Malý život (Hanya Yanagihara)

Podpořte LD sdílením:

Share

Ukázky

3

DŽEJBÍ SA ROZHODOL, že Willem a Jude by mali usporiadať silvestrovský večierok vo svojom byte. Dohodli sa na tom cez Vianoce, ktoré sa skladali z troch častí: Štedrý večer strávili v byte Džejbího matky vo Fort Green, večera na Prvý sviatok vianočný (bola formálna a organizovaná, vyžadovali sa na nej obleky a kravaty) sa konala u Malcolmových rodičov a pred ňou bol neformálny obed v dome Džejbího tiet. Tento rituál doržiavali už oddávna – pred štyrmi rokmi k nemu pridali ešte Deň vďakyvzdania u Judových priateľov Harolda a Julie v Cambridgei – ale na Silvestra nikdy nemali pevne daný program. Vlani, prvý rok po skončení školy, keď sa všetci ocitli v rovnakom čase v rovnakom meste, však každý skončil niekde inde a nebol tam šťastný – Džejbí na nejakom nudnom večierku u Ezru, Malcolm na večeri u priateľov svojich rodičov na hornom Manhattane, Willema Findley prehovoril, aby vzal sviatočnú zmenu v Ortolane, Jude ležal s chrípkou v posteli na Lispenard Street – a tak si povedali, že na budúci rok si spravia nejaký poriadny plán. Lenže k tomu sa nedostali, zrazu bol december, a oni stále nič nevymysleli.

Takže im neprekážalo, že Džejbí rozhodol za nich. Tentoraz nie. Povedali si, že do bytu sa pokojne zmestí dvadsať ľudí, prípadne sa ich tam natlačí aj štyridsať. „Takže štyridsať,“ Džejbí sa toho hneď chytil, čo aj čakali, ale neskôr, už vo svojom byte, napísali zoznam dvadsiatich ľudí, najmä svojich a Malcolmových priateľov, lebo vedeli, že Džejbí pozve viac hostí, ako bude únosné, pozve priateľov, ich priateľov, ani nie priateľov, kolegov, poslíčkov, barmanov a predavačov, napokon ich tam bude toľko, že aj keď otvoria všetky okná, aby sa dovnútra dostal čerstvý vzduch, aj tak bude všade opar, horúčava a dym, ktoré sa tam nahromadia.

„Len to veľmi nekomplikujte,“ dodal ešte Džejbí, ale Willem s Malcolmom vedeli, že to platí pre Juda, ktorý mal sklony vždy všetko komplikovať. Napríklad celú noc piecť syrové koláčiky jeden plech za druhým, hoci by sa všetci uspokojili aj s pizzou, a pred večierkom v byte poupratovať, ako keby niekomu záležalo na tom, či je na podlahe špina alebo v dreze zaschnuté mydlové bublinky a zvyšky včerajších raňajok.

Noc pred Silvestrom bola na to ročné obdobie nečakane teplá, taká teplá, že Willem šiel tie tri kilometre z Ortolanu pešo a v byte ho privítala taká výrazná aróma syra, cesta a feniklu, až sa mu zdalo, že vôbec neodišiel z práce. Chvíľu sa ponevieral po kuchyni, nadvihoval oblé nafúknuté kúsky cesta, čo chladli na mriežke, aby sa neprilepili, a pozeral sa na kopy plastových škatuliek s maslovými sušienkami s bylinkami a zázvorové keksy z kukuričnej múky. Zrazu si uvedomil smútok – rovnaký ho pochytil aj vtedy, keď si všimol, že Jude napriek všetkému upratoval – lebo vedel, že tieto úžasné keksy ľudia bez premýšľania zhltnú a zapijú ich pivom. Nový rok sa začne tým, že všade po nich zostanú rozšliapané odrobinky prilepené na dlažbu. Jude už spal v spálni, okno mal pootvorené, a ten ťažký vzduch vyvolal u Willema túžbu po jari, stromoch, žltých kvetoch a kŕdľoch čiernych vtákov s krídlami akoby natretými olejom, ktoré sa nehlučne vznášajú po oblohe farby mora.

Keď sa zobudil, počasie sa znova zmenilo a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že sa trasie od zimy a že vo sne počuje vietor. Že s ním niekto lomcuje a volá jeho meno. Že to nie sú vtáky, ale ľudský hlas: „Willem, Willem.“

Obrátil sa a oprel o lakte, ale Juda spoznával len hmlisto: najprv tvár, potom fakt, že si pridržiava ľavú ruku pravou a má ju niečím obviazanú. Uvedomil si, že je to uterák a v izbe tak žiaril, akoby bol zdrojom svetla, a on naň hľadel ako v tranze.

„Willem, ospravedlňujem sa,“ povedal pokojne Jude a Willem si znova pomyslel, že sa mu to len sníva. Prestal počúvať. Jude to musel zopakovať. „Stala sa mi nehoda, Willem, ospravedlňujem sa. Musíš ma odviesť k Andymu.“

Konečne sa prebral. „Aká nehoda?“

„Porezal som sa. Náhodou.“ Odmlčal sa. „Odvedieš ma tam?“

„Pravdaže,“ odvetil, ale bol zmätený a ešte napoly spal, takže ani nevnímal, čo si oblieka. Vyšiel na chodbu, kde naňho už čakal Jude, potom s ním zašiel na Canal Street a zamieril k metru, keď ho Jude chytil za plece. „Asi budeme musieť ísť taxíkom.“

V taxíku, kde Jude povedal adresu rovnako pokojným, tlmeným hlasom, sa konečne prebral a všimol si, že Jude má stále ten uterák. „Prečo máš so sebou uterák?“ opýtal sa.

