8 / Džalalabad
„O chvíľu ťa zabijem,“ konštatoval Harry a pevnejšie zovrel chladnú oceľ zbrane. „Len chcem, aby si si to uvedomil. Aby si si to všetko mohol premyslieť. Otvor hubu.“
Okolo neho stáli voskové figuríny. Nehýbali sa, boli bez duše, bez náznaku človečiny. Harry sa pod maskou potil, krv mu udierala do spánkov a každý úder srdca mu spôsoboval tupú bolesť. Nechcel hľadieť na ľudí okolo, aby nemusel čeliť ich vyčítavým pohľadom.
„Peniaze vlož do tašky,“ povedal beztvarej postave pred sebou. „A teraz si ju natiahni na hlavu.“
Beztvará postava sa začala smiať, Harry obrátil zbraň, chcel ju udrieť pažbou po hlave, no netrafil. Vtedy sa aj ostatní začali smiať a Harry ich pozoroval nakrivo vystrihnutými dierami v maske. Zrazu sa mu zdali známi. Dievča pri druhom okienku sa podobalo na Birgittu. A tmavý chlap pri vchode musí byť Andrew. A tá šedivá pani s kočíkom…
„Mama?“ zašepkal.
„Zoberieš si tie peniaze?“ spýtal sa človek bez tváre. „Máš ešte dvadsaťpäť sekúnd.“
„O tom, ako dlho to potrvá, rozhodujem ja!“ odsekol Harry a vsunul mu hlaveň do čiernych, rozďavených úst. „Ty si to bol, po celý čas som to vedel. O šesť sekúnd zomrieš. Začni sa báť!“
Zuby mu viseli len na kúsku mäsa a z úst tiekla krv, no hovoril, akoby to nevnímal: „Neviem ďalej obhajovať, prečo náš čas aj zdroje mrháme na riešenie osobných záujmov a emócií.“ Niekde začal zúrivo zvoniť telefón.
„Boj sa! Boj sa tak, ako sa bála ona!“
„Opatrne, Harry, nech sa z toho nestane tvoja fixná idea.“ Harry cítil, že pomaly obhrýza zbraň.
„Ty hajzel, bola to policajtka! Bola moja najlepšia…“ Maska sa mu prilepila na ústa a Harry sa nevedel nadýchnuť. No ústa osoby bez tváre mleli nerušene ďalej: „… je tahet.“
„… priateľka.“ Harry stlačil spúšť na doraz. Nič sa nestalo. Otvoril oči.
Najprv mu napadlo, že len zadriemal. Sedel v tom istom kresle a hľadel na tú istú vypnutú obrazovku. No mal nový plášť. Zakrýval mu polovicu tváre. V ústach cítil chuť mokrej látky. Miestnosť zalievalo denné svetlo. Potom zacítil úder kladiva. Triafalo mu nerv niekde za očami, opakovane a s neochvejnou presnosťou. Výsledkom bola prenikavá, no známa bolesť. Snažil sa zhrnúť fakty. Skončil v Schroderovi? Začal piť u Anny? Presne toho sa však bál: okno. Pamätal si, že po telefonáte s Annou si sadol v obývačke do kresla, no potom bola už len tma. Vtedy sa ozval žalúdok. Predklonil sa cez operadlo kresla a počul, ako zvratky dopadajú na parkety. Zavzdychal, zavrel oči a snažil sa nemyslieť na zvuk telefónu, ktorý mu trhal bubienky. Keď sa zapol odkazovač, zaspal.
Akoby niekto rozstrihal jeho čas na kúsky a rozhádzal ich po miestnosti. Opäť sa prebral, no chvíľu neotváral oči, aby zistil, či mu je lepšie. Nijaký rozdiel necítil. Údery kladiva sa možno rozložili na väčšiu plochu, v izbe smrdeli zvratky, vedel, že už nezaspí.
Napočítal do tri, vstal, skrčený sa prepotácal osem krokov do kúpeľne a dovolil žalúdku sa vyprázdniť. Chvíľu zostal stáť, nepúšťajúc záchodovú misu, kým nenabral dych, a prekvapene sledoval žltú hmotu, čo stekala po bielom porceláne. Obsahovala malé červené a zelené čiastočky. Podarilo sa mu jeden červený kúsok zachytiť medzi palec a ukazovák, odniesol ho k umývadlu, kde ho umyl a prezeral proti svetlu. Potom si ho opatrne vložil medzi zuby a zahryzol. Prenikavá chuť japone mu skrivila ústa. Umyl si tvár a vstal. V zrkadle si ešte stihol všimnúť obrovskú modrinu. Keď zapol odkazovač, svetlo v izbe mu spaľovalo zrak.
„Tu je Beate Lonnová. Verím, že ťa neruším, no Ivarsson mi hovoril, že ti mám ihneď volať. Máme ďalšiu lúpež. Banka DnB na ulici Kirkeveien medzi Frognerovým parkom a križovatkou Majorstua.“
