Malý život (Hanya Yanagihara)

3

VŽDY O ŠTVRTEJ POPOLUDNÍ, keď sa mu skončilo vyučovanie a ešte nemal povinnosti, mal jednu voľnú hodinu, v stredu až dve. Kedysi si cez voľno niečo čítal, alebo sa túlal po okolí, no v ostatnom čase, od chvíle, keď mu to brat Luke dovolil, celý čas trávil v skleníku. Keď tam bol Luke, pomáhal mu polievať kvety, čo tam rástli, a učil sa naspamäť ich názvy – Miltonia spectabilis, Alocasia amazonica, Asystasia gangetica – aby ich mohol bratovi zopakovať a dostať pochvalu. „Myslím, že Heliconia vellerigera trochu narástla,“ povedal a pohladkal rastlinu po chlpatých listoch. Brat Luke sa naňho pozrel a pokrútil hlavou. „Neuveriteľné, chlapče, akú ty máš pamäť.“ Sám pre seba sa usmial, hrdý na to, že urobil na mnícha dojem.

Keď tam brat Luke nebol, hral sa so svojimi vecami. Brat mu ukázal, že ak posunie rad kvetináčov z umelej hmoty v kúte skleníka, objaví sa malá mriežka, a keď ju vyberie, je pod ňou diera, dosť veľká, aby sa do nej zmestilo plastové vrece na odpadky s jeho pokladmi. A tak vybral konáriky a kamienky spod stromu a svoju korisť priniesol do skleníka, kde bolo teplo a vlhko a kde si mohol svoje hračky prezerať a necítiť pri tom brnenie v prstoch. V priebehu niekoľkých mesiacov brat Luke do jeho zbierky pridal kúsok morského skla, o ktorom povedal, že má rovnakú farbu ako jeho oči, kovovú píšťalku s malou guľôčkou vnútri, čo zvonila ako zvonček, keď ste ňou potriasli, látkového panáčika v tmavočervenom kabátci s drobnými tyrkysovými korálikmi, ktorého podľa Luka vyrobil Indián z kmeňa Navajov a patril mu, keď bol malý. Pred dvoma mesiacmi to vrece otvoril a zistil, že mu v ňom Luke nechal vianočnú cukrovú tyčinku, a hoci už bol február, bol nadšený: vždy túžil po takej tyčinke, chcel ju ochutnať, a tak ju polámal na kusy a každý cmúľal, až sa na konci vytvoril ostrý hrot. Potom ho rozhrýzol, až sa mu cukor zarýval do stoličiek.

Brat Luke mu povedal, že má na druhý deň prísť rovno po vyučovaní, lebo má preňho prekvapenie. Celý deň bol ako na ihlách a nedával pozor, a hoci ho dvaja mnísi udreli – brat Michael do tváre, Peter po zadku – ani to nevnímal. Len varovanie brata Davida, že namiesto voľných hodín dostane prácu navyše, ak nebude dávať pozor, ho prinútilo spamätať sa a vydržať ten deň.

Keď sa dostal von, na miesto, kam nebolo vidno z kláštora, rozbehol sa. Bola jar a jeho sa zmocnil pocit šťastia: mal rád čerešne plné ružových kvetov, tulipány najzvláštnejších farieb a pod nohami čerstvú trávu, sviežu a mäkkú. Občas, keď bol sám, vybral toho navajského panáčika a vetvičku, ktorá sa ponášala na človeka, a hral sa s nimi v tráve. Vymyslel si pre oboch hlasy a šepkal si sám pre seba, lebo brat Michael povedal, že chlapci sa s bábikami nehrávajú, a okrem toho je už na hranie vraj veľký.

Zaujímalo ho, či sa brat Luke pozerá, ako uteká. Raz v stredu mu brat Luke povedal: „Dnes som videl, ako sem utekáš.“ Práve keď otváral ústa, aby sa ospravedlnil, brat dodal: „Si poriadne rýchly, beháš výborne.“ Doslova stratil reč, až kým mu mních so smiechom nepovedal, že by mal zatvoriť ústa.

Keď vošiel do skleníka, nikoho tam nevidel. „Haló!“ zavolal. „Brat Luke?“

„Tu som,“ ozvalo sa a on sa obrátil k malej miestnosti spojenej so skleníkom, kde ležali zásoby hnojiva a stáli fľaše s ionizovanou vodou. Boli tam aj vešiaky na rôzne nástroje, na záhradkárske nožnice a kliešte, na zemi stáli vrecia s kôrou. Vôňa v tej miestnosti sa mu páčila, takže sa k nej pohol a zaklopal.

Keď vošiel dnu, najprv nechápal, čo vidí. Bola tam tma a pokoj, len na podlahe horel malý plamienok a práve k nemu sa brat Luke skláňal. „Poď sem,“ povedal mu a on poslúchol.

„Ešte bližšie,“ povedal brat so smiechom. „Neboj sa, Jude.“

Podišiel bližšie a mních čosi zdvihol a dodal: „Prekvapenie!“ Uvidel, že je to mafin s horiacou zápalkou uprostred.

„Čo je to?“ opýtal sa.

„Máš narodeniny, či nie?“ povedal mních. „A toto je tvoja narodeninová torta. Tak si niečo želaj a sfúkni sviečku.“

„To je pre mňa?“ opýtal sa a chcel sfúknuť zápalku.

„Áno, pre teba,“ odvetil Luke. „Rýchlo si niečo želaj.“

Ešte nikdy nedostal narodeninovú tortu, ale čítal o nich a vedel, čo má robiť. Zatvoril oči a pomyslel si na svoje želanie. Potom otvoril oči a sfúkol zápalku. V miestnosti zostala úplná tma.

„Všetko najlepšie,“ povedal brat Luke a rozsvietil. Podal mu mafin, a keď mu chcel kúsok ponúknuť, pokrútil hlavou. „Patrí len tebe.“ Zhltol ho, vnútri boli drobné čučoriedky a zdalo sa mu, že nikdy nič lepšie nejedol, taký bol sladký. Brat Luke ho s úsmevom pozoroval.

„Mám pre teba ešte niečo,“ povedal Luke, načiahol sa za seba a podal mu balíček, veľkú plochú škatuľu zabalenú v novinách a previazanú špagátom. „Otvor ju, neboj sa,“ nabádal ho, a tak ho poslúchol, opatrne ju vybalil z novín, aby sa dali znova použiť. Škatuľa bola z obyčajnej vyblednutej lepenky, a keď ju otvoril, našiel v nej sadu okrúhlych kúskov dreva. Na každom boli na bokoch priehlbiny a brat Luke mu ukázal, ako sa tie kúsky dajú zasadiť do seba, aby vznikla konštrukcia v tvare kocky. Nahor sa dali poukladať konáriky a vytvoriť strechu. Po niekoľkých rokoch ako študent na vysokej zazrie takú škatuľu vo výklade hračkárstva a uvedomí si, že v jeho darčeku čosi chýbalo: červená špicatá trojuholníková časť na strechu a zelené drievka, ktoré mali ležať pod ňou. No v tej chvíli bol z darčeka celý bez seba a až po chvíli si spomenul na dobrú výchovu a bratovi poďakoval.

„Nie je za čo,“ povedal Luke. „Veď osem rokov nemáš každý deň, čo?“

„Nie,“ pripustil, usmieval sa na darček a zvyšok dňa staval z tých dielikov domčeky a škatule. Brat Luke ho pri tom pozoroval a občas mu napravil vlasy za uši.

Každú voľnú chvíľu, ktorú mohol, trávil v skleníku s bratom Lukom. Pri Lukovi bol z neho iný človek. Pre ostatných mníchov predstavoval príťaž, samé problémy a nedostatky, každý deň mu znova a znova opakovali, čo robí zle: veľa sníva, je príliš precitlivený, príliš živý, má bujnú fantáziu, je veľmi zvedavý, netrpezlivý, chudý, hravý. Mal by byť vďačnejší, ústretovejší, úctivejší, trpezlivejší, zručnejší, disciplinovanejší, pobožnejší a viac sa ovládať. Brat Luke mu však tvrdil, že je múdry, rýchly, bystrý, živý. Nikdy mu nepovedal, že sa priveľa vypytuje alebo na niektoré veci musí ešte počkať a dozvie sa ich, keď bude veľký. Keď ho brat Luke prvý raz šteklil, lapal dych a smial sa, až sa zajakával, a brat Luke sa smial tiež. Štuchali sa na zemi pri orchideách. „Okrem toho sa pekne smeješ,“ povedal brat Luke. „Máš nádherný úsmev, Jude. Si kopa radosti.“ Až sa mu zdalo, že ten skleník je nejaké čarovné miesto, kde sa mení na chlapca, akého vidí Luke, na niekoho zábavného a bystrého, na niekoho, s kým ľudia túžia byť, na niekoho lepšieho, iného ako chlapec, ktorým je v skutočnosti.

Keď s ostatnými mníchmi nevedel vydržať, predstavoval si, že je v skleníku a hrá sa so svojimi vecami, alebo sa rozpráva s bratom Lukom. Opakoval si v duchu to, čo mu brat Luke hovoril. Niekedy to bolo také zlé, že nemohol ani prísť na večeru, ale na ďalší deň vo svojej izbe vždy našiel niečo, čo mu tam nechal brat Luke: kvet, červený list, tučný žaluď, a on ich zbieral a ukladal si ich za mriežku.

Ostatní mnísi si všimli, že trávi všetok čas s bratom Lukom, a on vycítil, že im je to proti srsti. „Dávaj si pozor na Luka,“ varoval ho brat Pavel, práve ten, ktorý ho najviac bil a kričal naňho. „Nie je taký, ako si myslíš.“ Ale on si to nevšímal. Nikto z nich nebol taký, za akých sa vyhlasovali.

Raz prišiel do skleníka neskoro. Bol to veľmi ťažký týždeň a dostal poriadnu bitku; aj pri chôdzi ho bolelo celé telo. Predchádzajúci večer za ním prišiel otec Gabriel aj brat Matthew a jeho bolel každý sval v tele. Bol piatok; brat Michael ho v ten deň nečakane pustil skôr a on si pomyslel, že by sa mohol pohrať so svojimi kockami. Ako vždy po ich návštevách chcel byť sám, chcel si len posedieť v teplom skleníku so svojimi hračkami a tváriť sa, že je niekde ďaleko.

Keď vošiel do skleníka, nikto tam nebol a on vybral mriežku a vzal si svojho indiánskeho panáčika a škatuľu s kockami. No ako sa s nimi hral, uvedomil si, že plače. Snažil sa plakať menej – keď plakal, vždy sa cítil ešte horšie. Mnísi to neznášali a trestali ho za to – ale nemohol si pomôcť. Aspoň sa naučil plakať potichu, lenže s tým mal problém. Bolo to náročné a musel sa poriadne sústrediť, a napokon musel svoje hračky odložiť. Zostal tam, kým sa neozvalo prvé zvonenie, potom odložil svoje veci a bežal dolu kopcom naspäť do kuchyne, kde mal čistiť mrkvu a zemiaky a pokrájať na večeru zeler.

Potom – z akéhosi dôvodu, na ktorý neprišiel nikdy, ani v dospelosti – sa zrazu všetko zhoršilo. Bitky boli horšie, návštevy boli horšie, kázanie bolo horšie. Netušil, čo urobil; sám sebe si pripadal rovnaký ako vždy. Ale akoby sa zrazu minula kolektívna trpezlivosť, ktorú s ním bratia mali. Dokonca ani bratia David a Peter, ktorí mu požičiavali knihy, zrazu nemali záujem rozprávať sa s ním. „Bež preč, Jude,“ odháňal ho brat David, keď sa s ním chcel rozprávať o knižke gréckych bájí, čo mu požičal. „Nechcem sa teraz na teba pozerať.“

Začínal byť presvedčený, že sa ho chcú zbaviť, a bol veľmi vystrašený, lebo kláštor bol jediný domov, ktorý poznal. Ako prežije tam vonku, čo bude robiť vo svete, o ktorom mu mnísi tvrdili, že je nebezpečný a plný pokušenia? Mohol by pracovať, to vedel: vyznal sa v záhradkárčení, vedel variť aj upratovať, možno by si zohnal nejakú prácu. Možno by si ho vzal k sebe niekto iný. Keby sa to stalo, upokojoval sám seba, bol by lepší. Neurobil by žiadnu z chýb, akých sa dopúšťal pri bratoch.

„Vieš, koľko stojí starostlivosť o teba?“ opýtal sa ho raz brat Michael. „Nikdy sme netušili, že tu zostaneš tak dlho.“ Nevedel, čo má na to povedať, a tak len mlčky hľadel na písací stôl. „Mal by si sa ospravedlniť,“ dodal brat Michael.

„Ospravedlňujem sa,“ šepol.

Bol taký unavený, že nemal silu ani chodiť do skleníka. Po vyučovaní sa vytratil do kúta v pivnici, kde boli podľa brata Pavla potkany, ale podľa brata Matthewa tam neboli. Ľahol si na jednu z drôtených priční, na ktoré sa odkladali nádoby s olejom, cestoviny a vrecia s múkou. Odpočíval, kým sa neozvalo zvonenie a on nemusel ísť zasa nahor. Pri večeri sa bratovi Lukovi vyhýbal, a keď sa naňho mních usmial, odvrátil sa. Už vedel, že nie je taký chlapec, ako o ňom hovoril brat Luke. Veselý? Zábavný? Hanbil sa za seba, ako keby ho Luke nejako oklamal.

Vyhýbal sa Lukovi už viac ako týždeň, keď raz prišiel do svojho úkrytu a mních tam už bol. Hľadal nejaké miesto, kam by mohol utiecť alebo sa skryť, ale nijaké tam nebolo, a tak sa rozplakal, obrátil sa k stene a pritom sa ospravedlňoval.

„Jude, je to v poriadku,“ povedal brat Luke, podišiel k nemu a potľapkal ho po chrbte. „Je to v poriadku.“ Mních si sadol na schody. „Poď si sadnúť ku mne,“ navrhol mu, ale on len pokrútil hlavou. „Tak si aspoň sadni,“ dodal Luke a on počúvol a oprel sa o stenu. Luke vstal a začal prezerať škatule na hornej polici, napokon z jednej čosi vytiahol a podal mu to. Bola to sklenená fľaša plná jablkovej šťavy.

„Nemôžem,“ odmietol. Vôbec v tej pivnici nemal byť, dostal sa tam bočným oknom a potom liezol po policiach. Zásoby mal na starosti brat Pavel a každý týždeň ich rátal. Keby niečo chýbalo, obvinil by jeho. Vždy to tak bolo.

„Neboj sa, Jude,“ povedal Luke. „Dám sem inú. No tak, vezmi si ju.“ Napokon po dlhom prehováraní poslúchol. Šťava bola sladká ako sirup a on váhal, či má piť pomaly, aby mu vydržala dlhšie, alebo ju prehltnúť naraz pre prípad, že by si to Luke rozmysel a chcel mu tú fľašu zobrať.

Keď dopil, sedeli mlčky a potom sa brat Luke ozval tichým hlasom: „Jude, to, čo ti robia, nie je správne. Nemali by ti to robiť, nemali by ti ubližovať.“ Znova sa takmer rozplakal. „Ja by som ti nikdy neublížil, Jude, to predsa vieš, nie?“ Konečne sa na Luka pozrel, na jeho podlhovastú láskavú tvár s krátkymi sivým strniskom a okuliarmi, za ktorými sa jeho oči zdali väčšie. Prikývol.

„Ja viem, brat Luke.“

Mních dlho mlčal, potom znova prehovoril: „Vieš, Jude, skôr ako som prišiel do tohto kláštora, mal som syna. Veľmi mi ho pripomínaš. Mal som ho veľmi rád. Ale zomrel, a tak som prišiel sem.“

Nevedel, čo má na to povedať, ale zdalo sa, že netreba hovoriť nič, lebo brat Luke pokračoval sám.

„Občas, keď sa na teba pozriem, pomyslím si: nezaslúžiš si, aby ti toto robili. Zaslúžiš si byť s niekým iným, s niekým...“ Luke sa odmlčal, lebo Jude znova začal nariekať. „Jude,“ ozval sa prekvapene.

„Nie,“ vzlykal, „prosím, brat Luke, nedovoľ, aby ma poslali preč, polepším sa, sľubujem. Len nech ma nepošlú preč.“

Napokon sa upokojil a dlho sedeli mlčky. „Chcel som len povedať, že si zaslúžiš byť s niekým iným, s niekým, kto ťa má rád. Ako ja. Keby si bol so mnou, nikdy by som ti neublížil. Užívali by sme si to.“

„A kam by sme šli?“ opýtal sa napokon.

„No,“ ozval sa Luke, „mohli by sme napríklad stanovať. Stanoval si niekedy?“

Pravdaže nie a Luke mu o tom porozprával: stan, oheň, vôňa a praskanie horiaceho dreva, marshmallow na paličke, húkanie sov.

Na ďalší deň prišiel do skleníka a v priebehu nasledujúcich týždňov a mesiacov mu Luke rozprával o všetkom, čo by spolu mohli robiť sami: šli by na pláž, do mesta, na trh. Dal by si pizzu a hamburger, pečenú kukuricu, zmrzlinu. Naučil by sa hrať bejzbal a chytať ryby, mali by malú chatku, len oni dvaja, ako otec a syn, dopoludnia by si čítali a popoludní by sa hrali. Mali by záhradu, kde by pestovali zeleninu od výmyslu sveta a kvety. Možno by si postavili aj skleník. Všetko by robili spolu, všade by chodili spolu a boli by najlepší priatelia, ba ešte lepší.

Priam sa opájal Lukovými príbehmi, a keď to bolo zlé, myslel na ne: na záhradu, kde by pestovali tekvicu, na potok za domom, kde by chytali okúne, na chatu, väčšiu ako si staval z kociek, kde by mal ozajstnú posteľ, ako mu sľuboval Luke, kde by bolo teplo aj za chladnej noci a kde by si každý týždeň piekli mafiny.

