4
Wolfe nikdy nepodáva žene ruku a mužovi len zriedkakedy, no v Božom kraji sa ľudia trochu viac uvoľnia, a keď pustil moju ruku, sám ju ponúkol Lily so slovami. „Ospravedlňujem sa, mal som vám zatelefonovať. Nečakaní hostia vám zrejme nie sú po chuti tak ako ani mne, lenže ja zas nenávidím telefón a v posledných dňoch som ho príliš často používal. Nebudem vás vyrušovať, ale musel som navštíviť pána Goodwina.“
„Pripúšťam výnimku, keď ide o návštevníkov, ktorí precestovali dvesto, tristo kilometrov. Batožinu máte v aute?“
„Je v Timberburgu, vlastne blízko toho mesta. V podniku zvanom Motel Shaferského potoka.“ Potom sa obrátil ku mne: „Mám návrh. Ten taxikár si príliš trúfa a jeho vozidlo sa môže každú chvíľu rozsypať. Pošlem ho preč a vy ma môžete zaviesť späť, keď skončíme poradu.“
Obrátil som sa k Lily. „Ako vieš, myslí si, že každý stroj má svoje muchy. Ak nebudeš potrebovať auto…“
„To sú nezmysly,“ povedala. Potom Wolfovi: „Prirodzene, spať budete tu. Máte izbu s posteľou. Po celodennej jazde lietadlom a autami ste iste na pokraji zrútenia. Archie prikáže taxikárovi, aby zašiel po vašu batožinu, a ja vás zavediem do vašej izby. Je tam aj kúpeľňa. Večerali ste?“
„Slečna Rowanová, nezneužijem…“
„Počujte, pane. Zvykli ste si, že ľudia sú odkázaní na vašu milosť a nemilosť; teraz ste v mojej moci. Svoje auto vám nemôžem požičať. Večerali ste?“
„Jedol som, áno. V tom moteli bude treba vyrovnať účet.“
Povedal som, že sa o to postarám, a vyšiel som pozhovárať sa s taxikárom. Myšlienka ďalšej cesty ta a späť sa mu veľmi nepozdávala, ale súhlasil, že by to predsa len bolo lepšie než čakať tu, kým jeho zákazník bude hotový na spiatočnú cestu, najmä keď som podotkol, že to bude neskoro po polnoci, a dal som mu pritom peniaze na zaplatenie účtu v moteli. Keď sa obrátil a zišiel dolu po príjazdovej ceste, vošiel som do chaty dverami, ktoré viedli do dlhej predizby, išiel som ďalej, našiel som posledné dvere otvorené a vošiel som do miestnosti. Wolfe sedel na stoličke pri otvorenom obloku s bradou na prsiach a so zavretými očami. Lily predtým rozsvietila svetlá. Zastal som na tri kroky od dverí a pozoroval som ho. V tej chvíli bol pravdepodobne jediný muž v Montane, ktorý mal na sebe vestu, a tá samozrejme, bola tej istej tmavomodrej farby ako sako a nohavice. V moteli sa preobliekol: manžety a golier na žltej košeli boli čisté a nepoškvrnené. Motýlikovú kravatu mal o niečo tmavšiu než oblek a taktiež tvrdý klobúk, ktorý ležal na stole. Stehná sa mu ledva vpratali medzi operadlá prúteného kresla.
„Ako sa vám cestovalo?“ spýtal som sa.
„Tu kdesi tečie potok,“ poznamenal a otvoril oči.
„Áno. Čučoriedkový. Keby sme boli vedeli, že prídete, boli by sme vám nachytali pstruhy na zajtrajšie raňajky. Zdržíte sa tu dlho?“
„Fuj.“
V izbe boli ďalšie dve stoličky, pristúpil som k jednej a sadol som si. „Tak sa volá môj kôň. Slečna Rowanová volá svojho Mačička, pretože sa pohybuje ako mačka a ja som svojho – keď som tu, patrí mne – pokrstil Fuj, lebo je trochu nespoľahlivý. Domorodci vyslovujú to meno Fíí. Ak máte v úmysle chodiť po horách na koni, odporúčam vám palomina menom Spotty, pretože pri vašej váhe…“
„Čušte.“
Nemienil som čušať, ale zmĺkol som, lebo vošla Lily s podnosom, a ja som vstal, aby som jej ho vzal z rúk. Na podnose boli dva poháre, fľaša piva, otvárač, krčah mlieka a papierové servítky. „O uteráky som sa postarala,“ povedala. „Priniesla som iba jednu fľašu piva, lebo predpokladám, že ho máte rád studené. Potrebujete niečo?“
„Ak budeme niečo potrebovať, sám po to skočím. Možno ťa budeme potrebovať, nezatúlaj sa preto ďaleko.“
Povedala, že ďaleko nepôjde, a odišla. Podnos som položil na stôl, ktorý mal Wolfe na dosah ruky. Vzal fľašu a skúmal vinetu – Horský pivovar, Butte – vzal otvárač, použil ho a nalial.
„Nie je zlé,“ povedal. „Jestvuje ešte jedna značka, ale podľa mňa dávajú do toho piva med.“
Držal v ruke pohár, kým čiapočka klesla na správnu výšku, chlipol si, zamračil sa a potom si doprial poriadn…
