19. KAPITOLA
Občas býva času veľa, občas málo a občas akurát. Keby človek vedel, čo z toho platí na aktuálny deň, zariadil by sa podľa toho. Krauz cítil, že momentálne je čas ich nepriateľ a že nech ho spotrebujú v robote koľkokoľvek, ničím neobháji hroziaci neúspech a nadriadených bude v konečnom dôsledku zaujímať iba jedno. Kto zabil Moniku a prečo ešte nesedí!? Bolo to kruté, ale domov ísť nemohli!
Rozhýbali sa a vypadli. Krauz s Fischerom si vzali na paškál Veroniku, ktorá napriek protestom bola ešte stále v nemocnici. Krauz jej povedal, čo do rána zistili, a čakal. Bol evidentne naštvaný a únava z prebdenej noci hnev ešte umocňovala. Tušil, presnejšie bol skalopevné presvedčený, že Veronika o Wágnerovej vedela aj predtým a nepovedala im ani slovo. Tušil, že Veronika toho vie podstatne viac a že mlčaním, presnejšie, hovorením poloprávd sleduje svoje záujmy, ktoré však nebolo ťažké identifikovať. Zomrel kráľ, nech žije kráľ! To isté platí aj o krá-ľovnách.
„Tak ste na ňu... predsa len prišli..."
„Prečo ste nám o nej nepovedali skôr, naozaj si myslíte, že nemáme nič na práci, iba odhaľovať vaše skryté myšlienky! Prečo nás zdržujete...?"
„Prepáčte, ale... odkiaľ mám vedieť, čo je dôležité a čo nie? Privalili ste sa sem ako veľká voda, samá otázka a... mne bolo zle ako..."
„Dobre, v poriadku, nechajme to..."
„Okrem toho, ja som naozaj nevedela, že boli v ten deň spolu!"
„Kto je Andrea Wágnerová, ale už pravdu... a celú!"
„Ona to vymyslela..."
„Vraždu Moniky?"
„Nie, hárem!"
„Pre živého... to je zase čo!?"
„Celé Viktorovo umenie! To je jej robota! Ona... asi vám to rozpoviem od samého začiatku... aj keď ma potom určite zabijú! Inak to asi nepochopíte."
„Nezabijú, sme schopní..."
„Prosím vás! Nie ste schopní ničoho, a vy to dobre viete... radšej mlčte!" pomrvila sa na posteli a Chosé bez vyzvania vstal a podal jej zo stolíka minerálku a nahryznutú napolitánku.
„Nie, iba vodu... vďaka! Meno Wágner vám nehovorí nič?" skúsila na úvod. Obaja pokrútili hlavami, pretože to bolo pohodlnejšie, než týrať unavené závity. „Profesor, docent, doktor, inžinier, kandidát vied... neexistuje vedecká ani pedagogická hodnosť, ktorú by nemal..."
„Je to rektor... vašej..."
„Správne! Boh na pôde našej školy..."
„Dcéra...?"
„Manželka!"
„Ale, veď má cez šesťdesiat..."
„No ááá!? Čo ste spadli z višne? Andrea sa volala za slobodná Smutná a vyštudovala architektúru pred piatimi rokmi. Posledný ročník už ako Wágnerová. Bol vdovec, decká v prd... kde-kade, veselá kopa a žil so študentmi aj mimo fakulty, žil bohémsky a roky si nepripúšťal. Keď bola Andrea v treťom ročníku, bol im na inšpekcii na lyžiarskom výcviku, chata v horách, za oknami romantické tiché sneženie, teplo kozuba, vínko..."
„Prosím vás...!"
„... jednoducho zo študentky Smutnej sa stala veselá Wágnerová, lenže... porušila zákon!"
„Ako... prosím?"
„V zákone sa hovorí, že manželia sú povinní informovať druha o svojom zdravotnom stave, a ona neinformovala, práve naopak, zatajila! Bielu pečeň! Bola na tom presne ako Monika, možno ešte horšie. Jednoducho jeba-la prvú ligu..."
„Prosím... ako...?" zhrozil sa Krauz.
„Normálne!"
„Dobre, ale... prosím vás, dievčence, je tam niektorá z vás aj normálna...?" zaúpel Chosé a dnes sa mu nechcelo, naozaj sa mu nechcelo počúvať...
„Občas... dve, tri... z ročníka... Faktom je, že starý Wág-ner kúpil mačku vo vreci, a keď sa cez vrece vystrčili pazúry už bolo neskoro. Ju upodozrievali, že to urobila iba kvôli štátniciam, aby si ich pozichrovala, ale nebola to pravda, múdra je ako opica, nepotrebovala to, išlo o partiu a o postavenie. Jeho upodozrievali, že mu senilita vy-hladila posledné závity zdravého rozumu. Ani to nebola pravda, prednáša dodnes. Ako áno, ako nie, z tuctovej študentky sa stala veľká pani, prišli prvé recepcie, vybraná spoločnosť, nové styky, kontakty na tých hore... dostala nápad. To, čo sa dá robiť takpovediac ako šport pre potešenie, sa dá aj ľahko speňažiť, potrebovala iba podnikavého partnera, a ten pr…