Raz popoludní začiatkom januára bola taká zima, že napriek teplometom museli obaliť všetky rastliny v skleníku do vrecoviny. Pracovali mlčky. Vždy vedel, kedy má Luke chuť rozprávať o ich dome a kedy nie. Vedel, že dnes je mĺkvy deň, lebo Luke bol duchom neprítomný. Nikdy nebol nepríjemný, ani keď mal zlú náladu. Vedel, že v deň mlčanlivosti by ho nemal otravovať. Túžil však počuť jeden z Lukových príbehov, potreboval ho. Mal za sebou hrozný deň, taký, že mal chuť zomrieť, a tak chcel počuť, ako mu Luke rozpráva o ich zrube, o všetkom, čo by robili, keby tam boli sami. Nebol by tam brat Matthew, ani otec Gabriel, ani brat Peter. Nikto by naňho nekričal a neubližoval mu. Bolo by to, akoby stále boli v skleníku, ako v nekonečnej rozprávke.

Znova si pripomenul, že nemá rozprávať, keď je takýto tichý deň, no vtom sa ozval brat Luke.

„Jude, dnes som veľmi smutný,“ povedal mních.

„Prečo, brat Luke?“

„No,“ Luke sa na chvíľu odmlčal. „Vieš, že mi na tebe záleží, však? Ale v poslednom čase mám dojem, že tebe na mne nezáleží.“

Bolo to hrozné obvinenie a on zo seba chvíľu nedostal ani slovo. „Nie je to pravda!“ vykríkol napokon.

Brat Luke však pokrútil hlavou. „Stále ti rozprávam o našom domčeku v lese,“ povedal, „ale nemám pocit, že by si tam naozaj chcel odísť. Pre teba sú to len rozprávky.“

Pokrútil hlavou. „Nie, brat Luke, aj pre mňa je to skutočné.“ Kiežby mohol bratovi Lukovi povedať, aké reálne je to preňho, ako veľmi jeho príbehy potrebuje, ako mu pomáhajú. Brat Luke sa tváril nepokojne, ale napokon sa mu podarilo presvedčiť ho, že aj on túži po takom živote, že chce žiť s bratom Lukom, s nikým iným, že urobí všetko, čo bude treba. Napokon sa Luke usmial, čupol si a objal ho. Hladkal ho po chrbte hore a dolu. „Ďakujem ti, Jude, ďakujem,“ opakoval a on bol celý bez seba, že konečne mnícha potešil, a tak sa mu aj on poďakoval.

Potom sa mních naňho vážne pozrel. Vraj o tom veľa premýšľal a podľa neho prišiel čas, aby odišli do svojej zrubovej chatky, aby spolu odišli navždy preč z kláštora. Ale on, Luke, nechce nič podnikať na vlastnú päsť. Pôjde Jude s ním? Dáva mu svoje slovo? Chce byť s bratom Lukom tak, ako chce byť brat s ním? Len oni dvaja vo svojom malom, dokonalom svete? Pravdaže to chcel.

A tak vymysleli plán. Odídu o dva mesiace, pred Veľkou nocou. Deviate narodeniny oslávi už v chatke. Brat Luke sa postará o všetko – bude stačiť, keď bude poslúchať (čo už robí), usilovne sa učiť a nebude robiť problémy. A čo je najdôležitejšie, nesmie nikomu nič povedať. Keby ostatní zistili, čo majú za lubom, poslali by ho preč, ďaleko od kláštora, aby žil sám, a brat Luke by mu už nevedel pomôcť. A tak mu to sľúbil.

Nasledujúce dva mesiace boli hrozné, no pritom krásne. Hrozné, lebo plynuli pomaly. Krásne, lebo mal tajomstvo, vďaka ktorému bol život krajší, lebo mal pred sebou nejaký cieľ. Každé ráno sa prebúdzal s radosťou, lebo to znamenalo, že je o deň bližšie k tomu, aby bol s bratom Lukom. Zakaždým, keď s ním bol niektorý iný mních, pripomínal si, že čochvíľa od nich bude ďaleko, a hneď mu bolo lepšie. Zakaždým, keď ho zbili alebo naňho kričali, predstavoval si sám seba v tej chate, a to mu dodávalo odvahu – to ho naučil brat Luke – aby vydržal.

Prosil Luka, aby mu dovolil pomáhať s prípravami, a on ho požiadal, aby odobral vzorku z každého kvetu a listu rastlín, ktoré rástli na pozemkoch kláštora. A tak sa popoludní prechádzal so svojou Bibliou a vkladal medzi stránky listy a kvety. V skleníku trávil menej času, ale kedykoľvek videl brata Luka, ten naňho vždy nenápadne žmurkol, a on sa usmial a ich tajomstvo mu pripadalo naozaj nádherné.

Potom konečne prišiel dlho očakávaný večer a on bol nervózny. Brat Matthew s ním trávil čas hneď po večeri, ale napokon odišiel a zostal sám. Potom prišiel brat Luke, pritisol si prst na pery a on prikývol. Pomohol Lukovi poukladať jeho knihy a spodnú bielizeň do papierovej tašky, ktorú mu držal otvorenú, potom na špičkách prebehli po chodbe, dolu po schodoch a von z tmavej budovy do čiernej noci.

„K autu to nie je ďaleko,“ šepol mu Luke, no on zastal. „Jude, čo je?“

„Moje vrecúško,“ šepol, „v skleníku.“

Potom sa Luke naňho láskavo usmial a položil mu ruku na hlavu. „Už je v aute,“ povedal a on sa vďačne usmial, že si naň Luke spomenul.

Vonku bolo chladno, ale on to takmer nevnímal. Kráčali ďalej po dlhej príjazdovej ceste vysypanej štrkom, prešli cez drevenú bránu a potom sa pobrali hore kopcom k hlavnej ceste. Prešli kúsok po nej. Noc bola nesmierne tichá. Cestou mu brat Luke ukazoval rôzne súhvezdia a on hovoril ich názvy, dokonca všetky správne. Luke čosi obdivne zašomral a pohladkal ho po hlave. „Si taký múdry,“ povedal. „Som veľmi rád, že som si ťa vybral, Jude.“

Ocitli sa na ceste, na ktorú sa za celý svoj život dostal len niekoľkokrát – keď šiel k lekárovi, k zubárovi – no teraz bola prázdna a pred nimi sa občas objavila len drobná zver, ondatry a vačkovce. Potom nasadli do auta, hnedého kombi, na niektorých miestach hrdzavého, na zadnom sedadle bola kopa škatúľ a čiernych plastových vriec, niekoľko Lukových obľúbených rastlín – napríklad Cattleya schilleriana s nepeknými bodkovanými okvetnými lístkami aj Hylocereus undatus so zveseným kvetom. Všetky boli v tmavozelených ochranných sieťkach.

Bolo čudné pozerať sa na brata Luka v aute, a ešte čudnejšie bolo, že v tom aute sedel aj on sám. No najzvláštnejší bol pocit, že všetko za to stojí, že jeho utrpenie sa končí a on konečne začne žiť. A jeho život bude rovnako dobrý, možno aj lepší ako tie, o ktorých čítal v knihách.

„Pripravený?“ opýtal sa brat Luke a usmial sa.

„Pripravený,“ odvetil pošepky. A tak brat naštartoval auto.

Zabúdať sa dalo dvoma spôsobmi. Veľa rokov si predstavoval (nebolo to veľmi originálne) akúsi hrobku a na konci dňa vždy pozbieral obrazy, situácie a slová, na ktoré už nechcel myslieť, otvoril ťažké kovové dvere, aby tie veci napchal dnu, a potom ich rýchlo zabuchol. Nebolo to však veľmi účinné: spomienky sa aj napriek tomu dostávali von. Postupne prišiel na to, že niektoré veci musí vymazať, nielen ich niekam odkladať.

A tak vymyslel niekoľko riešení. Drobné spomienky – krivdy a urážky – stačilo prežiť znovu, kým ich nezneutralizoval, opakoval si ich dovtedy, kým nestratili význam alebo kým neuveril, že sa to prihodilo niekomu inému a on sa o tom len dopočul. Významnejšie spomienky – mal ich v hlave ako film a potom ho začal mazať, obraz za obrazom. Ani jedna z tých metód však nebola ľahká: nemohli ste sa uprostred vymazávania napríklad zastaviť a preskúmať, na čo sa pozeráte; nemohli ste začať skúmať časti tej spomienky a dúfať, že sa nedostanete k podrobnostiam toho, čo sa stalo, lebo sa to naozaj stalo. Museli ste na tom pracovať každý večer, kým to nezmizlo celkom.

Lenže nikdy to celkom nezmizlo. Spomienky boli o čosi vzdialenejšie – neprenasledovali vás ako prízraky, ale dožadovali sa vašej pozornosti, skákali vám do cesty, keď ste si ich nevšímali, vyžadovali toľko vášho času a úsilia, že ste nemohli myslieť na nič iné. V prázdnych chvíľach, napríklad pred spánkom, pred pristátím po nočnom lete, keď ste nedostatočne bdeli, aby ste mohli pracovať, ale na druhej strane ste boli priveľmi unavení, aby ste zaspali, znova sa objavili, a tak bolo najlepšie predstavovať si obrovské biele plátno, jasne osvetlené, nehybné, a držať si ho v mysli ako ochrannú bariéru.

Počas týždňov nasledujúcich po tom útoku sa snažil zabudnúť na Caleba. Kým si šiel ľahnúť, chodil k vchodovým dverám, a hoci si pripadal ako idiot, pokúšal sa strčiť svoj starý kľúč do zámky, aby sa uistil, že sa tam nehodí, že je naozaj znovu v bezpečí. Nastavoval a prestavoval poplašný systém, ktorý si dal namontovať a bol taký citlivý, že aj keď sa mihol nejaký tieň, alarm začal pípať. A potom ležal s otvorenými očami v tmavej miestnosti, nevedel zaspať a usiloval sa zabudnúť. Lenže bolo to zložité – mal toľko hrozných spomienok zo všetkých tých mesiacov, že ho úplne pohltili. Počul Calebov hlas, ako mu opakuje tie veci, videl výraz jeho tváre, keď videl jeho nahé telo, cítil vzduchoprázdno pri svojom páde zo schodov, a tak sa zvinul do klbka, pritisol si ruky na uši a zavrel oči. Napokon vstal, vošiel do svojej pracovne na opačnom konci bytu a dal sa do práce. Pripravoval sa na jeden veľký prípad a bol rád, že cez deň pre prácu nemal čas myslieť na nič iné. Istý čas takmer nechodil von, len si zo dve hodiny pospal a potom sa ďalšiu hodinu sprchoval a prezliekal. Lenže potom dostal záchvat v práci. Tam sa mu to stalo po prvý raz. Nočný strážnik ho našiel ležať na zemi a zavolal bezpečnostnú službu. Tá zavolala do prezidentovej firmy, človeku menom Peterson Tremain, ten zavolal Lucienovi, ktorému ako jedinému povedal, čo má robiť, keby sa niečo také prihodilo: Lucien zavolal Andymu a vzápätí aj s prezidentom prišli do kancelárie, aby s ním počkali, kým príde Andy. Videl ich, videl im nohy, no napriek tomu lapal dych a zvíjal sa na zemi, snažil sa pozbierať energiu a poprosiť ich, aby odišli. Ubezpečoval ich, že mu nič nie je, len nech ho nechajú osamote. Oni však neodišli a Lucien mu opatrne poutieral zvratky okolo úst, potom si sadol na podlahu vedľa jeho hlavy a držal ho za ruku. Bolo mu to také nepríjemné, že sa takmer rozplakal. Neskôr znovu a znovu opakoval, že to nič nebolo, že sa mu to stáva často, ale donútili ho, aby si vzal do konca týždňa voľno a na ďalší pondelok mu Lucien oznámil, že to spravia tak, aby chodieval domov v nejakom rozumnom čase: cez týždeň najneskôr o polnoci, cez víkendy o deviatej.

„Lucien,“ ozval sa nervózne, „je to smiešne. Nie som už malý.“

„Ver mi, Jude,“ nedal sa Lucien. „Povedal som manažmentu, že by sme ťa mali naháňať ako arabského plnokrvníka na dostihoch, ale oni sa z nejakého záhadného dôvodu boja o tvoje zdravie. Aj o ten prípad. Neviem, prečo si myslia, že ak budeš chorý, nevyhráš ho.“ Dohadoval sa o tom s Lucienom stále dokola, ale nepomohlo to: o polnoci cvaklo v jeho kancelárii svetlo a zhaslo. Napokon sa zmieril s tým, že bude chodiť domov, ako mu povedali.

Od incidentu s Calebom sa s Haroldom takmer nebol schopný rozprávať. Už len vidieť ho mu spôsobovalo muky. Jeho návštevy u Harolda s Juliou tak začínali byť veľmi náročné. Umieral od hanby, že ho Harold videl v takom stave. Keď si len pomyslel, že Harold videl jeho krvavé nohavice, že sa ho pýtal na jeho detstvo (Vari je to také viditeľné? Naozaj ľudia vidia už len z toho, že sa s ním rozprávajú, čo sa mu prihodilo pred rokmi? Ak áno, ako to má lepšie zakryť?), pociťoval takú nevoľnosť, až musel prestať robiť to, čo práve robil, a počkať, kým mu to prejde. Cítil, že Harold s ním chce vychádzať rovnako ako predtým, ale čosi sa zmenilo. Už mu nevyčítal nič ohľadom Rosena a Pritcharda, už sa nevypytoval, aké je byť súčasťou korporátnych zločinov. A nikdy viac nespomenul, že by si mal niekoho nájsť a usadiť sa. Teraz svoje otázky zacielil na jeho stav: Ako sa má? Ako sa cíti? Čo nohy? Nevyčerpáva sa príliš? Často používa vozík? Nepotrebuje s niečím pomôcť? Vždy odpovedal rovnako: dobre, dobre dobre, nie, nie, nie.

Okrem toho tu bol Andy, ktorý mu znovu v noci volával. Volal mu každú noc o jednej a počas lekárskych kontrol, ktoré mu teraz Andy nariadil každé dva týždne, býval tichý, zdvorilý, ale neústupčivý, čo v ňom vyvolávalo úzkosť. Vyšetril mu nohy, spočítal rezy, kládol mu rovnaké otázky ako vždy, skontroloval reflexy. A keď sa vrátil domov a vyberal z vreciek drobné, zakaždým zistil, že mu tam Andy strčil vizitku lekára psychológa Sama Loehmanna, na ktorej bolo napísané: PRVÁ NÁVŠTEVA JE ZADARMO. Vždy našiel vizitku a na nej zakaždým iný odkaz: UROB TO PRE MŇA, JUDE, alebo LEN RAZ, TO JE VŠETKO. Tie vizitky boli rovnako otravné ako koláčiky šťastia a vždy ich zahodil. Andyho gesto ho dojímalo, ale zároveň bolo zbytočné. Rovnaký pocit sa ho zmocňoval, keď si vždy po Haroldovej návšteve musel znova pripraviť vrecúško pod umývadlo. Zašiel do šatníka, kde mal škatuľu so stovkami tampónov napustených liehom, náplasti, veľa gázy a tucty balíčkov žiletiek. Pripravil si nové vrecúško a nalepil ho pod umývadlo. O tom, ako sa bude používať jeho telo, vždy rozhodoval niekto iný, a hoci vedel, že Harold a Andy to myslia dobre, detinsky tomu vzdoroval: rozhodovať bude on. Aj tak mal nad svojím telom len málo kontroly – vari mu to môžu vyčítať?

Nahováral si, že je v poriadku, že sa z toho dostal, že znova nadobudol rovnováhu. V hĺbke duše však vedel, že niečo nie je v poriadku, že sa zmenil, že sa rúti nadol. Willem sa vrátil domov a hoci nebol svedkom toho, čo sa stalo, hoci nevedel o Calebovi a jeho ponížení – povedal Haroldovi, Julii aj Andymu, že sa s nimi už nikdy nebude rozprávať, ak niekomu niečo prezradia – stále sa hanbil za to, v akom svetle ho videl Willem. „Jude, je mi to ľúto,“ povedal Willem, keď sa vrátil a videl jeho sadru, „určite ti nič nie je?“ Lenže sadra nebola nič v porovnaní so všetkou tou hanbou. Chvíľu bol v pokušení povedať Willemovi pravdu, zrútiť sa pred ním ako pred nikým, rozplakať sa, všetko mu porozprávať a požiadať ho o pomoc, aby sa cítil lepšie. Nech mu povie, že ho má stále rád – napriek tomu, aký je. No neurobil to. Willemovi napísal dlhý e-mail plný klamstiev o údajnej autonehode. Prvú noc po Willemovom návrate boli hore dlho do noci a rozprávali sa o všetkom možnom okrem toho e-mailu. Willem uňho napokon prespal – obaja zaspali na pohovke v obývačke.

Život však šiel ďalej. Vstával, chodil do práce, túžil po spoločnosti, lebo tam zabúdal na Caleba, no zároveň sa jej bál, lebo Caleb mu pripomenul, aký je on sám neľudský, zaostalý, nechutný a v prítomnosti iných, normálnych ľudí cítil rozpaky. Myslel na svoje dni podobne ako na každý svoj krok v období, keď cítil bolesť a strnulosť v chodidlách: urobí jeden krok a potom ďalší a ďalší, až sa to napokon zlepší. Nakoniec nájde spôsob, ako tie mesiace poskladať do svojho života, zmieriť sa s nimi a ísť ďalej. Vždy to dokázal.

