Zločin v Poodle Springs

11

Usporadúvali sme prvý otvorený večierok zimnej sezóny, vlastne Linda ho usporadúvala. Pokúšal som sa z toho vyzuť, a neuspel som. O sedemnásť tridsať, keď dorazili prví hostia, stál som tu v bielom saku, ktoré Linda milovala a ja nie. Ľudia prichádzali a Linda sa tvárila, akoby boli vítanejší než studená sprcha v auguste. Pritom som vedel, že opovrhuje prinajmenšom každým tretím. Môj priemer bol vyšší a s pokračujúcou nocou sa ďalej zvyšoval.

Prišlo asi dvesto ľudí. Tino sa zvŕtal v bare, vyzeral nádherne v smokingu, ktorý mu sedel tak, ako zvyknú sedieť obleky iba ázijským sluhom. Ľudia z podniku zabezpečujúceho obsluhu sa baletnými pohybmi predierali v tlačenici so šampanským a drobným občerstvením na strieborných podnosoch. Nakláňal som sa nad barom a popíjal škótsku.

„Tak vy ste najnovší mužíček,“ prehodila ku mne akási žena.

„Dávam prednosť označeniu ‚súčasné srdcové eso‘,“ odvetil som.

„To chápem,“ poznamenala. „Volám sa Mousy Fairchildová. S Lindou sa poznáme takmer od nepamäti, odkedy sme boli obidve veľmi mladé.“

Prvé, čo mi v súvislosti s ňou zišlo na um, bolo, že vonia ako kvety po daždi, a druhé, že jej bledofialové hodvábne rúcho na nej sedelo ako šupka na ovocí. Vlasy mala plavejšie, než aké si boh vôbec kedy dokázal vymyslieť, a pleť tmavo a rovnomerne opálenú, vďaka čomu jej dokonalé zuby svietili pri úsmeve ešte žiarivejšou belobou. Na perách mala náznak tej istej farby ako odtieň jej šiat a spodná pera, dosť plná, vyzerala ako stvorená na obhrýzanie.

„Dáte si niečo okrem šumivej hroznovej šťavy?“ spýtal som sa.

„Ach, ste milý. Áno, dám si Martini koktail s vodkou a ľadom,“ oznámila. „Najprv zmixovať.“

Pozrel som na Tina. Medzitým už miešal Martini. Tino bol chlapec, ktorý nestrácal čas tým, že by nepočúval.

„Buďte taký milý,“ požiadala Mousy, „urobte ho hneď dvojitý.“

Tino sa usmial, akoby ho nikdy nič väčšmi nepotešilo, než pridať trochu viac vodky do šejkra. „Máte cigaretu?“ obrátila sa na mňa. Vylovil som balíček a jednu vytriasol. „Bože môj,“ vzdychla. „Camelky? Ak to vyfajčím, tak ma vystrie.“

Ostala ku mne naklonená, hoci už mala zapálené, vdýchla dym a pritom na mňa hľadela cez dymovú clonu stúpajúcu medzi nami.

„Nádherné,“ ozval som sa. „Trénujem tento pohľad hodiny pred zrkadlom, a nie som schopný docieliť niečo podobné.“

„Vy ste ale všivák,“ zahlásila a narovnala sa. „Ak ma vystrie, dáte mi umelé dýchanie z úst do úst?“

„Nie,“ oznámil som. Sám som sa ponúkol jednou zo svojich cigariet.

„V poriadku,“ vydýchla Mousy, „ste iný. Poznali ste Lindinho prvého manžela?“

„Áno.“

„Nudný chlap. Bral sám seba tak nevysloviteľne vážne!

Beriete sa vy vážne?“

„Každý štvrtok,“ odvetil som, „keď chodím na pedikúru.“ Mousy sa rozosmiala a dala si poriadny hlt Martini. Natiahla ľavú ruku a chytila ma nad lakťom.

„No toto!“ zvolala. „My ale máme bicepsy.“ Preniesol som sa ponad to. Každá odpoveď, na ktorú som pomyslel, by vyznela trochu hlúpo vrátane áno alebo nie. „Zvyknú sa detektívi biť, pán Marlowe?“ spýtala sa.

„Niekedy,“ prehodil som. „Zvyčajne dostaneme kriminálnikov tam, kam patria, dobre nabrúsenými vetami.“

„Máte zbraň?“

Pokrútil som hlavou. „Nevedel som, že tu budete,“ dodal som.

Okolo prešlo kožovité indivíduum s krátkymi sivými vlasmi a chytilo ju za lakeť. Keď sa k nemu obrátila, úsmev mala žiarivý, ale bez štipky tepla.

„Pán Marlowe,“ začala, „toto je môj manžel Morton Fairchild.“

Morton mi bez záujmu kývol hlavou.

„Teší ma.“ zašomral a nasmeroval manželku k tanečnému parketu, ďalej od baru.

„Nemyslím, že sa tomu človeku páčim,“ obrátil som sa k Tinovi.

„Tu nejde o to, pán Marlowe,“ odvetil. „Mám dojem, že si neželá vidieť svoju ženu zároveň pri nejakom mužovi aj pri bare.“

„Tino, vám toho veľa neujde, však?“

„Nie, pán Marlowe, iba to, čo chcem, aby mi ušlo.“

Zjavila sa Linda s akýmsi hosťom.

„Miláčik,“ začala, „som šťastná, že ťa môžem zoznámiť s Cordom Havocom. Cord, toto je môj manžel Philip Marlowe.“

„Marlowe, som naozaj rád, že vás spoznávam,“ začal Havoc. Podal mi veľkú štvorcovú ruku. Mocne som ju stisol. Veľmi dobre som vedel, kto to je. Videl som ho v troch, štyroch zlých filmoch. Bol ideálny typ muža, meter osemdesiatpäť vysoký, s pravidelnými črtami, s pevnou sánkou a svetlomodrými očami ďaleko od seba. Aj zuby mal dokonale pravidelné. Oblečenie mu sedelo takisto ako Tinovi smoking.

„Marlowe, som pekelne rád, že tuto naša maličká našla konečne správneho chlapíka. Zlomila mi tým srdce, ako aj mnohým iným, ale, dočerta, je úžasné vidieť ju šťastnú.“

Prívetivo som sa naňho usmial. Kým som sa usmieval, natiahol ruku s pohárom k Tinovi bez toho, že by naňho čo len pozrel, a Tino mu ho naplnil bourbonskou. Havoc vypil na dúšok dobrú tretinu.

„Na budúci týždeň má premiéru nový Cordov film,“ oznámila Linda.

„Gangsterka,“ upresnil Havoc a odpil ďalšiu tretinu obsahu pohára. „Vám, Marlowe, sa určite bude zdať priveľmi mierna.“

„Celkom určite,“ odvetil som. „Normálne takto popoludní zvyknem škrtiť aligátorov.“

Havoc zaklonil hlavu a naplno sa rozosmial. Nato dopil. „Bravo, Phil, chlapče!“ Natiahol ruku s práve vyprázdneným pohárom a Tino mu opäť dolial. „Môžete mi ďakovať, chlapče. Celý čas predtým, než ste ju stretli, som na ňu dával pozor.“ Opäť sa zasmial a pohodil hlavou tak ako prv.

„Cord, vieš dobre, že si na mňa nedával pozor,“ zapojila sa Linda. „Pokúšal si sa dostať ma do postele.“

Cord opäť nasával. Vybral ňufák z pohára a štuchol ma lakťom. „Môžete mi to vyčítať, Phil?“

Kým hovoril, očami blúdil po miestnosti. Nebol to chlapec, čo si nechá ujsť príležitosť. Prv než som …