Krauz sa zamyslel a požiadal Burgera: „Nechoďme dovnútra! Ak ste nič nenašli na dverách a chodbe, poďme sa najprv pozrieť von.“
„Prečo?“ ozval sa Mayor.
„Sú dve možnosti, ako sa k nej mohol dostať. Buď dverami, mal kľúč, alebo šperhák, alebo ju ukecal a vpustila ho... alebo išiel cez balkón. Sme na prízerní, nie je to žiadny problém. Ak použil druhú cestu, musíme si švihnúť, lebo vonku začína pršať a všetko nám to rozmočí. Preto navrhujem vybehnúť von a nájsf, čo sa dá, a ak nič nenájdeme, tu v suchu sa m6žeme piplať až do rána...“
„Bleskom!“ povedal Burger a nikto neoponoval. Urobili rojnicu a v svetle bateriek prečesali trávnik pod balkónmi, kroviny a všetky prístupové cesty. Prešliapali chodníky a zašli až k hlavnej ceste. Keď sa vracali, seržant, čo močil kúsok bokom, zahrešil: „Kurva.., chlapi, ja som to ošťal...“
Nevadí, aj to sa stáva. Hlavné je, že to našli. V hustej spleti kríkov a bujnej zelene nebolo nič vidieť, ale kto chcel vojsť a napríklad močiť, musel odhrnúť spodné konáre. Boli tam. Sesť cigaretových ohorkov a štyri mince. Dva odtlačky špicatých topánok sa vryli do mákkej zeme a detektívi po chvíli zistili, že vrah nosí topánky číslo štyridsaťdva. Jemný dezén, rozmer zmerajú neskôr. Technik zapichol žltočierne číslo, všetko odfotografoval, pozbieral a do odtlačkov topánok nalial sadrovú zmes. Burger mal rukavice, a tak si jednu mincu vzal.
„Jednotka a nápis... Holand gulden. Ukáž tie ostatné!“
„To isté!“ hlásil technik a ani sa neunúval ukázať ich. Mayor neveriaco krútil hlavou. Krauz ukázal na ohorky.
„Skúste prečítať, čo je pri filtri‘ Technik vzal pinzetu a opatrne zasvietil na stlačený ohorok.
„Do-u-we Eg-berts... Dóve egbers... či ako sa to čita? Čo je to? Filter je akýsi pridlhý! Toto nie sú naše!“
„Holandské!“ ozval sa znalecky Krauz.
„Ako to vieš?“ skúsil Burger.
„Je to jeden z najznámejších svetových výrobcov fajkového tabaku. Holandská firma.“
„Toto sú cigarety!“
„Tak inovujú! Čo ja viem? Možno reklamné kusy! tažko povedať‘
Mayor sa zamyslel a potom pochybovačne v snahe zosmiešniť kriminalistické šteňa povedal: „Tak nám sem chodia vraždiť Holanďania! Škoda tej železnej opony... predtým sme si našich zabíjali sami! Okrem toho, kto povedal, že to má súvis s vraždou?“
Burger sa postavil na miesto nálezu a kývol na Mayora. Stáli rameno vedľa ramena a mali perfektný výhľad na rad balkónov v prízemí a na otvorený balkón na izbe číslo trinásť. Ich, krytých nepreniknuteľnou bariérou zelene nemohol vidieť z budovy nikto. Mayor uznanlivo pokýval hlavou a už nehovoril nič. Musel uznať, že Burger mal pravdu, zelenáč mal výborný postreh.
Muž vybehol strmým svahom a pomedzi riedke tuje zamieril do prítmia parku. Obzeral sa a snoril. Ani jeden stromček nebol priviazaný o kolík, chodníky boli vyasfaltované, bez jedinej dlažobnej kocky, nikde žiadny plot, žiadna tyč... Predieral sa húštinami a krytý hustou tmou mieril k chabo osvetlenej budove s balkónmi. Pár metrov od budovy ostal stáf. Pretlačil sa do stredu hustého kríka a zmeravel. Stal sa neviditeľným. Pozrel na svoju päsť. Musí to stačit‘... keď nie je nič lepšie, musí to stačiť! Zahľadel sa na balkóny a hodnotil ich rad radom... až ju zbadal. Ležala v posteli a čítala. Cez dokorán otvorený balkón jasne vidci čierny obal knihy a platinovo biele vlasy. Zovrel päsť a usmial sa. Trpezlivo stál a čakal. Bol trpezlivý, veľmi trpezlivý... Drepol si a zapálil si cigaretu. Bob priskoro, ešte sa svietilo vo viacerých oknách. Fajčil a čakal. Keď si vyberal tretiu cigaretu čosí mu vypadlo z vrecka a zacvendžalo. Nechcel svietiť zapaľovačom preto iba nahmatal pár mincí a ostatně nechal ich osudu.
Potom zhasla... aj ostatní zhasli. Všade zavládla tma a olovené mraky nízko nad zemou sľubovali dážď.
Muž vykročil zo zelene, ktorá podľa lekárov blahodarne prospievala zdraviu.
Krauz počkal, kým technici prehliadli linoleum a malý koberec pod konferenčným stolíkom.
„Tu pri posteli dávajte pozor, ešte pozametáme napadanú hunu, ale na prvý pohľad vidno, …