Prišiel súdny proces a on ho vyhral. Bolo to obrovské víťazstvo, ako stále opakoval Lucien, a on vedel, že má pravdu, ale cítil skôr paniku: čo bude teraz robiť? Mal nového klienta, istú banku, lenže práca pre ňu predstavovala len únavné overovanie faktov, nie činorodú prácu dvadsaťštyri hodín denne. Bude sám doma a jeho myseľ sa bude ustavične vracať k incidentu s Calebom. Tremain mu zablahoželal a on vedel, že by mal byť šťastný, ale keď prezidenta firmy požiadal o ďalšiu prácu, Tremain sa zasmial. „Nie, St. Francis,“ vyhlásil. „Teraz pôjdete na dovolenku. Je to rozkaz.“

Nešiel na dovolenku. Najprv Lucienovi a potom Tremainovi sľúbil, že pôjde, ale nemohol. Všetko sa dialo presne tak, ako sa obával: bol doma a pripravoval si večeru, alebo v kine s Willemom sa mu zrazu pred očami objavil nejaký výjav s Calebom. A potom nejaký obraz z detského domova a z rokov strávených s bratom Lukom, mesiacov s doktorom Traylorom, potom to zranenie, biele svetlá svetlometov, ako mu hlavou myklo nabok. A potom sa dožadovali pozornosti ďalšie a ďalšie obrazy, akoby ho dočahovali dlhými chudými prstami. Caleb z neho čosi vypustil von a on tých démonov nevládal zavrieť späť do ich kutice – uvedomil si, koľko času v skutočnosti trávi úsilím ovládnuť svoje spomienky, koľko pozornosti a sústredenia si to vyžaduje, akú slabú kontrolu nad nimi mal po celý ten čas.

„Nie je ti nič?“ opýtal sa ho raz večer Willem. Boli spolu v divadle na hre, ktorú takmer nevnímal, potom zašli na večeru, kde počúval Willema len na pol ucha; dúfal, že zareaguje správne, posúval jedlo na tanieri a usiloval sa pôsobiť normálne.

„Nie,“ odvetil.

Situácia sa zhoršovala, cítil to, ale nevedel, ako to zmeniť. Od tej udalosti prešlo už osem mesiacov, a on na ňu myslel čoraz viac, určite nie menej. Občas sa mu zdalo, akoby mesiace strávené s Calebom boli svorka hyen, ktorá ho každý deň prenasledovala, každý deň vyčerpával celú svoju energiu tým, že pred nimi utekal, aby ho nezožrali ich zúrivé papule. Nič, čo mu pomáhalo v minulosti – sústredenie, rezanie – tentoraz nezaberalo. Rezal sa čoraz častejšie, ale spomienky sa nestrácali. Každé ráno si šiel zaplávať a plával aj večer, celé kilometre, až mu zostávalo len toľko sily, aby sa osprchoval a ľahol si do postele. Pri plávaní si monotónne niečo opakoval: časoval latinské slovesá, opakoval si dôkazy, citoval si rozsudky, ktoré študoval na práve. Moja myseľ patrí len mne, opakoval si. Dostane to pod kontrolu, nedá sa tým ovládnuť.

„Mám nápad,“ začal Willem, keď dojedli ďalšie jedlo, pri ktorom takmer stále mlčal. Na všetko, čo Willem povedal, reagoval o sekundu alebo dve neskôr, a potom obaja stíchli. „Mali by sme spolu zájsť na dovolenku. Vybrať sa na ten výlet do Maroka, o ktorom sme sa bavili pred dvoma rokmi. Môžeme to urobiť, len čo sa vrátim. Čo ty na to, Jude? Na jeseň tam bude krásne.“ Práve bol koniec júna, deväť mesiacov po tom incidente. Willem mal začiatkom augusta znova odcestovať na nakrúcanie na Srí Lanku a vrátiť sa až začiatkom októbra.

Willem rozprával, a on zatiaľ myslel na to, ako Caleb vyhlásil, že je znetvorený, a Willemovo mlčanie mu naznačilo, že by mal zareagovať. „Pravdaže, Willem, to by bolo výborné.“

Reštaurácia sa nachádzala kúsok od Flatironu. Keď zaplatili, chvíľu sa mlčky prechádzali. Zrazu si všimol, ako oproti nim kráča Caleb. V panike schytil Willema a strhol ho k vchodu do akejsi budovy. Oboch pritom prekvapil silou aj rýchlosťou.

„Jude,“ vyľakal sa Willem, „čo stváraš?“

„Nehovor nič,“ šepol. „Len zostaň tu a neobzeraj sa.“ Willem počúvol a zahľadel sa spolu s ním na dvere.

Rátal sekundy, chcel mať istotu, že Caleb už musel prejsť, potom sa opatrne obrátil k chodníku a zistil, že to vôbec nebol on, ale akýsi vysoký muž s tmavými vlasmi. Pripadal si porazený a hlúpy, no na druhej strane sa mu uľavilo. Vzápätí si uvedomil, že stále drží Willema za košeľu, a pustil ho. „Prepáč,“ hlesol, „prepáč, Willem.“

„Čo sa stalo, Jude?“ opýtal sa Willem a snažil sa mu pozrieť do očí. „Čo to malo znamenať?“

„Nič,“ odvetil. „Len som si myslel, že vidím niekoho, koho som nechcel stretnúť.“

„Koho?“

„Nikoho. Toho právnika z prípadu, na ktorom teraz pracujem. Je to idiot, nie som rád, keď sa s ním musím rozprávať.“

Willem sa naňho zahľadel pozornejšie. „Nie,“ riekol napokon. „Nebol to právnik, ale niekto iný, koho sa bojíš.“ Nastalo ticho. Willem sa pozrel na ulicu a znova naňho. „Si vyľakaný,“ dodal nechápavo. „Kto to mal byť, Jude?“

Pokrútil hlavou a rýchlo vymýšľal klamstvo, ktoré by mohol Willemovi predostrieť. Stále ho klamal: väčšie či menšie klamstvá jedno za druhým. Celý ich vzťah ovládla jedna veľká lož – Willem ho pokladal za človeka, ktorým nebol. Pravdu poznal len Caleb. Len Caleb o ňom vedel, čo je zač.

„Už som ti povedal, že ten právnik.“

„To nie je pravda.“

„Je.“ Okolo prešli dve ženy, a keď ich míňali, začul, ako jedna druhej vzrušene šepká: „To bol Willem Ragnarsson!“ Zatvoril oči.

„Počuj,“ ozval sa Willem potichu, „čo ti je?“

„Nič,“ odvetil. „Len som unavený. Mal by som ísť domov.“

„Dobre,“ prikývol Willem. Pristavil taxík, pomohol mu nastúpiť a nasadol aj on. „Roh Greene a Broome Street,“ povedal vodičovi.

V taxíku sa mu roztriasli ruky. Stávalo sa mu to čoraz častejšie, a on nevedel, ako to zastaviť. Začalo sa to, už keď bol dieťa, a teraz sa mu to vracalo v mimoriadnych situáciách – keď sa usiloval nerozplakať, alebo keď ho niečo veľmi bolelo a on vedel, že nesmie ani muknúť. Teraz však triaška prichádzala hocikedy: pomáhalo na to len sebaubližovanie, ale občas sa triasol tak veľmi, že takmer neudržal v prstoch žiletku. Prekrížil si ruky na hrudi a dúfal, že si to Willem nevšimne.

Pred domom sa pokúsil Willema zbaviť, ale ten nechcel odísť. „Chcem byť sám,“ povedal mu.

„Chápem,“ odvetil Willem. „Tak budeme sami spolu.“ Stáli a pozerali sa na seba, potom sa obrátil k dverám, ale nepodarilo sa mu zastrčiť kľúč do zámky, tak hrozne sa triasol. Willem mu vzal kľúč a odomkol.

„Dopekla, čo sa s tebou deje?“ opýtal sa Willem, keď vošli do bytu.

„Nič,“ odvetil, hoci mu drkotali zuby, čo sa mu nestávalo, keď bol malý, zato teraz sa mu to dialo takmer vždy.

Willem sa k nemu priblížil, on sa však odvrátil. „Keď som bol preč, niečo sa muselo stať,“ prehodil neisto Willem. „Neviem, čo to bolo, ale niečo sa stalo. Niečo zlé. Odkedy som sa vrátil z nakrúcania, správaš sa čudne. Neviem prečo.“ Zasekol sa a položil mu na plecia obe ruky. „Povedz mi to, Jude. Povedz mi, čo sa deje. Povedz mi to a spolu nájdeme východisko.“

„Nie,“ šepol. „Nemôžem, Willem.“ Nastalo dlhé ticho. „Chcem si ľahnúť,“ dodal. Willem ho pustil a on vošiel do kúpeľne.

Keď sa vrátil, Willem mal na sebe jedno jeho tričko a práve niesol deku z hosťovskej izby na pohovku v jeho spálni. Na tú pohovku pod jeho portrétom, ako sedí na stoličke v maskérni. „Čo robíš?“ opýtal sa.

„Dnes tu zostanem na noc,“ odvetil Willem.

Vzdychol, ale Willem spustil ešte skôr, ako stihol zaprotestovať. „Máš tri možnosti, Jude,“ povedal. „Po prvé, zavolám Andymu, poviem mu, že sa s tebou niečo deje a odveziem ťa k nemu do ordinácie na vyšetrenie. Alebo po druhé, zavolám Haroldovi, ten sa zľakne a zavolá Andymu. Alebo po tretie, dovolíš mi tu zostať a dávať na teba pozor, lebo sa so mnou nechceš rozprávať, nepovieš mi nič a očividne nechápeš, že svojim priateľom dlhuješ aspoň príležitosť, aby sa ti pokúsili pomôcť – prinajmenšom mne to dlhuješ.“ Hlas sa mu zlomil. „Takže ktorá z možností to bude?“

Bože, Willem, pomyslel si. Ani nevieš, ako veľmi by som ti to chcel povedať. „Je mi to ľúto, Willem,“ zatiahol namiesto toho.

„Fajn, je ti to ľúto,“ prehodil Willem. „Choď si teda ľahnúť. Náhradné kefky na zuby sú stále na rovnakom mieste?“

„Áno,“ odvetil.

Na druhý deň sa vrátil z práce neskoro a našiel Willema znova na pohovke vo svojej izbe. Niečo čítal. „Ako si sa dnes mal?“ opýtal sa a ani neodložil knihu.

„Dobre,“ odvetil. Čakal, či mu Willem vysvetlí, prečo je tu, ale nedočkal sa, a tak sa pobral do kúpeľne. V šatníku prešiel okolo Willemovej tašky, ktorá bola rozopnutá a plná oblečenia, takže bolo jasné, že sa mieni na nejaký čas zdržať.

Pripadal si ako úbožiak, keď si to uvedomil, ale mať tu Willema – nielen vo svojom byte, ale vo svojej spálni – mu pomáhalo. Väčšinou sa nerozprávali, ale už jeho prítomnosť ho upokojovala a pomáhala mu lepšie sa sústrediť. Menej myslel na Caleba, menej myslel na všetko. Akoby potreba dokázať Willemovi, že je všetko v poriadku, naozaj mohla spôsobiť, že bude normálnejší. Upokojovalo ho byť s niekým, o kom vedel, že by mu nikdy neublížil, tíšilo to jeho myšlienky a pomáhalo zaspať. No aj keď bol za to vďačný, zároveň k sebe cítil odpor za to, že je taký závislý a slabý. Vari jeho potreby nikdy neustanú? Koľko ľudí mu pomáhalo za posledných päť rokov a prečo? Prečo im to dovolil? Lepší priateľ by Willema poslal domov, povedal by mu, že si poradí aj sám. Lenže on to neurobil. Nechal Willema po zvyšné týždne, čo sa zdržiaval v New Yorku, prespávať u seba na pohovke ako psa.

No aspoň sa nemusel obávať, že to prekazí Robin, keďže Willem a Robin sa rozišli ku koncu nakrúcania Odysey, keď Robin zistila, že ju podviedol s kostymérkou. „A tú babu ani nemám rád,“ priznal pred ním Willem počas jedného telefonátu. „Urobil som to len z nudy – iný dôvod som nemal.“

Zamyslel sa nad tým. „Nie,“ povedal napokon, „najhorší dôvod by bol krutosť. Zato tvoj dôvod bol len najhlúpejší zo všetkých.“

Nastalo ticho a potom sa Willem rozosmial. „Vďaka, Jude. Ďakujem, že sa cítim zároveň lepšie aj horšie.“

Willem s ním zostal až do posledného dňa, keď odlietal do Kolomba. Hral najstaršieho syna v chudobnej holandskej obchodníckej rodine na Srí Lanke na začiatku štyridsiatych rokov devätnásteho storočia a nechal si narásť husté fúzy, ktoré sa mu na koncoch krútili dohora. Keď ho Willem objal, cítil, ako ho šteklia na uchu. Na chvíľu znova pocítil túžbu zosypať sa a prosiť Willema, aby nikam neodchádzal. Nechoď, žiadalo sa mu povedať. Zostaň so mnou. Bojím sa samoty. Vedel však, že keby to vyslovil, Willem by to urobil, alebo by sa o to aspoň pokúsil. Takže to nikdy nepovedal. Vedel, že Willem nemôže prísť na nakrúcanie neskoro, a cítil by sa zle za to, že nemôže zostať. A tak namiesto toho Willema silnejšie objal, čo robieval zriedkavo – málokedy mu dal najavo náklonnosť fyzickým spôsobom – a vycítil, že to Willema prekvapilo, ale potom ho aj on objal pevnejšie. Dlho tak stáli a držali sa. Spomenul si, ako mu zišlo na um, že na sebe má dosť vrstiev, aby Willemovi dovolil objímať ho tak mocne, že určite aj cez košeľu nahmatá jazvy na jeho chrbte. No v tej chvíli bolo dôležitejšie byť v jeho blízkosti; mal pocit, že je to posledný raz, keď sa to môže stať, posledný raz, čo Willema vidí. Taký strach prežíval zakaždým, keď Willem cestoval preč, tentokrát však bol silnejší, menej teoretický – pôsobilo to ako ozajstné lúčenie.

Niekoľko dní po Willemovom odchode sa všetko zdalo v normále. Lenže zrazu sa veci znova zhoršili. Démoni sa vrátili vo väčšom počte a hladnejší ako predtým, s väčšou chuťou loviť. A predznamenali návrat všetkého ostatného: zrazu boli späť roky a roky spomienok, o ktorých si myslel, že ich má pevne pod zámkou. Vytrhal im zuby, no všetky ho znova obklopili, štekali naňho, vyskakovali mu do tváre a musel počúvať ich rev. Nedali sa poraziť, žiadostivo sa bili o jeho pozornosť. Pri zobúdzaní lapal dych a na perách mu viseli mená ľudí, na ktorých – tak sa zaprisahával – už nikdy nechcel ani len pomyslieť. Znova a znova si posadnuto prehrával v hlave poslednú noc s Calebom, spomaľoval ju ako film, takže sekundy, čo stál nahý v daždi na Greene Street, sa naťahovali ako hodiny. Jeho pád zo schodov trval celé dni a to, ako ho Caleb znásilňoval v sprche, vo výťahu, trvalo celé týždne. Vracali sa mu predstavy, ako berie kladivko na ľad a cez ucho si ho vráža do hlavy, aby tie spomienky zastavil. Sníval o tom, že znova a znova udiera hlavou do steny, kým mu nepraskne, nerozpadne sa a nevypadne z nej sivý mozog. Fantazíroval o tom, že sa poleje benzínom z kanistra a škrtne zápalkou, aby jeho myseľ pohltil oheň. Kúpil si sadu žiletiek X-Acto, položil si tri do dlane, zovrel ju a pozeral sa, ako mu krv z nej kvapká do umývadla, a pritom kričal v tichom byte.

Požiadal Luciena o ďalšiu prácu a dostal ju, ale nestačilo mu to. Skúsil požiadať o viac hodín dobrovoľnej práce v neziskovej organizácii pre umelcov, ale nemali ďalšie voľné zmeny. Skúsil ponúknuť svoje služby organizácii, čo obhajovala práva prisťahovalcov, kde kedysi pracoval pro bono aj Rhodes, ale povedali mu, že práve teraz potrebujú len ľudí ovládajúcich mandarínsku čínštinu a arabčinu, že nechcú mrhať jeho časom. Ubližoval si viac a viac, začal sa rezať okolo starých jaziev, takže si vlastne odkrajoval kusy mäsa, každý so striebristým kúskom zjazveného tkaniva navrchu, ale nepomáhalo to dosť. V noci sa modlil k Bohu, v ktorého už celé roky neveril: Pomôž mi, pomôž mi, pomôž mi. Strácal sám seba. Muselo sa to skončiť. Nevydrží večne pred niečím utekať.

Bol august a mesto zostalo poloprázdne. Malcolm so Sophie boli na dovolenke vo Švédsku, Richard na Capri, Rhodes v Maine, dokonca aj Andy odcestoval na Shelter Island („Nezabudni,“ povedal mu pred odchodom, čo pred dlhšou dovolenkou robil vždy, „som len dve hodiny cesty odtiaľto, stačí zavolať a ja nastúpim na najbližší trajekt.“). Harolda by pri sebe nezniesol, lebo kedykoľvek ho videl, spomenul si na svoje poníženie. Zavolal mu a povedal, že má veľa práce a nemôže pricestovať do Trura. Namiesto toho si z ničoho nič kúpil letenku do Paríža a strávil tam dlhý osamelý víkend. Sám sa donekonečna túlal ulicami. Neozval sa nikomu, koho tam poznal – ani Citizenovi, ktorý pracoval pre jednu francúzsku banku, ani Isidorovi, svojmu bývalému susedovi zhora z Hereford Street, ktorý tam učil, ani Phaedre, ktorá pracovala ako riaditeľka parížskej pobočky istej newyorskej galérie. Aj tak by nikto z nich nebol v meste.