„Už som ti vravel, že som sa porezal.“

„Ale... je to také zlé?“

Jude pokrčil plecami a Willem si všimol, aké má bezfarebné pery, hoci to mohli spôsobovať pouličné lampy, ktorých svetlo mu udieralo do tváre a sfarbovalo ju dožlta, potom do čudného odtieňa bielej, akú má larva. Taxík mieril na sever. Jude sa oprel hlavou o okno a zatvoril oči, a práve vtedy prišlo Willemovi zle, pocítil strach, hoci ani nevedel prečo. Vedel len to, že sedí v taxíku uháňajúcom na hornú časť ostrova, niečo sa stalo a on nevie čo, ale je to čosi zlé. Uniká mu zásadné, životne dôležité a vlhké teplo, ktoré cítil pred niekoľkými hodinami, ale zrazu sa rozplynulo a svet zachvátilo mrazivé drsno, surová krutosť končiaceho sa roka.

Andy mal ordináciu na rohu Osemdesiatej ôsmej a Park Avenue, neďaleko domu Malcolmových rodičov, a až keď vošli dnu a ocitli sa v skutočnom svetle, Willem si všimol, že tá tmavá šmuha na Judovej košeli je krv a že je ňou nasiaknutý celý uterák. Akoby bol nafarbený, pripomínal srsť nasiaknutú vlhkom. „Ospravedlňujem sa,“ povedal Jude Andymu, keď im otvoril, potom Andy rozmotal uterák a Willem videl len krvavú masu, ako keby Judovi na ruke narástli ústa a vracali krv tak silno, až sa tá krv od zlosti penila. Tie bublinky pukali a prskali, akoby boli celé bez seba od nadšenia.

„Doriti, Jude!“ vyhŕkol Andy a odviedol ho do ordinácie.Willem si sadol do čakárne. Bože, opakoval si v duchu. Bože. Akoby jeho myseľ bola nejaký poľnohospodársky stroj, čo zastal v brázde a kolesá sa mu otáčali naprázdno. Nevedel sa na nič sústrediť. Svetlo v čakárni svietilo príliš prenikavo a on sa chcel uvoľniť, ale nemohol, lebo to slovo mu búšilo v ušiach, rezonovalo, akoby to bol jeho druhý pulz. Bože, bože, bože.

Kým ho Andy zavolal, prešla nekonečná hodina. Andy bol o osem rokov starší ako on a poznali sa od druhého ročníka na vysokej, keď mal Jude taký dlhý záchvat, že sa ho rozhodli odviezť do nemocnice spojenej s univerzitou. Andy tam bol na praxi a práve mal službu. Bol to jediný lekár, za ktorým bol Jude ochotný ísť aj neskôr, a teraz, hoci sa Andy špecializoval na ortopedickú chirurgiu, stále liečil Juda zo všetkého, čo ho postretlo, od chrbta po nohy, od chrípky po prechladnutie. Andyho mali všetci radi a všetci mu absolútne dôverovali.

„Môžeš ho vziať domov,“ povedal napálený Andy, strhol si z rúk zakrvavené gumené rukavice a sadol si na stoličku pri stole. Po podlahe sa ťahala dlhá červená šmuha, akoby tam niekto chcel niečo utrieť, ale uprostred práce sa vzdal. Aj steny boli postriekané krvou a Andyho sveter bol ňou úplne nasiaknutý. Jude sedel zhrbený, skľúčený na vyšetrovacom stole a držal v ruke pohár pomarančovej šťavy. Vlasy mal zlepené do chumáčov a košeľu tvrdú, akoby nalakovanú, ako keby ani nebola z látky, ale z kovu. „Jude, utekaj do čakárne,“ povedal mu Andy a Jude pokorne počúvol.

Keď odišiel, Andy za ním zatvoril dvere a pozrel na Willema. „Nezdalo sa ti, že by uvažoval o samovražde?“

„Čože? Nie.“ Uvedomil si, ako mu tuhne celé telo. „Pokúsil sa o samovraždu?“

Andy vzdychol. „Hovorí, že nie, ale ja neviem. Neviem, neviem to odhadnúť.“ Podišiel k výlevke a začal si rázne drhnúť ruky. „Na druhej strane, keby šiel na pohotovosť – tam ste mali ísť rovno, veď vieš – asi by ho hospitalizovali. Preto tam azda nechcel ísť.“ Rozprával nahlas a ako keby pre seba. Vytlačil si na ruky tekuté mydlo a drhol si ich ďalej. „Vieš, že sa reže, čo?“

Chvíľu zo seba nedostal nič. „Nie,“ vytisol zo seba napokon.

