túžbu piť ďalej a vybehnúť do príliš blízkeho obchodu s alkoholom alebo zájsť do Schrodera. Namiesto toho sa osprchoval, obliekol sa a prešiel sa pešo okolo štadióna Bislett, cez Pilestredet, Stensparken až do štvrte Majorstua. Snažil sa zistiť, čo pil. No namiesto obligátnych kŕčov v žalúdku s podpisom Jim Beam všetky jeho zmysly zahalila hmla, ktorú nevedeli rozfúkať ani nárazy sviežeho vetra.
Pred pobočkou DnB stáli dve policajné autá so zapnutým majákom. Harry jednému z policajtov podstrčil preukaz, podliezol policajnú pásku a zamieril k dverám, kde sa Weber už zhováral s jedným zo svojich technikov.
„Pekné popoludnie želám, kolega,“ kývol mu Weber s dôrazom na slovíčko popoludnie. Keď si všimol Harryho modrinu, len prekvapene zdvihol obočie. „Pani vás začala biť?“
Harrymu v rýchlosti nenapadla nijaká inteligentná odpoveď, a tak radšej vytiahol zo škatuľky cigaretu: „Čo tu máme?“
„Maskovaný chlap s AG3.“
„A vtáčik utiekol?“
„Priam uletel.“
„Hovoril už niekto so svedkami?“
„Jasné. Obaja Liovci už tvrdo drú na policajnej stanici.“
„Máme nejaké detaily o priebehu?“
„Lupič dal žene dvadsaťpäť sekúnd na to, aby otvorila sejf. Zbraň držal pri hlave jednej z dám za pultom.“
„A dámu prinútil, aby hovorila zaňho?“
„Presne tak. A keď vstúpil do banky, vyslovil tie isté anglické slová.“
„This is a robbery, don’t move!“ ozval sa za nimi hlas a chvíľu nato krátky, klokotavý smiech. „Hole, ozaj skvelé, že sa ti podarilo prísť. Ach, pošmykol si sa vo vani?“
Harry si jednou rukou zapaľoval cigaretu, druhou podával škatuľku Ivarssonovi, ktorý však zavrtel hlavou. „Veľmi nepekný zlozvyk, Hole.“
„Máš pravdu.“ Škatuľku kameliek si strčil do kabáta. „Človek nemá iných ponúkať cigaretou, ale predpokladať, že pravý džentlmen si kupuje vlastné. To povedal Benjamín Franklin.“
„Naozaj?“ začudoval sa Ivarsson, ktorý si nevšimol Weberov úškrn. „Hole, život ťa mnohému naučil. Možno si pochopil fakt, že náš lupič opäť udrel – presne, ako sme predpokladali.“
„Odkiaľ vieš, že to bol on?“
„Ako si zrejme uvedomuješ, ide o presnú kópiu prepadu Nordey na Bogstadveien.“
„Naozaj?“ Harry si potiahol z cigarety. „A kde je mŕtvola?“ Ivarsson a Harry sa navzájom premerali pohľadom. Plazovi sa zablýskali rezáky. Zapojil sa Weber: „Šéfka pobočky bola rýchla. Sejf stihla vyprázdniť za dvadsaťtri sekúnd.“
„Obeť nemáme,“ podotkol Ivarsson. „Si sklamaný?“
„Nie,“ odsekol Harry a vyfúkol dym nosom. Nával vetra ho rýchlo niesol preč. No hmla v mozgu nepovolila zovretie.
Keď niekto prudko otvoril dvere, Halvorsen sa strhol.
„Urgentne potrebujem espresso pronto,“ zamrmlal Harry a zviezol sa na stoličku.
„Aj tebe dobré ráno,“ pozdravil Halvorsen. „Vyzeráš hrozne.“
Harry si skryl tvár do dlaní. „Zo včerajšieho večera si nepamätám ani hovno. Netuším, čo som pil, no už nikdy nedám do úst ani kvapku toho jedu.“
Pozrel na kolegu pomedzi prsty a všimol si jeho hlbokú ustarostenú vrásku.
„Halvorsen, prestaň. Môže sa to pritrafiť aj tebe. Už som triezvy ako slovo božie.“
„Čo sa stalo?“
Harry sa smutne zasmial. „Obsah žalúdka mi naznačil, že som bo…