Bol veľmi unavený. Boj s tými mátohami si vyžadoval priveľa energie. Niekedy si predstavoval, ako im podľahne a ony ho dostanú svojimi zobákmi a pazúrmi, ďobú doňho, trhajú z neho kusy, až kým z neho nezostane nič, a on im to dovolí.

Keď sa vrátil z Paríža, snívalo sa mu, že utekal po popraskanej červenej planine. Za ním sa valil čierny oblak a hoci bežal zo všetkých síl, ten oblak ho dobiehal. Keď sa priblížil, počul bzučanie a uvedomil si, že je to roj hmyzu, hrozného, olejovitého, hlasného, s výbežkami pripomínajúcimi klepetá pod očami. Vedel, že ak zastane, zomrie, no ani v tom sne nevládal bežať pridlho. V jednej chvíli, keď mu došli sily, namiesto behu začal krívať. Skutočnosť mu prenikla až do sna. A potom začul neznámy hlas, ale pokojný a rázny. Stoj, nabádal ho ten hlas. Môžeš s tým skoncovať. Nemusíš to robiť. Tie slová mu priniesli veľkú úľavu. Prudko zastal, obrátil sa k tomu oblaku, ktorý bol už len kúsok od neho, a unavene čakal, kým sa všetko neskončí.

Prebudil sa vydesený, lebo vedel, čo znamenajú tie slová, ktoré ho desili aj upokojovali zároveň. V ostatnom čase počul ten hlas neraz aj vo dne a uvedomoval si, že to naozaj môže zastaviť. Že v tom nemusí pokračovať.

O samovražde premýšľal už aj predtým; keď bol v domove, potom vo Philadelphii, potom keď zomrela Ana. No niečo mu v tom vždy zabránilo, hoci už zabudol, čo to bolo. Keď teraz unikal pred tými hyenami, hádal sa sám so sebou: prečo to robí? Je taký unavený, že chce zastaviť. Vedomie, že v tom nemusí pokračovať, mu bolo akousi útechou, pripomínalo mu, že má aj iné možnosti, že hoci sa jeho podvedomie nechce podvoliť vedomiu, neznamená to, že ho stále nemá pod kontrolou.

Akoby to bol nejaký pokus. Začal zvažovať, čo by preňho znamenalo, keby odišiel: v januári po svojom najlepšom roku vo firme napísal nový závet, takže toto bolo v poriadku. Bude musieť napísať list Willemovi, Haroldovi, Julii, mal by niečo napísať aj Lucienovi, Richardovi, Malcolmovi, Andymu, Džejbímu, že mu odpúšťa. Potom môže ísť. Myslel na to každý deň a premýšľanie mu všetko uľahčovalo. Keď na to myslel, dodávalo mu to odvahu.

Až zrazu v jednej chvíli pokus prestal byť pokusom. Už si nespomínal, ako presne sa rozhodol, ale keď to urobil, pripadal si ľahší, slobodnejší, menej utrápený. Démoni ho jednostaj prenasledovali, no teraz, veľmi ďaleko pred sebou, videl dom s otvorenými dverami a vedel, že keď sa k nemu dostane, ocitne sa v bezpečí a všetko, čo ho prenasleduje, zostane vonku. Im sa to, pravdaže, nepáčilo – aj oni videli tie dvere, vedeli, že im chce uniknúť, a s každým dňom sa ich naháňanie zhoršovalo. Armáda bytostí, ktoré mu boli v pätách, bola silnejšia, hlasnejšia a neodbytnejšia. Potláčal spomienky, čo v ňom zaplavovali všetko ostatné – zrazu mal pred sebou ľudí, pocity a udalosti, na ktoré nemyslel už roky. Na jazyku sa mu ako pri alchýmii objavovali chute, cítil vône, ktoré necítil už celé desaťročia. Jeho systém bol narušený; utopí sa v tých spomienkach, musí niečo urobiť. Snažil sa, celý život sa snažil. Pokúšal sa byť niekým iným, niekým lepším, chcel sa očistiť. Lenže nešlo to. Keď sa rozhodol, fascinovala ho nádej, ktorú mu dodávalo vedomie, že si mohol ušetriť roky trápenia, keby to ukončil – mohol sa stať sám sebe spasiteľom. Žiadny zákon neprikazuje, že v živote musíte pokračovať; jeho život stále patril len jemu a mohol si ním robiť, čo chcel. Ako to, že na to celé roky neprišiel? Tá možnosť mu zrazu pripadala lákavá, len nechápal, prečo mu tak dlho trvalo uvedomiť si to.

Porozprával sa s Haroldom a v hlase mu počul úľavu, takže asi pred ním vyzeral normálnejšie. Porozprával sa s Willemom. „Už je to lepšie,“ povedal a aj uňho pocítil úľavu.

„Je mi lepšie,“ pritakal. Po oboch rozhovoroch pocítil záchvev ľútosti, bol však rozhodnutý. Aj tak im nie je nanič, je len znôška problémov, nič viac. Ak to nezastaví sám, zahltí ich svojimi potrebami. Bude od nich len brať, kým ich celých nepohltí. Mohli by prekonať každú prekážku, čo pred nich postaví, no on by aj tak našiel nové spôsoby, ako ich zničiť. Chvíľu za ním budú smútiť, lebo sú to dobrí ľudia, najlepší, a prišlo mu to ľúto, ale napokon pochopia, že bez neho je život lepší. Uvedomia si, koľko času im vzal, že bol zlodej, vysával z nich energiu a pozornosť, sal im krv. Dúfal, že mu odpustia, dúfal, že to pochopia – chce sa im tým ospravedlniť. Prepúšťa ich, má ich nadovšetko rád – a to predsa robíte pre ľudí, ktorých milujete: dávate im slobodu.

Potom prišiel ten deň: pondelok na konci septembra. Večer predtým si uvedomil, že od Calebovho útoku prešiel už takmer rok, no s jeho plánom to nemalo nič spoločné. Z práce odišiel skôr. Cez víkend dal do poriadku svoje projekty, Lucienovi napísal správu s podrobnými informáciami o stave všetkého, čo mal rozpracované. Doma na jedálenský stôl poukladal všetky listy a kópiu závetu. Správcovi Richardovho ateliéru poslal správu, že záchod pri hlavnej spálni tečie a požiadal ho, aby na ďalší deň o deviatej ráno priviedol do bytu inštalatéra. Richardovi a Willemovi dal náhradné kľúče od bytu – lebo on bude pracovne vzdialený.

Vyzliekol si sako, kravatu, topánky a hodinky a vošiel do kúpeľne. Sadol si do sprchy a vyhrnul rukávy. Mal so sebou pohár škótskej a občas si z nej odpil, aby si dodal odvahu. Mal so sebou aj zalamovací nôž, lebo vedel, že bude lepší ako žiletka. Vedel, čo má urobiť: tri rovné vertikálne rezy, hlboké a dlhé, ako sa len dá, na oboch rukách. Potom si ľahne a bude čakať.

Trochu si poplakal, lebo bol unavený aj vystrašený, ale bol pripravený odísť. Napokon si utrel oči a pustil sa do toho. Začal na ľavej ruke. Urobil prvý rez, ktorý bol bolestivejší, ako čakal, takže vykríkol. Potom nasledoval druhý. Znovu si odpil škótskej. Krv bola hustá ako želatína, čierna ako olej. Zmáčala mu nohavice a nôž sa mu mykol v ruke. Urobil tretí rez.

Keď sa porezal na oboch rukách, oprel sa o stenu sprchovacieho kúta. Zatúžil mať vankúš. Od škótskej mu bolo horúco, aj od vlastnej krvi, ktorá ho zalievala a zrážala sa mu pri nohách – jeho vnútro sa stretávalo s vonkajškom, vnútro omývalo to, čo bolo vonku. Zatvoril oči. Kdesi za ním zúrivo zavýjali hyeny. Pred ním stál dom s otvorenými dverami. Ešte nebol blízko, ale dostal sa bližšie ako kedykoľvek predtým: dosť blízko, aby videl, že vnútri je posteľ, na ktorej si oddýchne, ľahne si, po tom dlhom behu zaspí a po prvý raz v živote bude v bezpečí.

Keď prešli hranicu do Nebrasky, brat Luke zastal na okraji pšeničného poľa a kývol mu, aby vystúpil. Stále bola tma, ale už sa prebúdzali vtáky a reagovali na slnko, ktoré doteraz nevideli. Chytil brata za ruku a obaja odbehli za veľký strom, kde mu Luke vysvetlil, že ich ostatní mnísi budú hľadať, a tak sa musia prezliecť. Vyzliekol si nenávidenú tuniku a obliekol odev, čo mu podal brat Luke: mikinu s kapucňou a džínsy. Najprv však nehybne stál, kým mu Luke holil hlavu elektrickým strojčekom. Mnísi mu vlasy strihali len zriedkavo, a tak ich mal až po plecia. Brat Luke vzdychal, keď mu ich strihal. „Také krásne vlasy,“ povedal, opatrne ich zabalil do tuniky, a tú strčil do vreca na odpadky. „Teraz vyzeráš ako každý iný chlapec, Jude. Ale neskôr, keď budeme v bezpečí, si ich znova môžeš nechať narásť.“ Prikývol, hoci sa mu pozdávala predstava, že by mohol byť ako každý iný chlapec. Potom sa prezliekol aj brat Luke a on sa odvrátil, aby mu doprial súkromie. „Môžeš sa pozerať, Jude,“ smial sa Luke, ale on pokrútil hlavou. Keď sa pozrel znova, Luke mal na sebe károvanú košeľu a džínsy. Usmial sa naňho, potom si oholil fúzy a strieborné chlpy mu padali z tváre ako malé kúsky kovu. Pre oboch mal pripravené šiltovky, pričom Luke mal k svojej pripevnenú aj žltkastú parochňu, ktorá mu zakrývala plešivú hlavu. Mal pre oboch aj okuliare, pre seba čierne, okrúhle, ktoré mali len obyčajné sklo, nie zväčšovacie. Lukove boli hranaté, veľké, hnedé, mal v nich rovnako hrubé sklá ako na skutočných okuliaroch. Aj tie strčil do vreca a povedal, že keď budú v bezpečí, môže ich prestať nosiť.

Mierili do Texasu, kde si chceli postaviť vysnívanú chatu. Texas si vždy predstavoval ako plochú krajinu, kde je len prach, nebo a cesta. Brat Luke potvrdil, že je to pravda, ale niektoré časti štátu, napríklad východný Texas, odkiaľ pochádza, sú samý les zarastený jedľami a cédrami.

Kým sa dostali do Texasu, prešlo devätnásť hodín. Trvalo by im to aj menej, ale brat Luke zišiel z cesty a povedal, že si musí na chvíľu zdriemnuť, a tak obaja niekoľko hodín spali. Brat Luke pribalil aj niečo pod zub – sendviče s arašidovým maslom – v Oklahome zastali na ďalšom odpočívadle a tam ich zjedli.

Jeho predstavy o Texase podľa rozprávania brata Luka sa z trávnatej roviny, po ktorej sa preháňali chumáče láskavca, zrazu premenili na krajinu vysokánskych voňavých borovíc, ktoré vytesnili všetky zvuky, všetok ostatný život. Keď mu brat Luke oznámil, že oficiálne sú v Texase, sklamane pozrel von oknom.

„A kde sú tie lesy?“ opýtal sa.

Brat Luke sa zasmial. „Musíš byť trpezlivý, Jude.“

Potom mu povedal, že niekoľko dní budú musieť zostať v moteli, aby sa uistili, že ich ostatní mnísi neprenasledujú, a aby mohol začať hľadať najlepšie miesto, kde si postavia chatu. Ten motel sa volal Zlatá ruka a v ich izbe boli dve postele – ozajstné postele. Brat Luke mu povedal, aby si vybral, ktorú chce. Vybral si tú, čo bola bližšie ku kúpeľni, a bratovi Lukovi zostala tá pri okne, s výhľadom na ich auto. „Čo keby si sa osprchoval a ja zatiaľ zabehnem niečo kúpiť do obchodu?“ navrhol Luke a on sa zrazu zľakol. „Čo je, Jude?“

„Vrátiš sa?“ opýtal sa a sám seba nenávidel za to, ako vystrašene to znie.

„Pravdaže sa vrátim, Jude,“ odvetil a objal ho. „Určite.“

Keď sa vrátil, priniesol nakrájaný chlieb, pohár arašidového masla a banány, štvrť litra mlieka, vrecúško mandlí, cibuľu, papriku a kuracie prsia. V ten večer brat Luke rozložil na parkovisku prenosný gril, ktorý mal so sebou, a na ňom si ugrilovali cibuľu, papriku, mäso a Judovi podal pohár mlieka.

Luke zaviedol pevné pravidlá. Vstávali skoro, skôr ako vyšlo slnko, brat Luke si v kávovare, ktorý tiež mali so sebou, uvaril kávu, potom odišli do mesta na atletické športovisko pri strednej škole, kde ho brat Luke nechal hodinu behať dokola a on sám sedel na tribúne, popíjal kávu a pozeral sa naňho. Potom sa vrátili do motela a brat Luke ho učil. Predtým, ako prišiel do kláštora, bol profesorom matematiky, ale chcel pracovať s deťmi, a tak učil na druhom stupni základnej školy. Vyznal sa však aj v inom: v dejepise, knihách, v hudbe aj v jazykoch. Vedel oveľa viac ako ostatní mnísi a on premýšľal, prečo ho Luke v kláštore nikdy neučil. Dali si obed – sendviče s arašidovým maslom, učili sa do tretej, po jedle mohol ísť von, behať po parkovisku, alebo sa s Lukom prechádzal po ceste. Motel stál pri medzištátnej diaľnici a stále bolo počuť, ako po nej frčia autá. „Je to ako bývať pri mori,“ presviedčal ho brat Luke.

Potom si uvaril tretiu kávu a odišiel hľadať vhodné miesto, kde by si mohli postaviť chatu. On zostal v moteli. Luke ho tam vždy zamkol, aby bol v bezpečí. „Nikomu neotváraj, počuješ?“ opakoval. „Nikomu. Ja mám kľúč, otvorím si. A neodťahuj závesy, nechcem, aby si niekto všimol, že si tu sám. Vonku sú zlí ľudia, nechcem, aby ti niekto ublížil.“ Z rovnakého dôvodu nesmel používať Lukov notebook, no ten si aj tak brával so sebou. „Nikdy nevieš, kto vonku je,“ opakoval brat Luke. „Chcem, aby si bol v bezpečí. Sľúb mi to, Jude.“ A on mu to sľúbil.

Ľahol si na posteľ a čítal. Ani televízor nesmel pozerať: Luke sa ho dotkol, keď sa vrátil, aby zistil, či nie je teplý. A on ho chcel poslúchať, nechcel robiť problémy. Brat Luke mal v aute malý klavír a on na ňom cvičil. Luke naňho nikdy nebol zlý, ale učenie bral vážne. Keď sa zotmelo, sedel na kraji Lukovej postele, nakúkal spoza závesu na parkovisko a hľadal Lukovo auto. V kútiku duše sa stále bál, že sa preňho Luke nakoniec nevráti, že sa mu zunuje, že ho nechá samého. O svete nevedel nič, predstavoval preňho strašidelné miesto. Pokúšal sa presvedčiť sám seba, že niektoré veci zvláda: vie pracovať, že by ho možno nechali upratovať v moteli, ale vždy sa bál, kým nezbadal kombi prichádzať na parkovisko. Vtedy sa mu uľavilo a sľuboval si, že zajtra sa bude snažiť ešte viac a nikdy nedá bratovi Lukovi dôvod, aby sa poňho nevrátil.

Raz večer sa brat Luke vrátil a vyzeral unavene. Pred niekoľkými dňami sa vrátil veselý, hovoril, že našiel dokonalý pozemok. Opísal mu čistinku obklopenú cédrami a borovicami, blízky potôčik plný rýb, chladný a tichý vzduch, až v ňom bolo počuť, keď spadla šiška na mäkkú zem. Ukázal mu obrázok, samé tmavozelené obrysy a tiene, vysvetlil mu, kde bude stáť ich chata, ako mu bude pomáhať pri stavbe, kde bude poschodie, na ktorom budú spať. Bude to tajná pevnosť len preňho.

„Čo sa stalo, brat Luke?“ opýtal sa ho, keď mních mlčal tak dlho, že to už nevedel vydržať.

„Jude,“ ozval sa, „zlyhal som.“ Potom mu povedal, že sa usiloval ten pozemok kúpiť, ale nemá naň dosť peňazí. „Je mi to ľúto, Jude,“ zašomral a potom sa, na jeho veľké prekvapenie, rozplakal.

Ešte nikdy nevidel dospelého plakať. „Možno by si mohol znova začať učiť, Luke,“ utešoval ho. „Ja ťa mám rád. Keby som bol dieťa, bol by som rád, keby si ma učil ty.“ Brat sa usmial, pohladkal ho po hlave a povedal, že takto to nefunguje, že by musel mať štátne povolenie, a to je veľmi zdĺhavé a zložité.

Premýšľal a potom si spomenul: „Brat Luke, ja by som vedel pomôcť, mohol by som si zohnať nejakú prácu. Mohol by som zarobiť peniaze.“

„Nie, Jude, to nesmieme dovoliť.“

„Ale ja chcem,“ trval na svojom. Spomenul si, ako mu brat Michael hovoril, koľko stojí kláštor starostlivosť oňho, ako previnilo sa cítil a aký mal strach. Brat Luke preňho urobil toľko, a on mu za to nedával nič. Musel zarobiť nejaké peniaze.

Napokon Luka presvedčil a on ho objal. „Si naozaj jeden z milióna, vieš? Naozaj si mimoriadny.“ A on sa usmial Lukovi do svetra.