Andy sa obrátil, zahľadel sa Willemovi do očí a pritom si pomaly utieral jeden prst za druhým. „Nezdá sa ti depresívny?“ opýtal sa. „Je pravidelne? Spí dobre? Nie je nepokojný či bez nálady?“

„Zdá sa mi v poriadku,“ odvetil Willem, hoci to, pravdupovediac, nevedel: Aký Jude vlastne je? Spí dobre? Mal si niečo všimnúť? Mal si dávať lepší pozor? „Zdá sa mi úplne rovnaký ako vždy.“

„Hm,“ zatiahol Andy. Chvíľu sa tváril bezradne a obaja stáli mlčky zoči-voči, ale nepozerali sa na seba. „Tentoraz mu budem veriť,“ povedal. „Bol tu asi pred týždňom a vtedy som na ňom nevidel nič nezvyčajné. Ale ak sa začne správať nejako zvláštne – myslím to vážne, Willem – okamžite mi zavolaj.“

„Sľubujem,“ odvetil Willem. Keď sa s Andym stretol, vždy vnímal akési jeho zúfalstvo, akoby sa zameriaval na veľa ľudí zároveň: naňho samého, na Juda a najmä na Judových priateľov, z ktorých nikto, ako Andy vždy naznačoval (nikdy to nemusel povedať nahlas), nerobil dosť v otázke starostlivosti o Juda. To sa mu na Andym páčilo, ako sa kvôli Judovi rozčuľuje, hoci sa na druhej strane jeho nesúhlasu bál a pripadalo mu to akési nespravodlivé.

A potom, ako sa stávalo často, keď ich dôrazne pokarhal, Andyho hlas sa zmenil, až znežnel. „Viem, že ma poslúchneš,“ povedal. „Je neskoro, choďte domov. Postaraj sa, aby mal čo jesť, keď sa zobudí. A šťastný nový rok.“

Domov sa vracali mlčky. Taxikár zaškúlil na Juda len raz a vyhlásil: „Bude to o dvadsať babiek viac.“

„Dobre,“ prikývol Willem.

Pomaly začínalo svitať a on vedel, že už nezaspí. V taxíku sa Jude odvrátil od Willema a pozeral sa von oknom. Keď sa vrátili do bytu, pri dverách zakopol a neisto sa pobral do kúpeľne. Willem pochopil, že tam chce poupratovať.

„Nechaj to tak,“ prehodil. „Choď si ľahnúť.“ Jude z ničoho nič poslúchol, zmenil smer a odvliekol sa do spálne, kde takmer hneď zaspal, ako keby ho do vody hodil.

Willem si sadol na svoju posteľ a zahľadel sa naňho. Zrazu si uvedomil každý svoj sval, kosť aj kĺb a mal pocit, že je príšerne starý. Niekoľko minút tam meravo sedel a hľadel pred seba.

„Jude,“ hlesol a potom to zopakoval naliehavejšie. Keď Jude nereagoval, podišiel k jeho posteli a obrátil ho na chrbát. Chvíľu váhal, potom mu vyhrnul rukáv na pravej ruke. Látka nechcela povoliť, skôr sa ohýnala a šuchotala ako lepenka. Hoci sa mu ju podarilo vyhrnúť len po lakeť, stačilo to, aby zbadal tri rady úhľadných bielych jazvičiek, širokých asi dva a pol centimetra a trochu vypuklých. Pripomínali rebrík ťahajúci sa po predlaktí. Zastrčil prst pod rukáv a pocítil, že vedú až nad lakeť, ale keď sa dotkol bicepsu, zastavil sa, akoby ho zrazu nechcel skúmať ďalej a odtiahol ruku. Ľavé rameno si nemohol prezrieť – Andy odstrihol rukáv a Jude mal celé predlaktie aj ruku obviazané bielym obväzom. Willem však tušil, že by tam našiel podobné jazvy.

Klamal, keď Andymu tvrdil, že nevie o Judovom sebapoškodzovaní. Alebo to skôr nevedel naisto, ale to nebolo dôležité: tušil to už dlho. Keď v lete po Hammingovej smrti prišli do domu Malcolmových rodičov, Willem s Malcolmom sa raz popoludní opili a kým sedeli a hľadeli, ako sa Džejbí s Judom vracajú z prechádzky a hádžu po sebe piesok, Malcolm sa opýtal: „Všimol si si, že Jude vždy nosí dlhé rukávy?“

Willem len čosi zašomral. Pravdaže si to všimol – bolo ťažké nevšimnúť si to, najmä keď bolo horúco – ale nikdy si nedovolil premýšľať prečo. Podstatná časť jeho priateľstva s Judom sa zakladala na tom, že si nikdy nedovolil položiť otázky, o ktorých vedel, že by ich mal položiť, lebo sa bál odpovedí.

Stíchli a obaja pozerali, ako pripitý Džejbí padá chrbtom do piesku a Jude kríva k nemu, aby ho zahrabal.

„Flora mala jednu kamarátku, ktorá tiež stále nosila dlhé rukávy,“ pokračoval Malcolm. „Volala sa Maryam. Rezala sa.“

Ticho vo vzduchu ďalej rástlo a rozpínalo sa, až mal pocit, že sa takmer zhmotňuje. Na internáte bývalo jedno dievča, ktoré sa tiež rezalo. V prvom ročníku chodila do školy s ním, ale zrazu si uvedomil, že minulý rok ju vôbec nevidel.

