39
Niekedy sa mi zdá, že Južná Kalifornia vyzerá v daždi lepšie než za akéhokoľvek iného počasia. Dážď zmyje všetok prach, vyleští chudobu a nedostatky a pretvárku, oživí stromy, kvety a trávu, vyprahnutú od slnka. Bel Air vyzeral pod rozpršanou oblohou celý smaragdový, šarlátový a zlatý, s cestami blyštiacimi sa od dažďa.
Chlapíkovi pri bráne sídla Claytona Blackstona som sa ohlásil: „Marlowe. Pracujem pre pána Blackstona.“
Strážca sa vrátil do strážnej búdky. Len v Bel Air sa to mohlo nazývať búdka. V Thousand Oaks by to bol býval ranč s dvoma spálňami a záhradou. Po dvoch až troch minútach strážca vyšiel a oznámil: „Počkajte tu, Eddie si po vás príde.“
Sedel som a pozoroval stierače, ako na prednom skle maľujú nedokončený pravý uhol. O ďalšie asi tri minúty prišiel znútra k bráne voz, vystúpil z neho Eddie Garcia, brána sa pred ním otvorila a Eddie v plášti s vyhrnutým golierom podišiel k môjmu autu. Nastúpil ku mne.
„Choďte za tamtým autom,“ povedal.
Prešli sme po kľukatej príjazdovej ceste obklopenej mokrou vegetáciou a došli pred veľké vchodové dvere. Prvé auto zastavilo, vystúpil z neho J. D. a obzrel sa na mňa. Garcia vystúpil na jednu a ja na druhú stranu. Mykol hlavou, čím naznačil, aby som šiel za ním do pracovne. Zaviedol ma cez knižnicu k Blackstonovi. Ani jeden z nás nič nevravel.
Blackstone sedel aj dnes za veľkým písacím stolom, tentoraz v dvojradovej modrej bunde a bielej tenisovej košeli. Na náprsnom vrecku bundy mal nejaký emblém. Vedľa baru stála Muriel s pohárom v ruke. Presne ako som očakával. Jej rozkošnú zbraň som nikde nevidel. Keď sme vošli, zavrel Eddie za nami dvere a ostal stáť ani nie pol metra chrbtom od nich. Ja som prešiel ďalej a sadol si do toho istého kresla pri Blackstonovom stole ako minule.
„Prší,“ začal Blackstone neprítomne.
„Dokonca aj v Bel Air,“ odvetil som.
Prikývol. Vyhýbal sa mi pohľadom, díval sa na dcéru.
„Marlowe, keď ste tu boli minule, správali ste sa ku mne otvorene.“
Vyčkával som.
„Ale čosi ste si nechali pre seba,“ dodal.
„Nikdy som netvrdil opak.“
Rozprával pomaly a hlas mu takmer nemoduloval. Bol ako človek, ktorý rozmýšľa o čomsi inom: o premárnených láskach, o deťoch hrajúcich sa na pláži, o podobných veciach. Naklonil sa dopredu, vybral cigaru zo škatule a pozorne ju orezával nožíkom, ktorý si vzal zo strednej zásuvky stola. Zapaľoval ju rovnako pozorne, pomaly obracajúc jej konček v plameni, potom si potiahol, vyfúkol dym a sledoval, ako sa rozptyľuje v klimatizovanom vzduchu. Kým sa táto scéna odohrávala, nikto neprehovoril. Cez vyhliadkové okno som videl, ako dážď víri hladinu blankytne modrej vody v bazéne.
„Tak, Marlowe, čo mi poviete teraz?“
„Dnes sa u mňa v kancelárii zastavila vaša dcéra,“ začal som. „Predtým než prišla sem.“
„Áno?“ pozrel na Muriel. Tá ďalej oboma rukami zvierala pohár. Mala ho takmer plný. Asi zabudla, že sa z neho môže napiť.
„Čoho sa zhruba týkal váš rozhovor?“ spýtal sa.
„Údajne sa silou mocou pokúšate rozbiť jej manželstvo a mňa ste zamestnali ako svojho splnomocnenca na tento cieľ.“
Blackstone sa uprene zahľadel na dcéru. „Čo ty na to, Muriel?“
Neodpovedala. Pridŕžala si pohár na prsiach, akoby chcela nápoj zohriať.
„Povedala, vraj ma zabije, tak ako zabila Lolu a Lippyho,“ pokračoval som, „a potom vytiahla pištoľ, automatickú dvadsaťpäťku s pochrómovanou hlavňou a perleťovou rukoväťou, a začala páliť.“
Blackstone nezmenil výraz tváre, ani sa nepohol. Hľadel na mňa ako človek ponorený do hlbokých úvah.
„Lippy aj Lola boli zastrelení dvadsaťpäťkou,“ dodal som nakoniec.
Blackstone pomaly prikývol, ale na mňa sa nepozrel. Cez celú miestnosť hľadel iba na dcéru. Napokon vstal. Videl som, že má oblečené biele nohavice a obuté biele mokasíny. Prešiel na druhú stranu miestnosti a zastal asi meter od nej.
„Muffy, nejestvuje nič, čo by som nedokázal kúpiť, alebo z čoho by som mal strach. Nič nemôže byť také pokazené, aby som to nedokázal opraviť.“
Nepozrela naňho.
„Porozprávaj mi o tom,“ vyzval ju Blackston…