Na ďalší deň mal vyučovanie ako vždy a potom brat znova odišiel. Povedal, že mu pôjde pohľadať nejakú dobrú prácu, čo zvládne, a budú mať peniaze, aby kúpili ten pozemok a postavili chatu. Tentoraz sa vrátil s úsmevom, a keď to Jude videl, bol nadšený aj on.

„Jude,“ ozval sa Luke, „spoznal som niekoho, kto by ťa mohol zamestnať. Čaká vonku a môžeš začať hneď teraz.“

Usmial sa. „A čo budem robiť?“ opýtal sa. V kláštore ho naučili zametať, utierať prach a umývať podlahu. Navoskoval ju tak dobre, že urobil dojem aj na brata Matthewa. Vedel leštiť striebro, mosadz aj drevo. Vedel vyčistiť škáry medzi dlaždicami a umyť záchod. Vedel odstrániť lístie z odkvapov a nastaviť pascu na myši. Vedel umyť okná a ručne vyprať bielizeň. Vedel žehliť, vedel prišiť gombíky a robiť rovné a dlhé stehy, ktoré vyzerali ako strojové.

Vedel variť. Vedel pripraviť od začiatku do konca asi desať jedál, ale okrem toho mohol čistiť zemiaky, mrkvu, paštrnák. Vedel nakrájať veľa cibule a nerozplakal sa pri tom. Vedel vykostiť rybu a ošklbať aj vypitvať sliepku. Vedel zamiesiť cesto, vedel upiecť chlieb. Vedel vyšľahať bielky na penu, že vyzerala ako zhmotnený vzduch.

Vyznal sa aj v záhrade. Vedel, ktoré rastliny majú rady slnko a ktoré nie. Vedel, či rastlina neprosperuje, lebo je suchá, alebo má priveľa vody. Vedel, kedy treba strom alebo ker presadiť do väčšieho kvetináča, kedy je dosť odolný, aby ho mohol zasadiť do zeme. Vedel, ktoré rastliny treba chrániť pred chladom a ako. Vedel z rastliny odobrať odrezok a prinútiť ho rásť. Vedel namiešať hnojivo, pridávať do pôdy škrupiny z vajec kvôli bielkovinám, rozpučiť vošku, a pritom nepoškodiť list, na ktorom sedela. To všetko vedel, ale dúfal, že sa dostane do záhrady, lebo chcel pracovať vonku. Počas ranného behania cítil, že sa blíži leto, a cestou na ihrisko si všímal, ako na lúkach kvitnú kvety, a prial si byť medzi nimi.

Brat Luke si k nemu kľakol. „Budeš robiť to, čo si robil s otcom Gabrielom a niektorými mníchmi,“ povedal a jemu postupne dochádzalo, čo to znamená. Cúvol k posteli a premohol ho strach. „Jude, teraz to bude iné,“ dodal Luke, skôr ako stihol niečo povedať. „Rýchlo sa to skončí, sľubujem. A tebe to ide. Ja budem čakať v kúpeľni a dávať pozor, aby sa niečo nestalo, dobre?“ Pohladkal ho po vlasoch. „Poď,“ povedal a objal ho. „Si super chalan,“ dodal. „Vďaka tomu, čo budeš robiť, si postavíme tú chatu, vieš?“ Brat rozprával a rozprával a on napokon prikývol.

Ten muž vošiel dnu – o niekoľko rokov sa jeho tvár zaradí k tým, čo sa mu navždy vryli do pamäti. Občas zazrie na ulici niekoho, kto mu bude povedomý, a pomyslí si: Odkiaľ ho len poznám? Bol so mnou na súde? Je to advokát protistrany z vlaňajšieho prípadu? Potom si spomenie: vyzerá ako ten prvý klient. Luke odišiel do kúpeľne, ktorá bola hneď pri jeho posteli, ten muž s ním mal sex a potom odišiel.

V ten večer mlčal a Luke sa k nemu správal nežne. Dokonca mu priniesol ďumbierový koláč a on sa skúsil usmiať a snažil sa ten koláč zjesť, ale nedokázal to. Keď sa Luke nepozeral, zabalil ho do obrúska a vyhodil. Na ďalší deň odmietol ísť ráno behať, lebo ho všetko bolelo, ale Luke tvrdil, že sa bude cítiť lepšie, keď sa trochu rozhýbe, a tak šli a on sa snažil behať, lenže veľmi ho to bolelo. Napokon si sadol a čakal, kým Luke povie, že už môžu ísť.

Teraz mali inú rutinu: dopoludnia aj popoludní sa učili, ale niekedy večer so sebou Luke doviedol mužov, jeho klientov. Niekedy jedného, inokedy ich bolo viac. Nosili si vlastné uteráky aj plachty, položili ich na posteľ, skôr ako začali, a keď odchádzali, vzali si ich so sebou.

V noci sa snažil neplakať, a keď sa predsa len rozplakal, brat Luke si k nemu prisadol, hladkal ho po chrbte a upokojoval ho. „Koľko ešte treba, kým budeme mať tú chatu?“ opýtal sa, ale Luke len smutne pokrútil hlavou. „Ešte neviem. Ale robíš dobrú prácu, Jude. Veľmi ti to ide. Nemáš sa za čo hanbiť.“ Vedel však, že je na tom čosi zahanbujúce a nemravné. Nikto mu to nepovedal, ale aj tak to tušil. Vedel, že to, čo robí, je zlé.

A potom, po niekoľkých mesiacoch a mnohých ďalších moteloch – sťahovali sa približne raz za desať dní po celom východnom Texase a pri každom sťahovaní ho Luke vzal do lesa, ktorý bol naozaj impozantný, na čistinku, kde mali mať svoju chatu – a všetko sa zasa zmenilo.

Raz večer ležal v posteli – v ten večer nemal žiadnych klientov. „Zaslúžiš si krátku dovolenku,“ povedal mu Luke s úsmevom. „Každý si potrebuje oddýchnuť, najmä niekto, kto pracuje tak tvrdo ako ty.“ Po chvíli sa ho Luke opýtal: „Jude, máš ma rád?“

Zaváhal. Pred štyrmi mesiacmi by hneď povedal áno, hrdo a bez premýšľania. No teraz – má brata Luka rád? Často nad tým premýšľal. Chcel by. Brat mu nikdy neublížil, neudrel ho, nepovedal mu nič urážlivé. Staral sa oňho. Vždy čakal za stenou a dával pozor, aby sa mu nestalo nič zlé. Pred týždňom ho jeden klient chcel prinútiť k niečomu, o čom sa brat Luke vyjadril, že to nikdy nemusí robiť, ak nebude chcieť. O on sa vzpieral a pokúšal sa kričať, ale na tvári mal vankúš a vydával zvuky, ako keď sa človek dusí. Spanikáril a takmer sa rozplakal, ale ten vankúš bol zrazu preč a necítil na sebe telo toho muža. Brat Luke mu povedal drsným tónom, aký od neho ešte nepočul, aby vypadol. To naňho urobilo dojem.

No napriek tomu mal pocit, že by nemal brata Luka milovať, že mu urobil niečo zlé. Lenže neurobil. Veď sa sám dobrovoľne ponúkol, že urobí všetko, aby si mohli postaviť chatu v lese, kde bude mať vlastné poschodie na spanie. Preto to robil. A tak povedal bratovi, že áno.

Chvíľu cítil šťastie, keď sa brat Luke usmial, ako keby mu rovno ukázal tú chatu. „Jude,“ zatiahol, „to je najkrajší dar, aký som mohol dostať. Vieš, ako veľmi milujem ja teba? Milujem ťa viac ako seba. Myslím na teba ako na svojho syna.“ Usmial sa, lebo aj on občas myslel na Luka ako na svojho otca a na seba ako na jeho syna. „Tvoj otec hovoril, že máš deväť rokov, ale vyzeráš starší,“ povedal mu podozrievavo jeden klient, skôr ako začal, a on povedal to, čo mu poradil Luke: „Som vysoký na svoj vek.“ Zároveň sa tešil aj netešil, že klient považuje Luka za jeho otca.

Potom mu brat Luke vysvetlil, že keď sa dvaja majú radi ako oni, spávajú spolu nahí v jednej posteli. Nevedel, čo má na to povedať, ale skôr ako si to stihol premyslieť, brat Luke sa presťahoval do jeho postele, vyzliekol sa a začal ho bozkávať. Ešte nikdy sa s nikým nebozkával – brat Luke to klientom nedovoľoval – a nepáčilo sa mu to, lebo to bolo mokré a násilné. „Uvoľni sa,“ hovoril mu Luke. „Jednoducho sa uvoľni, Jude.“ A on sa snažil zo všetkých síl.

Keď s ním mal brat prvý raz sex, povedal mu, že to bude iné ako s klientmi. „Lebo sa milujeme,“ dodal a on mu uveril, ale aj tak to bolo rovnaké – bolestivé, nepríjemné, nepohodlné a zahanbujúce. Myslel si, že niečo robí nesprávne, hlavne preto, že brat Luke bol potom mimoriadne šťastný. „Nebolo to pekné?“ opýtal sa ho brat, „nebolo to iné?“ Súhlasil s ním, lebo sa hanbil priznať, že to vôbec nebolo iné, že to bolo rovnako hrozné ako deň predtým s klientom.

Brat Luke s ním zvyčajne nemal sex, keď mal predtým klientov, ale vždy spávali v jednej posteli a vždy sa bozkávali. Jednu posteľ teraz používal pre klientov a druhá patrila im. Postupne znenávidel chuť Lukových úst, pach starej kávy a klzký jazyk, akoby bez kože, čo sa doňho dobýval. Neskoro v noci, keď brat Luke zaspal a tlačil ho svojím telom k stene, občas ticho plakal a modlil sa, aby ho niekto odtiaľ vzal, hocikam inam. Už nemyslel na chatu v lese: sníval o kláštore a o tom, aký bol hlúpy, že odtiaľ odišiel. Tam to bolo predsa len lepšie. Keď boli popoludní vonku a prechádzali okolo nich nejakí ľudia, brat Luke mu hovoril, nech sa pozerá do zeme, lebo má nápadné oči, a ak ho mnísi hľadajú, prezradili by ho. Občas však túžil zdvihnúť zrak, ako keby pomocou tej farby a tvaru očí mohol cez celé štáty zatelegrafovať mníchom: Som tu, pomôžte mi. Vezmite ma naspäť. No nepatrilo mu už nič: ani oči, ani ústa, dokonca ani jeho meno, lebo ním ho Luke oslovoval len v súkromí. Pre všetkých ostatných bol Joey. „A toto je Joey,“ hovorieval brat Luke a on vstal z postele a so zvesenou hlavou čakal, kým si ho klient prezrie.

Vyučovanie mal rád, lebo to boli jediné chvíle, keď sa ho brat Luke nedotýkal, vtedy bol taký, akého si ho pamätal, človek, ktorému veril a nasledoval ho. Lenže vyučovanie sa skončilo a každý večer bol rovnaký ako predchádzajúci.

Bol čoraz mlčanlivejší. „Kde je môj usmievavý chlapec?“ pýtal sa ho Luke a on sa mu pokúsil úsmev opätovať. „Je normálne užívať si to,“ povedal občas brat a on prikývol. Brat sa naňho usmial a pohladkal ho po chrbte. „Páči sa ti to, nie?“ opýtal sa a žmurkol. Prikývol. „Vidieť to,“ dodal Luke a hrdo sa usmial. „Ty si na to stvorený, Jude.“ Opakovali to aj niektorí klienti: Ty si sa pre to narodil. A hoci sa mu to hnusilo, vedel, že majú pravdu. Narodil sa pre to. Narodil sa, aby ho opustili, našli a využili tak, ako mal byť využitý.

Neskôr pátral v mysli, kedy presne pochopil, že tú chatu si nikdy nepostavia, že nikdy nebude mať vysnívaný život. Keď začínal, rátal klientov, ktorí ho navštívili, a myslel si, že keď dosiahne určité číslo, napríklad štyridsať alebo päťdesiat, tak s tým bude môcť skončiť. Lenže to číslo bolo čoraz vyššie a vyššie, až sa naň jedného dňa pozrel a uvedomil si, že je obrovské. Rozplakal sa, zdesený a zhnusený tým, čo robil, až musel prestať rátať. Takže sa to stalo, keď dosiahol to číslo? Alebo keď úplne odišli z Texasu a Luke mu povedal, že v štáte Washington sú krajšie lesy? Cestovali na západ cez Nové Mexiko a Arizonu, potom na sever a na niekoľko týždňov sa vždy zastavili v nejakom mestečku, ubytovali sa v malom moteli, ktorý vyzeral ako ten úplne prvý, kde bývali. Nech zastali kdekoľvek, vždy tam boli muži, a keď neboli žiadni muži, vždy tam bol brat Luke, ktorý po ňom očividne túžil takým spôsobom, akým on nikdy po nikom netúžil. Nebolo to v čase, keď si uvedomil, že tie týždne, keď má voľno, neznáša ešte väčšmi ako tie normálne, lebo návrat k normálnemu životu bol oveľa horší, ako keby nemal žiadne voľno? Bolo to v čase, keď si začal uvedomovať rozpory v tom, čo brat Luke hovoril: niekedy tvrdil, že mu nezomrel syn, ale synovec, potom že nezomrel, ale odsťahoval sa a brat Luke ho už nikdy nevidel. Občas tvrdil, že prestal učiť, lebo mal pocit, že je povolaný odísť do kláštora, niekedy preto, že ho unavovalo stále sa hádať s riaditeľom školy, ktorému na deťoch nezáležalo toľko ako Lukovi. Alebo v niektorých príbehoch vyrastal vo východnom Texase a v iných tvrdil, že strávil detstvo v Carmeli, Laramie alebo Eugene.

Alebo to bolo v ten deň, keď prechádzali cez Utah do Idaha a odtiaľ do Washingtonu? Málokedy šli do veľkých miest – ich Amerika bola bez stromov a kvetov, patrila im len diaľnica a jediná zeleň pre nich bola osamelá orchidea katleja, ktorá rástla a vyháňala listy, no nie kvety. Tentoraz však zašli do mesta, lebo tam mal Luke priateľa lekára a chcel ho dať vyšetriť, lebo bolo jasné, že napriek Lukovým opatreniam chytil od niektorého z klientov akúsi chorobu. Netušil, ako sa volalo to mesto, ale prekvapilo ho svojou normálnosťou a okolitým životom. Mlčky sa díval cez okno a videl to, čo si vždy predstavoval, ale málokedy to videl: ženy, ktoré postávali na ulici s kočíkmi, rozprávali a smiali sa, fučiaceho bežca, rodinky so psami, svet, ktorý sa neskladal len z mužov, ale aj z detí a žien. Zvyčajne cestou zatváral oči, v poslednom čase stále spal a ledva čakal, kedy sa skončí deň, ale zrazu bol nečakane čulý, ako keby mu svet chcel niečo povedať, a jemu stačilo len pozorne počúvať, aby tú správu zachytil.

Brat Luke šoféroval a zároveň pozeral do mapy. Zrazu zabrzdil, pozrel na plán mesta a čosi si šomral. Zastavil oproti bejzbalovému ihrisku a on videl, ako tam pomaly prichádzajú ľudia: ženy, a potom s krikom pribehli aj chlapci. Mali na sebe rovnošaty, biele s červenými pásmi, ale aj tak bol každý iný – mali iné vlasy, iné oči, inú farbu pleti. Niektorí boli chudí ako on, iní tuční. Nikdy nevidel naraz toľko chlapcov vo svojom veku pokope a nemohol sa ich nasýtiť. A potom si všimol, že hoci sú iní, v skutočnosti sú všetci rovnakí: všetci sa smiali od radosti, že sú vonku, na suchom horúcom vzduchu, nad sebou majú jasné nebo a ich matky vyberajú z plastových prepraviek limonádu a fľaše s vodou a džúsom.

„Aha, už sme na správnej ceste,“ oznámil mu brat Luke a on počul, ako skladá mapu. Skôr ako Luke naštartoval, zahľadel sa rovnakým smerom ako on a chvíľu obaja mlčky hľadeli na tých chlapcov. Potom ho Luke pohladkal po vlasoch. „Ľúbim ťa, Jude,“ povedal, a on odvetil tak ako vždy: „Aj ja ťa ľúbim, brat Luke.“ Auto sa pohlo.

Bol rovnaký ako tí chlapci, ale v skutočnosti nebol: Bol iný. Nikdy nebude jedným z nich. Nikdy nebude niekým, kto uteká po ihrisku a matka za ním volá, aby sa pred zápasom najedol, aby sa posilnil. Nikdy nebude mať svoju posteľ v zrube. Nikdy nebude znova čistý. Tí chlapci behali po ihrisku, zatiaľ čo on šiel s bratom Lukom k lekárovi, ktorý bude tiež nejako pokrivený, nebude dobrý, ako vedel z predchádzajúcich návštev lekárov. Bol od tých chlapcov rovnako ďaleko ako od kláštora. Bol tak ďaleko sám od seba, od chlapca, ktorým sa chcel stať, až sa mu zdalo, že už vôbec nie je chlapec, ale niečo úplne iné. Toto bol teraz jeho život a on nemohol vôbec nič urobiť.

Keď zastali pred ordináciou, Luke sa k nemu sklonil a objal ho. „Dnes si spolu užijeme, len ty a ja.“ Prikývol, lebo mu nič iné nezostávalo. „Tak poďme,“ povedal Luke, pustil ho a on vystúpil z auta. Kráčal za bratom Lukom cez parkovisko k hnedým dverám, ktoré sa už otvárali a pozývali ich dnu.

Jeho prvá spomienka bola nemocničná izba. Ešte ani oči neotvoril, a už vedel, že je v nemocnici. Cítil to, poznal to dôverné ticho, ktoré tam vládlo. Vedľa neho spal na stoličke Willem. Nechápal, prečo je tu Willem. Veď má byť preč. Spomenul si, že na Srí Lanke. Lenže nie je, je tu. Čudné, pomyslel si. Prečo je tu? To by chcel vedieť. To bola prvá spomienka.