„Prečo?“ opýtal sa Malcolma. Jude už Džejbího zahrabal do piesku až po pás. Džejbí čosi falošne donekonečna vyspevoval.

„Netuším,“ hlesol Malcolm. „Mala veľa problémov.“

Čakal, ale zdalo sa, že Malcolm už k tomu nemá čo dodať. „Čo sa s ňou stalo?“

„Neviem. Prestali sa kamarátiť, keď šla Flora na vysokú, potom ju už nespomínala.“

Opäť stíchli. Vedeli, že niekedy v priebehu rokov sa medzi nimi mlčky rozhodlo, že za Juda bude mať hlavnú zodpovednosť on, a teraz si uvedomil, že toto je Malcolmov spôsob, ako mu predostrieť problém, ktorý si vyžaduje riešenie, hoci v čom presne ten problém tkvie alebo ako by sa mal riešiť – to vôbec netušil a stavil by sa, že to nevie ani Malcolm.

Niekoľko nasledujúcich dní sa Judovi vyhýbal, lebo vedel, že keby s ním zostal sám, neovládol by sa a pustil by sa s ním do reči. Netušil, či o to má záujem, ani čo by to bol za rozhovor. Šlo to ľahko: vo dne trávili čas všetci spolu a v noci každý zaliezol do svojej izby. Raz večer však Malcolm s Džejbím odišli po homáre a on zostal v kuchyni s Judom sám. Krájali paradajky a umývali šalát. Bol dlhý, únavný slnečný deň a Jude mal lepšiu zo svojich nálad, vyzeral takmer bezstarostne. Už keď sa to Willem pýtal, pocítil akúsi melanchóliu nad tým, že kazí takú dokonalú chvíľu, v ktorej sa všetko, aj ružové, akoby krvácajúce nebo nad nimi, aj spôsob, ako sa škrabka hladko šmýkala po zelenine – dokonale zosúladilo, a ten súlad sa on teraz chystal narušiť.

„Nechceš si požičať nejaké moje tričko?“ opýtal sa Juda.

Jude neodpovedal, kým dokonale nevybral semienka z paradajky. Potom sa rozhodne pozrel na Willema. „Nie.“

„Nie je ti teplo?“

Jude sa naňho varovne usmial. „Každú chvíľu sa ochladí.“ Bola to pravda. Keď zájde slnko, vzduch sa ochladí a aj Willem si bude musieť zájsť do svojej izby po sveter.

„Ale...“ Už dopredu vedel, ako absurdne to vyznie, že sa mu tá konfrontácia vymkla spod kontroly, sotva sa do nej pustil, „budeš mať celé rukávy zašpinené od tých homárov.“

Jude čosi zašomral, znelo to, akoby hlasno pískol či zaštekal. Ale mohol to byť len smiech, kým sa znova sklonil nad dosku. „Určite si nejako poradím, Willem,“ odvetil mierne, ale Willem si všimol, ako silno stíska rukoväť noža, akoby ju chcel rozdrviť, až mu obeleli kĺby.

Obaja mali šťastie, že v tom rozhovore nemuseli ďalej pokračovať. Malcolm a Džejbí sa vrátili, ale ešte predtým Willem začul, ako Jude povedal: „Prečo sa ma na to...“ Hoci tú vetu nedokončil (vlastne sa s Willemom nebavil počas celej večere, pričom rukávy mal dokonale čisté), Willem tušil, že tá otázka by neznela „Prečo sa ma na to pýtaš,“ ale „Prečo sa ma na to pýtaš práve ty?“ Willem sa totiž nikdy nezaujímal o tú skrinku s mnohými zásuvkami, v ktorej sa Jude skrýval.

Keby šlo o niekoho iného, neváhal by. Žiadal by odpoveď, volal by spoločným priateľom, sadol by si s ním k stolu, kričal, prosil, vyhrážal by sa, kým by sa nepriznal. Lenže ak ste sa priatelili s Judom, toto bolo súčasťou nepísanej dohody: on to vedel, Andy to vedel, všetci to vedeli. U Juda ste si nevšímali veci, o ktorých vám inštinkt napovedal, že ich máte nechať tak, prešli ste okolo svojich podozrení čo najrýchlejšie preč. Chápali ste, že dôkazom vášho priateľstva je to, že si udržiavate odstup, prijímate, čo sa vám povie, obrátite sa a odídete, keď vám pred nosom zabuchnú dvere, namiesto toho, aby ste sa ich pokúsili znova otvoriť. Tie bojové porady, ktoré viedli všetci o iných veciach – napríklad o Čiernom Henrym Youngovi, keď si mysleli, že ho podvádza dievčina, s ktorou chodil, a snažili sa rozhodnúť, či mu to majú povedať, ako mu to povedať – také rozhovory by nikdy neviedli o Judovi. Pokladal by to za zradu, a aj tak by to ničomu nepomohlo.

Zvyšok večera sa jeden druhému vyhýbali, ale keď si šiel ľahnúť, akoby náhodou sa zastavil pri Judových dverách, zdvihol ruku a už chcel zaklopať, ale potom sa spamätal: Čo by mu vlastne povedal? Čo by chcel počuť? A tak odišiel a nasledujúci deň, keď Jude o včerajšom rozhovore nepovedal vôbec nič, ani on nič nepovedal. Potom deň vystriedala noc a prišiel ďalší a ďalší, a on sa posúval ďalej od jedného chabého pokusu prinútiť Juda odpovedať na otázku, ktorú sa ani nedokázal prinútiť položiť.

