Krauz podržal Canisovi dvere a keď vchádzal dnu, teatráme sa uklonil. Ivan ho žďuchol do brucha a boli tam. Ťažký vzduch zafarbený modrým dymom im vyrazil dych a oči nezvyknuté na prítmie odmietali hlásiť, čo sa deje okolo nich. Preto si nevšimli, ako barman prestal leštiť už aj tak preleštené poháre a zmeravel v očakávaní. Vystrašený pohľad upriamil na chlapíka v drahom saku, obopínajúcom asi stodvadsat‘kilogramový trup. Vlasy na ježka a hlava bez krku. Zaregistroval barmanov pohľad a vykročil k novým hosťom.
„Prajete si, páni...?“
„Dáme si dve pivečká... na začiatok,“ zaťal Krauz.
„Prepáčte, ale toto je nočný bar, nic piváreň... my tu pivo nepodávame.“
„To je nám jasné... iba sme skúšali... fľaštičku červeného suchého, ale niečo extra,“ zachraňoval situáciu Canis a vyhadzovačovi bol hneď sympatickejší. Luskol na pikolíka a zaviedol ich do boxu.
„Budete večerať?“ vyhadzovač sa bavil iba s Canisom, sedliaci s nemiestnymi chút‘kami na pivo boli pod jeho úroveň.
„Zatiaľ nic, ďakujeme.“ Vyhadzovač sa mierne uklonil a svižne sa vyhol prichádzajúcemu čašníkovi. Počkal, kým Canis skontroluje vinetu a ochutná, a potom sa nenútene spýtal.
„Páni, čakáte spoločnosť?“
„A... chcete spoločnosť?“
„Ehm... zatiaľ nie, ale... neskôr uvidíme...“
„Fajn, som tu, keby ste niečo potrebovali... a uvoľnite sa... k nám chodia policajti z celého mesta a vždy si pochvaľujú,“ a odišiel k dverám, lebo návštevníci prichádzali.
„A je to! V tomto zasratom provinčnom meste aby človek po desiatej chodil v škraboške, inak na teba zavolajú vlastnú svokru, aby ťa dotiahla domov,“ zastonal Canis a Krauz sa iba zabával. Už dávno vedel, že anonymita tajných sa skončila pohrebom radu Vacátka. Canis si na to nevedel zvyknúť, v prostredí, odkiaľ pochádzal, bolo vystupovanie inkognito alfou a omegou úspešnej práce, ale faktom bolo aj to, že vtedy operoval po celej Európe, dnes mal na starosti pár ulíc... z toho bola väčšina slepá...
„Šibenká ti? Také chľasty? Ja mám poslednú stovku!“ zastonal Krauz.
„Neskuč! Nebude nás to stáť ani korunu...“
„Iste! Ježiško už chodil pred pol rokom! S kým začneme?“
„S vyhadzovačom. Už nás odkopal, niet dôvodu na ďalšie trapasy. Vyzerá, že vie o všetkom, čo sa tu deje,“ zodvihol ruku a počkal, kým si ho všimol.
„Páni si to rozmysleli? Vaše prianie?“
„Šéfe, sadnite si na chvíľu, nech tu netrčíte ako Eifelovka.“
„Ja tu pracujem, nemôžem si sadnúť, to by ma majiteľ popohnal!“
„Dobre... tak si vezmite túto fotografiu... bola tu včera...“ Canis debatoval, Krauz pozoroval reakcie. Nebadane mu poskočilo obočie, iba nebadane, ale Krauzovi to neušlo...
„Nie! Nepoznám!“ a vrátil fotografiu. „Môžem vám ešte v niečom pomócť?“
„Ešte ste nám nepomohli! V ničom! Máme dnes voľný deň a dobrú náladu, chceme si iba tak podebatovať a popýtať sa na jednu kamošku... tak prečo si kaziť večer, háá!? Vy na nás hodíte bobek, my sa urazíme, zavoláme sem uniformy, všetkých začnú buzerovať a kontrolovať občaňáky... zopakujeme si to zajtra a pozajtra a... potom hoci aj mesiac každý večer.., to chcete? Za to vás majiteľ pochváli? Ak mu povieme, že je to vaša vina.., že ste k nám boli neúctivý a.. “Cani pozrel na kolegu.
drzý?“ dodal kolega.
„Dajte to sem!“ a nenápadne natrčil dlaň.
„Nicol... občas sem zájde, ale nepatrí k... nám... nie je naša, teda... ona klasicky šliape, nesmie pracovať vnútri! Ak sem príde, tak iba na kávu a tradááá!“
„Včera tu bola... okolo polnoci.“
„Je to možné, chodia sem často, skoro každý večer. Na kávu a uľaviť nohám. Viete, ich nohy... narobia sa.“
„Iste! Roznožiť, prinožiť, roznožiť...“
„Tak som to nemyslel! Celé noci na nohách,“ potom sa rozhodol byť vtipný, „veď viete, o čom hovorím! Aj vy by ste to mali poznať, tiež sa celé noci nachodíte, našliapete... po okrsku...“
„To hej, ale keď ja roztiahnem nohy, kámo, tak z toho veľkú radosť mať nebudeš!“
„Tak som to nemyslel!“
„Tak nemysli a spomínaj, bola tu včera okolo pomoci..“ Canis zmenil tón a prešiel na tykanie. Keby bol chlapík rozumný, malo mu to n…