Druhá spomienka: tá istá nemocničná izba. Obrátil sa a videl, že vedľa postele stojí Andy – neoholený, vyzerá hrozne a čudne sa naňho usmieva. Pocítil, ako mu Andy stisol ruku, neuvedomoval si, že má ruku, kým mu ju Andy nestisol. Chcel mu ten stisk opätovať, ale nevládal. Andy sa na niekoho pozrel. „Poškodené nervy?“ opýtal sa. „Možno,“ odvetil ten druhý, ktorého nevidel, „ale ak mal šťastie, tak je to len...“ Zatvoril oči a znova zaspal. To bola druhá spomienka.

Tretia, štvrtá, piata a šiesta neboli skutočné spomienky: boli to tváre, dlane a hlasy ľudí, čo sa skláňali k jeho tvári, stískali mu ruku, rozprávali mu čosi – boli to Harold a Julia, Richard a Lucien. Siedmu a ôsmu spomienku predstavovali Malcolm a Džejbí.

V deviatej spomienke bol znova Willem, sedel vedľa neho a hovoril, že mu je to ľúto, ale musí odcestovať. Len na chvíľu, potom sa vráti. Plakal, a on nevedel prečo, ale nezdalo sa mu to také čudné – všetci plakali a ospravedlňovali sa mu. Nechápal to, lebo nikto z nich neurobil nič zlé. Chcel povedať Willemovi, nech neplače, že mu nič nie je, ale jazyk mal ťažký, veľký a tuhý ako tehla, ktorou nevedel pohnúť. Willem ho držal za ruku, ale on nemal silu, aby zdvihol tú druhú a položil ju Willemovi na zápästie, aby ho upokojil. Napokon sa vzdal.

Aj v desiatej spomienke bol v nemocnici, ale v inej izbe, a stále bol hrozne unavený. Boleli ho ruky. Dostal dve mäkké loptičky, každú do jednej dlane, a mal ich chvíľu stískať, potom na chvíľu pustiť. Nepamätal sa, kto mu to povedal a kto mu dal tie loptičky, ale robil to, ale keď ich stískal, ruky ho rozboleli ešte väčšmi. Bola to pálčivá, surová bolesť a on to nebol schopný zopakovať viac ako tri či štyri razy. Úplne ho to vyčerpalo a musel prestať.

Neskôr sa raz prebudil uprostred noci, akoby sa predral nahor cez vrstvy snov, ktoré si nepamätal, a uvedomil si, kde je a prečo. Potom znova zaspal, ale na druhý deň obrátil hlavu a zbadal na stoličke vedľa svojej postele muža: nevedel, kto to je, ale predtým ho už videl. Chodil sem, pozeral sa naňho a niekedy aj rozprával, ale on sa nemohol sústrediť na to, čo hovorí, a napokon vždy zatvoril oči.

„Som v blázinci,“ povedal tomu mužovi a vlastný hlas mu znel chrapľavo a cudzo.

Muž sa usmial. „Ste na psychiatrickom oddelení nemocnice,“ povedal. „Pamätáte sa na mňa?“

„Nie,“ odvetil, „ale poznám vás.“

„Som doktor Solomon, psychiater z tejto nemocnice.“ Nastalo ticho. „Viete, prečo ste tu?“

Zatvoril oči a prikývol. „Kde je Willem?“ opýtal sa. „Kde je Harold?“

„Willem sa musel vrátiť na Srí Lanku a dokončiť nakrúcanie,“ povedal lekár. „Vráti sa...“ zašušťali papiere, „deviateho októbra. Teda o desať dní. Harold príde napoludnie, vtedy chodieva, spomínate si?“ Pokrútil hlavou. „Jude,“ ozval sa lekár, „viete mi povedať, prečo ste tu?“

„Preto,“ namáhavo prehltol. „Preto, čo som urobil v sprche.“

Znova nastalo ticho. „To je pravda,“ prikývol lekár. „Jude, môžete mi povedať, prečo...“ Viac nepočul, lebo znova zaspal.

Keď sa prebudil, ten muž tam už nebol, ale na jeho mieste sedel Harold.

„Harold,“ povedal svojím čudným novým hlasom a Harold, s lakťami na stehnách a hlavou zaborenou v dlaniach, prudko zdvihol zrak, ako keby vykríkol.

„Jude,“ povedal a sadol si k nemu na posteľ. Vzal mu loptičku z pravej ruky a vložil mu do nej svoju dlaň.

Pomyslel si, že Harold vyzerá hrozne. „Je mi to ľúto, Harold,“ povedal a Harold sa rozplakal. „Neplač,“ dodal. „Neplač, prosím.“ Harold vstal, pobral sa do kúpeľne a on počul, ako si tam fúka nos.

V tú noc, keď zostal sám, plakal aj on: nie preto, čo urobil, ale preto, že sa mu to nepodarilo a nakoniec prežil.

Myseľ mal s každým dňom trochu jasnejšiu. Každý deň vydržal hore o čosi dlhšie. Necítil nič. Ľudia za ním chodili a plakali, on sa na nich pozeral a vnímal len to, aké majú čudné tváre, že všetci pri plači vyzerajú rovnako, majú nosy ako prasce a ústa sa im rozširujú do neprirodzených rozmerov a neprirodzených tvarov.

Nemyslel na nič, jeho myseľ bola ako nepopísaný papier. Dozvedal sa úlomky toho, čo sa stalo: že správca Richardovho štúdia si myslel, že inštalatér má prísť o deviatej večer, nie o deviatej na druhý deň ráno (ani so zahmlenou mysľou nevedel pochopiť, ako by si niekto mohol myslieť, že by opravár prišiel o deviatej večer). Richard ho našiel a zavolal záchranku. Šiel s ním do nemocnice, zavolal Andymu, Haroldovi aj Willemovi. Willem sa vrátil z Kolomba, aby mohol byť pri ňom. Bolo mu ľúto, že ho našiel práve Richard – tá časť plánu bola od začiatku nepríjemná. Pomyslel si, že Richard znáša krv, lebo ju kedysi používal pri tvorbe sôch, takže jeho by to asi traumatizovalo najmenej – ospravedlnil sa mu a on ho pohladkal po ruke a povedal, že je to v poriadku.

Doktor Solomon za ním chodil každý deň a pokúšal sa s ním rozprávať, ale on mu nemal čo povedať. Väčšinou sa s ním ľudia nerozprávali, prichádzali, posedeli, robili vlastnú prácu alebo mu niečo rozprávali bez toho, aby čakali na odpoveď, čo si vážil. Lucien chodil často, zvyčajne priniesol nejaký darček a raz mu priniesol veľkú pohľadnicu, kde stálo, aby sa čoskoro uzdravil. Podpísali ju všetci z kancelárie. „Som si istý, že ťa to rozveselí,“ povedal, „takže tu máš.“ Malcolm preňho vytvoril jeden zo svojich vymyslených domov, s oknami z mäkkého pergamenu, a postavil ho na nočný stolík. Willem mu volal každé ráno a každý večer. Harold mu čítal Hobita, ktorého nikdy nečítal, a keď nemohol prísť, prišla Julia a pokračovala tam, kde Harold prestal: to boli jeho najobľúbenejšie návštevy. Andy sa zastavil každý večer po skončení návštevných hodín a dal si s ním večeru. Mal obavy, že málo je, a tak mu vždy nosil porciu z toho, čo práve jedol on sám. Priniesol mu napríklad misku hovädzieho vývaru s krúpami, ale on mal ešte príliš slabé ruky a neudržal lyžicu, takže ho Andy musel kŕmiť, jednu lyžicu za druhou. Kedysi by mu to pripadalo trápne, ale teraz mu na tom nezáležalo: otváral ústa a hltal jedlo, ktoré mu pripadalo absolútne bez chuti.

„Chcem ísť domov,“ povedal Andymu raz večer a pri tom pozoroval, ako Andy je svoj sendvič s morčacím mäsom.

Andy prehltol a pozrel sa naňho. „Naozaj?“

„Áno,“ odvetil. Nevedel, čo viac by mal dodať. „Chcem ísť odtiaľto preč.“ Myslel si, že mu Andy niečo odvrkne, ale on len prikývol. „Dobre. Porozprávam sa s doktorom Solomonom.“ Uškrnul sa. „Zjedz ten sendvič.“

Na ďalší deň mu doktor Solomon povedal: „Počul som, že chcete ísť domov.“

„Zdá sa mi, že som tu už dlho,“ odvetil.

Doktor Solomon chvíľu mlčal. „Už ste tu nejaký čas,“ pripustil, „ale vzhľadom na to, ako dlho si ubližujete a aký vážny bol tento pokus, váš lekár, teda Andy, aj vaši rodičia usúdili, že takto to bude najlepšie.“

Zamyslel sa. „Takže keby bol môj pokus menej vážny, mohol som ísť domov skôr?“ Pripadalo mu to príliš logické na to, aby to mohlo byť tak.

Doktor sa usmial. „Asi áno. V zásade nie som proti tomu, aby sme vás prepustili, Jude, hoci si myslím, že treba urobiť nejaké opatrenia.“ Odmlčal sa. „Robí mi starosti, že nechcete hovoriť o tom, čo vás viedlo k tomu pokusu. Doktor Contractor, teda Andy, mi povedal, že ste sa vždy bránili terapii. Môžete mi povedať prečo?“ Nepovedal na to nič a doktor tiež mlčal. „Váš otec mi povedal, že vlani ste mali vzťah s násilníckym partnerom a malo to ďalekosiahle následky,“ dodal doktor a on si uvedomil, ako meravie. Prinútil sa neodpovedať, zatvoril oči a napokon počul, ako sa doktor Solomon zberá na odchod. „Prídem zajtra, Jude,“ dodal.

Keď bolo jasné, že sa s nikým nebude rozprávať a že nie je v takom stave, aby si znova ublížil, prepustili ho, ale za podmienky, že zostane v Juliinej a Haroldovej opatere. Dôrazne mu pripomenuli, že má ďalej užívať nižšie dávky liekov, ktoré dostával v nemocnici. A okrem toho mu prísne nariadili dvakrát do týždňa chodiť na terapiu. Raz za týždeň mal navštíviť Andyho. V práci si mal vziať dlhodobé voľno, čo už zariadili. So všetkým súhlasil. Podpísal sa – pero sa mu medzi prstami triaslo – pod prepúšťaciu správu, pod Andyho podpis aj pod podpisy doktora Solomona a Harolda.

Harold s Juliou ho vzali do Trura, kde ho už čakal Willem. V noci dlho spal a cez deň sa s Willemom prechádzali dolu svahom k moru. Začiatok októbra už nebol čas na kúpanie, ale sedávali na piesku a hľadeli na obzor. Niekedy sa s ním Willem rozprával, inokedy nie. Snívalo sa mu, že more sa premenilo na obrovskú ľadovú kryhu, vlny zamrzli v pohybe a Willem na opačnom brehu naňho mával, zatiaľ čo on sa k nemu pomaly prediera po tej ľadovej pláni a ruky aj tvár má skrehnuté od vetra.

Večerali skoro, lebo chodievali skoro spať. Jedlá boli jednoduché, ľahko stráviteľné, a ak v nich bolo mäso, jeden z nich mu ho najprv nakrájal, aby nemusel manipulovať s nožom. Harold mu k večeri nalial pohár mlieka ako malému dieťaťu a on ho vypil. Nesmel odísť od stola, kým nezjedol aspoň polovicu toho, čo mal na tanieri, a nesmel si naberať jedlo na tanier sám. Bol príliš unavený, aby sa vzpieral; robil, čo mu kázali.

Stále mu bolo chladno. Niekedy sa uprostred noci prebudil a triasol sa napriek kope prikrývok, ktoré mal na sebe, a tak len ležal a pozeral sa, ako Willem spí na pohovke oproti nemu, ako oblaky zahaľujú mesiac, ktorý videl medzi okenným rámom a žalúziou. Po chvíli znova zaspal.

Občas myslel na to, čo urobil, a cítil rovnakú ľútosť ako v nemocnici: žiaľ nad tým, že zlyhal, že stále žije. Občas ho premkla hrôza: odteraz s ním budú všetci zaobchádzať inak. Je z neho naozaj monštrum, väčšie ako predtým. A bude musieť začať úplne odznova, aby ľudí presvedčil, že je normálny. Myslel na kanceláriu, jediné miesto, kde nezáležalo na tom, čím bol predtým. Ale teraz sa o ňom bude šíriť nový príbeh. Už nebude len najmladší partner v histórii firmy (ako ho občas predstavil Tremain), ale aj ten partner, čo sa pokúsil o samovraždu. Určite zúria, pomyslel si. Myslel na svoju prácu a na to, komu ju asi pridelili. Možno ho tam už ani nechcú. Kto by s ním chcel po tomto všetkom spolupracovať? Kto by mu ešte veril?

Všetci sa naňho budú pozerať inak, nielen u Rosena a Pritcharda. Všetka samostatnosť, ktorú za tie roky získal a snažil sa všetkým dokázať, že si ju zaslúži, bude fuč. Teraz si nevedel ani jedlo pokrájať. Včera mu Willem musel zaviazať šnúrky na topánkach. „Zlepší sa to, Jude,“ chlácholil ho, „uvidíš, že sa to zlepší. Podľa lekára to chce len čas.“ Ráno ho Harold alebo Willem museli holiť, lebo mal stále neisté ruky; keď mu prechádzali žiletkou po lícach a brade, díval sa do zrkadla na svoju tvár, ktorá mu zrazu bola cudzia. Holiť sa naučil vo Philadelphii, keď býval u Douglassovcov, ale Willem ho to v prvom ročníku na vysokej naučil inak, lebo ho znervózňovali jeho neisté pohyby, ako mu vysvetlil neskôr. Ako keby kosil trávu kosákom. „Matematika ti ide, ale holiť sa nevieš,“ prehodil a usmial sa, aby mu to nebolo trápne.

Potom si povedal: vždy to môžeš skúsiť znova. A tá myšlienka mu dodala silu, hoci nutkanie na ďalší pokus necítil. Bol na to veľmi unavený. Znamenalo by to nekonečné prípravy. Musel by si zohnať niečo ostré, nájsť si čas, kedy by mohol byť sám, a on nikdy nezostával sám. Pravdaže vedel, že existujú aj iné spôsoby, ale tvrdohlavo myslel na ten, ktorý si zvolil prvý raz, hoci sa mu neosvedčil.

Väčšinou však necítil nič. Harold, Julia a Willem sa ho pýtali, čo chce na raňajky, on sa však nevedel rozhodnúť. Lievance? Vafle? Obilné vločky? Vajíčka? Ako? Namäkko? Natvrdo? Praženicu? Na cibuľke? Volské oká? Hemendex? Stratené? Len krútil hlavou a oni sa napokon prestali vypytovať. Prestali sa ho pýtať na akýkoľvek názor, čo ho upokojovalo. Po obede (nezmyselne skorom) driemal na pohovke pri kozube v obývačke a zaspával pri ich hlasoch a špliechaní vody, keď umývali riad. Popoludní mu Harold niečo čítal a občas tam zostávali aj Willem s Juliou a aj oni počúvali.

Asi po desiatich dňoch odcestovali s Willemom domov na Greene Street. Obával sa návratu, ale keď vošiel do kúpeľne, mramor bol čistý a nepoškvrnený. „Malcolm,“ vysvetlil mu Willem ešte skôr, ako sa stihol opýtať. „Dokončili to minulý týždeň. Všetko je to nové.“ Willem mu pomohol do postele a podal mu žltú obálku s jeho menom. Otvoril ju, keď Willem odišiel. Boli v nej listy, ktoré všetkým napísal, stále zalepené, aj zapečatená kópia jeho závetu a odkaz od Richarda: „Napadlo mi, že by si ich mohol chcieť. S láskou, R.“ Roztrasenými prstami všetko strčil späť do obálky, zajtra to odloží do trezoru.

Na druhý deň sa prebudil veľmi zavčasu, prešiel okolo Willema, ktorý spal na pohovke na opačnom konci jeho spálne, a poprechádzal sa po byte. Ktosi dal do každej miestnosti kvety alebo javorové konáriky či misky s tekvicami a všetko krásne voňalo. Ako jablká a céder. Zamieril do pracovne, kde mu ktosi na stole upratal poštu a na kôpku kníh postavil Malcolmov papierový domček. Zbadal neotvorené obálky od Džejbího, od Ázijského Henryho Younga, od Indie, od Aliho, a pochopil, že mu čosi nakreslili. Prešiel okolo jedálenského stola a prstami sa dotkol chrbtov kníh stojacich na polici. Vošiel do kuchyne, otvoril chladničku a uvidel, že je plná jedál, ktoré mal rád. Richard sa v poslednom čase viac venoval keramike, a tak sa na jedálenskom stole vynímala veľká amorfná socha s drsnou, no na dotyk príjemnou glazúrou pokrytou žilkami. Vedľa neho stála jeho a Willemova soška svätého Júdu, ktorú si Willem vzal so sebou, keď sa sťahoval na Perry Street, ale teraz sa vrátila k nemu.