No tá otázka stále visela vo vzduchu a v niektorých chvíľach sa mu drala do vedomia, tlačila sa do popredia mysle, trčala tam ako nejaký strašiak. Pred štyrmi rokmi, keď Willem s Džejbím bývali v spoločnom byte a študovali na postgraduáli, prišiel ich Jude navštíviť – on zostal v Bostone, kde študoval právo. Aj vtedy bola noc a dvere do kúpeľne boli zamknuté. Búchal na ne, zrazu nepochopiteľne vydesený. Jude podráždene otvoril, ale zároveň sa tváril previnilo (alebo sa mu to len zdalo?). „Čo je?“ opýtal sa. Willem nebol schopný odpovedať, ale tušil, že sa niečo deje. V kúpeľni páchol tanín, cítil železitý pach krvi. Dokonca sa pohrabal v odpadkovom koši a našiel tam zmotanú použitú náplasť, ale tá bola od večere, keď sa Džejbí porezal pri krájaní mrkvy, ktorú držal v ruke (Willem mal podozrenie, že neobratnosť v kuchyni len predstiera, aby od neho nikto nežiadal pomoc pri varení) alebo tam zostala po Judovom nočnom treste? Ale zasa (zasa!) nič neurobil, a keď prechádzal okolo Juda (len sa tváril, že spí, alebo naozaj spal?), ktorý ležal na pohovke v obývačke, nepovedal nič. Ani na druhý deň nepovedal nič. Nič, nič.

A teraz toto. Keby niečo urobil (ale čo?) pred tromi rokmi, pred ôsmimi rokmi, stalo by sa to? A čo presne sa stalo? Lenže tentoraz už niečo povie, lebo má dôkaz. Tentoraz mu Jude nevykĺzne ako ryba, lebo keby sa niečo stalo, znamenalo by to, že na vine je on, Willem.

Keď sa tak rozhodol, zaplavila ho únava a cítil, ako sa strácajú obavy a úzkosť z celej noci. Bol posledný deň v roku a keď si ľahol na svoju posteľ a zatvoril oči, uvedomil si svoj údiv nad tým, že zaspáva tak rýchlo.

Bolo takmer popoludnie, keď sa Willem prebral a hneď si spomenul na svoje raňajšie odhodlanie. Situácia sa však zmenila tak, že už nemal nutkanie byť iniciatívny: Judova posteľ bola čistá. Jude v nej neležal. Keď šiel do kúpeľne, pocítil vajcový pach bielidla. Jude sedel pri kartárskom stolíku a pokojne vykrajoval z cesta kolieska. Willema to zároveň rozčúlilo aj upokojilo. Zdalo sa mu, že ak sa má Judovi postaviť, nepomôže mu pri tom zmätok ani dôkaz nejakej katastrofy.

Sadol si na stoličku oproti nemu. „Čo robíš?“

Jude ani nezdvihol zrak. „Ďalšie syrové pagáčiky,“ odvetil pokojne. „Jeden plech sa mi včera celkom nepodaril.“

„To si predsa nikto nevšimne, Jude,“ povedal a potom akoby si nemohol pomôcť, spustil ostrejšie: „Môžeme im ponúknuť syrové tyčinky a všetko bude v pohode.“

Jude pokrčil plecami a Willem si uvedomil, že podráždenie strieda hnev. Jude tu pokojne sedí po včerajšej noci, ktorá bola absolútne hrozná, teraz to už môže povedať, a tvári sa, akoby sa nič nestalo, hoci obviazanú ruku ma nevládne položenú na stolíku.

Už chcel niečo povedať, keď Jude odložil pohár, ktorý používal na vykrajovanie, a pozrel sa naňho. „Veľmi ma to mrzí, Willem,“ povedal tak potichu, že ho priateľ takmer nepočul. Uvedomil si, že sa pozerá na jeho ruku, a položil si ju do lona. „Nemal som...“ odmlčal sa. „Ospravedlňujem sa, nehnevaj sa na mňa.“

Hnev zrazu vyprchal. „Jude, čo si, preboha, stváral?“

„Nie to, čo si myslíš. Ver mi, Willem.“

O niekoľko rokov neskôr zopakoval tento rozhovor Willem Malcolmovi, nie doslova, len v hrubých rysoch, aby tým dokázal vlastnú neschopnosť, zlyhanie. Všetko sa mohlo skončiť inak, keby zo seba dostal jednu vetu. A tá veta by znela: „Jude, ty sa chceš zavraždiť?“ Alebo: „Jude, musíš mi povedať, čo je vo veci.“ Alebo: „Jude, prečo si to robíš?“ Čokoľvek by bolo prijateľné, viedlo by to k ďalšiemu rozhovoru, ktorý by všetko mohol napraviť, alebo by aspoň zapôsobil preventívne.

Či nie?

