27
V poodlespringskej base vládol pokoj. Bolo tu ešte zopár ďalších väzňov, ale takto neskoro už všetci spali. Jediný ruch tvorili zvuky spiacich chlapov, občasné zachrápanie, zamrmlanie, raz krátky vzlyk.
Ležal som na prični v tme. Vonku plynul nočný život Poodle Springs. Ľudia jedli neskoré občerstvenie, milovali sa, pozerali filmy v televízii, pokojne spali so psom pri nohách postele a chladnička pritom ticho vrčala v kuchyni. Väzenie bolo spojené s policajnou budovou, a tak som počul prichádzať a odchádzať hliadkové vozy: zvuky ich vysielačiek tlmené nocou, chrapčanie kolies na štrku, raz dokonca sirénu, keď voz v rýchlosti vyrážal. Zväčša však nebolo čo počúvať a nebolo čo robiť.
Premýšľal som, či by Lippyho boli zabili, keby som bol policajtom povedal všetko, čo som vedel. Keby som im bol povedal aspoň toľko, koľko som povedal Blackstonovi. Chlapíci ako Lippy sa zväčša pohybujú na okraji priepasti, lenže smrť je difinitívny pád do nej. Blackstone nemal dôvod zabiť Lippyho, ani ak by zistil, že prenasledoval Lesa kvôli peniazom. Šéfovo slovo tu mohlo stačiť. No Les dôvod mal. A takisto mal dôvod zabiť Lolu Faithfulovú - vydieranie na základe fotografie. Ten, kto zabil Lolu, vybral aj fotografie z Larryho fascikla - v tme som sa usmial sám pre seba. Keď bol v Poodle Springs, volal som ho Les, keď bol v Los Angeles, volal som ho Larry. Niet sa čo čudovať, že som bol popletený - alebo im šlo vari práve o fotografie? Prečo vrah vyraboval celý fascikel? Hľadal, alebo hľadala niečo, a pritom nebolo dosť času prezrieť si ich všetky. Ak by ju zabil Larry, vedel, čo je na fotografiách. Nemusel ich brať všetky. Ale zase mohol, lebo zároveň vedel, že policajti by ich našli, a možno nechcel, aby zistili, že Larry je autorom obrázkov, čo sa predávajú v každom novinovom stánku skoro ako úžitková grafika. Aj to ho mohlo dostať do ťažkostí.
Strážca prechádzal po chodbe popri celách, gumové podošvy mu vŕzgali. Pred každou celou zastal, nazrel dnu a pobral sa ďalej.
Na tých aktoch nebola ani jedna slávna žena, okrem Sondry Leeovej. A jej fotografiu som mal schovanú pod podlahou v batožinovom priestore môjho auta. Čo ak Larry súhlasil, že Lole zaplatí vydieračské peniaze, a tak prišla k nemu s fotografiou. On ju zabil a obrázok vzal. Zničil ho, ale mala Lola iba jedinú kópiu? Že by bola taká hlúpa? Tomu som neveril. Vydierači sa tak ľahko nevzdávajú svojho vplyvu. Ani len hlúpi vydierači.
Rozmýšľal som o cigarete. Nemal som ani jednu, a ani fajku, a tentoraz ani šnúrky v topánkach, ani kravatu, ani opasok. Vstal som a prešiel sa zopárkrát v malom kruhu po cele. Neuspalo ma to. Opäť som si ľahol na pričňu. Plachtu som nemal, ale mali tu matrac a prikrývku. Bol som už vo väzeniach, kde nemali ani jedno ani druhé. Ach, Marlowe, ty očarujúci dobrodruh! Prečo tu nie je Larry? Keby len nemal peknú, okatú, drobnú ženu, ktorá ho zbožňuje! Je to vôbec jeho legálna manželka? Možno by som si mal preštudovať zákon o bigamii, až budem vonku. Neskôr možno budem riešiť ešte veľa prípadov bigamie.
Zhlboka som sa nadýchol.
Kde však ten obrázok je? Lola určite mala kópiu. U nej doma nebola. Keby ju boli našli policajti, k niečomu by ich priviedla. A tí boli rovnako v koncoch ako ja. Vlastne ešte väčšmi, lebo nepoznali fakty, kvôli ktorým som bol v koncoch ja. Kópia by mohla byť v bezpečnostnej schránke v nejakom trezore. Lenže kde je kľúč? A staré fľandry ako Lola zvyčajne nemávajú bezpečnostné schránky v trezoroch. Možno si schovala negatív u nejakého priateľa. Lenže staré fľandry s prepitým hlasom ako Lola nemávajú dôveryhodných priateľov.
Zasa tu ako najjednoduchšia odpoveď vychádzal Larry, a v Lippyho prípade bol najjednoduchšou odpoveďou Les. A Les bol Larry.
Ešte raz som sa zhlboka nadýchol.
Niekedy nadránom som napokon zadriemal a snívalo sa mi, že som zaľúbený do obrovskej fotografie nahej Lindy a vždy, keď som ju už mal na dosah, odtiahli ju dvaja drobní mužíčkovia, jeden za osemnásť a druhý bez dvoch za dvadsať, a ušli preč v d…