Dni plynuli a on im to umožňoval. Ráno si šiel zaplávať a potom si s Willemom dali raňajky. Prišla fyzioterapeutka a nútila ho stláčať gumené loptičky, špagátiky, špáradlá, perá. Niekedy musel jednou rukou zbierať rôzne predmety a držať ich, čo bolo dosť náročné. Ruky sa mu triasli viac ako kedykoľvek predtým a v prstoch cítil mravčenie, ale ona ho nabádala, nech si to nevšíma, že sa mu dávajú do poriadku svaly a ožívajú nervy. Po obede si trochu zdriemol. Kým spal, strážil ho Richard a Willem chodil všeličo vybavovať, niekedy zašiel dolu do posilňovne a on dúfal, že robí niečo zaujímavé a príjemné, čo nemá nič spoločné s ním a s jeho problémami. Popoludní prišli ľudia, vždy tí istí, ale aj noví. Zvyčajne sa zdržali asi hodinu a potom ich Willem vyprevadil. Prišli aj Malcolm s Džejbím a vo štvorici sa rozpačito bavili o tom, čo robievali na vysokej. On však nebol rád, že vidí Džejbího. Napadlo mu, že by ho radšej videl neskôr, keď nebude mať v hlave takú hmlu, aby sa mu mohol ospravedlniť a povedať, že mu odpúšťa. Keď Džejbí odchádzal, pošepol mu: „Zlepší sa to, Jude, ver mi, ja to viem.“ A potom ešte dodal: „Ty si pritom aspoň nikomu neublížil.“ Cítil sa previnilo, lebo vedel, že ublížil. Na sklonku dňa prichádzal Andy, aby ho vyšetril, previazal mu rany a očistil kožu okolo stehov. Stále sa na ne nepozrel, nevedel sa prinútiť, a keď ho Andy ošetroval, odvracal sa alebo zatváral oči. Len čo Andy odišiel, navečerali sa, a keď sa zatvorili obchody a ulice sa vyľudnili, šli sa prejsť, urobili úhľadný štvorec okolo SoHo, na východ k Lafayette Street, na sever k Houston Street, na západ na Šiestu avenue, na juh na Grand, potom na východ na Greene Street a vrátili sa domov. Bola to krátka prechádzka, ale aj tak ho unavovala, a raz cestou do spálne spadol, lebo sa mu podlomili nohy. Vo štvrtok prichádzali vlakom Harold a Julia a boli s ním celý piatok, sobotu a časť nedele.

Každé ráno sa ho Willem pýtal: „Nechceš sa dnes porozprávať s doktorom Loehmannom?“ A on zakaždým odpovedal: „Ešte nie, Willem. Ale už čoskoro, sľubujem.“

Koncom októbra sa už cítil silnejší, ani sa tak netriasol. Vydržal dlhšie hore. Mohol ležať na chrbte a držať pred očami knihu, triaška ho už nenútila obrátiť sa na brucho a oprieť si knihu o vankúš. Naučil sa natrieť si chlieb maslom a znova nosil košele s gombíkmi, lebo si ich vedel zapnúť.

„Čo čítaš?“ opýtal sa Willema raz popoludní, keď sedeli na pohovke v obývačke.

„Jednu hru, v ktorej by som možno chcel hrať,“ odvetil Willem a odložil papiere.

Zahľadel sa na nejaký bod za Willemovou hlavou. „Zase odídeš?“ Bolo nesmierne sebecké takto sa pýtať, ale nedokázal sa zdržať.

„Nie,“ odvetil po chvíli Willem. „Chcel by som sa nejaký čas zdržať v New Yorku, ak ti to neprekáža.“

Usmial sa na vankúše na pohovke. „Vôbec mi to neprekáža.“ Keď zdvihol zrak, zistil, že aj Willem sa usmieva. „Je pekné, že ťa znova vidím usmievať sa,“ prehodil Willem a znovu sa začítal.

V novembri si uvedomil, že nepripravil oslavu Willemových tridsiatych tretích narodenín, ktoré mal koncom augusta, a spomenul mu to. „No, vlastne ťa ospravedlňuje to, že som tu nebol,“ odvetil Willem. „Ale dám ti možnosť, aby si mi to vynahradil.“ Zamyslel sa. „Si pripravený vyraziť do sveta? Nechceš zájsť na večeru? Na skorú večeru?“

„Rád,“ odvetil a tak šli na ďalší týždeň do malej japonskej reštaurácie v East Village, kde podávali lisované suši a chodili tam už roky. Sám si objednal jedlo, hoci bol nervózny a bál sa, že si nevybral dobre, ale Willem trpezlivo čakal, kým premýšľal, a keď sa konečne rozhodol, povzbudivo naňho kývol. „Fajn,“ povedal. Pri jedle sa rozprávali o svojich priateľoch a o hre, v ktorej chcel Willem hrať, o románe, ktorý práve čítal, o všeličom, len nie o ňom.

„Myslím, že by sme mali ísť do Maroka,“ navrhol, keď sa pomaly pešo vracali domov a Willem sa naňho pozrel.

„Overím to,“ prisľúbil Willem a potiahol ho za rameno, aby sa vyhol cyklistovi, čo sa rútil po ulici.

„Chcel by som ti dať niečo na narodeniny,“ dodal po chvíli. Chcel dať Willemovi niečo na znak vďaky, vyjadriť tak to, čo mu nedokázal povedať: darček, v ktorom by sa odrážali roky vďačnosti a lásky. Po predchádzajúcom rozhovore o tej divadelnej hre si spomenul, že vlani Willem prisľúbil účasť na nejakom filmovom projekte, ktorý sa mal začiatkom januára nakrúcať v Rusku. Keď to však spomenul, Willem len pokrčil plecami. „Ach, to?“ zatiahol. „Nevyšlo to, ale to nič. Aj tak sa mi tam nechcelo ísť.“ Bolo mu to však podozrivé, a keď si to vyhľadal na internete, našiel správy, že Willem odstúpil od zmluvy z osobných dôvodov a nahradil ho iný herec. Vtedy tak dlho hľadel na obrazovku, až sa mu pred očami rozmazávali písmená, ale keď sa na to opýtal Willema, ten znova len pokrčil plecami. „To sa hovorí vždy, keď si uvedomíš, že s režisérom na to nemáte rovnaký názor a nikto nechce stratiť svoju tvár,“ povedal. On však tušil, že Willem nehovorí pravdu.

„Nemusíš mi dávať nič,“ povedal Willem, tak ako čakal. A on na to ako vždy odvetil: „Ja viem, že nemusím, ale chcem.“ A potom ako vždy dodal: „Lepší priateľ by vedel, čo ti dať, nemusel by ťa žiadať o návrhy.“

„Lepší priateľ určite,“ prikývol Willem ako vždy a on sa usmial, lebo mu to pripomínalo ich bežné rozhovory.

Prešlo zopár dní. Willem sa nasťahoval späť do svojich izieb na opačnej strane bytu. Lucien mu niekoľkokrát zavolal, aby sa ho na niečo opýtal, a pritom sa ospravedlňoval, ale on bol rád a tešilo ho, že Lucien začína rozhovor sťažnosťami na klienta alebo kolegu namiesto toho, aby sa vypytoval, ako sa mu darí. Okrem Tremaina, Luciena a jedného či dvoch ďalších nikto vo firme nepoznal pravý dôvod jeho neprítomnosti: všetkým vrátane klientov povedali, že sa zotavuje po akútnej operácii miechy. Vedel, že keď sa vráti k Rosenovi a Pritchardovi, Lucien mu hneď pridelí bežnú prácu. Nebude sa hovoriť o tom, že by sa mal vracať postupne, nikto nespochybní jeho schopnosť zvládať stres. Bol za to vďačný. Prestal užívať lieky, lebo si uvedomil, že ho otupujú, a keď sa mu ich zvyšky vyplavili z tela, prekvapilo ho, ako dobre vníma – dokonca aj zrak mal ostrejší, ako keby z okna niekto umyl všetku špinu a mastnotu a on konečne videl žiarivo zelený trávnik a hrušky plné žltého ovocia.

Okrem toho si uvedomil, že ho tie lieky chránili, bez nich sa zakrátko hyeny vrátili, síce nie v takom veľkom počte a boli pomalšie, ale stále okolo neho krúžili. Neprenasledovali ho natoľko, ale stále tu boli ako neželaní, no neodbytní spoločníci. Vracali sa mu aj iné spomienky, staré aj nové, a on si pálčivo uvedomoval, ako všetkým skomplikoval život, koľko od ľudí žiadal, a že to, čo mu dali, sa nedá nikdy splatiť. A potom sa objavil hlas, čo mu v nestrážených chvíľach šepkal: Môžeš to skúsiť znova, môžeš to skúsiť znova, ale on sa ho usiloval nevnímať, lebo sa v istom okamihu rovnako záhadným spôsobom, ako sa vtedy rozhodol pre samovraždu, rozhodol, že popracuje na svojom uzdravení. Nechcel si pripomínať, že by to mohol skúsiť znova. Rozhodol sa, že žiť, hoci mu to často pripadalo potupné a absurdné, je jeho jediná možnosť.

Nadišiel Deň vďakyvzdania, ktorý znova oslávili v Haroldovom a Juliinom byte na West End Avenue, zasa len v úzkom kruhu. Prišli Laurence a Gillian (ich dcéry odcestovali na sviatky k rodinám ich manželov), on, Willem, Richard a India, Malcolm a Sophie. Pri jedle cítil, ako sa všetci snažia nevenovať mu priveľkú pozornosť, a keď Willem povedal, že v polovičke decembra chcú ísť do Maroka, Harold sa tváril tak uvoľnene a prejavil tak málo zvedavosti, akoby to už s ním (a asi aj s Andym) Willem vopred prebral a dal si to odsúhlasiť.

„Kedy sa vrátiš k Rosenovi a Pritchardovi?“ opýtal sa Laurence, ako keby bol len na dovolenke.

„Tretieho januára,“ odvetil.

„Dajako skoro,“ čudovala sa Gillian.

Usmial sa na ňu. „Už sa neviem dočkať,“ prehodil a myslel to vážne. Bol pripravený znovu sa pokúsiť byť normálny, urobiť ďalší pokus zostať nažive.

S Willemom odišli skoro a v ten večer sa porezal druhý raz, odkedy ho prepustili z nemocnice. Aj to otupili lieky: potrebu ubližovať si, cítiť tú ostrú bolesť. Keď to urobil prvý raz, šokovalo ho, ako veľmi to bolí, dokonca sa čudoval, prečo si to tak dlho robil – čo mu to len zišlo na um? Potom si však uvedomil, ako sa v ňom všetko spomaľuje, uvoľnil sa, cítil, ako sa vytrácajú spomienky, spomenul si, prečo s tým vôbec začal. Jazvy z pokusu o samovraždu sa mu ťahali po oboch rukách v troch zvislých čiarach, od zápästia pod lakťovú jamku, a nezahojili sa dobre. Vyzeralo to, akoby mal pod kožou nastrkané ceruzky. Čudne sa leskli, ako perleť, ako keby mal kožu popálenú, a on zovrel päste a sledoval, ako sa mu napínajú.

V tú noc sa zobudil s krikom, čo sa mu občas stávalo, keď sa znova začal prispôsobovať životu, teda existencii zahrnujúcej aj sny. Kým bral lieky, nič sa mu nesnívalo, nie naozaj, a ak áno, boli to také čudné sny, nezmyselné a komplikované, že ich hneď aj zabudol. No v tomto sne sa ocitol v motelovej izbe a boli tam nejakí muži, čo ho obťažovali. On sa im zúfalo usiloval brániť. Bolo ich však čoraz viac a on vedel, že prehrá, vedel, že ho dostanú. Jeden z mužov ustavične opakoval jeho meno, potom mu položil ruku na líce a jeho to ešte väčšmi vyľakalo. Odstrčil tú ruku, no potom ho ten muž polial vodou a on sa s prskaním zobudil. Vedľa neho stál Willem, celý bledý a s pohárom v ruke. „Prepáč,“ povedal Willem, „nevedel som, ako ťa mám zobudiť, Jude. Ospravedlňujem sa. Prinesiem ti uterák.“ Odišiel a o chvíľu sa vrátil s uterákom a pohárom plným vody, lenže on sa tak hrozne triasol, že ten pohár vôbec neudržal. Jednostaj sa Willemovi ospravedlňoval, no ten krútil hlavou a opakoval, že sa nič nedeje, že to bol len sen. Willem mu priniesol suché tričko, obrátil sa, keď sa prezliekal, a mokré odniesol do kúpeľne.

„Kto je brat Luke?“ opýtal sa Willem, keď spolu mlčky sedeli a čakali, kým zase začne normálne dýchať. No keď sa nedočkal odpovede, pokračoval sám: „Stále si kričal: Pomôž mi, brat Luke, pomôž mi.“ Odmlčal sa. „Kto je brat Luke? Niekto z kláštora?“

„Nemôžem, Willem,“ odvetil a spomenul si na Anu. Opýtaj sa ma to ešte raz, Ana, a ja ti to poviem, povedal jej vtedy. Nauč ma to. Tentokrát ťa budem počúvať. Tentokrát ti to poviem.

Na víkend odcestovali k Richardovi na vidiek a dlho sa prechádzali po lese za domom. Neskôr sa mu podarilo uvariť prvé jedlo po prepustení z nemocnice. Bolo Willemovo obľúbené, jahňacie rebierka, a hoci mu Willem musel pomôcť tie rebierka pokrájať – sám to stále nedokázal – všetko ostatné urobil sám. V tú noc sa zase prebudil s krikom a Willem znova prišiel za ním (tentoraz bez vody) a znova sa ho pýtal na brata Luka, no on mu nebol schopný nič povedať.

Na druhý deň bol unavený, boleli ho ruky a celé telo. Na prechádzke bol zamĺknutý a ani Willem veľa nenahovoril. Popoludní si spolu prešli plány na cestu do Maroka: chceli začať vo Feze, prejsť cez púšť, ubytovať sa pri Warzazáte a skončiť v Marakéši. Na spiatočnej ceste plánovali na niekoľko dní zostať v Paríži a navštíviť Citizena a jedného Willemovho priateľa. Tesne pred Novým rokom sa chceli vrátiť domov.

Pri večeri Willem poznamenal: „Viem, čo by si mi mohol dať k narodeninám.“

„Ach,“ zatiahol spokojne, že sa bude môcť sústrediť na darček pre Willemavi namiesto vyzvedania, čo by ho potešilo. Myslel na to, o koľko času ho už obral. „Tak hovor.“

„No,“ začal Willem, „je to dosť veľká vec.“

„Čokoľvek, myslím to vážne.“ Willem sa naňho čudne pozrel. „Naozaj, môžeš si priať čokoľvek.“

Willem odložil sendvič s jahňacinou a nadýchol sa. „Tak dobre. K narodeninám by som si želal, aby si mi povedal, kto je brat Luke. A nielen to, ale aj aký si mal k nemu vzťah a prečo si myslíš, že v spánku opakuješ práve jeho meno.“ Pozrel sa naňho. „Chcem, aby si mi úprimne vyrozprával celý ten príbeh. To by som si prial.“

Nastalo dlhé ticho. Uvedomil si, že stále neprehltol. Keď sa mu to napokon podarilo, odložil sendvič, ktorý stále držal. „Willem,“ povedal nakoniec, lebo vedel, že Willem to myslí vážne a on ho nepresvedčí, že by si mal priať niečo iné. „Jedna časť mojej bytosti ti to naozaj túži povedať. Lenže ak to urobím,“ zasekol sa, „bojím sa, že ku mne pocítiš odpor. Počkaj,“ povedal, keď videl, ako sa Willem nadychuje. Pozrel sa mu do očí. „Sľubujem, že ti to poviem. Sľubujem. Ale musíš mi dať trochu času. Ešte nikdy som to nikomu nehovoril a musím nájsť správne slová.“

„Tak dobre,“ prikývol napokon Willem. „Súhlasím.“ Potom zaváhal. „Čo keby sme sa k tomu dostali postupne?“ Opýtam sa ťa na niečo jednoduchšie, ty mi odpovieš a zistíš, že nie je také hrozné rozprávať o tom. Ak to bude hrozné, môžeme prestať.“

Nadýchol sa a vydýchol. Toto je Willem, pripomenul si. On by ti nikdy neublížil, nikdy. Je čas. Je čas. „Dobre,“ prikývol nakoniec. „Dobre, pýtaj sa.“

Videl, ako sa Willem oprel na stoličke, pozerá sa naňho a snaží sa rozhodnúť, ktorú zo stoviek otázok, aké by mal priateľ položiť priateľovi, má vybrať. V očiach ho pálili slzy, pretože dopustil, aby ich priateľstvo bolo takéto pokrivené, aj preto, ako dlho s ním Willem zostával, hoci on pred ním unikal, zostával aj napriek tomu, že ho žiadal o pomoc s problémami, ktorých pôvod mu nechcel prezradiť. Sľúbil si, že vo svojom novom živote nebude na priateľov klásť také nároky, bude veľkorysejší. Nech chcú čokoľvek, on im to dá. Ak chce Willem informácie, nech ich má, a záleží len od neho, ako mu ich odovzdá. Znova a znova sa bude trápiť – ako každý – ale ak sa posnaží, ak má žiť, musí byť silnejší, musí sa pripraviť, musí si uvedomiť, že toto je jednoducho súčasť života.

„Dobre, mám jednu otázku,“ ozval sa Willem a on sa vystrel na stoličke. „Z čoho máš tú jazvu na ruke?“

Od prekvapenia zažmurkal. Netušil, aká bude Willemova prvá otázka, ale keď ju položil, odľahlo mu. V poslednom čase na tú jazvu už takmer nemyslel, ale teraz sa na ňu pozrel, na jej lesk, a dotkol sa jej končekmi prstov. Pomyslel si na to, že práve táto jazva viedla k toľkým ďalším problémom, k bratovi Lukovi, potom k detskému domovu vo Philadelphii, k všetkému.

Ale čo v živote nie je spojené s niečím iným? So smutnejším, väčším príbehom? Willem od neho nechcel nič, len tento jeden príbeh. Nemusí vynášať na povrch všetko ostatné, celú obrovskú spleť problémov.

Premýšľal, ako by začal, a urovnával si to v hlave, skôr ako otvoril ústa. Napokon bol pripravený. „Vždy som bol veľmi chamtivé dieťa,“ začal a sledoval, ako sa Willem predklonil a oprel o lakte. Po prvý raz, odkedy sa priatelili, sa stal poslucháčom a čakal, ako mu Jude vyrozpráva svoj príbeh.