No vtedy na tom mieste iba zašomral: „V poriadku.“

Sedeli mlčky hodnú chvíľu, počúvali šum televízora a až potom sa Willem zamyslel nad tým, či Jude nezostal smutný, že mu to tak ľahko prešlo, alebo pocítil úľavu.

„Hneváš sa na mňa?“

„Nie.“ Zakašlal. Nehneval sa. Vlastne by nezvolil slovo hnevať sa, ale vtedy nevedel prísť na to, ktoré slovo by bolo najvhodnejšie. „Len budeme musieť zrušiť ten večierok.“

Jude sa zatváril vyľakane. „Prečo?“

„Prečo? Žartuješ?“

„Willem,“ ozval sa Jude rázne, „nemôžeme ho zrušiť. O sedem hodín sem začnú prichádzať prví ľudia, možno aj skôr. A netušíme, koho pozval Džejbí. Tí prídu aj tak, aj keby sme všetkým ostatným oznámili, že večierok sa ruší. Okrem toho,“ rýchlo sa nadýchol, akoby mal nejakú pľúcnu chorobu a teraz chcel dokázať, že je už zdravý,“ som absolútne v poriadku. Fakt. Bolo by zložitejšie teraz to rušiť, ako v tom pokračovať.“

Bože, ako to, že Juda vždy počúval, a prečo? No urobil to aj vtedy a čo nevidieť bolo osem hodín večer, okná znova otvorené dokorán a v kuchyni horúco od pečenia – akoby minulá noc nikdy nebola, akoby tie hodiny boli len klam. Willem chvíľu premýšľal, či sa iba jemu nezdá Judov obväz príliš biely, ako krikľavá spomienka na jeho zlyhanie, jeho neschopnosť – a už tam boli Malcolm s Džejbím. Willem stál vo dverách do spálne, zapínal si košeľu a počúval, ako im Jude vykladá, že sa mu stala nehoda, popálil si pri pečení ruku a musel ísť k Andymu, aby ho ošetril.

„Hovoril som ti, že sa máš vykašľať na tie hlúpe pagáče,“ vyhlásil spokojne Džejbí. Pritom Judove pekárske výtvory nesmierne miloval.

V tej chvíli ho premkol naliehavý pocit: mohol tie dvere zatvoriť a zaspať, a keď sa prebudí, bol by Nový rok a všetko by bolo čisté a svieže a on by vo svojom vnútri necítil ten hlboký smútok. Predstava, že sa bude baviť a žartovať s Malcolmom a Džejbím, sa mu zdala neznesiteľná.

Pravdaže sa s nimi bavil, a keď Džejbí vymyslel, aby šli všetci spolu na strechu, aby sa nadýchali čerstvého vzduchu a on si mohol pofajčiť, nechal Malcolma zbytočne frflať, aká je hrozná zima, ale nepridal sa k nemu. Napokon sa aj sám vydal hore po úzkom schodisku na strechu natretú asfaltovým náterom.

Uvedomoval si, že trucuje. Odšuchtal sa na zadnú časť strechy a nechal ostatných rozprávať sa bez neho. Nebo bolo úplne čierne ako o polnoci. Keď sa pozrel na sever, videl rovno pred sebou obchod s umeleckými potrebami, kde Džejbí pracoval na čiastočný úväzok, odkedy pred mesiacom odišiel z časopisu. V diaľke sa črtali nepekné obrysy Empire State Building s vežou osvetlenou krikľavým modrým svetlom, ktoré mu pripomínalo benzínové čerpacie stanice a dlhú cestu autom späť do rodičovského domu od Hemmingovej nemocničnej postele pred niekoľkými rokmi.

„Chalani,“ ozval sa, „je tu zima.“ Nevzal si bundu, nikto ju nemal. „Poďme dolu.“ Keď podišiel k dverám vedúcim na schodisko, kľučka sa ani nepohla. Skúsil to znova, a nič. Zostali tam hore uväznení. „Doriti!“ zreval. „Doriti, doriti, doriti!“

„Bože, Willem,“ zatiahol prekvapene Malcolm, lebo Willem len málokedy zúril. „Jude, ty nemáš kľúč?“

Jude ho nemal. „Doriti!“ Willem si nemohol pomôcť. Všetko sa mu zdalo nahovno. Nedokázal sa na Juda ani pozrieť: obviňoval jeho, čo nebolo spravodlivé. Obviňoval aj seba, čo bolo spravodlivejšie, ale cítil sa ešte horšie. „Kto má mobil?“ Lenže náhodou ho nikto z nich nemal: všetky zostali dolu v byte, kde mali byť aj oni, nebyť poondiateho Džejbího a poondiateho Malcolma, ktorý skočil na všetko, čo Džejbí navrhol, podľahol každému jeho nedomyslenému nápadu, a nebyť poondiateho Juda a minulej noci, tých posledných deviatich rokov a toho, že si ubližoval, že si nedal pomôcť, že ho desí a znervózňuje, až si pripadá absolútne zbytočný: cítil sa zle kvôli všetkému.

Chvíľu vykrikovali, dupali po streche v nádeji, že ich začuje niekto pod nimi, jeden z troch susedov, s ktorými sa ešte nezoznámili. Malcolm navrhol, že by mohli niečo hodiť do okien budovy oproti, lenže nemali nič, čo by mohli hodiť (aj peňaženky zostali dolu, uložené vo vreckách vetroviek), a okrem toho sa v žiadnom z tých okien nesvietilo.

