4
Hlavná cesta sa končí prudkou zákrutou doľava. Aby sa človek dostal až k nášmu domu, treba pokračovať rovno. Po ľavej strane nie je nič, len kopec a po pravej strane občasná odbočka. Okolo mňa prešlo niekoľko áut s turistami, ktorí sa šli pozrieť na palmy do štátnej prírodnej rezervácie, akoby im nestačilo vidieť všetky možné palmy v Poodle Springs. Za mnou šiel odpočinkovým tempom veľký buick roadmaster. Na rovinke, keď nebol nikto na dohľad, zrazu pridal, mihol sa okolo a skrútil si to rovno predo mňa. Uvažoval som, čo zlé som spravil. Z auta vyskočili dvaja veľmi športovo oblečení chlapi a batolili sa späť k miestu, kde som zabrzdil. V plne zamestnaných rukách sa im zablysli zbrane. Pohol som rukou k páčke smerovky, a to mi stačilo, aby som zaradil jednotku. Nahol som sa k priehradke na rukavice, ale neskoro. Stáli už tesne pri fleetwoode.
„Lippy chce s vami hovoriť,“ zavrčal nosový hlas.
Vyzeral ako hociktorý iný lacný frajer. Neobťažoval som sa podrobnou inventarizáciou jeho zovňajšku. Druhý bol vyšší, štíhlejší, ale vôbec nie príjemnejší. Avšak zbrane zvierali obaja s nonšalantnou zručnosťou.
„Kto akože má byť Lippy? A odložte búchačky. Ja nijakú nemám.“
„Potom, čo sa s vami zhováral, ste šli k policajtom. To Lippy nemá rád.“
„Počkajte, budem hádať,“ odvetil som inteligentne. „Lippy by mohol byť pán Lipshultz, ktorý vedie alebo vlastní Agony klub, čo leží mimo rámca pôsobnosti poodlespringských policajtov a zaoberá sa operáciami mimo rámca zákona. Prečo ma potrebuje tak naliehavo, že musel za mnou poslať párik zdochliakov?“
„Obchodne, ty mudrlant.“
„Prirodzene. Nemyslím, že sme až takí blízki priatelia, aby sa nemohol bezo mňa naobedovať.“
Jeden z dvojice, ten vyšší, obišiel fleetwood zozadu a chcel otvoriť pravé dvere. Ak vôbec, musel som to urobiť teraz. Skočil som na plyn. V lacnejšom aute by bol motor skapal, nie však vo fleetwoode. Stroj vyrazil, až vyššieho chuliša odhodilo. Tvrdo som vrazil do zadnej časti roadmastera. Nevidel som, čo to urobilo s fleetwoodom. Na prednom nárazníku možno ostalo zopár malých škrabancov. Uprostred nárazu som trhnutím otvoril priehradku a vybral tridsaťosmičku, ktorú som nosil v Mexiku. Niežeby som ju bol býval niekedy potreboval. Keďže som tam bol s Lindou, nechcelo sa mi riskovať.
Menší z dvojice začal utekať. Ten druhý ešte vždy sedel na zadku. Vyskočil som z auta a vypálil chlapíkovi ponad hlavu.
Druhý chuliš ostal zvädnutý necelé dva metre ďalej.
„Pozrite sa, moji drahí,“ začal som, „ak sa chce Lippy so mnou zhovárať, nepodarí sa mu to, keď budem plný olova. Nikdy neukazujte zbraň, ak ju nemáte v úmysle použiť. Ja mám. Vy nie.“
Vyšší chlapec sa zviechal na nohy a namrzene schoval zbraň. Druhý urobil po chvíľke to isté. Pobrali sa obzrieť si svoje auto. Cúvol som s fleetwoodom, čím som uvoľnil roadmaster, ktorého sa dotýkal, a obišiel som ho.
„Chystám sa navštíviť Lippyho,“ oznámil som. „Potrebuje poradiť, pokiaľ ide o jeho zamestnancov.“
„Máte peknú ženu,“ poznamenal menší chuliš zlovestne.
„Lenže každý, čo sa jej len dotkne, akoby už napoly absolvoval kremáciu. Zbohom, smradi. Uvidíme sa na cmiteri.“
Šliapol som na plyn a zmizol im z očí. Odbočil som na našu ulicu, ktorá bola - ako všetky ostatné v tejto časti mesta - slepá a po oboch stranách lemovaná úbočiami kopca. Zastal som pred domom a prezrel si predok fleetwooda. Bol trochu preliačený - nie veľmi, ale dosť na to, aby na ňom mohla jazdiť taká dáma ako Linda. Vošiel som dnu a našiel ju v spálni civieť na šaty.
„Akosi sa flákaš,“ zahlásil som. „Ešte si neprestavila nábytok.“
„Miláčik!“ hodila sa na mňa ako stredne silná polovysoká prihrávka. „Čo si celý čas robil?“
„Narazil som ti auto. Radšej by si mala telefonicky požiadať o pár ďalších fleetwoodov.“
„Čo sa pre všetko na svete stalo? Nie si predsa nepozorný vodič!“
„Urobil som to zámerne. Keď som vychádzal z kancelárie realitného makléra, zastavil ma chlap menom Lipshultz, ktorý vedie Agony klub. Chcel so mnou hovoriť obchodne, ale nemal …