Mal desať rokov, potom jedenásť. Znova mu narástli dlhé vlasy, dokonca dlhšie ako nosil v kláštore. Narástol a brat Luke ho vzal do second handu, kde sa dalo kúpiť vrece oblečenia na váhu. „Pomalšie,“ žartoval a tlačil mu na temeno hlavy, ako keby ho chcel vtlačiť do zeme, aby sa znova zmenšil. „Podľa mňa rastieš prirýchlo.“

Takmer stále spal. Na vyučovaní bol čulý, ale neskôr popoludní akoby naňho čosi doľahlo, začal zívať a nevedel udržať otvorené oči. Brat Luke o tom tiež najprv žartoval – oslovoval ho môj ospalec, čo sníva. Raz večer, keď odišiel klient, si k nemu prisadol. Celé mesiace a roky klientom podvedome vzdoroval. Niežeby si myslel, že ich môže zastaviť, ale v ostatnom čase už len nehybne ležal a čakal, kým sa skončí to, čo sa malo stať. „Viem, že si unavený,“ povedal brat Luke. „Je to normálne, lebo rastieš. Rast je únavná činnosť. A viem, že tvrdo pracuješ. Ale, Jude, keď si s klientom, musíš dať najavo trochu života. Platia za to, aby s tebou mohli byť. Musíš im dať najavo, že ťa to teší.“ Keď na to nič nepovedal, Luke dodal: „Ja, pravdaže, viem, že ťa to neteší, nie tak, ako keď sme spolu my dvaja, ale musíš prejaviť trochu energie, vieš?“ Vystrel ruku a napravil mu vlasy za uchom. „Dobre?“ Prikývol.

Približne vtedy sa začal hádzať o stenu. Motel, v ktorom vtedy v štáte Washington bývali, bol poschodový, a on raz šiel hore po ľad do vedierka. Bol mokrý, sychravý deň, a keď sa vracal, pošmykol sa a skotúľal sa po schodoch až dolu. Brat Luke počul hluk a vybehol von. Nezlomil si nič, mal však odreniny, krvácal a brat Luke zrušil stretnutie s klientom v ten večer. V tú noc s ním zaobchádzal opatrne a priniesol mu čaj. On sa cítil živšie ako inokedy v posledných týždňoch. Niečo na tom páde, tej bolesti, mu dodalo energiu. Bola to poctivá bolesť, čistá bolesť, bez hanby a špiny, bol to pocit, aký nezažil už roky. Nasledujúci týždeň šiel znova po ľad, ale cestou späť sa zastavil na malom priestore v tvare trojuholníka pod schodmi, a skôr ako si uvedomil, čo robí, začal z celej sily vrážať do tehlovej steny a pritom si predstavoval, že zo seba vyráža všetku špinu, každú kvapku tekutiny, každú spomienku na niekoľko posledných rokov. Resetoval sa, vracal sa k niečomu čistému, trestal sa za to, čo robil. Vzápätí sa cítil lepšie, plný energie, akoby po dlhých pretekoch dobehol do cieľa. Vracal, až potom sa ako-tak dovliekol do izby.

Luk však po čase zistil, čo robí, a znova sa porozprávali. „Viem, že si občas otrávený,“ začal. „Jude, ale čo robíš, nie je dobré. Mám o teba strach. A klientom sa nepáči, keď si taký dobitý.“ Nastalo ticho. Pred mesiacom po veľmi zlom večere – prišla skupina mužov, a keď odišli, vzlykal, kvílil a cítil takú zúrivosť, ako už roky nie – Luke sedel vedľa neho a hladkal mu boľavé brucho, držal mu pri ústach vankúš, aby stlmil tie zvuky. Vtedy Luka prosil, aby mu s tým dovolil prestať. Brat sa rozplakal a povedal, že ani on si nepraje nič iné, len aby boli spolu iba oni dvaja, ale že už dávno minul všetky peniaze. „Ja už nič nemám, Jude,“ bedákal. „Si všetko, čo mám. Ale teraz naozaj šetrím a raz s tým budeš môcť skoncovať, prisahám.“

„Ale kedy?“ vzlykol.

„Už čoskoro,“ sľúbil Luke. „Čoskoro. O rok. Naozaj.“ Prikývol, hoci už vedel, že Lukove sľuby sú len prázdne slová.

Potom brat Luke povedal, že mu prezradí jedno tajomstvo, niečo, čo mu pomôže v jeho trápení. Na ďalší deň ho naučil rezať sa a dal mu vrecúško, v ktorom boli zabalené žiletky, liehové tampóny, vata a náplasti. „Najprv to budeš musieť skúšať, kým prídeš na to, čo v tvojom prípade funguje najlepšie,“ povedal brat a naučil ho, ako si má ranu vyčistiť a zalepiť. „Takže toto je tvoje,“ povedal a podal mu to vrecúško. „Keď budeš potrebovať ďalšie, stačí povedať a prinesiem ti ich.“ Najprv mu chýbala dramatickosť, dôraz a váha tých pádov a úderov o stenu, no neskôr ocenil, že rezy sú skryté a má ich dokonale pod kontrolou. Brat Luke mal pravdu: rezať sa bolo lepšie. Keď to robil, zdalo sa mu, akoby zo seba vypúšťal všetok jed, špinu, zúrivosť. Ako keby sa uskutočnil jeho sen o pijaviciach a mal rovnaký účinok, v aký vždy dúfal. Prial si, aby bol z kovu alebo umelej hmoty, z niečoho, čo by sa dalo opláchnuť hadicou a dočista vydrhnúť. Predstavoval si, ako do seba pumpuje vodu a čistiaci prostriedok, potom sa dosucha utrie a všetko vnútri bude mať zas hygienicky čisté. Vždy večer po odchode klienta vystriedal Luka v kúpeľni, a kým mu nezaťukal na dvere a neoznámil, že je čas ísť spať, bolo jeho telo len jeho a on si s ním robil, čo sa mu páčilo.

Bol od Luka úplne závislý, čo sa týkalo jedla, ochrany, a teraz aj žiletiek. Keď musel ísť k lekárovi, lebo ho trápili bolesti alebo ochorel – chytal od klientov všelijaké infekcie napriek tomu, že Luke sa nesmierne snažil, a niekedy si dobre nevyčistil rezy a zapálili sa mu – brat Luke ho tam vozil a zháňal mu antibiotiká. Zvykol si na jeho telo, na jeho ústa aj ruky: nemal rád jeho dotyky, ale už sa nemykal, keď ho Luke začal bozkávať, a keď ho objal, objatie mu poslušne opätoval. Vedel, že nikto iný by sa k nemu nesprával tak slušne ako Luke: aj keď urobil niečo zlé, Luke naňho nikdy nekričal, nikdy ho neudrel, za celé tie roky. Predtým si myslel, že jedného dňa stretne klienta, ktorý bude lepší a odvedie ho preč, ale teraz už vedel, že sa to nikdy nestane. Raz sa začal vyzliekať, skôr ako bol klient pripravený, a ten muž ho udrel do tváre a vykríkol: „Pomalšie, ty malá cundra. Koľkokrát si to už robil?“ No ako vždy, keď ho nejaký klient udrel, Luke vybehol z kúpeľne, vynadal tomu chlapovi a prinútil ho sľúbiť, že sa bude správať slušne, ak tu chce zostať. Klienti mu nadávali: bol pre nich pobehlica, kurva, špina, hnus, nymfoman (ten význam si musel nájsť), otrok, odpad, nula, nič. No Luke mu nikdy nič také nepovedal. „Si dokonalý,“ opakoval mu Luke, „múdry, dobrý, dobrý v tom, čo robíš. A nie je na tom nič zlé.“

Brat Luke stále hovoril o tom, že budú spolu, hoci teraz spomínal domček pri mori, niekde v strednej Kalifornii, opisoval kamienkové pláže, hlučné čajky, nádherné more. Budú spolu, len oni dvaja, ako manželia. Už neboli otec a syn, už si boli rovní. Keď bude mať šestnásť rokov, vezmú sa. Na svadobnú cestu pôjdu do Francúzska a Nemecka, kde si konečne vyskúša jazyky, čo sa naučil, so skutočnými Francúzmi a Nemcami. Pôjdu aj do Talianska a Španielska, kde brat Luke dva roky žil: najprv ako študent, a ešte rok po promócii. Kúpi mu klavír, aby mohol hrať a spievať. „Iní ľudia by ťa nechceli, keby vedeli, s koľkými klientmi si bol,“ hovoril Luke. „Ale boli by hlúpi, keby ťa nechceli. Ja ťa budem chcieť vždy, aj keby si mal tisíc klientov.“ Keď bude mať šestnásť rokov, skončí s prácou, hovoril brat Luke, a on potom ticho plakal, lebo počítal dni, kedy bude mať dvanásť, keďže predtým mu Luke sľúbil, že s tým prestane ako dvanásťročný.

Niekedy sa Luke ospravedlňoval za to, čo ho núti robiť: keď bol klient k nemu krutý, keď ho trápili bolesti, keď krvácal alebo mal pomliaždeniny. Niekedy sa Luke správal, ako keby sa mu to páčilo. „Bolo to dobré,“ oznámil, keď niektorý muž odišiel. „S tým sa ti to páčilo, však? Nezapieraj, Jude! Počul som, ako veľmi sa ti to páči. A to je dobre. Je fajn, keď človeka teší jeho práca.“

Dvanáste narodeniny oslávil v Oregone. Luke vtedy hovorieval, že sa už približujú ku Kalifornii. Zasa vyrástol, Luke predpovedal, že prestane rásť, keď bude mať meter osemdesiatpäť, možno aj meter deväťdesiat – stále bude nižší ako brat Luke, no nie oveľa. Začal sa mu meniť hlas, už nebol dieťa a zháňať klientov bolo ťažšie. V ostatnom čase mával menej jednotlivých klientov a viac skupín. Skupiny nenávidel, ale Luke tvrdil, že nič lepšie nezohnal. Na svoj vek vyzeral starší: klienti si mysleli, že má trinásť alebo štrnásť rokov, a v tomto veku sa počíta každý rok, ako hovorieval Luke.

Nadišla jeseň, bolo dvadsiateho septembra. Nachádzali sa v Montane, lebo Lukovi zišlo na um, že by možno chcel vidieť tamojšiu nočnú oblohu s hviezdami ako žiarovky. V ten deň sa neudialo nič zvláštne. Pred dvoma dňami mal veľkú skupinu a bolo to také hrozné, že Luke nielenže zrušil na ďalší deň všetkých zákazníkov, ale nechal ho obe noci spať samého, takže mal posteľ len pre seba. V ten večer sa však život vrátil do normálnych koľají. Luke k nemu vliezol do postele a začal ho bozkávať. A potom, práve keď súložili, ozvalo sa búchanie na dvere, také hlasné a vytrvalé, že od strachu takmer uhryzol Luka do jazyka. „Polícia!“ zreval ktosi. „Okamžite otvorte.“

Brat Luke mu pritisol dlaň na ústa. „Ani slovo!“ zasyčal.

„Polícia!“ zakričal ten hlas znova. „Edgar Wilmont, máme na vás zatykač. Ihneď otvorte dvere!“

Nerozumel tomu, kto je Edgar Wilmont? Niekto z klientov? Práve chcel bratovi povedať, že policajti sa pomýlili, keď sa pozrel na jeho tvár a pochopil, že policajti v skutočnosti hľadajú Luka.

Brat Luke z neho vykĺzol a naznačil mu, aby zostal v posteli. „Nehýb sa,“ šepol. „Hneď som späť.“ Potom sa rozbehol do kúpeľne a on počul, ako cvakla zámka na dverách.

„Nie,“ šepol zúfalo, keď Luke zmizol. „Neopúšťaj ma, brat Luke, nenechávaj ma samého.“ Lenže Luke aj tak odišiel.

A potom sa všetko zomlelo hrozne rýchlo, a zároveň hrozne pomaly. Ani sa nepohol, na to bol príliš vyľakaný, ale napokon dvere povolili a dnu vošli muži s baterkami. Nevidel im tváre. Jeden k nemu podišiel a čosi zakričal, ale on ho v tom zmätku nepočul. Vytiahol mu naspäť nahor spodnú bielizeň a postavil ho na nohy. „Už si v bezpečí,“ oznámil ktosi.

Počul, ako jeden z tých mužov zaklial a zakričal z kúpeľne: „Volajte záchranku!“ On sa vytrhol chlapovi, ktorý ho držal, prešmykol sa okolo ďalších a tromi skokmi bol v kúpeľni. Uvidel, ako Luke visí s predlžovačkou okolo krku na háku uprostred stropu, s otvorenými ústami, oči má zatvorené a tvár rovnako sivú ako fúzy. V tej chvíli začal kričať a kričal, aj keď ho viedli z izby. Znova a znova kričal meno brata Luka.

Čo nasledovalo potom, si veľmi nepamätá. Znova a znova ho vypočúvali, odviedli ho do nemocnice k lekárovi, a ten ho vyšetril. Opýtal sa ho, koľkokrát ho znásilnili, ale on mu nedokázal odpovedať. Naozaj ho znásilnili? On s tým predsa súhlasil, súhlasil so všetkým, bolo to jeho rozhodnutie. „Koľkokrát si mal pohlavný styk?“ opýtal sa ho namiesto toho lekár. „S bratom Lukom alebo s ostatnými?“ opýtal sa. Doktor nechápal. „S akými ostatnými?“ Keď mu všetko povedal, odvrátil sa a zaboril si tvár do dlaní. Potom sa naňho doktor znova pozrel a otvoril ústa, aby niečo povedal, ale nedostal zo seba ani slovo. V tej chvíli si s istotou uvedomil, že to, čo robil, bolo zlé, a cítil sa ponížený a nečistý, až sa mu chcelo zomrieť.

Odviedli ho do domova. Priniesli mu jeho veci, knihy, navajského panáčika, kamienky, konáriky, žalude, Bibliu s vylisovanými kvetmi, ktorú so sebou nosil od kláštora. Oblečenie, na ktorom sa ostatní chlapci smiali. V domove vedeli, kto je aj čo robil, vedeli, že je už skazený, a tak ho neprekvapilo, keď mu niektorí vychovávatelia začali robiť to, čo mu muži robili už roky. Aj ostatní chlapci sa dozvedeli, čo je zač. Nadávali mu, používali rovnaké slová ako klienti, vyhýbali sa mu. Keď sa priblížil k nejakej skupinke, rozutekali sa na všetky strany.

Nepriniesli mu balíček so žiletkami, a tak sa naučil improvizovať: raz popoludní, keď mal službu v kuchyni, ukradol z odpadkového koša vrchnák z konzervy, vysterilizoval ho nad plynovým horákom a schoval si ho pod matrac. Každý deň ukradol nový vrchnák.

A každý deň myslel na brata Luka. V škole preskočil štyri ročníky, dovolili mu chodiť na kurzy matematiky, klavír, anglickú literatúru, francúzštinu a nemčinu na miestnej vyššej odbornej škole. Učitelia sa ho pýtali, kto ho to všetko naučil, a on odvetil, že otec. „Dobrá práca,“ povedala mu učiteľka angličtiny. „Musel to byť výborný učiteľ,“ dodala, no on na to nevládal povedať nič. Napokon sa pohla k ďalšiemu študentovi. V noci, keď bol s vychovávateľmi, nahováral si, že Luke stojí za stenou a pribehne, keby sa dialo niečo hrozné, čo znamenalo, že všetko, čo sa mu dialo, boli veci, o ktorých brat Luke vedel, že ich dokáže vydržať.

Keď neskôr začal dôverovať Ane, povedal jej niečo o bratovi Lukovi. Nepovedal jej však všetko. To neprezradil nikomu. Bol hlúpy, keď s ním utiekol, teraz to už vedel. Luke ho klamal, robil mu hrozné veci. Ale chcel veriť, že napriek tomu všetkému ho Luke mal naozaj rád, že to bolo skutočné: nebola to zvrátenosť, nebolo to vymyslené, bolo to skutočné. Asi by nezniesol, keby aj Ana vyhlásila to, čo ostatní: „Bolo to monštrum, Jude. Takí ľudia hovoria, že ťa majú radi, aby tebou mohli manipulovať, vari tomu nerozumieš? Pedofili to robia, tak zneužívajú deti.“ Ani ako dospelý sa nevedel rozhodnúť, čo si vlastne o Lukovi myslí. Áno, bol zlý. Bol horší ako ostatní mnísi? Naozaj sa rozhodol nesprávne? Naozaj by urobil lepšie, keby zostal v kláštore? Poznamenal by ho tam zub času viac alebo menej? Lukov odkaz bol vo všetkom, čo robil, vo všetkom, čím bol: v jeho láske k čítaniu, hudbe, matematike, záhradkárčeniu či jazykom – to bol Luke. Jeho rezanie, nenávisť, hanba, strach, choroby, neschopnosť viesť normálny sexuálny život, byť normálny človek – aj to bol Luke. Luke ho naučil, ako nachádzať v živote potešenie, a pritom z neho to potešenie dokonale odstránil.

Dával si pozor, aby nikdy nahlas nevyslovil jeho meno, ale občas si naňho v duchu spomenul a nehľadiac na to, koľko mal rokov a koľko rokov odvtedy prešlo, videl pred očami Lukovu usmievavú tvár. Spomenul si, ako sa do seba zaľúbili, keď ho Luke zvádzal a on bol príliš detský, naivný a zúfalo túžil po pozornosti. Bežal do skleníka, otvoril dvere a horúčava aj vôňa kvetov ho vždy zahalili ako plášť. Vtedy bol šťastný, cítil obyčajnú radosť. „Tu je môj krásny chlapec!“ zvolal Luke. „Jude, som rád, že ťa vidím.“