„Počúvajte ma,“ ozval sa napokon Jude, hoci Willem vôbec nemal chuť počúvať ho, „mám nápad. Spustíte ma na požiarne schodisko a ja preleziem dovnútra cez spálňové okno.“

Bol to taký hlúpy nápad, že naň Willem najprv ani nereagoval. Presne taký, s akým by prišiel Džejbí, nie Jude. „Nie, je to šialené,“ namietol odmerane.

„Prečo?“ zatiahol Džejbí. „Mne to pripadá dokonalé.“ Požiarne schodisko bolo chatrné, zle navrhnuté a úplne zbytočné. Hrdzavá kovová a hrozne odpudivá konštrukcia bola pripevnená k prednej časti budovy medzi štvrtým a druhým poschodím. Horná plošina schodiska, ktoré obopínalo polovicu šírky ich obývacej izby, bola od strechy vzdialená vyše dva a pol metra. Aj keby sa im podarilo bezpečne tam Juda spustiť a nedostal by pri tom jeden zo svojich záchvatov, ani by si nezlomil nohu, musel by sa načiahnuť ďaleko za okraj, aby sa dostal k oknu do spálne.

„Vylúčené,“ zopakoval Džejbímu a potom sa spolu chvíľu dohadovali, kým si Willem zdesene uvedomil, že je to ich jediná šanca. „Dobre, Jude, ale pôjdem ja.“

„Nemôžeš.“

„Prečo? A okrem toho nepreleziem cez spálňu, ale cez obývačku.“ Na spodnej časti okien obývačky boli mreže, ale Willem uvažoval, že by ich možno vedel preliezť. Bude musieť.

„Ja som tie okná zatvoril, keď sme sem šli,“ priznal sa potichu Jude a Willem pochopil, čo to znamená. Zaistil ich, lebo on zamykal všetko, čo sa dalo zamknúť alebo zaistiť: dvere, okná, skrine. Bol to jeho zvyk. Istič na spálňovom okne bol však pokazený, a tak Jude vyrobil akýsi mechanizmus – zložitý hranatý predmet z rôznych čapov a drôtikov – a prisahal, že bezpečne istí okno, a okrem toho sa dá uvoľniť aj zvonka, keby si niekedy zabuchli dvere.

„Vari sa chystáš niekedy v budúcnosti zabuchnúť dvere?“ doberal si ho vtedy Willem, ale Jude len pokrčil plecami. „Človek nikdy nevie,“ zatiahol. Willem sa vždy čudoval, aký je Jude na všetko pripravený, že vždy a všade predvída možnú katastrofu. Už dávno si všimol, že len čo Jude vojde do nejakej novej miestnosti či priestoru, má vo zvyku najprv zistiť, kde je najbližší východ, a potom postáva pri ňom. Spočiatku to bolo smiešne, potom už nie – a okrem toho vždy robil nejaké preventívne opatrenia, kde sa len dalo. Lenže len on jediný vedel ten mechanizmus uvoľniť. „Asi by si mi to mal vysvetliť,“ povedal vtedy Willem žartom, „pre prípad, že by som si naozaj zabuchol dvere, a ty by si tu nebol. Jude to aj urobil, ale bolo dosť zložité pamätať si, ktorý drôt a kedy treba odstrániť, a tak si to Willem nezapamätal, hoci horlivo prikyvoval.

„Doriti, doriti!“ zanadával znova. Rozbolela ho z toho všetkého hlava. „Len mi zopakuj, ako sa to robí, a ja to okno otvorím.“

„Je to príliš komplikované,“ zatiahol Jude. V tej chvíli zabudli, že sú tam aj Malcolm a Džejbí a počúvajú, lebo Džejbí bol čudne zahriaknutý. „Nedokážem ti to vysvetliť.“

„Jasné, viem, že ma považuješ za absolútneho hlupáka, ale možno to pochopím, keď budeš používať len krátke slová, doriti!“ odvrkol.

„Willem!“ ozval sa prekvapene Jude a stíchol. „Tak som to nemyslel.“

„Ja viem,“ odvetil. „Prepáč, ja viem.“ Poriadne sa nadýchol. „Aj keby sme to tak urobili – no stále som toho názoru, že by sme nemali – ako ťa spustíme nadol?“

Jude podišiel k okraju strechy, ktorú lemoval múrik vysoký asi do pol lýtok. Hore bol plochý. Nazrel cezeň. „Sadnem si na tento múrik rovno nad tým schodiskom,“ vyhlásil. „Ty a Džejbí si sadnete ku mne. Každý ma chytí oboma rukami za jedno rameno a spustíte ma nadol. Keď už nedočiahnete, pustíte ma a zvyšok zoskočím.“

Willem sa zasmial. Bolo to veľmi nebezpečné a na dôvažok hlúpe. „A keby sa nám to aj podarilo, dostal by si sa k spálňovému oknu?“

Jude sa naňho pozrel. „Budeš musieť veriť, že to zvládnem.“

„Je to hlúposť.“

Vtom ho prerušil Džejbí: „To je jediný plán, ktorý máme, Willem. Okrem toho tu mrzne, doriti.“

Bola to pravda, aj jeho zohrieval len hnev. „Nevšimol si si náhodou, že má jednu ruku úplne nanič, Džejbí?“

„Nič mi nie je, Willem,“ namietol Jude, skôr ako Džejbí stihol niečo povedať.

Tí dvaja sa dohadovali ešte asi desať minút, kým Jude napokon podišiel k okraju strechy. „Ak mi nepomôžeš ty, Willem, pomôže mi Malcolm,“ vyhlásil, hoci Malcolm sa tváril viac ako vydesene.

„Nie,“ odvetil Willem. „Zvládnem to.“ Potom si s Džejbím kľakli, sadli si na múrik a každý chytil Juda za jedno rameno. Willemovi bola už taká zima, že takmer necítil, ako prstami zovrel Judovu dlaň. Držal ho za ľavú ruku a cítil len obväz. Keď ho stisol, v duchu pred sebou uvidel Andyho tvár a žalúdok mu zovrel pocit viny.

Jude sa odtisol od steny a Malcolm tlmene zastonal, až mu zapískalo kdesi v hrudi. Willem a Džejbí sa naklonili cez múrik tak nízko, ako sa len dalo, až hrozilo, že sami spadnú. Keď Jude vykríkol, aby ho pustili, poslúchli a pozerali sa, ako s rámusom dopadol na kovovú mrežu hornej podesty požiarneho schodiska pod nimi.

Džejbí sa zaradoval a Willem mal chuť jednu mu tresnúť. „Všetko je okej!“ zakričal na nich Jude a zamával im obviazanou rukou ako vlajkou. Potom podišiel k okraju podesty a vyliezol na zábradlie, aby mohol začať rozoberať mechanizmus. Nohami sa zachytil jednej tyče zábradlia, ale bola to dosť riskantná poloha a Willem videl, že sa trochu zaknísal v snahe udržať rovnováhu. Prstami hýbal pomaly, lebo ich mal stuhnuté od zimy.

„Spustite ma tiež dolu!“ prikázal Malcolmovi s Džejbím. Nevšímal si, ako Malcolm namieta, potom sa odrazil od múrika, ale ešte predtým Judovi zakričal, že ide za ním, aby sa nezľakol a nestratil rovnováhu.

Jeho pád bol dlhší a dopad tvrdší, ako čakal, ale rýchlo sa spamätal, podišiel k Judovi a objal ho rukami okolo pása. Aj on sa zachytil nohou o zábradlie, aby mal lepšiu oporu. „Držím ťa,“ povedal a Jude sa naklonil cez okraj ďalej. Willem ho zvieral tak silno, že aj cez sveter cítil Judovu chrbticu a vnímal, ako sa mu dvíha a klesá brucho, keď dýchal. Vnímal pohyb jeho svalov, keď hýbal prstami, vnímal, ako Jude rozpletá drôtiky a háčiky medzi oknom a parapetnou doskou. Keď sa to napokon podarilo, Willem preliezol zábradlie a vliezol do spálne prvý. Potom sa vyklonil von, aby vtiahol dovnútra za ruky aj Juda, no pritom dával pozor, aby sa mu nedotkol obväzu.

Cúvli od okna, dychčali od námahy a pozreli sa jeden na druhého. Hoci dovnútra prúdil studený vzduch, bolo tam tak príjemne teplo, že Willema konečne zaplavila úľava. Sú v bezpečí, dokázali to. Jude sa naňho usmial a on mu úsmev opätoval. Keby pred ním stál Džejbí, od radosti by ho vyobjímal, ale Juda objímanie veľmi nezaujímalo, preto to neurobil. Potom však Jude zdvihol ruku, aby si oprášil vlasy od hrdze, a Willem si všimol, že na vnútornej strane zápästia sa mu na obväze robí červená škvrna. V tej chvíli si uvedomil, že Jude nedychčí len od námahy, ale aj od bolesti. Sledoval, ako sa Jude namáhavo zvalil na svoju posteľ a obviazanú ruku si vystiera na niečo pevné.

Willem si k nemu čupol. Radosť sa razom vytratila a nahradilo ju čosi iné. Bolo mu do plaču, ani sám nevedel prečo.

„Jude...“ začal, ale nevedel, ako pokračovať.

„Asi by si mal ísť po nich,“ šepol Jude, za každým slovom sa prudko nadýchol a nasilu sa usmial.

„Nech idú do riti!“ vyhlásil. „Zostanem pri tebe.“ Jude sa trochu zasmial, ale zároveň sa mykol od bolesti. Opatrne sa začal krčiť, až kým neležal na boku a Willem mu nepomohol vyložiť si nohy na posteľ. Na svetri mal ďalšiu hrdzu, a Willem mu ju oprášil. Sedel na posteli vedľa neho a netušil, ako má začať. „Jude,“ skúsil to znova.

„Utekaj!“ prikázal mu Jude a zatvoril oči, hoci sa stále usmieval. Willem neochotne vstal, zatvoril okno, zhasol svetlo a zatvoril za sebou dvere. Keď mieril von, aby zachránil Malcolma a Džejbího, dolu na schodoch počul dupot. Prichádzali prví hostia.

Informace

Bibliografické údaje

  • 22. 3. 2024